Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Ekológia Politika
23. november 2022

Ničenie obrazov

Totalitný étos ekovandalov

Európou otriasla séria útokov na diela významných maliarov. Vandalizmus v rúšku ekologického aktivizmu ukazuje nielen nedostatok rešpektu páchateľov voči verejnému majetku a európskej kultúre, ale aj ich pohŕdanie demokraciou.

Totalitný étos ekovandalov

Vandali poškodzujú obraz Gustava Klimta v Leopoldovom múzeu vo Viedni 15. novembra 2022. Foto: TASR/AP

Ekologické hnutie sa čoraz viac radikalizuje. To, čo sa začalo ako pomerne neškodné protesty žiakov a študentov, sa dnes zameriava niekedy na blokovanie dopravy a už aj tento prostriedok sa zdá niektorým aktivistom málo radikálny.

Po niekoľkomesačnom blokovaní premávky zvolila časť aktivistov novú stratégiu – útoky na slávne obrazy. V Londýne aktivisti „Just stop oil“ obliali obraz van Gogha paradajkovou polievkou, v Berlíne zas „Posledná generácia“ vyliala zemiakovú kašu na Moneta. Vo Viedni padol za obeť obraz Gustava Klimta, ktorý aktivisti postriekali farbou. Páchatelia sa následne prilepili o steny či dlážky a skandovali heslá a slogany ekologického hnutia.

Keďže múzeá obrazy preventívne schovali za sklom, neboli zničené, i keď v niektorých prípadoch došlo k poškodeniam. To však nie je zárukou, že nebudú poškodené – a nič to nemení na tom, že aktivisti možnosť poškodenia tohto jedinečného kultúrneho dedičstva prinajmenšom tolerujú.

Logika je pritom podobná teroristickým útokom – o čo šokujúcejší je spáchaný čin, o to viac pozornosti vytvorí.

Útoky na umenie nie sú zriedkavé, ikonoklazmus je súčasťou takmer každého fundamentalistického hnutia. V európskych dejinách ho poznáme napríklad z byzantských čias, keď sa ikonoklasti (ničitelia ikon) a ikonodulovia (uctievači ikon) sporili o to, či ikony predstavujú idolatriu, a teda herézu a majú byť zničené alebo, naopak, predstavujú užitočný spôsob, ako šíriť kresťanskú vieru aj medzi nižšie, menej vzdelané vrstvy.

Interpretáciu ikonoklastov si neskôr osvojila reformácia, najmä kalvinisti.

Podobný spor sa týka aj súčasného islamu, medzi najznámejšie prípady v nedávnej minulosti patrí zničenie budhistických sôch v Afganistane Talibanom v roku 2001 alebo časti ruín antického mesta Palmýra v Sýrii Islamským štátom v roku 2015.

Ale aj sekulárni extrémisti často útočia na umenie ako symbol iného zmýšľania. Odhaduje sa, že počas boľševickej revolúcie bolo v Rusku zničených asi sto miliónov ikon. A nacisti útočili na tzv. „entartete Kunst“, umenie, ktoré považovali za zdegenerované.

Ale kým nacisti, komunisti či náboženskí radikáli útočia na umenie práve pre to, čo znázorňuje, ekoaktivistom je to úplne ukradnuté. Plátno je pre nich len projekčnou plochou, ktorú využívajú na inscenáciu seba a svojej agendy.

Vydieranie štátu

Aj dnešní aktivisti ukazujú svoje pohŕdanie demokraciou a nemeckému parlamentu položili ultimátum. Vyhrážajú sa, že ak nesplní ich požiadavky, budú svoje protiprávne akcie ešte stupňovať a hrozia „maximálnymi porušeniami verejného poriadku“.

Nemecký minister spravodlivosti Marco Buschmann (FDP) takéto správanie kritizoval: „Žijeme v demokratickom právnom štáte a v demokratickom právnom štáte nepresadzujete svoje žiadosti proti právu a zákonu. A v demokracii sa nesnažíte ani vydierať vládu alebo parlamenty tým, že poviete, že budeme pokračovať v páchaní trestných činov, ak neurobíte to, čo povieme.“

Nie je legitímne vydierať parlament páchaním trestných činov a klásť mu ultimáta. To nie je politická práca, ale terorizmus. Zdieľať

Je úplne pochopiteľné a legitímne, že občania sú s výkonom vlády nespokojní a žiadajú nápravu. Niektorí by si želali vyššie dane, iní nižšie, podľa jedných treba viac investovať do obrany, kým, naopak, druhí v tom vidia zbytočné plytvanie verejnými zdrojmi a želali by si radšej investície do infraštruktúry či zdravotníctva alebo rovno vyššie sociálne výdavky.

