Podľa podmienok prímeria z júna 1940 Hitlerovo Nemecko akceptovalo, že francúzsku vojnovú flotilu, ktorá bola v tom čase štvrtou najmocnejšou na svete, ponechá vo francúzskych rukách. Velenie Marine National muselo časť lodí odzbrojiť a Nemci si ponechali výhradnú kontrolu nad prideľovaním paliva. Francúzski admiráli však boli s podmienkami aj tak spokojní a žili v presvedčení, že Hitler svoje slovo dodrží a flotila, na ktorú boli Francúzi takí hrdí, je v bezpečí.

Po zahanbujúcej porážke v lete 1940 sa celá francúzska spoločnosť s až nekritickou vierou upla na hrdinu od Verdunu maršala Philippa Pétaina, ktorý na čele štátu vystriedal odstúpivšieho prezidenta Lebruna. Francúzsky parlament starému maršalovi odhlasoval mimoriadne právomoci. To z Pétaina urobilo autokratického vládcu disponujúceho mocou, akú mal naposledy na konci šesťdesiatych rokov 19. storočia cisár Napoleon III.

Pétainov režim sa opieral o historickú skúsenosť Francúzov s podobnými katastrofálnymi porážkami, ktoré krajina utŕžila v rokoch 1815 a 1870/71. Aj vtedy bola ich armáda porazená, veľká časť štátu okupovaná a došlo k zmenám politického režimu. Podriadením sa kapitulačným podmienkam a spoluprácou s víťazom sa však v oboch prípadoch podarilo pomerne rýchlo dosiahnuť stiahnutie okupačných armád a následne obnoviť integritu francúzskeho štátu. Pétain postavil svoju legitimitu na tom, že teraz to nebude inak. Neuvedomil si, že prebiehajúca 2. svetová vojna je úplne iná než vojny 19. storočia a že fanatický Hitler uvažuje diametrálne inak ako Otto von Bismarck i Klemens Metternich.

Francúzska armáda, námorníctvo aj celá štátna správa sa bez odporu, ba priam s uľahčením podriadili starému maršalovi. Výrazne tomu pomohlo mentálne nastavenie francúzskej generality, dôstojníkov aj štátnych úradníkov. Dedičstvom turbulentného 19. storočia, keď sa v jeho priebehu vystriedali tri republikánske režimy, dve kráľovstvá a dve cisárstva, bola priam do DNA štátnych zamestnancov zakódovaná striktná apolitickosť a až obsesívne ľpenie na princípe subordinácie (služobnej podriadenosti) voči predstaviteľovi práve vládnuceho zriadenia. To jediné pri častých zmenách režimu dokázalo zachrániť kariéru a niekedy aj život.

Krvavá hra na česť

Etablovaniu Pétainovho režimu hlásajúcemu spoluprácu s Nemeckom, výrazne pomohli udalosti na námornej základni v alžírskom Mers el Kébire. Po kapitulácii Francúzska bola britská vláda Winstona Churchilla krajne znepokojená hrozbou, že by francúzska flotila padla do nemeckých rúk. Maršal Pétain síce ubezpečoval Britov, že k tomu určite nedôjde a francúzski námorníci radšej svoje lode potopia, akoby ich mali vydať Nemcom, avšak Churchilla vidiaceho na vlastné oči rozklad francúzskej morálky a rastúcu ochotu ku kolaborácii toto ubezpečovanie neuspokojovalo. Nemohol si dovoliť riskovať.

Pri evakuácii britskej armády z Dunkerque musela zostať na severofrancúzskych plážach všetka ťažká výzbroj a vybavenie. Na najbližšie mesiace zostávali tak jedinými obrannými valmi proti očakávanej nemeckej invázii Kráľovské letectvo RAF a predovšetkým Kráľovské námorníctvo Royal Navy. Ak by do nemeckých rúk padla mohutná francúzska flotila, Veľká Británia by stratila prevahu na mori. Tá po stáročia tvorila základný kameň obrany britských ostrovov a teraz bolo jej udržanie doslova otázkou prežitia. Preto Churchill vydal rozkaz na uskutočnenie operácie Catapult.

Väčšina francúzskych vojnových lodí sa už na začiatku vojny stiahla do prístavov v severnej Afrike. Jadro loďstva, úderná flotila „Force de Raid“, kotvilo na základni Mers el Kébir. Na svitaní 3. júla 1940 pred prístav priplávala britská flotila pod velením admirála Jamesa Sommervilla, ktorý dal francúzskemu veliteľovi admirálovi Marcelovi Gensoulovi na výber z troch možností.

Francúzske lode sa mohli pripojiť k Britom a pokračovať v boji proti spoločnému nepriateľovi, alebo pod dozorom britských lodí odplávať do niektorého z francúzskych karibských prístavov, kde by prebehlo odzbrojenie lodí. Tretia možnosť bola najdesivejšia. Admirál Sommerville s pohnutím, ale nekompromisne Gensoulovi oznámil, že pokiaľ si nevyberie ani jednu z týchto dvoch možností, má rozkaz jeho lode potopiť.

