Ivan Mikloš pre Postoj hovorí, prečo bolo pre Slovensko obrovským šťastím, že prvé dva roky fungovalo v rámci Československa, vysvetľuje, prečo po vzniku samostatného Slovenska nedošlo ku katastrofe, aké škody napáchal na našej ekonomike Vladimír Mečiar, či na následnom vzostupe mali väčší podiel vstup do EÚ alebo reformy druhej Dzurindovej vlády a prečo po období rastu a bohatnutia zažívame dekádu stagnácie.

Exminister financií tiež v rozhovore tvrdí, že kľúčovým problémom Slovenska nie je to, že po Dzurindových vládach neprišli ďalšie rovnako reformne zamerané vlády, ale že na rozdiel od Čechov u nás chýba základná zhoda, že krajinu treba neustále zlepšovať a modernizovať. 

Keď 1. januára 1993 vzniklo samostatné Slovensko, mali ste 32 rokov, za vami bola skúsenosť ministra privatizácie v nepopulárnej Čarnogurského vláde aj podpredsedu federalistickej ODÚ-VPN, ktorá krátko predtým pohorela vo voľbách. Zrejme to bol pre vás veľmi smutný Silvester.

Bol to veľmi zvláštny pocit. Pamätám si, že Silvestra som vítal v horách na Sliezskom dome, nepovedal by som však, že som bol smutný, skôr som mal obavy, ako sa bude Slovensko vyvíjať. Ja aj moja strana sme vystupovali proti rozdeleniu Československa, báli sme sa ďalšieho politického aj ekonomického vývoja.

Boli to skôr obavy z vlády Mečiarovho HZDS, alebo najmä zo scenára, že Slovensko, ktorého ekonomika bola na tom po rozpade RVHP štrukturálne veľmi zle plus sme čerpali transfery z federálneho rozpočtu, nebude životaschopný štát?

Keďže som predtým sedel vo vláde, mal som oveľa viac informácií než bežní občania, uvedomoval som si, aké transfery k nám tečú z bohatšej časti štátu. Navyše, poznal som ľudí, ktorí sa dostali k moci na čele s Mečiarom, vedel som, že nie sú veľmi kompetentní.

Ministrom som sa stal až v apríli 1991, ale pre vládu som pracoval už od júna 1990 ako poradca Jozefa Kučeráka, vtedajšieho podpredsedu vlády pre reformy a zúčastňoval som sa ako súčasť odborného servisu na zasadnutiach prvej Mečiarovej vlády. Zblízka som tak poznal vtedajších ekonomických ministrov, ktorí potom prešli do HZDS...

...hovoríte o Michalovi Kováčovi, Augustínovi Mariánovi Húskovi a Rudolfovi Filkusovi.

Áno, vrátili sa s Mečiarom aj po voľbách v roku 1992. Jedna vec bola otázka peňazí, ale tá nebola najdôležitejšia, skôr som ako riziko vnímal kompetentnosť a zodpovednosť ľudí, ktorí dostali krajinu do rúk. Ale bola tu aj tretia vec, vzhľadom na kapacity novovytvoreného štátu, na ktorý zrazu prechádzali mnohé kompetencie, ktoré sa predtým vykonávali na federálnej úrovni v Prahe, bolo jasné, že Slovensko to nebude mať ľahké.

Vtedy zaznievali až katastrofické predpovede, že vzhľadom na koniec transferov aj značne nižšiu konkurencieschopnosť slovenského priemyslu oproti Čechom to nový štát neustojí a bude zaostalý. Lenže faktom je, že tieto predpovede sa ukázali ako prehnané a nový štát bol napriek veľkým problémom životaschopný.  

Máte pravdu, ku katastrofe naozaj nedošlo. Ale faktom tiež je, že slovenská mena už pár týždňov po rozdelení zdevalvovala zhruba o 30 percent, čo bol presný obraz nižšej konkurencieschopnosti aj horšej štruktúry našej ekonomiky.

Prečo k tej mnohými predpovedanej katastrofe nedošlo?

