Pre mnohých z nás sa tu zlievajú veľké dejiny s našimi osobnými. 

Prvého januára 1993 som bol tínedžerom, mal som pätnásť, zo zvedavosti som sa šiel okolo polnoci pozrieť na námestie SNP, kde prívrženci HZDS, SNS a novozískanej samostatnosti slávili historický triumfstoročia. 

Z okolitej eufórie však na mňa nepreskočila žiadna iskra. Naopak, premkýnala ma úzkosť, predtým ani potom som taký smutný Silvester nezažil. 

Bol som z rodiny, ktorá by v referende – rovnako ako väčšina Slovákov – hlasovala proti rozdeleniu spoločného štátu. Tí národní vodcovia z tribúny mi ukradli štát, v ktorom som sa narodil, a tohto pocitu sa už nezbavím, aspoň tak som to vtedy vnímal. Ale ešte viac než strata Československa ma trápilo, čo bude nasledovať. 

Áno, blízka budúcnosť bola v niečom ešte horšia než chmúrne silvestrovské myšlienky bratislavského tínedžera.

Zakladatelia štátu nemali v sebe étos, ako budovať štát. Formálne založili inštitúcie, tie si však pre seba uchmatli ako jeden klan. Do rodného listu štátu tak vpísali svoje pudy, potreby a nízke ciele, pre ktoré sa nezastavili ani pred páchaním zločinov (únos, vražda a zmarené referendum). 

Vladimír Mečiar tak mladému štátu, ktorý nemal širšie prirodzené elity, odovzdal po 40 rokoch komunizmu ďalšie neblahé dedičstvo, s ktorým zápasíme dodnes.

Ale v niečom podstatnom som sa pred 30 rokmi, našťastie, celkom mýlil.

Najskôr ma samého prekvapilo, ako rýchlo som samostatné Slovensko – môj nový štát – prijal za svojeaj bez ohľadu na nehodných zakladateľov.

Tiež sa ukázalo, že mladá republika je životaschopná,a prognózy, ako po rozchode s Čechmi schudobnieme či sa úplne zrútime, sa vôbec nepotvrdili. 

Naopak, čoraz viac ma odrádzali porazenecké reči, že na samostatný štát vlastne nemáme a nikdy si ho nedokážeme dobre spravovať.

Kľúčové voľby roku 1998 ukázali, že slovenská spoločnosť je silnejšia než jej elity, zakladateľov štátu poslala do minulosti, aby odštartoval nový pokus o budovanie štátu. Dnes vieme, že staré chyby zakladateľov z Mečiarovej éry sme odvtedy zopakovali ešte viackrát a vždy, keď bolo najhoršie, sme opäť vstali a začali s novým úsilím.

Renomovaného novinára a právnika Tomáša Němečka sme sa preto v rozsiahlom rozhovore, ktorý zverejníme dnes večer, opýtali, či mal zakladateľ Československa Masaryk naozaj pravdu s tézou, že štáty sa udržujú ideami, na ktorých vznikli. Podľa Němečka to Masaryk vystihol, aj preto nás dnes na Slovensku frustruje, že za Čechmi aj po 30 rokoch zaostávame a v niektorých oblastiach sa od nichvzďaľujeme.  

Slovenská perspektíva však musí byť iná než Masarykova: nevzdať sa budovania štátu, ktorého inštitúcie a idey stále len formujeme.