„Vianoce osláv s rodinou. Veľkú noc s tými, s ktorými chceš.“ Toto talianske príslovie platí aj u nás. Ľudia, ktorí sú kvôli novej rodine, práci alebo štúdiu mimo Slovenska, sa na Vianoce radi vracajú domov.

Pocitovo sú nám vianočné sviatky bližšie ako Veľká noc z jednoduchého dôvodu: každý z nás bol dieťaťom. Preto sme citliví, bez rozdielu, na príbeh rodiny s malým Ježišom, ktorá nemá strechu nad hlavou. Túto romantickú linku, znásobenú svetielkujúcou výzdobou a peknými zvykmi, prerušuje akoby filmársky strih, ktorý nás na konci vianočného obdobia prenáša k rieke Jordán.

Dnes pred nami povstáva dospelý muž s pevnou telesnou väzbou, ktorú získal, keď pomáhal svojmu otcovi pri stavbách. Má intenzívny hlas, preto bez mikrofónov dokáže osloviť množstvo ľudí okolo seba. Ani únava, hlad či nedostatok spánku ho nebudú môcť odradiť od úlohy, ktorú mu zveril Otec.

Ježiš sa prekvapujúco postaví medzi hriešnikov. Hoci sám nemá pošpinené vnútro, rád pripomenie svojím postojom túto realitu ľuďom, ktorí sa tvária, že za všetko zlé môže sused, politici, počasie, osud alebo nejaká čierna ovca rodiny.

Možno by sme radi tohto muža nechali ako malé dieťa z Betlehema. Má to svoje výhody: ono ostane ležať tam, kde sme ho položili. Nebude si chodiť tam, kde sa mu zachce. Nebude sa nám pliesť do života. Vtedy máme nad ním moc. To by však bola viera nezrelých ľudí. Nezostať deťmi, čo sa týka zmýšľania – tak hovorí apoštol Pavol, ktorý nám radí zanechať detské spôsoby pestovania závislostí.

Preto pred nami povstáva nádherná postava muža, ktorého moc pochádza z neba. On sa k nám správa ako k dospelým. Očakáva aj dospelý postoj veriacich, ktorí iných nevodia za ruku, zbytočne nemoralizujú a nie sú, ako to povie pápež František, „kontrolórmi Božej milosti“. Dospelý Ježiš má dnes sviatok.

Je dobré, ak všednosť je prerušovaná slávnosťami, pri ktorých sa máme možnosť zastaviť, stretnúť, pekne obliecť a obdarovať. Človek, ktorý aj v slávnostný deň pobehuje okolo domu v montérkach a s nákupnou taškou po obchodoch, iba prezradí, že on si vie svoje šťastie zmajstrovať alebo kúpiť. Tí múdrejší sa v ten deň nechajú hýčkať a obslúžiť láskou iných. Ľudí i Boha.

K rodinnej oslave patrí aj štrnganie pohárov a výzva, aby oslávenec predniesol slávnostnú reč, ktorá môže prezradiť, aké je životné krédo jubilanta. „Hamtí, hamtí, hamtí, nech mám viac než tamtí“ – by mohol povedať o svojej motivácii lakomec.

Človek vychovaný socializmom by sa mohol pridať mottom „kto nekradne denne aspoň hodinu, okráda tým svoju rodinu“. Humorista by pridal svoj bonmot: „V živote nie je dôležité vyhrať, ale zvíťaziť.“

„Lyžiari sa kotvou pripájajú na lyžiarsky vlek. Ježišovo vyznanie je pre nás takou kotvou nádeje.“ Zdieľať

Iného typu sú slová, ktoré sa zapíšu do nás na dlhšie obdobie. Takým môže byť vyznanie skupiny Elán „žiť pre to, pre čo sa oplatí aj zomrieť“ alebo slová Erosa Ramazzottiho v piesni Porozprávajme sa ako dospelí (Ci parliamo da grandi): „Pretože všetku lásku, ktorú si prijal, jeden deň podáš ďalej. A v ten deň sa stávame dospelými alebo sa nimi nikdy nestaneme.“

Ak by sme dali slovo počas prípitku Ježišovi, ktorý bol v strede slávenia Vianoc, čo by nám povedal o svojej vnútornej motivácii? Asi by nám pripomenul dnešný hlas zhora. „Som milovaný Syn Otca, ktorý na mňa pozerá so zaľúbením.“

Tieto slová prezrádzajú dôvernú pravdu o všetkých pokrstených. Je obohacujúce nechať ich vstúpiť do nás v pôvodnej nežnosti a sile. Mať novoročné prianie, aby tieto slová prenikli do všetkých kútov človeka. Nie je ľahké počuť toto echo medzi hlasmi, ktoré kričia, že sme bezcenní a svoju hodnotu si musíme zaslúžiť.

Nezažil to aj Ježiš pri pokúšaní na púšti? „Ak si Boží syn...“ – takto aj na jeho srdce klopali skúšky úspechu, slávy a moci, ako to výstižne pomenoval zomrelý pápež Benedikt XVI., ešte ako kardinál Ratzinger v marci 1997 pri príprave na Jubilejný rok 2000.

Toto vyznanie si môžeme predstaviť ako lano na lyžiarskom vleku, ktoré je natiahnuté medzi spodnou a vrchnou točňou. Jeho úlohou je potiahnuť všetkých lyžiarov smerom nahor. Tými točňami sú Boh Otec a Syn. A medzi nimi je lano lásky Ducha Svätého, ktorý medzi božskými osobami neustále koluje a šepká to cenné vyznanie lásky: „Ty si môj a ja som tvoj.“

Janet, ktorá bola členkou komunity Archa, prišla raz za kňazom Henrim Nouwenom a požiadala ho o požehnanie. Odbil ju jednoduchým krížikom na čelo. Ona zaprotestovala, že chce skutočné požehnanie. Kňaz ju potom ubezpečil, že to urobí večer, keď sa na bohoslužbe stretne celá komunita.

Na večernej liturgii sa jej otec Nouwen takto prihovoril: „Janet ma požiadala, aby som jej udelil zvláštne požehnanie. Cíti, že ho teraz potrebuje.“ Dievča vstalo a zamierilo k nemu. Biele rukávy liturgického oblečenia ju úplne zakryli a kňaz jej povedal: „Janet, chcem, aby si vedela, že si milovaná Božia dcéra. V Božích očiach máš nesmiernu cenu.

Tvoj krásny úsmev, tvoja láskavosť k ostatným členom komunity a všetky tvoje dobré skutky nám ukazujú, aké si dobré stvorenie. Viem, že v týchto dňoch sa necítiš najlepšie a že máš v srdci smútok, ale chcem ti pripomenúť, kto si. Si mimoriadna žena. Boh ťa hlboko miluje a rovnako ťa milujú všetci, ktorí sú s tebou.“

Takáto je vznešená kultúra pokrstených, ktorá nás necháva rásť. Tých, čo povstali s Kristom k novému životu. Tých, čo vidia svet očami Zmŕtvychvstalého a čo nemôžu vidieť tí, ktorí žijú z vlastných síl.

Lyžiari sa kotvou pripájajú na lyžiarsky vlek. Ježišovo vyznanie je pre nás takou kotvou nádeje.