Napriek tomu, že veľká časť posádok by privítala pokračovanie boja s Nemcami, francúzsky admirál si zvolil cestu „legitímnej lojality“ k rozkazom maršala Pétaina, ktoré mu nariaďovali v pokračujúcej vojne zachovávať neutralitu a nevydať svoje lode ani jednej z bojujúcich strán.

Rokovania medzi admirálmi trvali až do popoludňajších hodín. Po tom, čo sa z vonkajšej rejdy Mers el Kébiru pokúsili uniknúť francúzske ponorky, britské lietadlá zamínovali plavebnú dráhu. Krátko pred šiestou večer rokovania definitívne skrachovali a britské lode spustili zničujúcu paľbu.

Francúzske lode nemali šancu. Už po tretej britskej salve explodovala staršia bitevná loď Bretagne. Vzápätí bola ťažko poškodená moderná bitevná loď Dunkerque. Britský 381 mm granát takmer roztrhol vo dvoje veľký torpédoborec Mogador (trieda Volta). Aby zabránil potopeniu lode, kapitán naviedol smrteľne poškodenú loď na pobrežie.

Francúzske lode sa pokúšali na britskú paľbu odpovedať, ale boli zakotvené kormami smerom k otvorenému moru a vzájomne si prekážali v paľbe. Bravúrny kúsok sa podaril veliteľovi bitevnej lode Strasbourg (sesterská loď Dunkerque), ktorý dokázal v paľbe a bez pomoci remorkérov opustiť kotvisko, uniknúť z prístavu a vďaka svojej rýchlosti striasť prenasledovateľov.

Po pár hodinách bolo po všetkom. Britská paľba stála život takmer 1 300 francúzskych námorníkov a ďalších takmer 400 bolo vážne zranených. Podobné, len menej krvavé udalosti sa odohrali o pár týždňov neskôr pred prístavmi Casablanca (dnes Maroko) a Dakar (dnes v Senegale), kde sa ukrývali nedokončené bitevné lode Richelieu a Jean Bart. V Alexandrii sa nachádzajúci admirál René Godfroy súhlasil s odzbrojením a neutralizáciou svojej eskadry.

Francúzski a britskí historici dodnes vedú polemiky, či útok na francúzske lode mal vôbec zmysel. Argumentácia francúzskych historikov sa opiera práve o udalosti, ktoré sa na konci novembra 1942 odohrali na hlavnej námornej základni Toulon, kam sa stiahla väčšina plavbyschopných lodí, ktoré prežili britské útoky.

Okrem snahy zabrániť tomu, aby francúzske lode padli do nemeckých rúk, mal Churchillov nekompromisný až bezohľadný rozkaz však ešte jeden nemenej dôležitý dôvod. Britský premiér práve rokoval s americkým prezidentom Franklinom D. Rooseveltom o dodávkach zbraní pre osamotene bojujúcu Britániu. Roosevelt sa zdráhal zbrane poskytnúť ani nie tak z dôvodu v tom čase deklarovanej neutrality USA, ako z obavy, že Británia Nemecku neodolá a uzavrie s Nemeckom separátny mier. Americké zbrane by potom mohli padnúť do nemeckých rúk podobne ako stíhačky Curtiss H-75 dodané krátko predtým Francúzsku.

Churchill chcel amerického prezidenta presvedčiť o svojom odhodlaní vzdorovať Nemecku a rozhodol sa to demonštrovať práve tým, že v mene obrany Británie bol odhodlaný zaútočiť aj na nedávneho spojenca. Iné možnosti, ako demonštrovať svoje bojové odhodlanie, v tej chvíli ani nemal.

Britské útoky vo francúzskom námorníctve obnovili staré protibritské emócie tiahnuce sa až k bitke pri Trafalgare v októbri 1805. Takmer fatálne tiež podkopali postavenie vodcu protinemeckého exilového hnutia generála Charla de Gaulla. U bežných Francúzov sa k pocitu poníženia z porážky od Nemcov pridal pocit zrady zo strany Veľkej Británie. Udalosti v Mers el Kébire, Casablance a Dakare tak vyvolali ešte väčšiu ochotu ku kolaborácii s Nemcami.

Francúzsko bolo kapitulačnými podmienkami rozdelené na okupovanú časť zahrnujúcu sever krajiny a francúzske atlantické pobrežie (zone occupée) a na neokupovanú časť, tzv. slobodnú zónu (zone libre). Okupované územie (okrem k Nemecku pričlenenému Alsasku a Lotrinsku) zostávalo formálne súčasťou Francúzska, ale zvrchovanosť francúzskej vlády sa na ňom nemohla uplatňovať. Keďže Paríž bol v okupovanej zóne, francúzske vládne a ústredné úrady sa presťahovali do kúpeľného mesta Vichy, ktoré disponovalo dostatkom hotelov, do ktorých sa mohol uchýliť početný úradnícky aparát. V „slobodnej zóne“ vládol síce autoritársky, ale podstatne miernejší režim a mnoho Francúzov zo severu pred Nemcami utekalo práve sem.