Myslím, že veľmi dôležitú rolu zohrala Národná banka Slovenska, ktorá eliminovala mnohé excesy. Ukázalo sa to najmä počas tretej Mečiarovej vlády, ktorá robila veľmi expanzívnu rozpočtovú politiku, no NBS ju neutralizovala reštriktívnou menovou politikou. Vo výsledku to znamenalo, že úrokové sadzby boli na úrovni 25 percent. Takže ku katastrofe nedošlo, ale stav, v akom sme našli ekonomiku v roku 1998, keď sme sa ujali moci, bol jednoducho desivý.

Čo boli najväčšie chyby Mečiarovej vlády? Privatizácia, ktorá vytvárala kapitálotvornú vrstvu vlastných spriaznencov?

Najväčšou chybou bolo, čo nerobili. Iste, rozdali za babku firmy blízkym ľuďom, veľmi zle sa vyvíjal aj bankový sektor, ktorý týmto skupinám rozdával pôžičky, čo zas viedlo k tomu, že v rokoch 1998-1999 sa tri najväčšie banky, všetky vlastnené štátom, ocitli na pokraji bankrotu.

Podniky boli rozdané, ale nedošlo k žiadnej reštrukturalizácii, tlaku na modernizáciu, naopak, udržiavala sa umelá prezamestnanosť. Uskutočnili sa stovky privatizácií, no neprišiel ani jeden zahraničný investor, štát neplatil svoje záväzky. Keď sme potom prišli do vlády, našli sme faktúry, napríklad na diaľnice, ktoré boli už po lehote splatnosti. Ministerka financií Brigita Schmögnerová mala taký obľúbený výraz, kartotéka 1 a kartotéka 2.

Čo to znamenalo?

V jednotke boli záväzky, ktoré boli po lehote splatnosti – už si presne nespomínam - ale dajme tomu do sto dní, v kartotéke dva boli tie staršie.  

O ekonomickej politike Mečiarovej vlády neviete povedať nič pozitívne, aj keby ste veľmi chceli?

Určite by som vyzdvihol fungovanie novo založenej NBS, ktorá keby nekonala, tak sa roztočí obrovská inflácia. Samozrejme, zriadili sa aj od štátu nezávislé inštitúcie ako Sociálna poisťovňa.

Niečo sa teda vytvorilo, nenastala ani makroekonomická destabilizácia v tej miere, že by to bola katastrofa. Lenže ako som povedal, ekonomika sa nemodernizovala, bola tu obrovská platobná neschopnosť, mali sme vlastne ekonomiku v takom zamrznutom stave.

Ešte sa vráťme na začiatok. Voľby v roku 1992 znamenali politicky totálnu porážku reformných síl, ktoré okrem KDH vypadli z parlamentu. Zvíťazila Mečiarova slovenská cesta, jej naratív bol jasný a zrozumiteľný: keďže Slovensko je celkom iné než Česko, musíme ekonomiku transformovať celkom inak, aby sme sa vyhli sociálnym otrasom. Tie reformy z prvých dvoch rokov mali tak veľkú cenu, triumf mečiarovského populizmu na dlhé roky. Nekládli ste si spätne otázku, či ste v tých prvých dvoch rokoch predsa len nemali robiť niečo inak, čo by spoločnosť viac prijala?

Nie. Dnes je už celkom jasné, ktorá cesta transformácie bola správna. V tom čase sme mohli mať svoje presvedčenia, ale nemohli sme si tým byť istí, keďže ešte len prebiehali akademické debaty o tom, či je lepší radikálny alebo gradualistický prístup k ekonomickým reformám, viacerí ekonómovia aj na Západe odporúčali viac gradualistický prístup.

Československo bolo súčasťou radikálnych zmien, ktoré sme spustili 1. januára 1991. Neboli sme prví, o rok skôr s podobnou reformou začal v Poľsku Leszek Balcerowicz. Dnes je už celkom evidentné, že štáty, ktoré zvolili pomalší postup, sa vybrali horšou cestou.

