Odborníci na digitálne technológie sa zhodujú, že vývoj sociálnych sietí, aplikácií aj samotných smartfónov ide tak dopredu, že udržať ich používanie pod kontrolou je čoraz náročnejšie. 

Algoritmy, na základe ktorých sa k nám dostávajú informácie a vybraný obsah v našich smartfónoch, vymýšľajú okrem IT expertov aj psychológovia. Uniknúť im a nastaviť si hranice si vyžaduje veľké úsilie.

Od zavedenia takzvaných reels videí na Facebooku či Instagrame majú už aj ľudia s pevnou vôľou problém nepodľahnúť zabíjaniu času so smartfónom v ruke. Nehovoriac o cielenom marketingu, ktorý je pri používaní aplikácií sociálnych sietí čoraz agresívnejší. Ak ste videli film The Social Dilemma na Netflixe, pochopíte, koľko slobody má človek odolať mechanizmom, ktoré sú mimo nášho vedomia.

Aj z tohto dôvodu vznikajú iniciatívy, ktoré hlásajú návrat k zariadeniam so základnými funkciami telefónu a s SMS správami. Mať tlačidlový mobil už nie je hanbou, ale uvedomelou trendy voľbou.  

Aj keď väčšina ľudí si svoje fungovanie bez smartfónu už nevie predstaviť, rastie počet tých, ktorí sa vedome rozhodli, že ho nechcú. 

Stačilo osloviť pár ľudí vo svojom okolí a nebol problém nájsť v okruhu známych dosť ľudí, ktorí fungujú alebo si skúsili život s tlačidlovým mobilom a boli ochotní o svojej skúsenosti hovoriť.

Náš autor Martin Leidenfrost je známy tým, že smartfón nikdy nevlastnil a z presvedčenia nie je ani na sociálnych sieťach. Tvrdí však, že nejde o nejakú principiálnu ideologickú vec. 

„Nemám smartfón, lebo ma zatiaľ jednoducho nepresvedčili. Trpezlivo čakám, kým vymyslia niečo lepšie – a hneď si to kúpim. Chcem žiť bez smartfónu, kým sa to dá. Keď sa už nebude dať, budem ho asi mať.“

Okrem iného zavážilo aj to, že trávi väčšinu času pracovne na internete a nechcel mať prácu pri sebe 24 hodín denne. Pred trinástimi rokmi si kúpil niekoľko kusov modelu od Nokie, ktorý bol vyvinutý pre chudobné krajiny, v ktorých často vypadáva elektrina, najmä pre Pakistan. „Ten mobil, asi sa volá Nokia 1290, má silnú batériu a silnú baterku. Je čierno-biely, čo ma tiež oslovuje, kúpil som si ho na Ukrajine, môžem esemeskovať v ruskej a ukrajinskej azbuke, má slovenskú diakritiku a mám ho tradične nastavený aj v rumunčine. Okrem toho sa dá sa s tým telefónom iba telefonovať.“

Foto: archív Postoj

Na otázku, či ho okolie netlačilo, aby si smartfón zadovážil, Martin Leidenfrost odpovedá, že zatiaľ sa tak nestalo. „S výnimkou možno môjho otca, ktorý sa na dôchodku nudí a nemá iné starosti. V západnej Európe sa teším rešpektu za svoj mobilný telefón, len v treťom svete sa mi ľudia občas smejú.“

Vo svojej reportérskej práci ho nelimituje to, že nemá smartfón, ale najväčšie obmedzenia vníma v tom, že nemá profily na sociálnych sieťach. „Keďže mnohí moderní ľudia už existujú len na Instagrame, môžem ich už len ťažko skontaktovať.“

Martin Leidenfrost tvrdí, že funkcie smartfónu mu v podstate až na malé výnimky ešte nikdy nechýbali. „Whatsapp mi chýbal iba v Kazachstane, ktorý treba premenovať na Whatsappistan, v Astane si bez smartfónu ani nemôžete kúpiť lístok na autobus. Najčastejšie mi však chýba navigácia v aute. Zvyčajne sa bez nej zaobídem, som ešte z generácie, ktorá vie čítať mapy, ale ak chcem prejsť Francúzsko na bezplatných ‚Routes nationales‘ alebo ak musím trafiť v neznámom veľkomeste ako Štokholm na presnú adresu, tak vtedy áno, priznám sa, vtedy mám hendikep. Teda raz za štvrťrok si poviem, že by sa mi zišla navigácia alebo smartfón.“