Francúzske námorníctvo malo k Nemecku a Nemcom pomerne zhovievavý vzťah. Na rozdiel od pozemnej armády neutrpelo Marine National od nemeckého námorníctva (Hochseelotte za cisárstva či Kriegsmarine za Hitlera) v boji nikdy žiadnu porážku. Naopak, Hitlerova Kriegsmarine sa ani v roku 1940 nemohla veľkosťou rovnať Marine National a postaviť sa jej v otvorenej bitke. Z toho pramenil aj väčší rešpekt, s ktorým nemeckí námorní dôstojníci pri vzájomných kontaktoch a rokovaniach pristupovali k francúzskym „kolegom“.

Aj to prispelo ku skutočnosti, že dozor nad zásobami paliva a prímerím povolenými zásobami munície vykonávali podriadení veliteľa nemeckej misie pri vláde vo Vichy kontraadmirála Wevera vcelku benevolentne, veriac francúzskym písomným hláseniam. Vôbec si nevšimli, že Francúzi v hláseniach vykazovali plavby, ktoré sa neuskutočnili, a na lodiach boli premaľované vodorysky, aby maskovali, že v lodných nádržiach je podstatne viac paliva, než udávajú hlásenia.

Na druhej strane, francúzski admiráli rozhorčení správaním Britov z korektného a úctivého správania nemeckých dôstojníkov naivne usudzovali, že Hitlerovo Nemecko svoje slovo dodrží a nepokúsi sa ich lode obsadiť.

Otvorene pronemecký bol najmä (päťhviezdičkový) admirál gróf Jean de Laborde, veliteľ oceánskej flotily, jedinej plne bojaschopnej jednotky námorníctva povolenej podmienkami prímeria. Flotila vznikla z bojaschopných lodí v Mers el Kébire poničenej Force de Raid. Rovnako pronemecký a ešte k tomu naivnejší bol veliteľ pobrežnej oblasti Toulon (trojhviezdičkový) viceadmirál André Marquis, pod ktorého spadali všetky ostatné vojnové lode v toulonskom prístave a aj batérie pobrežného delostrelectva.

Plán Anton

Pritom už na jeseň 1940 na Hitlerov pokyn vznikol plán Anton. Plán predpokladal obsadenie celej slobodnej zóny vrátane Toulonu, pokiaľ to situácia niekedy v budúcnosti bude vyžadovať. Maršal Pétain mal už 86 rokov a fyzicky už svoj úrad nezvládal. Vnútri vichistického establišmentu sa preto rozhorel boj medzi dvoma „korunnými princmi“ – (šesťhviezdičkovým) admirálom flotily Françoisom Darlanom a ambicióznym politikom Pierrom Lavalom. Obaja boli starému maršalovi nespochybniteľne oddaní a pronemeckí. Postupom času, najmä pod vplyvom prvých nemeckých porážok, si však pragmaticky uvažujúci a zrejme aj lepšie informovaný Darlan začal budovať od Nemcov väčší odstup a čoskoro aj tajné komunikačné spojenie s administratívou prezidenta Roosevelta.

Z Lavala sa naproti tomu stal nekritický obdivovateľ Hitlera a Nemecka, vďaka čomu sa mu na začiatku roku 1942 podarilo vytlačiť Darlana z postu predsedu vlády. Na rozdiel od všeobecne neobľúbeného Lavala však Darlan v spoločnosti disponoval veľkou autoritou. Preto si dokázal udržať vrchné velenie vichistických ozbrojených síl. Slabnúcemu maršalovi táto rivalita vyhovovala a dal si záležať na tom, aby mocenské pomery medzi Darlanom a Lavalom boli vybalansované.

Admiráli François Darlan a Gabriel Auphan. Zdroj: Wikimedia.org

Aby to nebolo také jednoduché, Darlan, ktorý sa do čela štátu prepracoval aj vďaka svojim rozsiahlym politickým konexiám, nemal práve najružovejšie vzťahy s Labordom. Gróf Jean, ako ho v námorníctve s uznaním titulovali, bol veľmi schopným námorným veliteľom a mal za sebou oslňujúcu vojenskú kariéru. Politikov, a obzvlášť zo strednostavovskej rodiny pochádzajúceho Darlana, nemal rád.

Labordova averzia voči Darlanovi vzrástla, keď ten na post ministra námorníctva pretlačil svojho chránenca (dvojhviezdičkového) kontraadmirála Gabriela Auphana. Hoci tiež vždy lojálny voči maršalovi, Auphan sa v súkromí netajil, že by mu nebolo proti mysli, keby sa francúzske námorníctvo vo vhodnej chvíli obrátilo proti Nemcom.

Udalosti dalo do pohybu vylodenie Spojencov v Maroku a Alžírsku 8. novembra 1942 (operácia Torch). Darlana vylodenie zastihlo v Alžíri, kde bol práve navštíviť svojho chorého syna. Tak znel aspoň oficiálny dôvod jeho prítomnosti v severnej Afrike v inkriminovanom čase. Admirál, hoci pravdepodobne nevedel presný dátum vylodenia, vďaka kontaktom s Američanmi a aj vďaka vlastným spravodajským informáciám mal určite indície, že k niečomu takému má dôjsť.