Tam však patrilo Maďarsko aj Slovinsko, ktoré neobstáli horšie, Slovinsko bolo aj je podľa niektorých ukazovateľov na tom najlepšie z postkomunistických štátov.

Áno, v skutočnosti sme tu totiž mali tri typy transformácie. Ten prvý tvorí Československo či Poľsko, kde sa zvolila radikálna transformácia. Potom boli štáty, kde mali až do pádu komunizmu centralisticky riadenú ekonomiku ako my a pokúsili sa tam o gradualistický prístup, lenže ten skrachoval a napokon tam došlo k spontánnej transformácii.

Čo to znamená?

Že starý systém sa zrútil a v tom inštitucionálnom vákuu, keďže sa rýchlo neprijali prvé zákony, ktoré boli potrebné pre trhovú ekonomiku, a v chaose hyperinflácie a korupcie si ekonomickú moc uchytili staré komunistickejšie štruktúry, tajná polícia, organizovaný zločin a červení direktori tých štátnych podnikov. Učebnicovým príkladom takéhoto prístupu boli Ukrajina, Moldavsko, ale aj Bulharsko a Rumunsko, stačí si pozrieť, akú mali v prvých rokoch obrovskú infláciu.

A Maďarsko so Slovinskom?

Tie tvoria tretí typ transformácie. Ten skutočne úspešný gradualistický model bol možný práve v Maďarsku a Slovinsku, ktoré ešte hlboko za socializmu urobili viaceré reformy. V Maďarsku napríklad rozdelili centrálnu a komerčné banky, prijali obchodný zákonník, umožnili slobodné podnikanie v malom a strednom podnikaní. Slovinsko už ako najvyspelejšia časť bývalej Juhoslávie malo niektoré prvky trhovej ekonomiky. Ale všade inde, kde chceli uskutočniť gradualistický model, sa to skončilo zle.

Teda podľa vás sme nemohli napodobniť Maďarsko so Slovinskom, lebo za socializmu sa u nás nevytvoril základ, ktorý by umožnil takúto cestu?

Áno, som si takmer na stopercent istý, že keby sme prvé dva roky neboli súčasťou Československa, tak reforma, ktorá by sa u nás diala, by sa oveľa viac podobala na tú v Rumunsku a Bulharsku než v Československu. Z hľadiska celkových nákladov, transformačnej recesie, inflácie, ekonomického poklesu by boli tie náklady pre bežných ľudí ďaleko väčšie.

Samozrejme, to sme vtedy ľuďom nemohli vysvetliť, ani to ešte celkom nebolo jasné. Keď sa spustila radikálna reforma 1.1. 1991, nastúpil okamžite nový fenomén, ktorým bola nezamestnanosť. V Česku bola pod tri percentá, u nás zrazu 11 percent. Ale príčinou nebola zlá reforma, ale zlá štruktúra ekonomiky, čo sa nedalo dobre vysvetliť. Samozrejme, pre HZDS a SNS nebolo nič ľahšie než ukazovať, pozrite, to je reforma vymyslená v Prahe, ktorá je zlá pre Slovensko.

Ja som pritom na zasadaniach a rokovaniach videl, že ekonómovia, ktorí stáli za Mečiarom, boli oproti tým českým ministrom, aj Kučerákovi, úplní diletanti, nemali argumenty ani ucelenú stratégiu. Klaus má povahu, akú má, vedel ich dourážať, takže radšej ani nechodili na rokovania, lebo sa cítili slabí.

Takže to, že sme začali bolestivé reformy robiť v rámci Československa, bolo pre nás obrovským šťastím.

Ale potom prišiel koniec 90. rokov, keď ste prišli po Mečiarovi, miera nezamestnanosti vystúpila takmer na 20 percent a vo viacerých regiónoch bola cez 30 percent, nebola to ešte horšia situácia než keď sa spustili veľké reformy po páde socializmu?

