Keď v júli 1992 parlament hlasoval o Deklarácii Slovenskej národnej rady (SNR) o zvrchovanosti Slovenskej republiky, na balkóne bol vtedy aj bratislavsko-trnavský arcibiskup Ján Sokol.

„Spomínam si, že keď sme niektorí hlasovali proti zvrchovanosti, tak sa chytil za hlavu a komentoval to slovami, že čo to urobili. Bol to jeho jasný postoj k samostatnosti,“ hovorí bývalý politik František Mikloško.

Za 30 rokov samostatného Slovenska si Katolícka cirkev prešla rôznymi skúsenosťami, pričom náročné boli hneď tie prvé – postoj k vzniku republiky a jej prvým lídrom.

Samostatné Slovensko chceli všetci, niektorí potichu

Kňaz Marián Gavenda konštatuje, že už vtedy a vlastne až doteraz sa hodnotenia držia príliš čierno-bielej schémy delenia na „promečiarovských“ biskupov, čiže kardinála Korca, arcibiskupa Sokola a arcibiskupa Dominika Hrušovského, ktorí boli nadšení vznikom samostatnej Slovenskej republiky, a „prokádeháckych“, za ktorých boli považovaní najmä biskupi Rudolf Baláž, Andrej Imrich a okrajovo Alojz Tkáč, ktorým prekážal Vladimír Mečiar a – rovnako ako samotné KDH – reagovali naňho rozpačito.

„Pertraktované rozdelenie episkopátu bolo však skôr v médiách než v realite. Na väčšinu otázok mali, ako som to mohol neraz pozorovať, rovnaké názory a vládla medzi nimi zhoda i dobrá nálada,“ hovorí Gavenda, ktorý sa stal neskôr hovorcom Konferencie biskupov Slovenska (KBS).

Prvý predseda SNR František Mikloško si myslí, že už v období rokov 1992 až 1993 zaznievali tóny Mečiarovej politiky, a preto niektorí biskupi ostali zdržanlivejší. „Povedzme biskupi Baláž či Kojnok sa neprejavovali v tomto smere, ale boli podpísaní pod pastierskym listom, ktorý sa čítal v slovenských kostoloch po prijatí deklarácie o zvrchovanosti,“ hovorí Mikloško.

Banskobystrický biskup Baláž sa však podľa Mikloška vtedy vyjadril, že biskupi boli síce pod listom podpísaní, ale bez toho, aby ich niekto oslovil. List bol iniciatívou kardinála Korca, ktorý bol najviac zapálený za samostatnosť. „Už vtedy sa ukazovalo, že niektorí šli v tejto téme do prvej línie a niekto bol zdržanlivejší, čo však neznamená, že bol proti,“ hovorí Mikloško.

Kým v otázke samostatnosti Slovenska viac-menej panovala medzi biskupmi zhoda, pri vyrovnaní sa s obdobím mečiarizmu to bolo pestrejšie.

Napätie vnútri KBS

Keď sa Vladimír Mečiar stal v júni 1990 predsedom slovenskej vlády, zavolal raz na Úrad vlády predsedu SNR Mikloška a ukázal mu zväzky ŠtB na troch slovenských politikov, že ich našiel ráno v pracovni na stole.

Zanedlho ho zavolal znovu s tým, že našiel na stole zoznam niektorých novinárov, ktorí sú evidovaní ako agenti ŠtB. V jednej chvíli sa však preriekol, keď spontánne povedal, že „,XY‘ som tam ale nedal“. Vtedy si Mikloško uvedomil, že na Mečiarových tvrdeniach o nájdení na stole nie je niečo v poriadku.

Potom zase prišiel Mečiar za Mikloškom do SNR a povedal, že má na papieri zoznam niektorých katolíckych kňazov, ktorí sú vedení ako agenti ŠtB, vrátane arcibiskupa Sokola. Mečiar vraj vtedy ešte dodal, že by bolo dobré, aby sa miesto Sokola hlavným predstaviteľom Katolíckej cirkvi na Slovensku stal nitriansky biskup Ján Korec.