Darlan bral americké vylodenie ako príležitosť a zamýšľal previesť francúzske loďstvo na stranu Spojencov. V ceste mu však stál striktne pronemecký Laborde. Na Darlanov návrh preto maršal Pétain už pred pár týždňami podpísal rozkaz, ktorým mal byť Laborde na poste veliteľa oceánskej flotily nahradený ďalším Darlanovým človekom, viceadmirálom Goutonom. Spojenecké vylodenie však prišlo skôr, než sa Gouton stihol oficiálne ujať velenia. V kritickej chvíli tak operačné velenie francúzskeho námorníctva držali v rukách dvaja pronemecky a súčasne nezmieriteľne protibritsky naladení admiráli.

Francúzske vojská spočiatku kládli vyloďujúcim sa Američanom odpor, ktorý sa vzhľadom na viac než tisícku padlých rozhodne nedá nazvať symbolickým. Laval, ktorý bol práve v Berlíne, to Hitlerovi predkladal ako dôkaz spoľahlivosti francúzskych ozbrojených síl. Lenže Darlan začal vyjednávať o prechode francúzskych síl v severnej Afrike na stranu Spojencov a po dvoch dňoch bojov admirál nariadil zložiť zbrane. Pétain na to reagoval Darlanovým promptným zosadením a oficiálnym odsúdením, hoci v súkromí vraj vyjadril pre jeho konanie isté pochopenie.

Admirál Auphan dostal podmorským káblom námorníctva, o ktorom nevedeli Nemci ani Laval, od Darlana inštrukcie, aby pripravil odplávanie flotily do Alžíru. Vďaka podvodom s palivom to bolo technicky možné.

Lenže Auphan, hoci minister, nemal oprávnenie na vydanie takéhoto rozkazu. To mohol urobiť len Pétain, ktorý sa však nemal k činu. Rozhodnúť o odplávaní flotily do Alžíru mohol aj sám Laborde, ktorý mal však úplne opačné zámery. Navrhoval Nemcom, že francúzska flotila sa zapojí do bitky proti anglo-americkému loďstvu, čo by bola čistá samovražda. Francúzske loďstvo bolo síce na papieri impozantným zoskupením, ale s chabým vzdušným krytím, ktoré mohli zabezpečiť len lietadlá z pobrežných základní, a bez moderných radarov, ktorými francúzske lode prosto nedisponovali, by sa francúzske lode stali ľahkou korisťou anglo-amerického loďstva. Auphan zaštítený Pétainovou autoritou preto prípravy na vyplávanie zarazil.

Po Darlanovom prechode na stranu Spojencov zavládla v Berlíne panika. Hitler okamžite vydal rozkaz na vykonanie plánu Anton do 48 hodín. Veliteľ Kriegsmarine veľkoadmirál Erich Raeder führera ubezpečoval, že Laborde a Marquis sú spoľahlivo pronemeckí, a ak by aj došlo k spojeneckému vylodeniu na juhu Francúzska, tak oni svoje lode Spojencom nielenže nevydajú, ale, naopak, budú ochotní bojovať po boku Tretej ríše. Hitler sa nechal presvedčiť a súhlasil, že námorná základňa Toulon nebude obsadená – zatiaľ.

Pre prípad, že by sa na poslušnosť francúzskych admirálov predsa len nedalo úplne spoľahnúť, Hitler nariadil vypracovať zvláštny plán na ovládnutie francúzskych lodí zhromaždených v Toulone. Plán dostal krycie meno Lila. Reader aj Waver pritom od začiatku pochybovali o jeho realizovateľnosti, pretože jednoducho nemali k dispozícii dosť námorníkov, ktorí by včas ovládli obsadzované lode a zabránili ich potopeniu vlastnými posádkami. Obom admirálom bolo jasné, že pozemné jednotky určené na ovládnutie Toulonu toto nezvládnu.

Ráno 11. novembra nemecké jednotky prekročili hranice slobodnej zóny. Laval už bol späť vo Vichy a postaral sa, aby neustálym stresom totálne vyčerpaný Pétain vydal rozkaz neklásť Nemcom odpor. Francúzski generáli sa podriadili a nemecké divízie sa bez odporu valili na juh.

Po tom, čo na nasledujúci deň Nemci obsadili letiská v okolí Toulonu, bolo už odplávanie lodí do Alžíru nemysliteľné. Kotly na veľkých lodiach potrebovali niekoľko hodín, aby začali vyrábať dostatok pary pre lodné turbíny. Dym valiaci sa z lodných komínov by Nemcom prezradil úmysel vyplávať a nemecké lietadlá by mali dosť času zničiť francúzske lode ešte v prístave.

Pre Auphana sa tým hra zrazu obrátila. Už nešlo o to, aby francúzske loďstvo odplávalo do Alžíru, ale aby nepadlo do rúk Nemcom. Obom v Toulone veliacim admirálom pripomenul, že stále platí rozkaz z konca roku 1940, ktorý nariaďoval v prípade pokusu zmocniť sa francúzskych lodí ktoroukoľvek cudzou mocnosťou tieto nekompromisne potopiť.

V prípade bitevných lodí a krížnikov však nevyhnutné prípravy na potopenie mohli trvať až sedemnásť hodín, preto Auphan vydal rozkaz potrebné prípravy okamžite vykonať. Bolo treba rozmiestniť v trupe lodí a v hlavniach lodných diel nálože a pripraviť autogénové zváračky na nevratné poškodenie lodných strojov, vodotesných priečok a tzv. kingstonových (zaplavovacích) ventilov.

