Keď sa Mária zarazila pri Gabrielom pozdrave, možno to nebolo iba jednoduché divadlo. Keď sa pýta „Ako?“, azda to nie je len preto, aby sme sa my dozvedeli odpoveď, hoci jej je už dávno všetko jasné.

Možno sa nad všetkým, čo vidí a počuje, diví celkom úprimne a možno je pravda, keď evanjelium hovorí, že Mária nechápe, čo jej Ježiš stratený a nájdený v chráme hovorí.

Aj nevesta z Piesne piesní si nesie svoje otázniky. Možno ani Mária nebola iba kvalitnou, vopred dobre informovanou herečkou a od údivu tŕpne celkom reálne, lebo naozaj nevie všetko a naozaj všetko netuší.

Deň sa ochladil a tône sa naklonili. Prichádza večer. Dážď pomaličky prestáva a nebesia rosia, padajú už len tiché kvapky. Pôda ich každú jednu vpíja vďačne, bude môcť poskytnúť vlahu zeleni, ktorá z nej vzišla. Po zime je zem navyše ešte stále vyprahnutá, pije, akoby chcela zahnať smäd po dlhom, dlhom ťaživom sne, z ktorého sa prebudila.

To všetko však nebol len sen, no aj keby zem otvorila ústa na prúdy riek, odplaviť sa nepodarí, čo pila z Kainových rúk, a keby zem vypila veľké množstvo vôd, nepodarí sa uhasiť smäd, ktorý ju sužuje.

Po búrke zostal vzduch čistý a šíri sa ním nielen sviežosť, ale aj nádej. Neprešiel len dážď, neprešla len zima, prešiel dlhý, dlhý advent a nastala definitívne jar. Po kraji sa už kľuje kvet a Mária v náručí drží dieťatko. Drží toho, čo si poradí so smutným údelom zeme a dá prúdy vôd, aby už nebolo smädu.

Matka stojí v domčeku s Ježišom na rukách a hľadí malinkým okienkom, cez mriežku pozerá von smerom do záhradky. Vánok, ktorý sa zdvihol, previeva hriadky. Mária počuje jeho tichý, lahodný šum, ale nevie, odkiaľ prichádza a kam ide. Určite je chladný. Dobre, že sa rozhorel ohník, ktorý Jozef vnútri zakladá.

Vánok si našiel cestičku zvonka cez okno v múriku a pohladil matku po tvári. Cíti ho, ale nevie, odkiaľ prichádza a kam ide. Naozaj je chladný, a tak si Mária zahalila tvár plášťom a Ježiša si privinula k hrudi ešte tuhšie.

„Syn môj, neviem, ako si povstal v mojom lone,“ šepká Mária malému dieťatku. „Nedarovala som ti dych ani život, ani údy som neusporadovala na tvoje vytvorenie. Tvoj život je mi tajomstvom.“

Blahoslavená si, že si uverila tomu, čo sa ti postupne odhaľuje, a že si verila, aj keď bolo pre teba ťažké ustáť Jozefovo sklamanie, pochybnosť a smútok. Zdieľať

Naozaj, Matka, teraz nerozumieš všetkému. Aké bolo pre teba tajomné a prekvapivé, keď sa ti oznámilo niečo z toho, kým si ty, ako sa počne a kým bude tvoj syn. Ako si sa zarazila a rozmýšľala! Ako by bolo možné preniknúť tajomné Božie plány, ktoré Pán načrtával v Písmach, vo svojich slovách.

No uchovávaj si ich v srdci všetky, premýšľaj o nich, aj o tom, čo ešte budeš počuť. Duch živého Boha ti pripomenie tajomstvá a odhalí ich význam v pravom čase. Aj tajomstvo Ducha zostáva teraz skryté, lebo Syn ešte nebol oslávený, no už v tebe tajomne pôsobí. Inak by si nebola omilostená a naplnená milosťou na samom začiatku.

Si nová svätá zem, priniesla si požehnaný plod, ktorý zaženie náš hlad a nebudeme lačnieť navždy. Utieraš Evine slzy, tíšiš Adamov plač, nadchýnaš Abraháma a nútiš bedákať démonov. Si rebríkom, po ktorom Boh zišiel na zem, archou zmluvy, postrachom neviditeľných utláčateľov a budeš kráľovnou anjelov.

No, Mária, môžeš to teraz všetko vedieť? Netušíš, len ukrytá pred pohľadom sveta prijímaš tajomné vnuknutie v srdci, že sa chystá veľká Božia sláva a každé pokolenie, ktoré príde, ti bude vzdávať česť.

Blahoslavená si, že si uverila tomu, čo sa ti postupne odhaľuje, a že si verila, aj keď bolo pre teba ťažké ustáť Jozefovo sklamanie, pochybnosť a smútok. Ako by bolo možné čakať, že bude rozumieť on, keď si nerozumela ty?

Matka, môžeš tušiť, čo to vlastne znamená, že tvoj syn je synom Najvyššieho? Tajomstvo Trojice ešte nie je zjavené, ešte sa pred duchovným zrakom Abrahámových potomkov črtá, ešte sa ctitelia nevedia klaňať nerozdielnej Trojici. Mária, ako by si mohla do dôsledkov chápať, koho si porodila, koho to držíš v náručí, kto je ten, koho kŕmiš, uspávaš, koho prebaľuješ?

Môžeš si pomyslieť, že si zrodila toho, kto ťa stvoril, že si Bohorodička? Nie, tichá ovečka z izraelského košiara, ktorá si dala svetu tichého Baránka a Pastiera, teraz tomu všetkému ešte nerozumieš, ale ty si už v tejto chvíli priviň k hrudi a podrž na srdci toho, kto je od večnosti pri Otcovej hrudi.

Podrž na rukách toho, ktorý všetko udržuje svojím mocným slovom. Pod jeho hlavou tvoja ľavica a tvoja pravica si ho privíňa. Daj mu počuť svoj hlas, veď mu je taký milý. Na srdce si ho pritlač ako prsteň, sťa pečať na svoje rameno, aj keď nerozumieš všetkému.

Už spí, nezobúdzaj ho, kým sám nevstane. Koľkokrát uložíš Ježiša na spánok a koľkokrát sa prebudí, kým nastane deň, keď ho inak spiaceho uložíš na iný odpočinok a on vstane, prebudí sa na tretí deň, ale už inak, aby už všetko bolo navždy iné! Aj to sa ti postupne bude odhaľovať a znova a znova s dôverou v nasledujúci krok do neznáma zopakuješ svoje „áno“.

Mária, nauč ma takému postoju, aký máš ty. Máš súcit s mojimi otáznikmi, nauč ma oprieť sa o slovo, hoci mu celkom nerozumiem, vtedy, keď ničomu nerozumiem, a čakať, kým pochopím význam a zmysel toho, čo ma teraz presahuje.