Na prelome 19. a 20. storočia sa vo svete fyziky diali veci, ktoré v nasledujúcich desaťročiach obrátili zákonitosti vojenskej stratégie a geopolitiky naruby. V roku 1899 slávna Maria Curie-Skłodowská objavila rádioaktivitu a o tri roky neskôr anglický vedec Ernst Rutheford dokázal existenciu atómového jadra. Krátko nato Albert Einstein publikoval svoju prvú prácu z oblasti teórie relativity, ktorá sa stala teoretickým východiskom pre ďalšie objavy vo svete subatomárnej fyziky.

Ešte pred prvou svetovou vojnou dánsky fyzik Niels Bohr práve pomocou Einsteinovej teórie sformuloval prvý energetický model stavby atómu (Nobelova cena v roku 1922). V roku 1932 anglický vedec John Chadwick objavil neutrón (Nobelova cena 1935). Dva roky nato maďarský vedec židovského pôvodu Leo Szilárd publikoval prácu, v ktorej teoreticky rozpracoval princípy štiepnej reakcie. Szilárd bol zároveň prvý, kto si uvedomil možné vojenské využitie energie ukrytej v atómovom jadre.

V roku 1938 bola Szilárdova teória potvrdená aj experimentálne. Presne podľa jeho predpokladu sa pri rozštiepení atómového jadra uránu uvoľnilo veľké množstvo energie. Problémom bolo, že k tomuto prelomovému experimentu došlo v Nemecku, kde v tom čase vládol Adolf Hitler. Oto Hahn (Nobelova cena 1944) a ani Fritz Strassman, ktorí tento experiment zrealizovali, síce nepatrili k podporovateľom Hitlerovho režimu, ale mnohí iní nemeckí vedci áno.

Po tzv. anšluse Rakúska musela z Tretej ríše pre svoj židovský pôvod utiecť členka Hahnovho tímu Lisa Meitnerová. Meitnerová spolu so svojím synovcom, taktiež významným vedcom Ottom Fritchom informovala najznámejších európskych vedcov o nemeckom pokroku v atómovom výskume. Medzi vedcami zavládlo znepokojenie.

Začiatkom roka 1939 preto rešpektovaný Niels Bohr odcestoval do Spojených štátov amerických, aby sa tam stretol s Einsteinom, so Szilárdom a s Enricom Fermim (Nobelova cena 1938), ktorých diktátorské režimy v ich vlastiach či už pre ich pôvod, alebo názory vyhnali do exilu. Bohr sa chcel s kolegami dohodnúť, ako naložiť so vznikajúcou hrozbou. Szilárdov návrh, aby vedci prestali publikovať svoje nové objavy v oblasti jadrovej fyziky, bol však rozhodne odmietnutý.

Najviac proti bol Fermi, ktorý musel aj s rodinou opustiť rodné Taliansko, aby chránil svoju manželku, ktorá bola Židovka. Argumentoval tým, že vedecký pokrok je postavený práve na voľnej výmene výsledkov a objavov. Ostatní s ním viac-menej súhlasili, pretože slobodymilovní vedci sa nechceli tejto vymoženosti vzdať ani zoči-voči Hitlerovi. Po Hitlerovom útoku na Poľsko však znepokojenie z predstavy, že by sa tento zdroj energie vymykajúci sa ľudskej predstavivosti dostal do rúk diktátora so svetovládnymi ambíciami, prešlo do zdesenia.

Projekty Tube Alloys a Manhattan

Už na začiatku augusta 1939 Einstein, Szilárd a ďalší maďarskožidovský vedec Edward Teller skoncipovali list prezidentovi Spojených štátov amerických Franklinovi D. Rooseveltovi. Einsteinova autorita a vypuknutie vojny spôsobili, že administratíva prezidenta Roosevelta začala venovať jadrovému výskumu oveľa väčšiu pozornosť. Tak vznikol projekt Manhattan (oficiálne Manhattan Engineering District). O reálnej využiteľnosti atómovej energie v tom čase ešte vždy aj v časti vedeckej obce vládli pochybnosti. Opatrný Roosevelt preto projekt Manhattan na začiatku ustanovil ako civilný a podriadil ho americkému úradu pre normalizáciu.

Už pár mesiacov predtým britskí vedci vedení Johnom Chadwickom a podporení autoritou Nielsa Bohra poslali podobný list náčelníkovi imperiálneho generálneho štábu generálovi Johnovi Dillovi. Ten napriek skepse k možnostiam praktického využitia štiepnej reakcie prezentovanej jeho vedeckým poradcom predsa len záležitosť predniesol britskému kabinetu.

Britský vedeckovýskumný potenciál v tom čase sústreďoval takmer všetky použiteľné kapacity na výskum využitia elektromagnetického vlnenia pre potreby protivzdušnej obrany, ktorého výsledkom bol o. i. radar. V Británii však v tom čase žilo dosť nemeckých špičkových vedcov, ktorí na britských ostrovoch hľadali útočisko pred Hitlerom. Bol hriech nevyužiť tento potenciál, ktorý Hitler vo svojej zaslepenosti vyhnal z Nemecka. Ako cudzí štátni príslušníci nemeckí vedci nemohli mať potrebné bezpečnostné previerky, aby mohli byť zapojení do výskumu spojeného s radarom. Atómový výskum však v tom čase ani v Británii nespadal pod vojenský režim a previerky sa v ňom preto nevyžadovali. V krátkom čase sa tak jednou z vedúcich osobností britského atómového výskumu stal naturalizovaný Nemec Rudolf Peierls a popri ňom si čoraz väčšie renomé získaval jeho mladý talentovaný asistent Klaus Fuchs.