Pravidlo subordinácie zapracovalo a Laborde aj Marquis sa bez odporu pustili do príprav napriek tomu, že obaja stále verili v Hitlerov sľub, že sa ich lodí nezmocní.

Po zabezpečení príprav na potopenie flotily, vidiac krach svojej snahy previesť loďstvo na stranu Spojencov a nechcejúc sa podieľať na tom, o čom tušil, že bude nasledovať, Auphan podal demisiu. Vo funkcii ho vystriedal nekonfliktný penzionovaný viceadmirál Jean-Marie Abrial.

Kontraadmirál Wever a jeho zástupca kapitán Raul-Frappart vynaložili nadľudské úsilie, aby prebiehajúcou okupáciou vydesených francúzskych admirálov upokojili a presvedčili ich, že im Hitler stále verí a bude preto rešpektovať nedotknuteľnosť ich flotily. Aby Francúzov nedráždili, Wever aj jeho podriadení sa pohybovali po Toulone výhradne v civile. Očividne to fungovalo, lebo na jednom z rokovaní Marquis na úžas svojho náčelníka štábu s nepredstaviteľnou mierou naivity prezradil nemeckým dôstojníkom početné stavy francúzskeho vojska určeného na obranu Toulonu vrátane zásob munície pobrežného delostrelectva.

Wever síce s Francúzmi v kútiku duše sympatizoval, ale predovšetkým bol nemeckým námorným dôstojníkom. Nemihol ani brvou a postaral sa, aby väčšina francúzskych vojakov bola z Toulonu odvelená a vzápätí odzbrojená. Na obranu základne tak Marquisovi zostali len dva prápory námornej pechoty vyzbrojené ľahkými zbraňami. Laborde aj Marquis boli znepokojení, ale napriek tomu stále žili v presvedčení, že ich lodiam hrozí nebezpečenstvo od spojeneckého výsadku a nie od Nemcov.

Veliteľ oceánskej flotily gróf Jean de Laborde. Zdroj: Wikimedia.org

Obzvlášť trápne vyzneli Labordove aj Marquisove rozkazy k vlastným dôstojníkom, aby sa postarali, že nebude dochádzať k incidentom medzi francúzskymi námorníkmi a nemeckými vojakmi, ktorí v čoraz hojnejších počtoch prechádzali Toulonom napriek predchádzajúcemu ubezpečovaniu, že sa tak diať nebude. Zdôvodnením tejto servility bolo, že netreba Nemcov provokovať.

Obavy oboch admirálov neboli bezdôvodné. Hoci vyšší dôstojníci stále zachovávali lojalitu Pétainovi a až na dvoch všetci nanovo zložili prísahu vernosti, nižší dôstojníci a mužstvo lodných posádok boli bojachtivejší a požadovali odplávanie do severnej Afriky. Dokonca sa objavili aj výkriky a nápisy podporujúce de Gaulla.

Francúzske žandárske hliadky medzitým hlásili rastúce počty nemeckej vojenskej techniky aj vojska na prístupových cestách k Toulonu. Francúzski admiráli však stále všetky varovania ignorovali.

Hitler skutočne nemal v úmysle dodržať svoje slovo. Dôvod, prečo sa tak nestalo už pri obsadení slobodnej zóny, bol čiastočne pragmatický a čiastočne logistický. Kým sa zdalo, že by sa francúzske loďstvo mohlo zapojiť do vojny na strane Nemecka, bol ochotný ponechať francúzske lode neobsadené. Len čo sa však ukázalo, že francúzski admiráli sa k Nemecku bez Pétainovho rozkazu nepridajú a ten sa k vydaniu podobného rozkazu nemal, bol vydaný rozkaz na realizáciu plánu Lila. Druhým dôvodom, prečo Hitler čakal s obsadením toulonskej základne, bol personálny problém.

Ako správne predpokladali nemeckí admiráli, zabezpečenie dostatočného počtu nemeckých námorníkov na ovládnutie francúzskych lodí bol neriešiteľný problém. Nemecké námorníctvo bolo podstatne menšie a nemalo takmer žiadne zálohy. Z potrebných približne 3 000 námorníkov ich bolo na konci novembra k dispozícii necelých 500. Pritom väčšinou šlo o členov posádok malých mínoloviek, ktorí nemali skúsenosti s ťažkými vojnovými loďami.

Veliteľom operácie bol menovaný SS-Obergruppenführer Paul Hauser, svojimi podriadenými láskavo prezývaný „Papá“. Problém bol, že väčšina jeho divízie Das Reich bola na severe a pri Toulone mal iba dva motorizované prápory. Jadro síl, ktoré sa mali zmocniť francúzskej flotily, preto poskytla 7. tanková divízia. Bola to tá slávna „divízia duchov“, s ktorou vtedy ešte neznámy generálmajor Erwin Rommel v máji 1940 na rieke Mása (Meuse) prelomil francúzsku obranu a v priebehu šiestich týždňov s ňou dorazil až k prielivu La Manche.