Nemať smartfón je jeho osobným rozhodnutím. „Čo nemám ja, má moja žena stonásobne. Vlastní niekoľko smartfónov, notebookov, počítačov, dokonca aj dron a zariadenia, ktorých názov ani nepoznám. Ona však nevedie deti k hrajuškaniu na smartfóne. Deti sú zatiaľ rovnako cool ako ja, ani raz si ešte neželali smartfón.“

Foto: Pixabay

Užiť si čas s deťmi naplno

Elena Karasová je lekárkou a mamou štyroch detí. Keď bola na materskej dovolenke s tretím, rozhodla sa vzdať sa smartfónu a prejsť na jednoduchý tlačidlový mobil. „Mala som tretie dieťa, bola som kontinuálne na tretej rodičovskej dovolenke a veľmi som túžila prežiť posledný rok rodičovskej pred nástupom do práce v nemocnici s deťmi naplno, sústredene, bez únikov, ktoré smartfón ponúka.“

Elena okamžite pocítila, ako sa jej život zjednodušil a scvrkol len na to podstatné. „Nebola som ‚dostupná‘ vždy hneď pre každého. Mala som určite sústredenejšiu hlavu aj srdce na ľudí a pocit, že žijem plnohodnotný život.“

Po necelom roku sa však Elena Karasová aj napriek tomu vrátila k smartfónu. Dôvodom bol najmä tlak okolia, ktoré už naplno funguje cez komunikačné aplikácie.

„Povedzme, že to bol tlak okolia, najmä rodiny. Bola som často nezastihnuteľná. Maily som si čítala až na konci dňa alebo párkrát za týždeň na počítači. Z rýchlej komunikácie ako Whatsapp som bola úplne out. Nerobilo to dobrotu a človek zostal tak trochu na okraji.“

Z aplikácií v telefóne jej chýbali najviac mapy, teda navigácia. A aj kamera, tú však vedela nahradiť digitálnym fotoaparátom.

Rozhodnutie vrátiť sa k smartfónu neľutuje, lebo tri deti sú už školopovinné a musí byť v kontakte so školou i s krúžkami, na ktoré deti chodia. „Ale rozmýšľam, že sa na nejaký čas opäť vrátim k tlačidlovému. Ten pocit, že môžeš zase naplno žiť v prítomnej chvíli, je úžasný. Je ťažké dať si hranice pri používaní smartfónu a ešte ťažšie ich dodržiavať,“ hovorí Elena pre Postoj.

„Menej všade, oveľa viac tu“

Filmár a fotograf Timotej Križka tiež patrí medzi ľudí, ktorí sa rozhodli vzdať sa smartfónu a prešli na tlačidlový mobil. Na smartfóne mu prekážala najmä možnosť neustále nájsť odpovede.

„Smartfón bol pre mňa súčasným ‚rozumom do vrecka‘ – síce som získal na všetko pohotovú odpoveď, no stratil som tajomstvo. Síce som nemohol zablúdiť, no takisto som nemohol nájsť prekvapenie. Uvedomil som si, že v mojom živote tie skutočne významné veci nikdy neboli mnou plánované, Boh mi ich vkladal do cesty a tak obohacoval môj život. V malom to platí aj s múdrym telefónom. Nedovoľuje mi byť, blúdiť a tak objavovať nové veci. Nemať na všetko rýchlu odpoveď prináša možnosť hľadať pravdu pomaly. Hľadať hlbšie ako na dne môjho vrecka.“

Foto: Andrej Lojan

Timoteja bavia aj reakcie okolia, keď si niekto všimne, aký má mobil. „Prečo máš ovládač od klimatizácie? Načo ti je kalkulačka? Pobavene ľudia komentujú môj telefón. Som rád, že aj takto môžem rozveseliť svoje okolie predpotopnou technológiou.“

Kontakt so svetom cez rôzne aplikácie mu vôbec nechýba. Chýbajúce GPS ho núti mať viac otvorené oči, viac si všímať svoje okolie, vďaka čomu viac spoznáva a pýta sa ľudí na cestu. Vníma, že rozprávať sa len tak s neznámym človekom na ulici je dnes vzácnosťou. „Často by som sa i ja tomu vyhol, no ak nedokážem nájsť hľadanú ulicu alebo obchod, musím vyjsť zo svojej bezpečnej veže vševedomosti a osloviť okoloidúceho. Neznámy človek sa tak stane súčasťou môjho príbehu.“