Bývalý politik František Mikloško je presvedčený, že biskupi by mali mať okolo seba aj laikov, ktorí majú na veci iný názor ako oni. Zdieľať

Aj na zhromaždení Matice slovenskej na Devíne údajne Mečiar verejne povedal, že istý arcibiskup – či spomenul menovite Sokola, si Mikloško už nespomína – je agentom ŠtB.

Keď prezident Kováč odmietol vymenovať Ivana Lexu za ministra privatizácie, vzťahy medzi premiérom Mečiarom a prezidentom Michalom Kováčom sa zhoršili. František Mikloško spomína, že biskup Baláž raz povedal prezidentovi Kováčovi, že ak bude treba, vystúpi verejne na jeho obranu.

Na jar 1995 prijal slovenský parlament uznesenie, v ktorom vyjadril nedôveru prezidentovi Kováčovi, čo nemalo žiadne právne účinky, malo to prezidenta len politicky ponížiť. Vtedy sa Michal Kováč ozval predsedovi KBS Balážovi, že ak stále zastáva tento názor, teraz by bola vhodná chvíľa prejaviť ho.

Nato košický arcibiskup Alojz Tkáč, trnavský arcibiskup Ján Sokol a predseda KBS Rudolf Baláž vydali verejné vyhlásenie, v ktorom vyjadrili podporu prezidentovi Kováčovi.

V roku 1996 chcel slovenský parlament prijať tzv. zákon na ochranu republiky. Vtedy všetci slovenskí biskupi okrem kardinála Korca a jeho pomocného biskupa Františka Rábeka podpísali verejné vyhlásenie proti prijatiu tohto zákona. Na mítingu KDH v Bratislave na Pasienkoch 25. marca 1996 sa potom toto vyhlásenie verejne prečítalo pred všetkými účastníkmi.

Marián Gavenda a František Mikloško: Foto: Postoj/Adam Rábara a Andrej Lojan

Kňaz Gavenda hovorí, že polarizácia v spoločnosti bola vtedy mimoriadna a nenávisti z oboch táborov sa prelievalo vrchovato. „Okrem toho, ,mečiarizmus‘ bol len jedným obdobím počas uplynulých troch desaťročí a bolo by lacné zvaliť naň všetky problémy. Ani jedna vláda po ňom nebola bez káuz a jaziev, s ktorými sa treba vyrovnávať,“ vraví.

Cirkev nielen poukazuje na hodnoty, ale dáva aj vnútornú motiváciu a silu žiť podľa nich. A toto poslanie podľa Gavendu plnila. „Nepriamo, ale účinnejšie než veľkohubým, no prázdnym politikárčením,“ dodáva.

Zvládala teda cirkev podľa neho vzťah s politikmi počas posledných 30 rokov? „Asi nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že sa ,popálila‘ takmer pri každom, kto sa dostal k moci. Ako zvykol hovoriť arcibiskup Sokol, a mal pravdu, že ,ešte nebol pokúšaný ten, kto nebol pokúšaný mocou‘.“

Obnova a moc

Keď je reč o moci, cirkev sa po páde komunizmu ocitla v neopakovateľnej situácii. Každý jej išiel v ústrety, štatistiky hovorili o 66 percentách katolíkov, politici sa predháňali, aby získali jej podporu. Navyše dostala naspäť majetky, ktoré jej skonfiškovali komunisti, a zistila, že má obrovský vplyv.

Mikloško si myslí, že cirkev na Slovensku v prvých rokoch nezvládla moc, pričom sa to prejavilo v tom, že niektorí biskupi moc personifikovali so sebou.

„Nebrali do úvahy, že napríklad v otázke majetkov existujú striktne dané cirkevné zákony o tom, do akej sumy môže rozhodovať sám biskup, kedy musí mať súhlas širšej rady a od akej sumy musí rozhodovať Vatikán. To, že niektorí biskupi si mysleli, že môžu všetko, bolo porušením cirkevného práva a ľudí to pokazilo.“

V tom čase bola problémom aj neznalosť ekonomických mechanizmov, objavili sa tiež zlí poradcovia a mnohí podnikavci cirkev podviedli. Takto sa rožňavské a banskobystrické biskupstvo dostali takmer do bankrotu, pripomína Mikloško.

