Všetci sa akoby pýtajú: Čo sa to deje s mužmi? Od transrodových debát cez hnutie MeToo až po obavy z ekonomických a manželských vyhliadok mladých mužov (najmä z robotníckej triedy), ako aj z politických dôsledkov ich biedneho položenia je naša kultúra presýtená otázkami súvisiacimi s maskulinitou. Veľa otázok, veľa diskusií, no už menej odpovedí.

Sú takí, ktorí maskulinitu chápu len ako konštrukt, ktorému chýba akýkoľvek podstatný obsah. Jediným účelom maskulinity – samozrejme, nejde o podstatný účel, ale praktický – je uplatňovať silu v záujme nejakej utláčajúcej triedy. Silní vládnu slabým. Športovci na strednej škole šikanujú intošov. Mačovia zle zaobchádzajú so ženami a ponižujú ich. Rozumieme si.

Potom sú tí, ktorí sa spomínaným tvrdeniam o toxicite často stavajú na odpor a presadzujú maskulinitu ako súbor konkrétnych fyzických či psychologických čŕt: fyzická sila, asertívnosť, sebadôvera, disciplína, vodcovské schopnosti, stoicizmus, dominancia, súťaživosť a tak ďalej. Keď však budeme uvažovať týmto spôsobom dostatočne dlho, zistíme, že súčet častí sa nevyhnutne javí menší než celok. Maskulinita ako zvolený životný štýl nie je o nič zaujímavejšia téma než maskulinita ako nástroj patriarchálneho útlaku.

Aby sme boli féroví, ani jeden z týchto pohľadov sa tak celkom nemýli. Muži naozaj využívali a využívajú určité svoje silné stránky a sociálne výhody na zlé zaobchádzanie so ženami. A sú určité črty a vlastnosti, ktoré sa spájajú a majú spájať s maskulinitou – tak ako určité správanie a určité vlastnosti možno rozhodne hodnotiť ako „nemužné“.

No podobne ako väčšina mužov, ktorých poznám (aspoň tých, ktorých považujem za dobré príklady toho, čo znamená byť mužom), vlastne netrávim veľmi veľa času úvahami o tom, čo znamená byť „mužný“, či starosťami o maskulinitu. Pravda je skôr taká, že diskusie o maskulinite vo všeobecnosti považujem za trochu únavné a prehnané.

Minulý mesiac ma však náhodou pozvali rozprávať skupine univerzitných študentov – väčšinou mladým mužom – na tému „zdravá maskulinita“. Tak som si urobil prestávku od svojho dlhodobého návyku neuvažovať nad „zdravou maskulinitou“ a zamyslel som sa, aké zrnká múdrosti či postrehy by som týmto mladým mužom dokázal ponúknuť. Prišiel som na tri body.

Po prvé: po dlhom premýšľaní viem povedať iba toľko, že zdravá maskulinita je to, keď muž žije čnostne. To je všetko. Čnostný muž, už tým, že je čnostný, žije svoju maskulinitu zdravým spôsobom. (V latinčine už koreň slova čnosť, virtus, označuje kvality vlastné mužovi, po latinsky vir.)

Azda to znie príliš jednoducho, možno dokonca kruhovo. Ale nie je to tak. Všimnime si, že opak vždy neplatí. Nie je pravda, že každý, kto sa snaží o „zdravú maskulinitu“, bude žiť čnostne. Ak chceme zdravú maskulinitu, snažme sa priúčať mladých ľudí čnosti: ostatné sa postará samo o seba. Ak však mladým mužom povieme, že musia prejavovať „zdravú maskulinitu“, ale nepoučíme ich o skutočnej čnosti, nasmerúvame ich k zmätku a zlyhaniu.

Po druhé: muž sa stáva mužom vďaka otcovstvu. Niet poriadnej koncepcie maskulinity, ktorá by sa primárne neodvolávala na otcovstvo. Samozrejme, nie všetci muži prežívajú svoje otcovstvo biologickým spôsobom. Pre otcovstvo sú však stvorení všetci muži, bez výnimky. Poznám celibátnych kňazov, ktorí sú úžasnými otcami. Poznám ženatých mužov, ktorí nemajú vlastné deti aIebo si deti adoptovali, a sú to úžasní otcovia. Z dobrého dôvodu je patrónom otcov svätý Jozef.

Nech už má muž v sebe akúkoľvek fyzickú alebo morálnu silu, má ju preto, aby dokázal lepšie slúžiť tým, ktorí sú zverení do jeho starostlivosti. Jasne sa to ukazuje vtedy, keď sa to nedeje: nič nie je menej mužné, nič, čo by bolo väčšmi absolútnym opakom otcovstva, než to, keď muž využíva alebo zneužíva ženy a deti, prípadne s nimi zle zaobchádza.

Tretí bod: otcovstvo je smrteľná choroba. Podobne ako všetky pravé povolania, aj otcovstvo nachádza naplnenie v dávaní svojho života v službe iným. Otec miluje bezpodmienečne, aj keď vie, že sa bude umenšovať a jeho deti budú rásť a stúpať. Otcovstvo však znamená viac než iba sebaobetovanie.

Väčšina z nás sa učí o otcovstve najprv od vlastného otca. Ako deti sa učíme, že náš otec je neporaziteľný, vševediaci, všemohúci, úžasný, absolútne milujúci. (Určite musí byť taký, keď sa naňho mama pozerá tak, ako sa pozerá!) Čím sme však starší, tým viac vieme. Vyrastáme z tohto pohľadu na svojho otca. Zisťujeme, že náš otec je – dúfame – veľmi dobrý človek, no i tak je to iba obyčajný človek. Omylný, s chybami, smrteľný.

Potom sa ako muži (hovorím to mužom) sami staneme otcami a pohľad na otcovstvo sa opäť mení. Ak môj tatko nebol dokonalý, Pán Boh vie, že taký nie som ani ja! Moje malé dieťa to však nevie. Zatiaľ.

A vtedy nám to začína dochádzať. Ten prvý, detský obraz Otcovstva – neporaziteľný, vševediaci, všemohúci, úžasný, absolútne milujúci –, to je skutočné Otcovstvo. Ja som možno jeho matným, slabým odrazom. To však neznamená, že nie je skutočný. Takýto Otec naozaj jestvuje. Túto lásku som spoznal. Ešte úžasnejšie je, že mi napriek všetkým mojim nedostatkom, nedokonalostiam a napriek môjmu sebectvu dovolil aspoň ochutnať, čo znamená milovať tak ako on. A dovolil mi, povolal ma, aby som ukázal záblesk tejto lásky svojim vlastným deťom. Je to pokorujúce a nemálo desivé.

Toto mám na mysli, keď hovorím, že otcovstvo je smrteľná choroba. Otcovstvo nie je iba „do smrti“. Je na čosi zamerané; kamsi smeruje. Poukazuje na Kohosi iného, než som ja. Je to nezaslúžená príležitosť podieľať sa na láske Boha Otca. Príležitosť byť pre niekoho iného sklom, cez ktoré dokáže zazrieť Jeho, akokoľvek nejasne. Je to pokorujúce a nemálo desivé, ale aj nesmierne úchvatné.

Originál článku v angličtine nájdete TU. Preložil Matúš Sitár.

Stephen P. White je výkonný riaditeľ Katolíckeho projektu na Americkej katolíckej univerzite a akademický pracovník Katolíckych štúdií v Centre pre etiku a verejnú politiku vo Washingtone.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.