To isté platí aj o iných, menej technokratických témach. Ako regulovať manželstvá, partnerstvá, potraty, školstvo? To všetko sú témy, v ktorých existuje legitímny priestor na diskusiu a napokon je úlohou politikov tento spoločenský konsenzus pretaviť do reality.

Nakoniec tak vždy zostane časť verejnosti nespokojná a táto nespokojnosť je – nezávisle od toho, či sú samotné požiadavky rozumné a správne – legitímna. Legitímne však nie je presadzovať ju nelegitímnymi, teda nelegálnymi prostriedkami. A už vôbec nie je legitímne vydierať parlament páchaním trestných činov a klásť mu ultimáta. To nie je politická práca, ale terorizmus.

Mohli by Veľká Británia, Nemecko, Rakúsko alebo ktorýkoľvek iný štát robiť viac pre boj proti klimatickej zmene? Celkom isto áno. Ale stálo by to peniaze, ktoré by potom chýbali inde. A je rozhodnutím voličov, ktoré výdavky chcú uprednostňovať. A robia to celkom pravidelne, vo voľbách.

Prehra vo voľbách nemusí znamenať kapituláciu a to, že vlastný názor nie je väčšinový, neznamená, že aktivisti nemajú či nesmú presviedčať verejnosť o svojich riešeniach.

Ale v konečnom dôsledku občania v demokratickom štáte musia rešpektovať výsledok volieb aj to, že každý poslanec hlasuje podľa svojho osobného vedomia a svedomia. A ak majú pocit, že vláda nesplnila, čo očakávali, je tu mnoho alternatív vrátane vlastnej kandidatúry.

Ale „poslednej generácii“ sa nechce tak dlho čakať. Majú predsa Pravdu s veľkým P, a načo sa unúvať voľbami, ak ich možno voliči nakoniec nezvolia? Ak demokracia nesplní ich požiadavky, chcú ich mať splnené aj bez demokracie.

Hybris vlastnej dôležitosti

Švajčiarsky publicista Frank A. Meyer „poslednú generáciu“ prirovnáva ku generácii ’68, ktorá sa zasadzovala za „demokratickosocialistickú spoločnosť“. „Pozorujem to s odstupom a s odstupom konštatujem, že v oboch prípadoch ide o porušenie zákona. Šesťdesiatosmičkári nenechali profesorov hovoriť na prednáškach, dokonca slávneho, legendárneho Adorna mladé ženy provokovali nahými prsami. Časť profesorov militantne chmatli a vyviedli zo sály. [...] Vtedy existovala aj teória násilia proti veciam. ‚Násilie proti veciam je dobré, to sa smie.‘ Vieme, kde sa to skončilo: pri RAF [Rote Armee Fraktion], teroristickej organizácii v západnom Nemecku, ktorá zanechala mnohých mŕtvych.“

„Dnes máme zľahčujúce slovo aktivisti, nech to znamená čokoľvek. Aktivisti bránia prejavu mladej ženy na Humboldtovej univerzite, lebo hovorí, čo nezodpovedá bežnej mládežníckej revolte,“ opisuje Meyer devalváciu pojmu, za ktorý sa dnes už môže skryť čokoľvek.

Inzercia

Podľa publicistu je samotný názov „posledná generácia“ groteskný. „Patetickejšie to byť už nemôže,“ tvrdí. „Má to celé aj smiešny aspekt. Musíte vedieť, že Raymond Aron, veľký francúzsky mysliteľ a protivník aj priateľ Jeana-Paula Sartra, týchto šesťdesiatosmičkárov označil za karneval. A keď sa na to pozriete, je to v konečnom dôsledku smiešne mládežnícke pieskovisko. Ale keď dostane nejakú moc, napríklad moc porušenia zákona, potom je to veľmi vážne.“

Je takéto príkre hodnotenie aktivistov prehnané? Redaktor magazínu pre politickú kultúru Cicero Daniel Gräber nabáda položiť si otázku, či by v prípade iného typu požiadaviek nebola omnoho skôr reč o nebezpečných extrémistoch:

„Predstavme si, že by to neboli klimaaktivisti, ktorí protestujú, aby klimatická koalícia presadila svoj vládny program rýchlejšie a odhodlanejšie, ale migrační aktivisti, ktorí sa prilepia na ulicu, aby prinútili vládu kontrolovať hranice. Tešil by sa Haldenwang [šéf vnútroštátnej tajnej služby] rovnako, že sa mladí ľudia konečne zaujímajú o politiku?“

Majú „aktivisti“ na svedomí cyklistku?

Sebastredné správanie aktivistov nie je bez následkov. Nielenže blokujú cestu do práce stovkám bežných pracujúcich, ich akcie sú aj vážnym ohrozením verejnej bezpečnosti. Tvrdia síce, že neblokujú sanitky alebo požiarnikov, no spôsobujú zápchy, v ktorých vozidlá často uviaznu.

