Stalo sa to v tých dňoch, keď sa malým mestským štátom rýchlosťou blesku rozniesla desivá správa, že jeden z káblov vianočného osvetlenia prebíja a skoro zahlušil hysterickú panelákovú čivavu, oblečenú v ručne štrikovanom roláku, čo sa motala pod hynúcou jedľou. Stará jedľa vysýchala práve pre to osvetlenie, ale so psíkom to celé bolo ináč, ako napokon uvidíme. Následne striaslo neposedného jorkšíra, čo prišiel k jedli a nadvihol zadnú nohu, a po ňom aj zlostného, neurotického bígla.

Nuž a práve v tých dňoch prišli do mestského štátu traja mudrci z juhovýchodu. Ako sa sluší a patrí, zamierili k vládnej budove, čo bola postavená na mieste niekdajšieho starogermánskeho božišťa, a takmer ich vypudili z mesta, pretože mudrci nemali smartfóny a ich ťavy zase nemali evidenčné čísla, nuž ich nebolo možné zaparkovať pomocou aplikácie v telefóne ani poslaním textovej správy.

Navyše, ebenový Gašpar trval na tom, že zvieratá chce priviazať k akémusi stĺpu, ale mestský strážnik mu hrubo nakričal, že to je nabíjačka na elektrokolobežky a tam ťavy nepatria. A vôbec, čo to má znamenať, že si k nim prídu len tak mirnix-dirnix na ťavách? Keď však mudrci, oblečení sťaby vybehli zo skúšky ochotníckeho divadla v kulturáku, stojacom naproti vládnej budove cez rieku, spomenuli dary pre kráľa, strážnici sa zháčili a dovolili im priviazať dromedárov k stojanu na bicykle, ba dokonca z budovy vyšli aj nejaké láskavé úradníčky a zverom doniesli vodu vo fľašiach od koly s urezaným hrdlom.

Mudrci sa pitoreskných strážnikov nebáli, skôr im boli na smiech. Oni, čo si pamätali rímskych pretoriánov a srdnatú stráž Herodovho paláca, sa predsa nezľaknú takýchto. Zvlášť Gašpar nemal ani najmenšiu obavu z mužíčkov, čo mu siahali sotva po ramená. Gašpar bol síce trvalým pobytom Chaldejec, jeho rodičia sa tam však prisťahovali ako gastarbeitri z afrického Kušu a Gašpar zdedil postavu po svojich kušských predkoch. Jeho rodičia tvrdo pracovali na chaldejských stavbách, zato syn javil predpoklady pre vzdelávanie, nuž ho dali na štúdium hviezdospytu a jazykov.   

Naveľa teda mohli mudrci konečne vstúpiť k Pseudojuliánovi Apostatovi, vládcovi mestského štátu. Do knihy návštev napísali, že pochádzajú jeden z Perzie, druhý z Médie a tretí z Chaldejska, ako už bolo spomínané. Recepčná len pokrútila hlavou a zahundrala, že zase bude mať vedúci hlúpe reči, že takýchto exotov treba legitimovať.

Keď sa mesto zobudilo, začalo ziapať zo všetkých tlampačov o Vianociach bielych, hoci bola hnusná pľušť. A medovina tiekla potokom, ľudia pili, nadávali, nakupovali, štuchali sa do bokov a hovorili, aby už bolo po týchto sviatkoch a oni si mohli konečne vydýchnuť. Zdieľať

Panovník ich najprv ani nechcel prijať, bolo práve po voľbách, ktoré vyhral s deväťdesiatimi deviatimi percentami hlasov – dodnes nepochopil, prečo neprišli všetci –, s ľudom sa znova začne stýkať až o tri roky, teraz všade posielal svojich miestovladárov, no reči o zlate, kadidle a myrhe zaujali jeho pozornosť. Najmä o zlate. Kadidlo a myrhu pokladal za taľafatky. Ťažko si predstaviť hĺbku jeho sklamania, keď mu mudrci oznámili, že dary nenesú preňho, ale pre novonarodeného kráľa a Boha. Chodia teraz po všetkých krajinách a mestách Európy, kde si ho ešte stále pripomínajú, a nie je už veru takých miest veľa. Počuli, že v jeho mocnárstve majú betlehem ožiarený LED svetlami, tak by tam radi zložili svoje dary.