Kňaz Marián Gavenda za najväčší úspech cirkvi na Slovensku považuje fakt, že medzi účastníkmi bohoslužieb sú aj dnes zastúpené všetky vekové kategórie. Zdieľať

Niekdajší hovorca KBS Gavenda konštatuje, že v zápale nadšenia sa zabudlo hĺbkovo vypracovať „poučenie z krízových rokov“. Podľa duchovných kritérií sa bolo treba pýtať, prečo obdobie totality Boh dopustil. Čomu nás ním naučil? „Ponovembrová ,normalizácia‘ často znamenala návrat do predprevratových čias, odčerpala veľa energie a na prínos sa zabúdalo,“ hodnotí. Napríklad v prípade kňazských seminárov mali biskupi príliš veľké oči, zhodujú sa oslovený kňaz a bývalý politik.

To, že prvotné nadšenie postupne opadalo, považuje Gavenda za normálne. Nadšenie však podľa jeho slov nebolo len „afektívne“, bolo aj „efektívne“, prejavovalo sa obrovskou obetavosťou. „Bolo prirodzenou reakciou na dlhoročné odriekanie, ale bola tu aj nakumulovaná ,Božia milosť‘, to netreba podceňovať,“ konštatuje.

Mikloško sa kriticky pozerá na to, ako sa biskupi postavili k predstaviteľom podzemnej cirkvi. Vladimír Jukl sa stal sekretárom biskupskej konferencie, kde ho však podľa Mikloška brali štýlom „my sme biskupi a ty si sekretár“. Jukl sa pritom nebál povedať kritické slová ani na adresu arcibiskupov Sokola či Tkáča. Po jednom rozhovore Jukla pre Domino fórum mu poslal kardinál Korec oficiálne písomné napomenutie.

Zmluva s Vatikánom, Katolícka univerzita aj kauza Bezák

Kľúčových momentov, ktoré poznačili cirkev na Slovensku, bolo za uplynulých tridsať rokov viacero. Za veľký úspech považuje František Mikloško zmluvu Slovenskej republiky so Svätou stolicou. Ako kresťanskí demokrati podľa jeho slov videli, že na Západe sa podarilo zatlačiť cirkev do jej priestorov a vytlačiť ju zo škôl. „My sme v tomto smere urobili zásadný prielom, že cirkev ostala na školách, to potvrdila aj vatikánska zmluva o školstve,“ dodáva Mikloško.

„Vzhľadom na to, že na medzinárodnú zmluvu nadväzuje úprava vnútroštátnej legislatívy, všetko, čo má Katolícka cirkev zakotvené v základnej zmluve, majú fakticky vďaka nej garantované aj ostatné cirkvi a náboženské spoločnosti,“ dopĺňa Gavenda s tým, že zmluva robí cirkev menej ovplyvniteľnou meniacimi sa politickými a ideologickými náladami.

Pápež Ján Pavol II. prišiel 30. júna 1995 po 17.00 pred sídlo hlavy štátu - bratislavký Primaciálny palác, kde ho privítal prezident Michal Kováč a predseda vlády Vladimír Mečiar. Foto: archív TASR/Pavol Funtál

Za významný míľnik možno považovať aj vznik Katolíckej univerzity v Ružomberku. Mesto na Dolnom Liptove bolo napokon kompromisom medzi Košicami a Trnavou, ktoré si želali miestni arcibiskupi.

Mariánovi Gavendovi sa s odstupom času javí ako správnejší model sídla univerzity v hlavnom meste a eventuálne sídla niektorých fakúlt v iných mestách Slovenska, „ale tento model neprešiel“.

Spomedzi káuz, ktoré zasiahli cirkev za posledné tri dekády, azda najviac rezonoval a stále tlie prípad odvolania trnavského arcibiskupa Róberta Bezáka.

