Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
08. január 2023

Výber šéfredaktora

Čaká nás rok, v ktorom budeme držať palce populizmu proti extrému

V najbližších dňoch sa rozhodne o novej vláde aj o predčasných voľbách, ten kľúčový zápas príde neskôr. 

Čaká nás rok, v ktorom budeme držať palce populizmu proti extrému

Premiér Eduard Heger a v popredí opozičný poslanec Robert Fico (Smer-SD) počas mimoriadnej schôdze parlamentu v Bratislave v utorok 15. novembra 2022. FOTO TASR – Martin Baumann

Máme za sebou mimoriadne ťažký rok, vypuknutie najhroznejšej vojny v Európe od roku 1945 v našom susedstve je začiatkom novej epochy pre Západ aj pre nás. Rok 2023 nám poskytne nové odpovede a ukáže ďalšie obrysy, ako bude táto epocha vyzerať.

Uplynulý rok sme vás sprevádzali nielen európskou vojnou, ale aj ďalšími udalosťami a slovenskými drámami, tu je výber desiatok textov – analýz, rozhovorov, reportáží či komentárov –, na ktorých nám najviac záležalo.

Minulý rok sme boli svedkami veľkého mocenského aj politického zlyhania tých, ktorí v roku 2020 uverili, že sa stali novou postficovskou elitou.

Igor Matovič a Richard Sulík si nasledujúce roky navzájom podpiľovali konár, až obaja hrmotne spadli – a niekedy to vyzerá, že v tejto fáze politickej kariéry ich najviac zaujíma už len to, ako doraziť toho druhého, aby po páde viac nevstal.

Premiér Eduard Heger, ktorý sa prizeral svojmu odvolaniu, pôsobí v týchto dňoch ako iluzionista, ktorý sa chystá vyčarovať novú sedemdesiatšestku a vládnuť ďalej, najlepšie do februára 2024. To predpokladá, že Matovič a Sulík začnú zrazu opäť kooperovať a obnove zväzku požehná aj Boris Kollár, ktorý by sa už mentálne najradšej videl vo vláde Petra Pellegriniho.

Slovenská politika má tak momentálne rysy nepodarenej frašky a do toho ešte vstupuje paradox, že k oddialeniu variantu s predčasnými voľbami môže nechcene najviac prispieť práve Robert Fico.

Na troskách lode, ktorej sa ešte donedávna hovorilo vládna koalícia s ústavnou väčšinou, sa dnes totiž čaká, ako 21. januára dopadne Ficovo referendum o predčasných voľbách.

Ak naň príde málo či veľmi málo prívržencov opozície, v OĽaNO aj SaS to tentoraz v zhode vyhlásia za dôkaz, že ľudia v skutočnosti o predčasné voľby nestoja a v nejakej podobe treba dovládnuť do februára 2024.

Scenár, že sa celá Ficova akcia skončí fiaskom, nie je nereálny. Téma referenda v spoločnosti takmer vôbec nerezonuje, vzhľadom na termín jeho konania má Fico po sviatkoch len 12 dní na mobilizáciu, no neprajú mu ani ďalšie okolnosti. V Pellegriniho Hlase pristupujú k referendu ako k nutnému zlu, považujú ho za stranícku kampaň Smeru, ktorá zrejme stroskotá, preto sa doň nevkladajú, nech je otcom tohto neúspechu len a len Fico.

Napokon, ani napriek veľkej pouličnej aktivite sa Smeru minulý rok nepodarilo zorganizovať žiadnu demonštráciu s prekvapivo masovou účasťou. Aj krajské voľby ukázali, že hoci sú ľudia z výkonu vlády frustrovaní, aj tak im nerobilo problém zvoliť viacerých županov spojených s vládnymi stranami. Občania po vládach Smeru aj OĽaNO nedôverujú establišmentu ako takému, súčasnému ani bývalému a táto pasívna frustrácia sa zrejme prejaví aj 21. januára.

V tejto chvíli sú tu dva otázniky: ako si novú situáciu vyhodnotia v SaS, kde sa chce väčšina vzhľadom na mizerné preferencie vyhnúť rýchlym predčasným voľbám a potrebujú okolo seba vzbudiť aj inú emóciu než len tú, že sú boriteľmi vlád a tvorcami chaosu. A rovnako bude kľúčové, čo na to všetko povie Boris Kollár, ktorý dosiaľ trval na predčasných voľbách v júni alebo septembri.