Despota sa ich snažil presvedčiť, že svetelná scéna pred súdnou budovou síce patrí ku koloritu týchto dní, ale tomu Bohu nijaké dary dávať netreba, pretože on je Bohom odpustenia a odpustenie je prejavom najväčšej slabosti. Treba obetovať iným božstvám – zlým, pomstychtivým –, ktorým v meste postavil mnohé žiariace obetiská. Týmto sa dostávame k tej hrozivej správe zo začiatku príbehu. Tyran so sadistickým zadosťučinením mágom vysvetľoval, že vystresovaných sídliskových domácich miláčikov nestriasa nijaká elektrika, ale druidské dračie žily a starogermánske zlé sily. Psíky vstupujú na miesto, kde sa stretávajú chodby podsvetí. On postavil na začiatku námestia – tam, kde sa zachoval prastarý gaštanovo-jaseňový kultový hájik – obrovskú guľu, Gundestruptský kotol, ktorým sa vchádza do keltského podsvetia. To je zrkadlovým obrazom nadzemného sveta a hodne sa v ňom hoduje. Podobne ako na námestí nad ním. Ľud tam požíva medovinu, varené víno, cigánsku pečienku, párky v rožku a kadejaké sladkosti.

Pri stéle, ktorá sa zmenila na jedľu, sa z podsvetia vystupuje nazad na tento svet. Túto bránu stráži ľadový medveď, Nanook, inuitský boh zimy, a Sedna, tulenia žena, bohyňa severných morí. Nad nimi sa vznáša havran, božstvo boja a vojny. Pri starej jedli ústi aj ďalšia chodba podsvetia, Helheim, ríša starogermánskej bohyne Hel, čo sa začína v bývalom posvätnom lesíku germánskych žrecov v severnej časti mesta, tak trochu mimo námestia. Dnes do parčíka už iba chodia fajčiť maturanti z neďalekého gymnázia, ale kedysi sa tam odohrávali onakvejšie obety. Odin, Thor, ale zaiste aj Perún a Svarog, slovanskí bohovia, na ktorých sa akosi v tomto pôvodne nemeckom osídlení nedostalo, nuž sa museli sčuchnúť so Severanmi, sa veľmi hnevajú, že na nich zabudli alebo ich vyhnali za hranice starého mesta, preto je ich podzemie plné zlých energií, čo vyrážajú na povrch práve pri jedľovej stéle, a ráňajú bleskom nič netušiacich psíkov.

„Bohovia nech uchovajú, aby sa tam zatúlalo nejaké dieťa,“ hovorí Pseudojulián. On by tam vraj svojho starostlivo zastrihnutého pudla nikdy nepustil, vraví a trom mágom ukazuje nápis, ktorý má na verajach.

„Kresťanské runy,“ hovorí hrdo, „Caspar, Melchior a Balthasar – C + M + B.“

„Christus Mansionem Benedicat,“ opravuje ho vzdelaný Baltazár.

„Čože?“ pýta sa despota. On nie je múdry ani vzdelaný, ale dokonale ovláda techné moci, preto vládne tak dlho.

Potom začne hovoriť, ako kresťanskí kňazi kedysi dávno dobehli žrecov a druidov a ukradli im sviatok zimného slnovratu a ľudia si potom už zvykli. Nuž postavil oltár aj neznámemu a čudnému Bohu odpustenia, ktorého kresťania uctievajú už dve tisícročia, takže na tom asi niečo bude. Pseudojulián Apostata je nanajvýš poverčivý. Nechce uraziť nijakú z nadprirodzených bytostí: Esusa, Teutata, Taranisa ani Dianu, nedovolil by si poharkať si to s valkýrami, Svarogom ani Mokošou, takže im po svojom štáte rozmiestnil svietiace levy, kozorohov a medveďov, sovy i havranov. Aj ohnivý polkruh a nízko položené nebo s hviezdami, podopierajúce valhalu.

„Nuž a kde je teda ten betlehem?“ pýta sa netrpezlivo Melichar, viditeľne otrávený z toho šťúpleho, tučného človiečika, ktorý vládne maličkému štátiku.

Prefíkaný tyran ich posiela naokolo, nech cestou uvidia aj padajúcu kométu, zrazenú k zemi Thorovým kladivom.