„Pamätám si, že kardinál Korec mi povedal, že to sa nemalo stať. To sa nemalo stať, toto bude mať vážne dôsledky,“ spomína si Mikloško, podľa ktorého Tomko aj Korec pochopili, že tento prípad môže nadlho poznačiť miestnu cirkev.

Odvolanie Bezáka pritom išlo podľa slov Mikloška poza chrbát kardinála Tomka. „Viem, že Bezáka presadil na arcibiskupský stolec práve kardinál Tomko. Vybavil to a jednoducho mu potom takto dali najavo, že je mimo.“

Podľa kňaza Gavendu táto kauza masírovaná médiami priniesla nedôveru v biskupov, často neopodstatnene. „Narušila jednotu. Neviem, či bolo prezieravé pristať na takúto hru,“ vyjadril sa Gavenda, ktorý by podľa vlastných slov túto kauzu nepreceňoval. „Neraz mi povedali kňazi zo stredného Slovenska, z Oravy či z východu: ,Čo tam v tej Bratislave stále vymýšľate s Bezákom? Naši veriaci majú úplne iné problémy a kauza im nič nehovorí.‘ Opakujem, takéto námietky som počul pomerne často, tak ten vplyv asi nebol taký veľký, za aký som ho aj ja považoval,“ povedal.

Čo ďalej s potenciálom

Napriek štyrom pápežským návštevám, zmluve s Vatikánom či vzniku univerzity Marián Gavenda za najväčší úspech cirkvi na Slovensku považuje fakt, že medzi účastníkmi bohoslužieb sú aj dnes vo väčšine prípadov zastúpené všetky vekové kategórie.

„Kľúčovým bol práve ten tichý rast, tisíce a tisíce drobných aktivít. Za rok odznie na Slovensku hrubým odhadom okolo milióna kázní. Iste, rôznej úrovne, ale rámcovo predsa povzbudzujú konať dobro, riešiť problémy, konkretizujú evanjelium a to je pekná dávka soli, kvasu i korenia do cesta spoločnosti. Neuvedomujeme si, čo by bolo bez nich,“ vraví bývalý šéfredaktor Katolíckych novín.

Cirkev 30 rokov po Kde sú dnes proroci

Imrich Gazda

Kým biskupov počuť akosi tichšie, „Božími hlasivkami“ sa stali kňazi, zasvätené osoby aj mnohí laici. Je to dôvod na spokojnosť? 

Podľa Františka Mikloška má cirkev na Slovensku veľký dar – prirodzenú zbožnosť našej mládeže. „To nemá nikto na svete, kde by bolo také prirodzené prostredie so zbožnosťou a otvorenosťou,“ poukazuje Mikloško. Podľa neho budú raz biskupi a kňazi niesť zodpovednosť za to, ako tento dar zužitkovali a ako pomohli vyrásť zrelým osobnostiam, ktoré by obstáli v sekulárnom svete.

Za najväčšiu výzvu považuje, aby bola cirkev v kontakte s laikmi. „Biskupi a kňazi nestíhajú sledovať vývoj, ktorý ide míľovými krokmi,“ vraví a zdôrazňuje, že biskupi by mali mať okolo seba aj laikov, ktorí majú na veci iný názor.

Kňaz Gavenda hovorí, že výzvou do budúcnosti bude zostať živou vodou. Na vysvetlenie používa obraz o tom, že vodu možno likvidovať dvomi spôsobmi. Buď sa vyparí, no z pary sa nenapijeme a čoskoro sa rozplynie. Alebo zo strachu, aby sa nám všetka voda nevyparila, zvyšok dáme do mrazničky, ale ani z kusa ľadu sa nenapijeme. „Liberalizmus a tradicionalizmus. Čo jeden načne, druhý dorazí,“ varuje kňaz z Devína.

Výzva bude žiť vo svete a nestať sa svetom. „Obávam sa, že bude aktuálne aj oprášiť skúsenosti z čias komunistickej totality. Asi je ilúziou predstavovať si ďalšie desaťročia blahobytného života, ako sa rozvíjal doteraz. Skúšky dokážu rozvíriť neslýchané podoby zla, ale aj heroizmus v konaní dobra,“ uzatvára Gavenda.