Nábrežie Milhaud ráno 27. novembra 1942. Zľava: Strasbourg, horiace ťažké krížniky Colbert a Algérie, prevrátený ľahký krížnik La Marseillaise. Zdroj: Wikimedia.org

Nemci v skutočnosti o veľké vojnové lode ani nemali záujem. Tie mienili odovzdať Taliansku, ktorého námorníctvo jednak bolo väčšie ako to nemecké a zodpovedalo za námorné operácie Osi v Stredomorí. Nemeckou prioritou boli najmä ponorky, tankery a nákladné lode, ktoré získali obsadením prístavu Marseille. Do operácie Lila však Nemci Talianov radšej nezapojili. Vedeli, že pokiaľ ich samotných Francúzi ako-tak rešpektujú, Talianmi francúzski admiráli a námorníci vyslovene pohŕdali.

Komandá špeciálne vycvičené na obsadzovanie lodí nemali Nemci k dispozícii vôbec. Raederove námietky na vrchnom velení nemeckej brannej moci OKW však už nikto nechcel počúvať. Hitler určil začiatok operácie Lila na ráno 27. novembra 1942.

Potopte flotilu!! Potopte flotilu!!

Krátko po štvrtej hodine ráno vyrazili na Toulon tri nemecké mechanizované kolóny. Spočiatku všetko prebiehalo hladko. Motorizovanému práporu divízie Das Reich sa o štvrť na päť podarilo prekvapiť osadenstvo starej pevnosti Lamalgue nachádzajúcej sa mimo opevneného prístavu. V pevnosti sídlilo veliteľstvo pobrežných síl a námornej prefektúry. Keď Nemci prenikli do pevnosti a žiadali po dozornom dôstojníkovi, aby ich zaviedol k admirálovi Marquisovi, ten akoby omylom buchol dverami miestnosti, kde spal Marquisov náčelník štábu kontraadmirál Fernand Robin.

Rozospatý Robin spočiatku nechápal, čo sa deje, ale keď započul hlasnú nemčinu, pochopil. Kým sa Nemci vybavovali so zmäteným Marquisom, stihol telefónom, ktorý mal pri posteli, informovať o prítomnosti Nemcov službukonajúceho admirála Dorlana. Ten informáciu postúpil na štáb oceánskej flotily, a kým Nemci prerušili spojenie, stihol podať hlásenie aj do Vichy.

Laborde, do ktorého kajuty vtrhol dozorný dôstojník oceánskej flotily pred piatou, informácii o tom, že Nemci obsadzujú Toulon, spočiatku nechcel veriť. Na prístavných mólach v okolí jeho vlajkovej lodi bol stále pokoj. Overovanie a zisťovanie, čo sa vlastne deje, admirálovi zabralo vyše pol hodiny. Postupne však začali na vlajkovú loď dochádzať správy potvrdzujúce hroznú skutočnosť.

Až krátko pred pol šiestou sa na vlajkovej bitevnej lodi rozoznela poplachová siréna a signalisti začali nepretržite vysielať svetelný kód „Potopte flotilu!“. Rozhodovanie mu trvalo dlho, ale keď sa už Laborde odhodlal, konal s dôkladnosťou jemu vlastnou. Od vlajkovej lode odrazili člny s rozkazmi pre veliteľov podriadených eskadier. Začala sa urýchlená evakuácia posádky. Demolačné čaty otvorili kingstonove ventily a poškodili ich, aby sa už nedali uzavrieť. Pyrotechnici zapálili zápalné šnúry k výbušninám.

Rozkaz sa z lode na loď šíril nezadržateľne, ale pomaly. Velitelia chceli mať taký zásadný rozkaz, akým je potopenie vlastnej lode, nespochybniteľne overený. Preto žiadali o jeho potvrdenie vysielačkou, telefónom alebo vysielali člny so žiadosťou o písomné potvrdenie. Keby sa Nemci pohybovali po základni podľa pripraveného časového plánu, tak by sa im zrejme veľkého množstva lodí skutočne podarilo zmocniť.

Lenže Nemci meškali. Prvé zdržanie im spôsobili už dozorní na vstupoch, ktorí síce mali rozkaz Nemcom neklásť odpor, ale darilo sa im Nemcov zdržiavať zabarikádovaním brán. Nemci mali rozkazy postupovať energicky, ale zbrane mali použiť len v krajnom prípade. Masívne oceľové brány sa nedali len tak preraziť. Cenné minúty sa tak strácali dohadovaním s dozornými dôstojníkmi, ktorí brány otvárali len po opakovanej hrozbe použitia zbraní. Ani potom však Nemci nemali vyhrané. Tankové kolóny v labyrinte ulíc a budov starej námornej základne často strácali smer.

Pokusy vziať ako sprievodcov za pochodu zajatých francúzskych námorníkov mali opačný efekt. Francúzi napospol vždy zaviedli Nemcov do nejakej slepej uličky. Došlo aj ku kurióznej situácii, keď nemeckej kolóne chýbalo k cieľovej skupine lodí už len pár metrov, ale pre budovy ich stále nevideli. Nemecký dôstojník nariadil okolo bežiacemu francúzskemu námorníkovi, aby ich doviedol na príslušné mólo. Námorník kolónu zaviedol do úzkej uličky medzi dielňami o niekoľko sto metrov ďalej. Dôstojník zúril, ale vďaka prítomnosti nemeckého námorného dôstojníka to odvážny Francúz prežil.