Keď mudrci vyšli pred vládnu budovu, už ich tu čakal rozzúrený dav grínpisákov, protestujúcich proti násiliu na živočíchoch. Zaiste si mysleli, že k nim dorazil cirkus, v ktorom týrajú zvieratá, a to je predsa už vo všetkých kultivovaných krajinách zakázané. Dobré úradníčky zatiaľ priniesli ťavám fikusy a svokrine jazyky, ktoré tie s vďakou obhrýzali, prežúvali a dívali sa na ľud okolo seba vystrašenými, smutnými očami.

Traja mudrci sa vybrali k betlehemu, ale nie cestou, čo im poradil despota, ale priamo za svetlom hviezdy, ktorú sledujú, odkedy vyšli z východných zemí, a pred jasľami zložili zlato, kadidlo a myrhu. No nenechali tam svoje dary. Vzali ich radšej so sebou, aby neskončili na oltári niektorého z mnohých pohanských božstiev, ktorým v meste podgurážený, plebejsky červenolíci ľud hojne pripíjal staroslovansko-germánskou medovinou a vareným vínom. Alebo aby sa napokon nedostali do klenotnice Pseudojuliána Apostatu, vládcu tohto podivného štátika. Tak chlípne sa na ne pozeral, keď mu ich ukazovali. Hlavne teda na to zlato.

II.

„Aj tak som presvedčený, že tu kedysi museli žiť kresťania,“ presviedčal svojich spoločníkov ebenovočierny Caspar. (Vráťme sa pre každý prípad k ich pôvodným menám, aby nedochádzalo k omylom).

„Ba dokonca, myslím si, stále sa nejakí nájdu,“ pokračoval mudrc neochotne sa predierajúci davom priopitého ľudu, čo sa tlačil na exotických a celkom nečakaných návštevníkov mestského štátika. Každú chvíľu si s nimi chcel niekto spraviť selfíčko, nedbajúc na vyplašené ťavy a rozmrzených mágov z Orientu. Proste sa medzi nich podchvíľou ktosi natlačil, vyškeril, dvihol mobil do vzduchu a zablýskal, až sa zvieratá spätili a múdri muži nervózne privreli oči.

Aj by sa najkratšou cestou vytratili z tohto mesta, ale chceli sa ešte pozrieť na miesto, ktoré malý despota označil za bod stretu starogermánskych zlých energií a druidských dračích žíl.

„Podľa čoho súdiš?“ opýtal sa nedôverčivý Melchior, „veď všetci len pijú, nakupujú a hulákajú. A ten blázon vo vládnej budove táral čosi o energiách a keltských podsvetiach. Napokon, pozri sa okolo seba. Levy, tučniaky, tulene a divné medvede a vtáky. Čo má toto spoločné s narodením Kráľa?“

Melchior bol vedec, astronóm a fyzik, nerozumel slovanským jazykom, nevedel, o čom spievajú hlasy, znejúce odvšadiaľ, zato Caspar, ten áno. Caspar bol polyglot.

„Melchior – Kráľ svetiel,“ opáčil Caspar, „čo máš proti tej záplave svetielok?“ A smial sa, ceriac krásne, perleťovobiele zubiská, žiariace v čiernej tvári.

„Hlupáci, dvadsiate prvé storočie a oni veria na energie a dračie žily,“ rozčuľuje sa Melchior a dlhou zahnutou palicou nadvihuje kábel s predranou izoláciou pod starou hynúcou jedľou. „A potom sa divia, že im tu striasa psíkov!“

„Poďme preč!“ ozval sa doteraz mlčiaci Balthasar a pritlačil si k hrudi vzácne kadidlo. Vôbec sa necítil dobre v tomto dave. Bál sa, že mu niekto niečo uchmatne a nechcel viac byť púťovou atrakciou pre alkoholom a potom páchnuci dav. Zo záhrenia vytiahol obrúsok napustený nardovým olejom a slastne vdýchol jeho opojnú vôňu.

„Počkajme. Prespime v hostinci za mestom a poďme na ranné roráty,“ žobronil Caspar, jediný, čo rozumel jazyku ľudu a všetko svojim spoločníkom prekladal do médštiny a perzštiny.

