Vykalkulovaná provokácia alebo len nedomyslené gesto maďarského premiéra, ktorý je súčasne nadšeným futbalovým fanúšikom? Pózovanie Viktora Orbána vo futbalovom šále s maďarskou trikolórou v obrysoch Uhorska spred roka 1918 spolu s pobúrenými reakciami susedných štátov ukazujú, akú silu má stále politika symbolov v strednej Európe. Často silnejšiu než politika skutkov.

Možno to niekoho prekvapí, ale keď som videl tie zábery ošálovaného maďarského premiéra, ako prvé mi nezišli na um útrapy maďarizácie v 19. storočí v podobe úbohých slovenských školákov, ktorí sa pod trstenicou neľútostného „tanító-úra“ musia učiť Otčenáš po maďarsky. Namiesto toho som si spomenul na jeden bonmot nášho kolegu Martina Leidenfrosta.

Ten raz o konzervatívnych rakúskych ľudovcoch zahlásil, že ich kresťanská politika sa obmedzuje na občasné „Grüß Gott“ (teda „pozdrav Pánboh“) na mítingoch. Symbolické verbálne prihlásenie sa k Bohu má zakryť, že inak v praktickej politike strany úplne absentuje. Náboženský pozdrav je jedným z mála spojív rakúskych ľudovcov s ich kresťanskodemokratickou minulosťou.

Nejako podobne je to s Viktorom Orbánom a maďarským obnovovaním veľkého Uhorska. Na jednej strane si netreba na Slovensku robiť žiadne ilúzie o južnom susedovi. Podľa prieskumu z roku 2020 sú dve tretiny obyvateľov Maďarska presvedčené, že im patria územia v susedných krajinách (podobné presvedčenie má aj skoro polovica Slovákov).

67% of Hungarians agree that parts of neighboring countries belong to them, including 40% who completely agree. https://t.co/62YXzUFomK pic.twitter.com/kdrmT0qkvS

— Pew Research Center (@pewresearch) February 14, 2020

V Maďarsku je pre nezanedbateľnú časť ľudí trianonská trauma a rozdelenie Uhorska aj po sto rokoch stále bolestivou záležitosťou. Nie sú za tým nevyhnutne zlé úmysly. Ide pre nich o rozpad geografického rámca, v ktorom sa 900 rokov odohrávali dejiny ich kráľovstva (a dodajme, že aj nášho).

Orbán potrebuje týchto ľudí za svojich voličov. Nechce, aby namiesto Fideszu volili trebárs Jobbik (to by sme nemali chcieť ani my na Slovensku). Viktor Orbán je zároveň politický realista. Musí mu byť jasné, že Uhorsko v hraniciach spred roka 1918 sa nedá v roku 2022 obnoviť. Nielen preto, že sme všetci v NATO, EÚ a popri susedných krajinách by s niečím takým mohli mať problém aj veľmoci.

Je tu ešte iný dôvod: stredoeurópsky štát s hranicami historického Uhorska by v roku 2022 bol štátom s maďarskou menšinou!

Veľmi nahrubo, taká krajina by mala dnes približne 28 miliónov obyvateľov, z ktorých by povedzme 12 miliónov mohlo byť maďarskej národnosti. Ešte raz, sú to veľmi hrubé čísla, keďže nie vo všetkých krajinách, ktorých sa to týka, majú najčerstvejšie údaje o obyvateľstve. Ak čitatelia dospejú k iným číslam, prosím, uveďte ich v diskusii pod článkom alebo na Facebooku.

No základnú pointu to asi nezmení. Obnovené Uhorsko v hraniciach spred roka 1918 by bolo štátom, v ktorom by Maďari boli menšinou. Podľa odhadov vyššie by ich bolo asi 43 percent. Zvyšok by tvorili Rumuni, Slováci, Chorváti, Srbi a ďalšie národnosti. Maďarov by síce bolo najviac, no ak by v obnovenom Uhorsku fungovalo všeobecné a rovné volebné právo, ostatné národnosti by Maďarov dokázali spoločne prehlasovať. Napokon, Uhorsko pred rokom 1918 mohlo maďarizovať svoje národnosti len preto, že v ňom všeobecné volebné právo nefungovalo a politický systém zvýhodňoval maďarské elity.

Viktor Orbán si musí uvedomovať tieto súvislosti. Preto vyťahovanie máp starého Uhorska, teda politika symbolov, je maximum toho, čo môže urobiť. Pôsobí tým na svojich voličov a ich nostalgické pocity, ale mocenské pomery v strednej Európe to nijako nemení. Mapy na šáloch hranice neposúvajú.

Samozrejme, to nemá Viktora Orbána ospravedlňovať. Vláda Fideszu by napríklad mohla Maďarom komunikovať, že sa treba pohnúť ďalej, Maďarsko sa musí zmieriť so svojimi súčasnými hranicami a vytvoriť nejakú pozitívnu víziu budúcnosti. Tak ako si západní Nemci po druhej svetovej vojne povedali, že dvakrát sa im nepodarilo ovládnuť svet vojensky, tak sa skúsme realizovať ekonomicky. Namiesto toho sa prinajmenšom zvonku zdá, že Fidesz trianonskú traumu v Maďaroch ďalej pestuje namiesto toho, aby sa ju snažil prekonať. A preto na mapky historického Uhorska možno v Maďarsku naraziť na každom kroku vrátane oficiálnych pamätníkov.