To sa stalo osudným aj cyklistke v Berlíne, ktorá po nehode uviazla pod miešačkou betónu. Na miesto síce dorazila záchranka, ale keďže špeciálne vozidlo požiarnikov o osem minút zdržala blokáda „poslednej generácie“, miešačku nebolo možné nadvihnúť.

Bez špeciálneho vozidla tak prítomní požiarnici museli siahnuť po núdzovom riešení a miešačku „zviezť“ z ranenej, niečo, od čoho záchranári obvykle odrádzajú. Nebyť „aktivistov“, vozidlo mohlo byť na mieste nehody už minútu po príchode záchranárov a 44-ročnú ranenú vyslobodiť.

Berlínski požiarnici od leta pre blokády aktivistov v 13 prípadoch dorazili neskôr na miesto požiaru či nehody, v dvoch prípadoch stáli v zápche dokonca sanitky vezúce pacientov do nemocnice. Zdieľať

Samozrejme, s konečnou istotou nemožno dokázať, že by cyklistka v prípade skoršieho a šetrnejšieho vyslobodenia prežila. Isté však je, že blokáda jej šance na prežitie nezvýšila. Nemecká polícia preto udalosť vyšetruje z dôvodu neposkytnutia prvej pomoci a obmedzovania osôb poskytujúcich prvú pomoc, prokuratúra preveruje, či nejde o prípad zabitia z nedbanlivosti.

Smrť cyklistky je len tragickým vyvrcholením celej série problémov, ktoré ekoradikáli spôsobili. Iba v Berlíne od leta zaznamenali požiarnici 17 prípadov, v ktorých „aktivisti“ zdržali zásahy, v 13 prípadoch požiarnici pre blokády dorazili neskôr na miesto požiaru či nehody. V dvoch prípadoch stáli v zápche spôsobenej aktivistami dokonca sanitky vezúce pacientov do nemocnice.

Falošná dilema

Napriek smrti cyklistky „aktivisti“ u seba vinu nevidia a, naopak, dokonca oznámili rozšírenie blokád.

„Musíme to robiť,“ znie často z úst aktivistov, keď vysvetľujú svoje počínanie.

Prezentujú však falošnú dilemu. Prezentácia „poslednej generácie“ sa tvári, akoby boli len dve cesty – tá ich alebo neurobiť vôbec nič. 

V jednej otázke však majú pravdu. Hoci Nemecko investovalo do „zelených“ technológií závratné sumy, výsledky sú mizerné.

Nemecko sa hrdí tým, že jeho podiel elektriny z obnoviteľných zdrojov patrí medzi najvyššie v Európe. Napríklad minulý týždeň dosahoval viac než 45 percent oproti 25 percentám vo Francúzsku, 27 v Taliansku či 15 na Slovensku. Realita je však tristnejšia.

„Táto mapa odzrkadľuje doktrínu štátu energetickej revolúcie, ktorý ju financuje: nie je dôležitý klimatický cieľ (mapovanie bilancie CO2), ale prostriedky, ktoré sú určené ako cieľ samy osebe (mapovanie obnoviteľných zdrojov),“ kritizuje energetická odborníčka Anna Veronika Wendland.

Stačí výstavba dobrej dvadsiatky nových jadrových elektrární a nemecký elektrosektor by bol klimaticky neutrálny. Ale na tom aktivisti akosi nemajú záujem. Poďme radšej zvrhnúť ten kapitalizmus. Zdieľať

Hoci je nemecký podiel energie z obnoviteľných zdrojov neskromný, Nemecko je štátom, ktorý po Poľsku produkuje najviac emisií na kilowatthodinu elektriny. Nachádza sa v podobnej lige ako Česko či Rumunsko a zaostáva dokonca aj za Slovenskom. Dôvod je jednoduchý – väčšina iných štátov má výrazne vyšší podiel jadra, kým Nemecko odpája zo siete posledné elektrárne.

Vo Francúzsku tak na jednu kilowatthodinu elektriny v priemere pripadá 57 gramov CO2, v Nemecku je to šesťnásobok – až 366 gramov.

Ak by Nemecko ďalej prevádzkovalo šesť jadrových elektrární, z ktorých tri odstavilo 31. decembra 2021 a ďalšie tri plánuje odstaviť v apríli 2023, dokázalo by znížiť emisie o 70 miliónov ton CO2 – teda desatinu celoštátnych emisií alebo dokonca tretinu emisií v energetickom sektore.

Ak by klimatickí aktivisti mali skutočný záujem na výsledkoch „vedy“, ktorou sa neustále oháňajú, ich požiadavky by mali byť jasné. Stačí výstavba dobrej dvadsiatky nových jadrových elektrární a nemecký elektrosektor by bol klimaticky neutrálny. Ale na takomto riešení aktivisti akosi nemajú záujem. Tak poďme potom radšej zvrhnúť ten kapitalizmus.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.