No Melchior ani Balthasar nechceli ostať. Povedali, že treba čo najskôr opustiť toto spohanštené mesto.

Nuž teda odišli, a preto nevideli, ako skoro ráno, ešte pred východom slnka, spievali kňazi v kostoloch spohanšteného mesta: „Rorate caeli desuper!“ A zívajúce deti niesli sviece a ich staré mamy šepkali slová, ktorým nerozumeli: „Sum paratus ad adventum Dei.“ Toto všetko už traja mudrci nevideli, lebo ich ťavy niesli do ďalšieho spohanšteného mesta.

Ale ani mesto to nevidelo, lebo ešte spalo. A keď sa zobudilo, začalo ziapať zo všetkých tlampačov o Vianociach bielych, hoci bola hnusná pľušť. A medovina tiekla potokom, ľudia pili, nadávali, nakupovali, štuchali sa do bokov a hovorili, aby už bolo po týchto sviatkoch a oni si mohli konečne vydýchnuť.

III.

Áno, Caspar mal pravdu, v tomto meste žili kedysi kresťania. Zostali po nich kostoly, školy a nemocnice aj nejaké obyčaje. I pár ich potomkov ešte prežívalo medzi ľudom tohto mestského štátika a schádzali sa v poloprázdnych kostoloch, do ktorých zvonku doliehali zvuky vianočných melódií – pohanských i kresťanských, všetko pomiešané dokopy. Napokon, účelom melódií už dávno nebolo osláviť narodenie Kráľa. Išlo o vybudovanie nákupných a konzumných stereotypov. Keď ľud začuje tieto zvuky, má začať nakupovať a konzumovať. Nič viac a nič menej. A ľud začul, nakupoval a konzumoval, a nenávidel svojich nakupujúcich a konzumujúcich blížnych.

Čím viac sa blížili sviatky narodenia Kráľa, tým hlasnejšie prenikalo revanie tlampačov do studených, poloprázdnych kostolov, kde sa v chabom svetle sviec k sebe túlilo vyplašené stádočko, zvyšok Izraela. Až zmalomyseľneli.

I vyslali niekoľkých spomedzi seba, aby dobehli Troch mudrcov a opýtali sa ich: „Prišli ste sa pokloniť tomu, ktorý mal prísť, alebo máme čakať iného?“

„Choďte do púšte,“ povedal im múdry Caspar, „a nájdite muža v odeve z ťavej srsti. Ten vám povie.“

Išli teda do púšte a našli muža, čo mal odev z ťavej srsti a okolo bedier kožený opasok. Potravou mu boli kobylky a lesný med. Jeho sa opýtali, či majú čakať iného.

„Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium,“ povedal im on.

„Kde, Boží muž? Kde sa tak deje? U nás už dávno nebolo nijakého zázraku. Už vieme liečiť chromých, hluchých, malomocných aj slepých. A o evanjelium nemá u nás záujem nik. Ani len celkom maličké zázraky sa nedejú. Toť nedávno chorvátski futbalisti sa modlili až v Medžugorí, bol toho plný facebook, aj tak včera prehrali s Argentínou. Teraz sa totižto hrá mondial aj v advente. A my sme im všetci tak drukovali. Veď sú naši. Slovania. Ani len takéto maličké divy sa nedejú a veľkých zázrakov človeku dnes netreba, veď už dokáže skoro všetko aj sám, bez divov. A asi príde doba, že dokáže celkom všetko. Ako potom spoznáme, že sa klaniame tomu pravému?“

„O takéto vy prosíte?“ zamračil sa púštny muž.

Spoznal, že stádočko úplne zmalomyseľnelo, na oči mu padlo beľmo a uši sa zatiahli akoby šupinami, jeho viera je celkom chromá a nádej rozožiera smrteľná lepra.

„Beda ti, Korozain! Beda ti, Betsaida! Lebo keby sa v Týre a Sidone boli stali zázraky, ktoré sa stali u vás, dávno by boli robili pokánie v kajúcom rúchu a popole,“ zvolal púštny muž a vyslanci sa prestrašene pozreli na seba.

„Krajine Sodomčanov bude v deň súdu ľahšie ako tebe,“ pokračoval muž divého zovňajšku a vyslanci z mestečka až teraz pochopili, že predsa len potrebujú, aby sa odohral veľký div. Že treba, aby im z očí padlo beľmo a oni videli veľké veci. Že im načim znovu počuť, že potrebujú navrátiť vieru a obnoviť malomocenstvom rozožratú nádej.