Inzercia

Možné sú viaceré scenáre, Hegerova sedemdesiatšestka, ktorá dovládne do predčasných či dokonca do riadnych volieb. Alebo premiér Heger neuspeje, nastúpi alternatíva s Čaputovej úradníckou vládou uprostred parlamentného chaosu, v ktorom sa nenájde 90 hlasov na spriechodnenie predčasných volieb, respektíve sa nájde aspoň politická dohoda na voľbách v tomto roku.

Do konca januára bude jasnejšie, no všetko, čo sa udeje dovtedy aj potom, sa už stane súčasťou predvolebnej kampane, akú sme ešte u nás nezažili.

Už proti sebe nebudú stáť dva bloky, Hlas aj Sme rodina sa vedia rozkročiť na dva brehy.

Už nebude fungovať ani delenie na populistické a nepopulistické sily, keďže sociálny populizmus sa stal vlastný všetkým ako nové krédo – zo spojenia „pomoc ľuďom“ sa stala štátna doktrína, ktorej žiadna miliarda navyše nie je málo, odvolanej vláde nestíhal v tejto disciplíne konkurovať s alternatívnymi návrhmi ani majster populizmu ako Fico. Aj SaS, ktorá inak hromží na rastúci nápor na štátny rozpočet, si napokon ako jednu z podmienok podpory deficitného rozpočtu vymohla zrušenie koncesionárskych poplatkov (a teda ďalší kompenzačný výdavok zo štátneho rozpočtu).

No podobne ako v kampaniach roku 1998, 2002 či 2020 pôjde aj tentoraz o základné smerovanie krajiny. Návrat Ficovho Smeru do vlády by nebol len pokusom o recidívu starého vládnutia. Trestne stíhaný Fico, ktorý sa odhodlal zbierať protestné hlasy vo všetkých červených aj hnedých kútoch krajiny, sa radikalizoval v miere, že od Putinovej vojny na Ukrajine pripomína viac Mečiara z roku 1998 ako Mečiara z roku 2002. Spolu s Uhríkovou Republikou môže získať viac než štvrtinu voličov a Petrovi Pellegrinimu, ktorý by sa inak vládnutiu s Ficom najradšej vyhol, nedať inú šancu.

Smutný je aj pohľad na slovenský liberalizmus. Sulíkov pokus o jeho suverénnu odrodu, ktorá sa vymyká zo súčasného európskeho mainstreamu, sa skončil. Sulíkovci vlani všetko stavili na vyhnanie Matoviča aj na radikalizáciu svojej spoločenskej agendy vyhlásením, že nevstúpia do vlády, ktorá sa nezaviaže okamžite schváliť registrované partnerstvá. Zo sebadeštrukcie koalície najviac profitovalo Progresívne Slovensko, ktoré nepotrebovalo veľa politického talentu, aby sa sklamaní voliči zmeny, najmä tí liberálnejší a mladší, presúvali k Šimečkovej strane. PS aj spolu s časťou médií amerikanizujú slovenský verejný priestor v tom najhoršom zmysle slova, keď k nám nefiltrovane importujú genderové triedne vojny. Liberáli staršej školy nad tým ohŕňajú nos, ale počuť ich čoraz menej. V každom prípade však platí, že v liberálnom spektre sa ponúka priestor pre niečo nové.

Ale v o nič lepšej kondícii nie sú ani slovenskí konzervatívci. Tí z OĽaNO sú ako členovia sekty, ktorí svojmu lídrovi otvorene tlieskajú pred kamerami ešte aj v okamihu, keď sám zo seba dojatý líder vysvetľuje, prečo počas aktu podávania demisie napokon demisiu nepodal a vláda na čele s OĽaNO tak padla. KDH je politicky aj intelektuálne v hibernovanom stave, posledné dva roky nedalo svojim opakovane sklamaným voličom ani o jeden dôvod navyše, prečo ho znovu voliť. Milan Krajniak je lojálnym členom rodiny, ktorá napriek konzervatívnemu mimikry stojí a padá na svojom (politicky) prelietavom lídrovi a jeho ženských voličkách.

Čo sa z tohto dá vykresať v takom dôležitom roku pred voľbami? Majú sa konzervatívne zmýšľajúci politici z demokratického spektra spájať, a ak áno, za akých podmienok, v akých spojenectvách, na akých témach a s akým programom do budúcnosti?

V Postoji sa tejto situácii nechceme len prizerať a komentovať ju. V najbližších mesiacoch vytvoríme priestor na intenzívnu diskusiu aj polemiku politikov aj verejných autorít, ako konzervatívnu politiku vyviesť zo súčasnej krízy.

Vám, našim čitateľom a podporovateľom, ďakujeme, že stojíte pri nás, a verím, že vás nesklameme ani v tomto roku.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.