Aj v rodine vidí ovocie voľby tlačidlového telefónu. Výhodou je, že deti takýto mobil nezaujíma, a tak im ani nenapadne ho zobrať a hrať sa s ním a ja ho vždy nájdem tam, kde som ho odložil, teda ak si to pamätám.“

Deti Timoteja Križku fungujú na domácom vzdelávaní, takže si pochvaľuje, že sa takto nevedomky „vyhol aj nikde sa nekončiacim chápadlám Edupage“, dodáva so smiechom.

Zatiaľ nevidí dôvod, prečo nosiť telefón, ktorý sa nezmestí do vrecka a ktorého baterka nevydrží dva týždne. Ako najväčšiu výhodu svojej voľby považuje to, že „som menej všade a oveľa viac tu“.

„Môžem sa slobodne rozhodnúť“

Mária Mydlová pracuje ako učiteľka angličtiny na cirkevnej základnej škole v Bratislave. Spomína si, že svoj prvý mobil dostala v pätnástich rokoch a bola to klasická tlačidlová motorola vo veľkosti tehly. Odvtedy mala rôzne tlačidlové telefóny, nikdy však netúžila po smartfóne.

„Raz, keď sa mi pokazil môj tlačidlový telefón, brat mi podaroval svoj starý smartfón. Na začiatku to bolo skvelé, ale postupom času som si uvedomila, že si ma viac a viac podmaňuje a ja na ňom trávim príliš veľa času. A tak keď sa mi po roku omylom rozbil, kúpila som si opäť tlačidlový mobil,“ hovorí pre Postoj.

Hnevalo ju množstvo času, ktorý so smartfónom zabila iba tak. Hoci nemá ani Facebook, ani iné sociálne siete, tak trávila mnoho času čítaním článkov či sledovaním seriálov. 

Mária si uvedomuje, že dnes každý čaká, že budeme na dosah hneď a rýchlo. Ona však mobil vníma iba ako prostriedok na to, aby mohla komunikovať s ostatnými. „Ak mi niekto volá, stále sa môžem slobodne rozhodnúť, či to zdvihnem alebo nie. Ak nie je vhodný čas, telefón nezdvihnem, ale zavolám neskôr. Vo svojej práci mám veľkú výhodu v tom, že mobilný telefón na prácu nepotrebujem, dokonca v pracovnom čase ho ani nemám pri sebe. Rozumiem však ľuďom, ktorým táto smart vecička uľahčuje ich prácu.“

Mária má doma jeden starý smartfón a tam má Whatsapp, ktorý si však pozrie len večer, keď už deti spia, a odpovie na potrebné odkazy. Iné aplikácie nevyužíva. Ako učiteľka musí komunikovať s rodičmi cez Edupage, to však rieši cez počítač. 

Foto: Pixabay

„Moje vlastné deti chodia do rovnakej školy, kde učím, takže väčšinu informácií viem bez toho, aby som otvorila ich Edupage. Väčšina učiteľov, ktorí učia moje deti, nezadáva domáce úlohy cez Edupage, a tak si ich musia zapisovať. Domáce úlohy si teda robíme podľa toho, čo si zapísali alebo zapamätali. Na starom rodinnom smartfóne mám aj skupinu rodičov na Whatsappe, ale zistila som, že čo dieťa, to iné zadanie domácej úlohy, tak som to prestala čítať a mám teda pokoj,“ hovorí Mária Mydlová.

Vedela by si predstaviť, keby bez smartfónov fungovala aj celá jej rodina. „Ja osobne by som si to vedela predstaviť, ale môj manžel už asi nie, hoci tiež pomerne dlho fungoval bez smartfónu. Deti zatiaľ mobilné telefóny nemajú a ani neplánujem im ich zakúpiť. Keď budú potrebovať, tak dobre poslúžia tlačidlové telefóny, hoci neviem, dokedy vydržíme tlak rovesníkov.“

Mária vďaka ušetrenému času na mobile prečíta oveľa viac kníh, čo vníma ako veľkú výhodu svojho rozhodnutia. Zatiaľ je presvedčená, že je to rozhodnutie, ktoré si nerozmyslí, keďže stále vidí oveľa viac výhod ako obmedzení.