V tej chvíli sa hviezda rozžiarila tak jasne, až museli prizerajúci privrieť oči, a odrazu zhasli všetky pohanské obetištia. Niekto by povedal, že to preto, lebo o polnoci ich vypínajú. Šetria energiami, nevedno, ako porastú ceny na budúci rok. Zdieľať

Vybrali sa nazad do svojho mestského štátika, aby zvyšku Izraela oznámili, že nemajú čakať nikoho druhého, len treba vnímať veľké divy, ktoré na nich koná Pán.

Už takmer zašli za najbližšiu dunu, keď sa odrazu jeden z nich otočil a všimol si, že púštny muž máva palicou a volá ich nazad. Rozbehli sa k nemu a on im povedal: „A viete, prečo Chorváti včera prehrali, aj keď sa modlili v Medžugorí? No predsa preto, že Argentínčanom fandil samotný pápež.“ Nato sa rozosmial z plného hrdla divokým, hrdelným smiechom. Keď sa trochu upokojil, utrel si slzy, čo mu od smiechu vyhŕkli, a dodal: „Tomu hádam neveríte ani vy, však nie? Ich porážka ma jednoduchú príčinu: Argentínčania proste hrali o kus lepšie. Ja som sa na to nedíval, veď kde aj, tuto v púšti, ale boli ma ráno pozrieť palestínski chlapci z Gazy, oni mi povedali. A dnes sa tešia na Maroko. Idú ich povzbudzovať, tak ako vy svojich. No, choďte už, a nenapĺňajte si srdcia hlúposťami, ale hľadajte divy a zázraky tam, kde sa dejú, ak im to dovolíte. V sebe, vo svojom vnútri. Až znovu uvidíte, začnete počuť, chodiť a zmizne zákerná lepra beznádeje z vašich sŕdc, stal sa najväčší zázrak. Iného vám netreba!“

Tak sa vyslanci vrátili a potešili neveľké stádočko, vystrašené, malomyseľné, stlačené na kôpke ako ovečky, keď košiar obliehajú vlci, a odkázali im, čo povedal svätý púštny muž a čo oni pochopili z jeho slov: Že netreba čakať iného, ale nechať Divotvorcu, aby sa znova a znova mohol narodiť v pokojných srdciach.

„Hlas volajúceho na púšti vám odkazuje,“ povedali zvyšku Izraela, „pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!“

IV.

Malé stádočko trochu pookrialo, no malomyseľnosť ho neopúšťala. Márne mu vyslanci opakovali slová púštneho muža, márne odslúžili kňazi poslednú rorátu, márne sa im prihováral staručký dekan: „Žiadajte si znamenie od Pána, svojho Boha, či už hlboko v podsvetí a či hore na výsostiach!“

Maloverní falošníci však opakovali: „Nebudeme žiadať a nebudeme pokúšať Pána.“

Nuž im teda povedal staručký kňaz: „Počujteže, dom Dávidov! Či vám je málo obťažovať ľudí, že obťažujete ešte aj môjho Boha? Preto vám sám Pán dá znamenie: Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel!“

„A teraz sa rozíďte do svojich domovov, priblížila sa hodina narodenia Pána,“ posielal ich šedivý patriarcha, no zvyšku Izraela sa nechcelo z bezpečia chrámu. Nežiadalo sa im prechádzať okolo opustených pohanských obetíšť ožiarených LED svetlami, kde už o tomto čase len kde-tu nejaký korheľ prinášal oneskorenú žertvu a velebil pohanské božstvá, vylievajúc na zem zvyšok medoviny za hrubých nadávok a kliatia. Stádočko sa cítilo bezpečnejšie v ošarpanej svätyni s gotickými freskami, zájdenými od kadidla, ako vonku. Povrávalo sa, že sa tam o tomto čase okolo dohárajúcich oltárov neznabohov preháňajú valkýry a možno tam stretnúť rusalky i poludnicu.

„Táraniny!“ hneval sa staručký kňaz. „Domov, domov choďte!“ vyzýval ich, ale oni sa nerozchádzali, lebo do narodenia Kráľa ostávala sotva hodina.