Nebola horšia, ale iná. Tá 20-percentná nezamestnanosť bola dôkazom, že za Mečiara sa nerobila žiadna modernizácia ani reštrukturalizácia ekonomiky. Takže nezamestnanosť na začiatku našej vlády vzrástla najmä preto, že keď sme začali robiť reformy, znížili sme prezamestnanosť v štátnych podnikoch a tých súkromných firmách, ktoré predtým rozdali kamarátom a tí mali príkaz, že nesmú prepúšťať.

Slovenské telekomunikácie či železnice mali možno dokopy až desaťtisíce zamestnancov navyše. Jediným skutočným riešením boli reformy, prilákanie skutočných investorov, ktorí ozdravia podniky a prinesú nové peniaze. Museli teda prepúšťať, ale ak ekonomiku naštartujete, ľudia sa vďaka tomu, že vznikajú nové pracovné miesta, znovu zamestnajú. To sa presne udialo, len s istým oneskorením. Nezamestnanosť vyskočila najviac v roku 2000, po reformách postupne klesala, ľudia si nachádzali nové pracovné miesta vo firmách, kde rástla konkurencieschopnosť.

O Slovensku sa začalo po vašich reformách hovoriť ako o stredoeurópskom tigrovi, z čoho ešte profitovali Ficove vlády. Dá sa však povedať, že ešte pred stagnáciou, ktorá prišla s érou Smeru, zabila toho tigra finančná kríza? Krátko pred ňou sme mali čínsky rast nad 10 percent, keby nevypukla, už len zotrvačnosťou by mimoriadne vysoký rast mohol pokračovať aj najbližšie roky.

Nie, tigra nezabila finančná kríza. Tá sa totiž so špecifickou výnimkou Poľska, ktoré ako jediný európsky štát nešiel do recesie, týkala aj všetkých ostatných štátov. Tigra zarezal Fico svojimi tromi vládami, ktoré nerobili žiadne potrebné reformy, skôr demontoval tie, ktoré sa spravili pred ním.

Ešte v roku 2012, teda dva tri roky po globálnej ekonomickej kríze, sme boli v rámci jedenástich postkomunistických členských štátov EÚ podľa ukazovateľa úrovne HDP na obyvateľa tretí, za Slovinskom a Českom. O dekádu neskôr, v roku 2021, sme boli až na desiatom mieste, za nami je len Bulharsko. V produktivite práce sme boli v roku 2012 ešte prví, dnes sme na deviatom mieste, za nami sú len Maďarsko a Bulharsko.

Ešte sa pristavme pri tom tigrovi, o ktorom sa písalo v medzinárodnej tlači za druhej Dzurindovej vlády. Nestál za tým vzostupom najmä fakt, že so smerovaním aj vstupom do EÚ prišiel obrovský prílev investícií, nebol to väčší faktor ako samotné reformy?

Ak to opäť porovnávame s ostatnými postkomunistickými štátmi, tak to na dobiehanie nemalo vplyv, pretože do Únie sme napokon vstupovali všetci rovnako. Preto ten vplyv reforiem, najmä tej druhej Dzurindovej vlády, bol zásadný.

Áno, ale aj vďaka vstupu do EÚ a slovenskej lacnej pracovnej sile k nám prišli automobilky, ktoré aj s nadväzujúcimi subdodávateľmi výrazne prispeli k reštrukturalizácii nášho priemyslu aj k rastu HDP.

O automobilky sa s rovnakými ponukami uchádzali aj okolité štáty. So stimulmi sme všetci išli na maximum hodnoty, ktorú povoľovala EÚ, teda 15 percent hodnoty danej investície. Takže áno, integrácia do EÚ pomohla, ale v rovnakom čase sa týkala aj nášho okolia, preto bol vplyv tých reforiem a našej novej povesti kľúčový.     

Čo malo väčší vplyv, samotné presadenie reforiem, teda parametrické zmeny, alebo psychológia okolo tých reforiem? V tom čase sa o nás v zahraničí pomerne veľa hovorilo aj písalo, čo tiež priťahovalo investorov.

Určite bola rozhodujúca psychológia, ale tú by sme bez reforiem nevytvorili. Musíte mať obsah, okolo ktorého sa dá urobiť dobrý marketing.

