Každý si donesie do svojej novej rodiny tradície a zvyky od svojich rodičov. Niekto má tendenciu ich všetky hodiť za hlavu a budovať si zvyky kompletne nanovo so svojím partnerom, pre iných sú takým silným emočným spojením so všetkým krásnym, čo v detstve zažili, že ich potrebujú udržiavať aj vo svojej novej rodine.

Poznám rodinu, kde sa nevedeli dohodnúť, čo z rituálov v období Vianoc preberú do novej reality. On z východu Slovenska, ona zo západu, dve kompletne odlišné vianočné menu. Obaja z veľkých rodín, kde podobné rituály vytvárali kultúru a atmosféru okolo Vianoc. A keďže chceli odovzdať deťom to čaro, ktoré doma sami zažili, tak sa z vianočnej večere stalo šesťchodové menu.

Pri vianočných gastrozážitkoch a príprave jedla sa z nás vyplavujú zaujímavé veci. Spomienky na rodičov, na vône detstva, na tie bezstarostné chvíle, keď ťažoba zodpovednosti nebola ešte na nás, ale len na našich rodičoch. Pečenie vianočného pečiva môže byť pre niekoho ako katarzia a vyrovnávanie sa so svojím detstvom.

Keď sa otvárajú staré zápisníky s receptmi napísanými maminým rukopisom alebo sa varí kapustnica podľa dedkovho receptu, už to nie je iba o jedle. Psychológovia by si zgustli pri náhľade do rodín v procese posledných vianočných príprav. 

Myslím, že aj snúbenci sa témy vianočných zvykov dotknú ešte pred svadbou. Naoko banálna záležitosť, ktorá však v sebe nesie hlboké odkazy. A môže byť zdrojom nemalých sporov. 

Majonézový či cibuľový?

Desať druhov vianočného pečiva, bobáľky s makom alebo tatarčané pirohy, zemiakový cibuľový šalát alebo majonézový, kapor či rezne? Zdanlivo úsmevné voľby so silným emočným potenciálom. 

Vianoce sú tak silno spojené s najkrajšími chvíľami v našom živote, že vyjadrenia typu „bez lineckých to nie sú Vianoce!“ sú pochopiteľným signálom a volaním po harmónii a pocite domova v rodine. 

Jeden slovenský psychológ mi v rozhovore povedal, že je zaujímavé, že na Slovensku, ktoré sa hlási ku kresťanstvu, rodinný význam Vianoc úplne prekryl ten duchovný. Zamýšľal sa, prečo sú u nás oveľa podstatnejšie rituály, ktoré vytvárajú rodinu, než samotný duchovný zmysel.

Ideálne by vraj bolo, keby sa tieto veci prepojili. Často to však v realite vyzerá tak, že zhon a nervozita z toho, aby sme zabezpečili všetko, čo pre nás predstavuje atmosféru Vianoc, nás viac rozdelia ako spájajú. A tak často tesne pred štedrou večerou si všetci v rodine musia vysloviť prepáč, aby si dokázali znova pozrieť do očí.

Jedlo a sex majú vo vzťahu podobnú rolu

Psychoterapeutka a dietologička Claudia Paulerová z Viedne sa venuje vzťahu psychológie a jedla a rozvíja zaujímavú tézu. Tvrdí, že sexualita a spoločné jedlo zohrávajú vo vzťahoch podobnú rolu.   

Niektoré páry sa napríklad pri jedle takmer nestretnú, pre ďalších je každé spoločné jedlo oslavou. Pre každého človeka má jedlo inú hodnotu, a ak má v páre každý kompletne iný vzťah k jedlu, tak to podľa rakúskej terapeutky môže spôsobovať vážne problémy. Jedlo môže vyplavovať naše najhlbšie túžby a je dobré byť si toho vedomý.

Niekto berie jedlo ako príjem nevyhnutnej energie, iný si ho chce vychutnať. Paulerová však tvrdí, že spoločné stolovanie má v sebe spájajúci element, lebo si musíme pozrieť do očí a zažívať blízkosť. Jedlo býva často pre mnohé rodiny jediným momentom dňa, keď je možné pozrieť sa jeden druhému do očí. 

Jedlo zároveň podľa psychologičky nesie v sebe rozmer starostlivosti jeden o druhého. „Sex a jedlo uvoľňujú dopamín, ktorý sa ľudovo nazýva aj hormónom šťastia. Popritom je všetko, čo je dôležité pri spoločnom jedle, rovnako dôležité aj pri sexe – odovzdať sa, vychutnať si ho všetkými zmyslami a situáciu si spoločne užiť. Isté paralely tu teda sú,“ tvrdí Paulerová v rozhovore pre rakúsky denník Der Standard. 

Nové rituály, ktoré neobídu podstatu

Terapeutka mladým rodinám radí, aby si vytvorili svoje rituály okolo jedla a boli ochotní meniť aj to, čo si každý priniesol zo svojej pôvodnej rodiny. „Ak sa páry nevedia dohodnúť na vianočnom menu, radila by som, aby si pripravili oba varianty, na ktoré sú zvyknutí z detstva. Partner aj deti tak spoznajú tradície oboch rodín a raz sa môžu rozhodnúť, čo im viac vyhovuje,“ hovorí Paulerová.

Na druhej strane varuje, aby sa z vianočných rituálov okolo jedla nestala jediná snaha o harmóniu vo vzťahoch. „Práve na Vianoce si myslíme, že musíme pripraviť päťchodové menu. Pýtam sa len, či to neodpútava našu pozornosť od samotného sviatku. Možno nás jednoduché veci spoja viac ako najvyberanejšie jedlá. Ide o to, aby sme spolu sedeli za stolom, aby sme sa radovali, že môžeme byť spolu.“

Terapeutka tiež upozorňuje, že súčasné zameranie na zdravú stravu za každú cenu a rôzne diéty môže byť pre vzťah v určitých prípadoch zničujúce, a radí povoliť si uzdu aspoň počas sviatočných dní a nemať z toho výčitky. 

V bulvári tento rok kolovala správa o stravovacích návykoch bývalej speváčky Victorie Beckhamovej, ktorá podľa slov svojho manžela už 25 rokov jedáva každý deň to isté. „Odkedy som sa s Victoriou stretol, na tanieri má len grilované ryby a dusenú zeleninu. Len veľmi zriedka sa odchýli od tohto zvyku,“ tvrdí známy futbalista. 

Ako sa v jednom rozhovore vyjadril, o svoje jedlo sa s manželkou podelil iba raz, pričom označil tento jednorazový „incident“ za úžasný moment, ktorý patrí medzi jeho obľúbené spomienky. „Jediný raz prejavila záujem o jedlo na mojom tanieri, bola vtedy tehotná s našou dcéru Harper,“ spomínal David Beckham. 

Rakúska psychologička Claudia Paulerová si myslí, že spoločné stolovanie a aspoň občasné spoločné vychutnávanie si jedla sú pre vzťah veľmi dôležité. „Pomôcť by mohla už spoločná príprava jedla. Už pri varení sa zobúdzajú zmysly. Jedlo môže byť pokojne korenisté, aby sme okorenili aj svoj vzťah… Jedlo je predsa súčasťou telesného vzťahu, vzájomnej blízkosti.“