„Prorokuj o duchu, prorokuj, syn človeka; prehovor k duchu: Toto hovorí Pán, Boh: Duchu, príď od štyroch vetrov a ovej týchto pozabíjaných, nech ožijú!“ modlil sa starý patriarcha za zvyšok Izraela.

Ešte chvíľu a patrí sa začať s oslavou narodenia Kráľa, ale či sa dá sláviť uprostred malomyseľného stádočka, čo nechce znamenia, lebo sa ich bojí?

Vtom sa rozleteli ošúpané vráta starobylého kostola a dovnútra vstúpili traja mudrci: Caspar, Melchior a Balthasar. Tak predsa neodišli. Ostali v hostinci za mestom. Vrátili sa. Ťavy uviazali pri zhasnutom stánku s vareným vínom, medovinou, lokšami a cigánskou pred kostolom.

A pýtali sa: „Kde je ten novonarodený židovský kráľ? Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť.“

„U nás?“ nechápal patriarcha.

„U nás?“ nerozumeli vyslanci.

„U nás?“ pýtal sa zvyšok Izraela, „nie sme príliš bezvýznamní, celkom stratení, aby sa u nás narodil kráľ? Nemala by vás vaša hviezda viesť do veľkomiest západného sveta?“

„A ty, Betlehem, Efrata, primalý si medzi tisícami Júdu; z teba mi vyjde ten, čo má vládnuť v Izraeli a jeho pôvod je odpradávna, odo dní večnosti,“ povedal Caspar v jazyku Slovanov a Melchior i Balthasar prikyvovali, akoby rozumeli, čo hovorí ich druh, pochádzajúci z krajiny Kuš.

„Videli sme jeho hviezdu na východe. A hľa, hviezda, ktorú sme videli na východe, išla pred nimi, až sa zastavila nad miestom, kde je dieťa,“ povedal Balthasar perzsky a rukou pokynul Casparovi, aby preložil zhromaždeným, čo on rád urobil.

Odvážnejší aj vykukli z dverí kostola a dívali sa na oblohu.

„Aha, hviezda, priamo nad nami,“ ukazovali prstami hore nad seba. Všetci sa vyhrnuli von a pozorovali ten zázračný úkaz na nebi.

„Hviezda, hviezda! Vianočná hviezda,“ kričali.

„Konjunkcia Saturna a Jupitera, písali o tom v novinách,“ zahundral ktosi pochybovačne, ale ostatní ho okríkli, aby sa nerúhal.

„Nech je už akokoľvek,“ poúčal ich Melchior a Caspar snaživo prekladal, „nám to slúži ako znamenie.“

V tej chvíli sa hviezda rozžiarila tak jasne, až museli prizerajúci privrieť oči a odrazu zhasli všetky pohanské obetištia. Niekto by povedal, že to preto, lebo o polnoci ich vypínajú. Šetria energiami, nevedno, ako porastú ceny na budúci rok. Ľud však vedel svoje. Po prvé, do polnoci chýbalo ešte pár minút a tá žiara hviezdy bola taká prenikavá, že by tie oltáre pohanským bohom aj tak nebolo vidieť.

Chvíľu sa ešte dívali s vyvrátenými hlavami a prižmúrenými očami do neba, potom sa vrátili do kostola. Bola presne dvanásta hodina. Narodil sa Kristus Kráľ. Znova. Aj v tomto mestečku.

Traja mudrci otvorili svoje pokladnice a dali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu. A predtým, ako sa vydali na cestu do svojej krajiny, zašiel Caspar do sakristie a od kostolníka si vypýtal kus kriedy. Na veraje chrámových dverí napísal: C + M + B.

„Gašpar, Melichar a Baltazár,“ šepkali si ľudia, ale Caspar sa otočil a povedal: „Christus mansionem benedicat.“

„Kristus nech žehná tento dom,“ pohotovo preložil dekan, starý latiník.

Takéto Vianoce to teda boli tento rok v mestskom štátiku, kde sa znovu raz narodil Kráľ, akurát si to konečne aspoň niekto všimol. Z kostolíka sa do vianočného ticha tlmene ozýval spev verných: „Narodil sa Kristus Pán, radujme sa!“

Autor je spisovateľ.