Keď sa ma pýtajú, ktorá z reforiem bola najdôležitejšia, odpovedám, že najdôležitejšie bolo, že tvorili komplex, systém. Šťastie sme mali aj v tom, že sme ich robili v čase, keď sme vstupovali do EÚ. Vtedy prirodzene stúpol záujem ľudí, ale aj biznisu na Západe o nové členské krajiny. Tiež nám pomohla kritika niektorých západných politikov voči našej daňovej reforme.

Vyčítali nám, že robíme daňový dumping alebo nekalú daňovú konkurenciu. Vtedy som skoro každý deň dával rozhovory zahraničným médiám, vrátane tých najvplyvnejších, kde som vysvetľoval, čo ideme robiť a že to žiaden daňový dumping nie je. Keď si potom biznismeni prečítali, aké zmeny sa tu robia, tak ich to lákalo.

Zmeniť zlý imidž krajiny na dobrý je strašne ťažké vec. Nám sa to podarilo. V roku 2004 sme boli Svetovou bankou označení za najreformnejšiu krajinu na svete, tak sa vytvoril imidž stredoeurópskeho tigra.

Aj mnohí ekonómovia boli prekvapení, ako vtedy začala prudko klesať nezamestnanosť, ktorá dovtedy bola dvojciferná. Potom síce ešte stúpla počas finančnej krízy, ale aj dnes sa drží na pomerne nízkej úrovni. Je síce vyššia, ako česká, ale je na priemernej úrovní EÚ, hoci sa dlho zdalo, že budeme patriť k tým horším či najhorším.

To je širší, nielen slovenský fenomén. Na Slovensku je to aj tým, že príchodom väčšieho počtu investorov sa vytvorila širšia priemyselná základňa. Tá dokonca ešte aj teraz trpí nedostatkom pracovných síl, ktorý sa musí čiastočne riešiť pracovníkmi zo zahraničia. Môže to súvisieť aj s trendom starnutia populácie. Uvidíme, či to bude trvalá záležitosť.

Spomínali ste súčasné zaostávanie Slovenska, aj vy hovoríte, že príčinou je nerobenie reforiem. Aké reformy by sme mali robiť?

Ocitli sme sa v pasci stredných príjmov. Stále sme pomerne konkurencieschopní v masovej priemyselnej výrobe, ale naša situácia sa zhoršuje. Aj preto, že rýchlo rastú náklady na prácu. Nízke náklady na prácu boli jedným z dôležitých predpokladov našej konkurencieschopnosti. Je fajn, že mzdy rastú, ale má to aj tento efekt.

Riešením je zmena štruktúry ekonomiky a čo najrýchlejší prechod z masovej priemyselnej veľkovýroby na sofistikovanejšiu prácu s vyššou pridanou hodnotou. Česi tomu výstižne hovoria, že „montovnu“ má nahradiť „mozkovna“.

Čo preto treba urobiť?

Ide o reformy v štyroch oblastiach. Potrebujeme mať zdravé a udržateľné verejné financie. Keď ich nemáte, tak trpíte vysokou infláciou a nestabilitou. Ďalej potrebujeme neustále zlepšovať podnikateľské prostredie, od zlepšovania vymožiteľnosti práva až po odbúravanie byrokracie. Po tretie, potrebujeme mať kvalitnú verejnú správu a verejné služby. Po štvrté, musíme zlepšiť vzdelávanie výskum a vedu. To sú základné predpoklady, aby sa ekonomika reštrukturalizovala a udržiavala si konkurencieschopnosť.

Na aké konkrétne zmeny v týchto oblastiach by teda mali politici tlačiť?

Určite by som nerobil, čo robí táto vláda, o Ficových vládach ani nehovoriac. Zdravé verejné financie ohrozujeme tým, že všetci rozdávajú a zachraňujú. To, že v tejto situácii nezvyšujeme ceny elektriny pre domácnosti, je šialené. Chápem, je to populárne a pekné, ale z hľadiska toho, o čom sa teraz bavíme, je to strašné. Netreba robiť žiadne zázraky, len zodpovednú, kompetentnú politiku.