Nemecký tank pri krížniku Dupleix, na ktorom zúrili explózie a požiare takmer dva týždne. Zdroj: Wikimedia.org

Keď sa predseda vlády Laval dozvedel o vydaní rozkazu na potopenie flotily, pokúsil sa ho zrušiť. Lenže Nemci prerušili telefónne spojenie s toulonskou základňou. Jeden z komunikačných poddôstojníkov v Toulone rozkaz na zastavenie potápania odvysielaný rádiom predsa len zachytil. Chvíľu bojoval s myšlienkou, že ho bude ignorovať, ale potom vedomie povinnosti predsa len zvíťazilo a odniesol ho službukonajúcemu dôstojníkovi. Ten zase cítil povinnosť ho zaniesť nadriadenému veliteľovi, ktorý vyžadoval spustiť procedúru jeho overenia. To sa však pre prerušené spojenie nepodarilo. Čas medzitým bežal a potápanie lodí pokročilo do takého štádia, že bolo nezvratné.

Nemecké tanky sa na móla k francúzskym lodiam napokon prepracovali. Niektorým to však trvalo až dve hodiny. O posledné zadržanie okupantov sa pokúšali dozorní na mostíkoch spájajúcich lode s brehom. To sa už však z lodí ozývali explózie náloží. Pyrotechnici kompenzovali zdržanie pri odovzdávaní rozkazu na potopenie skracovaním dĺžok zápalných šnúr na nevyhnutne krátky čas horenia, t. j. len toľko, aby demolačné tímy stačili ujsť do bezpečia.

Keď nemecká tanková kolóna konečne dorazila k vlajkovej lodi Strasbourg, na jej palube sa zdanlivo nič vážne nedialo. Väčšina posádky už bola na brehu, len z útrob lode sa ozývali tlmené explózie ničiace lodné kotly a turbíny. Vzápätí však došlo k tragickému incidentu. Jeden z tankov reagoval na pohyb veže lodného sekundárneho delostrelectva výstrelom z tankového dela. Strela preletela otvorenými dverami veže a síce nevybuchla, ale aj tak smrteľne zasiahla poručíka Dominiquea Faya.

Admirál Laborde vyšiel na palubu a na rezolútne prednesenú požiadavku nemeckého dôstojníka, aby vydal loď, s kamennou tvárou odpovedal: „To nemôžem! Loď sa potápa!“ Nemec nechápal, ale vedľa neho stojaci nemecký námorný dôstojník len mlčky ukázal na hladinu, ktorá sa už približovala k spodnému radu priezorov na trupe lode. Všetky boli, samozrejme, pootvárané. Krátko nato vzduchom otriasli mohutné detonácie na neďaleko kotviacich ťažkých krížnikoch Algérie a Colbert.

Aby sťažil nepriateľovi prípadné vyzdvihnutie svojej lode, strojný dôstojník ľahkého krížnika Marseillaise dal otvoriť kingstonove ventily len na jednej strane lodného trupu. Loď sa tak pri potápaní prevrátila a nesadla si na dno rovno ako mohutný Strasbourg. Velitelia torpédoborcov a ľahších lodí často nasledovali jeho príklad. V dôsledku explózií na palubách lodí lietali vzduchom kusy ocele, ktoré padali na blízke budovy a prístavné zariadenia. Okrem poručíka Faya v to ráno paľbou Nemcov alebo v dôsledku padajúcich trosiek zahynuli ďalší piati francúzski námorníci.

Ako to mohlo vyzerať, keby Nemci boli rýchlejší a nasadili by vycvičené komandá, naznačili udalosti odohrávajúce sa na ťažkom krížniku Dupleix. Nemeckým námorníkom sa podarilo preniknúť do podpalubia, uzavrieť ventily a zastaviť potápanie. K výbušninám sa však už včas nedostali a polopotopenou loďou otriasali explózie ešte niekoľko dní. Na ľahkom krížniku Jean de Vienne, ktorý sa nachádzal v doku, sa zase Nemcom podarilo spretŕhať zápalné šnúry od náloží, ale nedokázali uzavrieť zámerne poškodené zaplavovacie ventily. Kapitán ešte na poslednú chvíľu dokázal svoju loď posunúť tak, aby zatarasila vráta doku. Podobne to v susednom doku vyriešil aj kapitán ľahkého krížnika La Galissonierre.

Veliteľ v Mers el Kébire poškodenej bitevnej lode Dunkerque sa nechal presvedčiť k potopeniu svojej lode, až keď sa na móle zjavili Nemci. V tomto prípade však stačilo odstrániť záplatu kryjúcu obrovskú dieru po britskom granáte a trup ťažko skúšanej lode sa rýchlo začal plniť vodou.