Čitateľ na tomto mieste tiež môže namietnuť, že aj keď sa západní Nemci sústredili na ekonomický rozvoj a európsku integráciu, súčasne nikdy nerezignovali na zjednotenie s východným Nemeckom. Nie náhodou mal Viktor Orbán blízko k Helmutovi Kohlovi, kancelárovi nemeckého zjednotenia.

Inými slovami, politici v Budapešti sa nemusia pokúsiť o obnovu Uhorska v jeho hraniciach spred roka 1918, ale stále môžu číhať na okno historickej príležitosti, aby k svojej vlasti pripojili aspoň pohraničné územia obývané maďarským obyvateľstvom. Orbánova vláda menšinové štruktúry v susedných krajinách štedro podporuje.

Aj pre toto všetko bolo správne, že sa oficiálna Bukurešť, Kyjev, Bratislava i Záhreb ohradili voči Orbánovmu šálu. Debatovať akurát môžeme, či bola vhodnejšia diplomatická reakcia chorvátskeho ministra zahraničných vecí alebo „hnus a humus“ Rastislava Káčera.

Šálové gesto maďarského premiéra, všadeprítomné mapy historického Uhorska v súčasnom Maďarsku a aj názory veľkej časti maďarských občanov z prieskumu vyššie žiaľ budú ešte dlho viesť k istej podozrievavosti susedov voči politike Budapešti.

Na druhej strane, na Viktorovi Orbánovi tiež vidieť, že prerástol obzory Karpatskej kotliny. Užíva si civilizačné spory s Európskym parlamentom i so západnou progresívnou ľavicou a v posledných rokoch mal skôr tendenciu hľadať pre ne podporu medzi štátmi V4 než provokovať susedov nejakým prvoplánovým nacionalizmom.

Naše štyri krajiny sú odsúdené na spoluprácu. Napokon vtipne uzavrel „šálovú kauzu“ slovenský premiér Eduard Heger, keď maďarskému premiérovi na stretnutí šéfov vlád V4 v Košiciach daroval slovenský šál. Viktor Orbán to na svojom Twitteri komentoval slovami: „Nech žije maďarsko-slovenské priateľstvo!“

Long live Hungarian-Slovak friendship! The #V4 Summit is about to start. I expect a great meeting with @MorawieckiM @eduardheger and @P_Fiala 🇭🇺🇵🇱🇸🇰🇨🇿 pic.twitter.com/oV0fhnjBIt

— Orbán Viktor (@PM_ViktorOrban) November 24, 2022

Ak sa hovorí o politických gestách, aj takéto ústretové zvolanie maďarského premiéra na sociálnych sieťach je pekným signálom, že naše vzťahy nemusia byť navždy determinované len historickými traumami. V tomto zmysle palec hore pre Hegera a palec hore pre Orbána!

Medzinárodné vzťahy stredoeurópskych krajín majú viacero vrstiev. Jednou z nich je aj rusko-ukrajinská vojna. Kým Varšava, Bratislava a Praha podporujú Ukrajinu, Budapešť hrá vlastnú, trochu odlišnú hru.

Keď Orbán pózoval v šále s veľkým Uhorskom, kolega Christian Heitmann pripomenul, že Slovensko dnes musí podporovať Ukrajinu v jej vojne s Ruskom aj pre prípadné chúťky Maďarska meniť niekedy v budúcnosti svoje vlastné hranice podobne jednostranným spôsobom. Pred dvomi mesiacmi som podobnú myšlienku spomenul vo svojom článku Päť výhod, ktoré Slovensko môže vyťažiť z víťazstva Ukrajiny vo vojne. Slovenská podpora pre Ukrajinu v jej súčasnom zápase je investíciou do našich budúcich vzťahov a poistkou, že ak by v budúcnosti došlo k slovensko-maďarskému konfliktu, mohli by sme sa oprieť nielen o nášho tradičného českého spojenca, ale aj o silnú a veľkú Ukrajinu.

Je to len osobná anekdota, no o čomsi predsa len vypovedá: Po publikovaní toho článku ma kontaktoval jeden starý kamarát, slovenský Maďar. Povedal mi, že rozumie slovenskej nervozite, sám tými vzájomnými traumami žije celý život, no Slováci by tiež mali vedieť čosi dôležité o tom, ako rusko-ukrajinská vojna vplýva na občanov SR maďarskej národnosti.

Títo, samozrejme, majú rôzne názory. Niektorí fandia Ukrajine. Mnohí zase vnímajú rusko-ukrajinskú vojnu ako vnútroslovanský konflikt a kvitujú Orbánovi, že Maďarsko udržuje mimo neho. No podľa môjho kamaráta časť slovenských Maďarov pri pohľade na Ukrajinu zároveň vníma, že najviac na vojnu doplatili obyvatelia Donbasu. On sám si z toho berie ponaučenie, že keby sa medzi Slovákmi a Maďarmi rozhoreli konflikty, najviac by si to odnieslo pohraničné územie so zmiešaným obyvateľstvom. A nikto na Žitnom ostrove si v skutočnosti neželá, aby sa zmenil na súčasný Donbas.

Inými slovami, podľa môjho maďarského kamaráta hrozné obrazy rusko-ukrajinskej vojny skôr znižujú šancu, že by podobný konflikt mohol vypuknúť u nás, nezvyšujú ju. Treba povedať, že našťastie.