Ani v Česku nemali v poslednej dekáde zázračné vlády, ale Babiša, ktorý preberal voličov sociálnym demokratom aj komunistom.  Ako sa dá vysvetliť náš úpadok voči Česku, ktoré sme v nultých rokoch začali dobiehať, ale opäť sa od neho tak vzďaľujeme?

Netreba robiť nejaké zázračné reformy. To, čo sa podarilo počas dvoch Dzurindových vlád, bola v istom zmysle anomália. Najmä počas tej druhej vlády sa vytvorila politická konštelácia, ktorá reformám nebývalo priala.

Nič také však nie je nevyhnutné, musí však existovať aspoň základná zhoda politických aktérov, ktorí sa striedajú pri moci, že je potrebné krajinu neustále zlepšovať a modernizovať. Rýchlosť aj dôrazy nemusia byť u všetkých aktérov rovnaké, dôležitá je vôľa pokračovať. V Česku táto základná zhoda existuje. U nás sme však ako na hojdačke. V rokoch 1990 až 1992 tu bola radikálna reforma, potom za Mečiara pád dole, následne Dzurindove vlády a štart hore a potom s krátkou prestávkou zase pohyb smerom dole.

Opakujem, ešte v roku 2011 sme boli po Slovinsku a Česku treťou najsilnejšou ekonomikou regiónu, teraz sme po Bulharsku najslabšou. Aj to Bulharsko nás dobieha.

Predbehlo nás aj Maďarsko, pričom Orbánova ekonomická politika čelí veľkej kritike.

Ona je aj horšia ako slovenská. Ľahko sa môže stať, že v priebehu krátkeho času už nebudeme predposlední, ale Maďarsko bude za nami. To, že nás Maďarsko predbehlo, je fakt, ale určite sa z toho nedá vyvodiť, že maďarská ekonomická politika by nám mala slúžiť za vzor.

Dôležitým medzníkom bol náš vstup do eurozóny v roku 2009. Štáty s vlastnou menou, ako Poľsko či Česko sú na tom ekonomicky lepšie ako my. Samozrejme, naše zaostávanie má v prvom rade vnútorné faktory, ale nie je možné aj to, že bez eura by sme na tom boli lepšie?

Som stále presvedčený, že vstup do eurozóny bol dobrým rozhodnutím. V prípade malej a otvorenej ekonomiky výhody prevažujú nad negatívami. Keby sme po roku 2006, keď nastúpil Fico, neboli v procese vstupu do eurozóny, reformy by boli rušené ešte rýchlejšie a radikálnejšie. Potom tu bol faktor transakčných nákladov, ale aj stability a predvídateľnosti kurzu meny. Slovenská mena bola volatilná, čiže lietala.

Členstvo v eurozóne nám pomohlo aj počas finančnej krízy. Vstupovali sme do eurozóny de facto už od leta 2008, keď sme zafixovali kurz, čo fungovalo ako veľká kotva. Nepriamym dôkazom, že euro bolo dobrým rozhodnutím, je aj to, že do eurozóny vstupovali krajiny aj po globálnej finančnej kríze. Čiže s vedomím nákladov potenciálnych „bailoutov“, teda záchrany iných krajín.

Po páde komunizmu boli obrovské očakávania, hovorilo sa, že ešte 40 rokov dozadu sme boli na tom lepšie než Rakúšania a že ich do desiatich rokov dobehneme. Boli by ste sklamaný, keby vám niekto na začiatku 90. rokov povedal, že po 30 rokoch budeme ešte stále vidieť civilizačný rozdiel, keď prejdeme cez hranice do Rakúska?

Nebol by som zásadne prekvapený. Z novembrových námestí si pamätám transparent, ktorý hlásal: „Za Komárka bude kačka ako marka“. Len na vysvetlenie, Valtr Komárek bol český ekonóm a čakalo sa, že práve on bude architektom reforiem, ale nakoniec sa presadil Václav Klaus. Bude kačka ako marka znamenalo, že československá koruna bude taká silná ako západonemecká mena.