V priebehu pár hodín na dne toulonského prístavu skončili tri bitevné lode, sedem krížnikov, pätnásť torpédoborcov a viac než štyridsať lodí ostatných druhov. Z takmer osemdesiat lodí kotviacich v Toulone sa Nemcom v ako-tak použiteľnom stave dostali do rúk torpédoborce Tigre a Panthére (trieda Chacal), dva tankery a tucet menších plavidiel, z ktorých väčšina však bola ich posádkami poškodená.

Naopak, štyrom ponorkám, ktoré vďaka svojim dieselovým motorom mohli vyplávať okamžite, sa podarilo z prístavu uniknúť. Nemcom ich pokus o únik neušiel a pokúsili sa tomu zabrániť paľbou tankov a leteckým bombardovaním. Ponorky však z prístavu bezpečne unikli. Cassablanca, Diamant a Marsouin odplávali do severnej Afriky. Veliteľ ponorky Iris zamieril do Barcelony, kde sa dal internovať, a Venus jej veliteľ potopil po dosiahnutí hlbokej vody. Z hladinových lodí sa podarilo uniknúť iba pomocnému plavidlu Leonor Fresnel, ktoré práve držalo hliadku na vonkajšej rejde prístavu.

Rozčarovaný admirál Laborde hral hru na česť až do konca. Demonštratívne odmietol opustiť svoju loď, kým sa mu osobne nepríde ospravedlniť veliteľ nemeckej námornej misie za porušenie Hitlerovho sľubu alebo kým nedostane priamy rozkaz od maršala Pétaina. Nemci na počudovanie na admirálovu hru pristúpili a prácne sa snažili obnoviť prerušené spojenie s Vichy.

Admirálova chuť do jedla udalosťami nijako neutrpela, a preto vyslal svojho pobočníka, aby z nemeckého zajatia vyreklamoval jeho osobného kuchára. Ten si počínal tak energicky, že nemecký poddôstojník strážiaci zaistených francúzskych námorníkov sa nezmohol na odpor. Kuchár pochodoval späť na Strasbourg. Večera pre admirála a členov jeho štábu sa podávala na striebre a vojenský sluha jedlo servíroval oblečený v bielej slávnostnej livreji.

Vodca Slobodného Francúzska (France Libre) generál Charles de Gaulle okamžite po tom, čo sa správa o potopení flotily rozniesla, obvinil predstaviteľov Vichy zo zodpovednosti za skazu francúzskeho námorníctva. V skutočnosti mu však odľahlo. Keby Darlan a Laborde previedli loďstvo na stranu Spojencov, podľa jeho vlastných slov „by sa čoskoro stal nikým“. Takto zostal vo svojej rezidencii v Alžíri len zlomený a rozčarovaný Darlan, ktorý sa na Vianoce 1942 stal obeťou atentátu rojalistického extrémistu.

Američania, ktorí de Gaulla nijako zvlášť neobľubovali, sa pokúsili proti nemu protežovať renomovaného generála Henriho Girauda, ktorého útek z nemeckého zajatia a následne z Vichy sa podarilo britskej SOE zosnovať krátko pred obsadením slobodnej zóny. De Gaulle sa chvíľu musel s Giraudom deliť o vedenie Slobodného Francúzska, ale vojensky Giraud nemal proti de Gaullovi, ktorý bol na rozdiel od neho nielen výborným vojakom, ale aj obratným politikom, šancu.

Hitler, na rozdiel od svojich admirálov, považoval operáciu Lila za úspešnú. Hlavným cieľom bolo nepripustiť, aby francúzske lode, pre ktoré aj tak nemal použitie ani posádky, neskončili v spojeneckých rukách. Paradoxne, rovnako, len v opačnom garde to videli aj Churchill a Roosevelt. Jediným sklamaným tak boli Taliani, ktorým Nemci sľúbili väčšinu francúzskej flotily a teraz nedostali nič. V priebehu nasledujúceho roka sa im podarilo síce z dokov vyzdvihnúť dva ľahké krížniky (Jean de Vienne a La Galissonierre) a z dna prístavu päť torpédoborcov, ale za necelý rok, ktorý Talianom zostával do kapitulácie, sa ani jednu loď nepodarilo uviesť do bojaschopného stavu.

Okupácia slobodnej zóny a pokus zmocniť sa francúzskych lodí boli psychologickým zlomom, ktorý definitívne zlomil autoritu vichistického režimu a mnohým Francúzom pomohol zorientovať sa v tom, kto je skutočným nepriateľom ich vlasti.

Krátko po skončení 2. svetovej vojny všetci aktéri udalostí z novembra 1942 boli postavení pred súd. Podobne ako u nás pri tzv. retribučných súdoch, aj tu išlo skôr o odplatu ako o spravodlivosť. Doživotie dostal dokonca aj kontraadmirál Auphan. Po pár rokoch sa vášne upokojili a v revidovaných súdnych procesoch v polovici päťdesiatych rokov už boli vynášané podstatne miernejšie rozsudky. V prípade Auphana išlo o podmienečný trest – účasť v kolaborantskej vláde úplne bez trestu zostať nemohla.

Zvláštnym prípadom bol maršal Philippe Pétain, ktorému zmiernenie trestu smrti na doživotie udelil osobne de Gaulle s ohľadom na jeho vek a podlomené zdravie.