Lenže stal sa pravý opak, vláda musela zdevalvovať korunu, aby sa zreálnil kurz a otvorila ekonomika. To je len ilustrácia toho, aké veľké boli vtedy očakávania a ako úspešne dokázali rôzni populisti následne uchopiť sklamanie.

Mne bolo jasné, že to bude nadlho. Tie štyri desaťročia deformácie systému niesli obrovské náklady. V roku 1949 malo Československo vyššie HDP na obyvateľa ako Rakúsko, po štyridsiatich rokoch sme boli na úrovni menej ako 50 percent Rakúska, dnes je Česko na 77 percentách a my dosahujeme 57 percent Rakúska.

Ale iste, mohlo to byť lepšie, keby nebolo tých premárnených rokov. Vidieť to na porovnaní s Českom. Keď sa Československo rozdelilo, Slovensko bolo na úrovni 66 percent Česka, potom v roku 2012 sme boli niekde na úrovni 92 percent a dnes sme zase okolo 79 percent.

Nulté roky boli v znamení veľkej dynamiky, potom prišla stagnácia. Aké nás čaká desaťročie?

To neviem. Dnes ani nevieme, ako sa bude vyvíjať svetová ekonomika. Sú rôzne scenáre. Aj veľmi čierne, ktoré hovoria, že nás čaká horšia stagflácia ako v 70. rokoch.

V zásade je však zhoda na tom, že globálny hospodársky rast bude nižší ako doteraz. Z tohto pohľadu nás čaká náročnejšie vonkajšie prostredie, ako sme zvyknutí. Naše vnútorné prostredie bude závisieť od tých štyroch oblastí, ktoré som spomínal. Samozrejme, sú tu aj širšie hrozby, ako je udržanie systému liberálnej demokracie. Ale to už je mimo našej témy.

Dnes je aktuálnou témou Ukrajina, ktorá chce vstúpiť aj do EÚ. V tejto súvislosti sa často hovorí, že ak by k tomu došlo, skokovo by to pomohlo východnej časti Slovenska. Fungovalo by to takto?

Jednoznačne. Rozšírenie o Ukrajinu by bolo pre celú EÚ obrovským pozitívnym stimulom. Špeciálne pre nás a najviac pre regióny východného Slovenska a východného Poľska, by to bol obrovský stimul.

Protiargumentom by mohol byť juh Slovenska, kde členstvo Maďarska v EÚ tomuto regiónu zase až tak ekonomicky nepomohol.

Lenže Maďarsko nebolo v čase nášho vstupu členom EÚ. Bavíme sa o vzťahu medzi krajinou, ktorá je v Únii dlho a krajinou, ktorá tam nie je. Medzi krajinami, ktoré majú veľký rozdiel v životnej úrovni. Medzi Maďarskom a Slovenskom takýto rozdiel nebol.

Otázka na záver: za tých tridsať rokov sa v domácej aj svetovej ekonomike stalo veľa, transformácia, reformy, finančná kríza, vzostup Číny, menil sa aj pohľad na podobu kapitalizmu na Západe, napríklad o Nemecku sa kvôli skostnatenému sociálnemu štátu pred 20 rokmi hovorilo ako o štáte, ktorý bude zaostávať a obdivovala sa dynamika USA, ale potom aj mnohí Američania začali obdivovať silu Nemecka. Je nejaký ekonomický názor, ktorý ste za uplynulých 30 rokov zásadne zmenili?

Veľa vecí dnes vidím inak, asi komplexnejšie a v širších súvislostiach. Ale to podstatné, čo sa nezmenilo, dokonca možno ešte posilnilo, je moja viera v zásadnú dôležitosť politickej a ekonomickej slobody a otvorenej spoločnosti. Takže povedal by som to asi tak, že som bol a aj som ostal klasickým liberálom, len s väčšími životnými skúsenosťami.