Kým v Amerike hľadali útočisko väčšinou vedci židovského pôvodu, ktorí Nemecko museli opustiť pre rasové prenasledovanie a cítili sa bezpečnejší až na druhom brehu Atlantiku, do Veľkej Británie sa uchyľovali najmä prominentní utečenci, pre ktorých sa nemecká pôda stala horúcou pre ich socialistické alebo dokonca komunistické zmýšľanie. To bol aj prípad mladého Fuchsa, ktorý pri imigračnom pohovore síce priznal, že bol členom SPD, ale decentne pomlčal o tom, že v roku 1932 sa s nemeckými sociálnymi demokratmi rozišiel a vstúpil do nemeckej komunistickej strany KPD (Kommunistische Partei Deutschlands).

Po nemeckom útoku na Poľsko a vstupe Veľkej Británie do vojny boli Fuchs a jeho kolegovia dočasne internovaní, pretože mali nemeckú štátnu príslušnosť, a teda formálne boli občanmi nepriateľskej mocnosti. Vláda Veľkej Británie však potrebovala a chcela využiť ich vedecký potenciál. Mimoriadna situácia vyžadovala mimoriadny prístup a perspektívni vedci nemeckého pôvodu postupne dostávali britské občianstvo, aby sa mohli zapájať aj do utajovaných vojenských projektov. Okrem toho po tom, čo Hitler napadol Sovietsky zväz a boľševický štát sa stal spojencom Veľkej Británie, sa na ľavicové politické zmýšľanie až tak prísne nehľadelo.

V roku 1941 sa britské úsilie v oblasti atómového výskumu sústredilo do programu maskovaného krycím názvom Tube Alloys, ktorý evokoval, že ide o neškodný výskum zliatin určených na potrubné systémy.

Je neprávom zabudnutou skutočnosťou, že k úspechu spojencov pri vývoji atómovej bomby významne prispeli aj francúzski vedci vedení zaťom Marie Curie-Skłodowskej Frédéricom Joliotom-Curiem (Nobelova cena 1935). Bola to francúzska vojenská tajná služba Deuxième Bureau (doslova: Druhé oddelenie), ktorej sa podarilo len pár týždňov pred nemeckou inváziou do Nórska z tamojšej továrne spoločnosti Norsk Hydro do Francúzska odviezť 187 ton ťažkej vody.

Význam ťažkej vody dramaticky stúpol po objave ďalšieho štiepneho prvku, plutónia ²³⁹Pu, ku ktorému sa takmer súčasne dopracovali vedci z univerzít v Berkeley a Cambridgei. Oproti normálnej „ľahkej“ vode obsahuje jej atóm vodíka aj neutrón (tzv. deutérium) a takáto voda je výborným moderátorom neutrónového toku, t. j. zlepšuje schopnosť neutrónov štiepiť uránové jadrá. A plutónium sa získava práve bombardovaním atómových jadier uránu ²³⁸U prúdom moderovaných neutrónov.

Keď bolo jasné, že porážka Francúzska je neodvratná, francúzska a britská tajná služba zorganizovali prevoz ťažkej vody spolu so skupinou francúzskych vedcov do Británie a následne do Kanady, kde bolo zriadené spoločné výskumné centrum v Montreale. Sám Frédéric Joliot-Curie však zostal v rodnom Francúzsku a zapojil sa do hnutia odporu.

Kanadský výskum a vývoj, ale už výhradne na mierovej báze, pokračoval aj po skončení druhej svetovej vojny a jeho výsledkom je unikátna technológia ťažkovodných energetických reaktorov typu CANDU.

Americký atómový výskum na začiatku vojny za britským, ale aj francúzskym zaostával. Briti na konci tridsiatych rokov dosiahli výrazné pokroky najmä v oblasti výskumu a separácie izotopov uránu. Práve britskí vedci zistili, že izotop uránu ²³⁵U sa štiepi výrazne ochotnejšie ako v prírode najčastejšie sa vyskytujúci urán ²³⁸U. Problémom bolo, že v prírodnom uráne je ²³⁸U až 99,3 % a želaného ²³⁵U len 0,7 %. Klaus Fuchs, ktorý bol nielen výborným fyzikom, ale aj ceneným matematikom, svojimi schopnosťami výrazne prispel k pokroku, ktorý sa britským vedcom podarilo dosiahnuť práve v oblasti vývoja metód tzv. obohacovania uránu, t. j. procesu, pri ktorom sa zvyšuje v štiepnom materiáli podiel ²³⁵U.

Vedec a špión Klaus Fuchs. Zdroj: wikimedia.org

Napriek tomu, že o programovej spolupráci medzi britskými a americkými atómovými vedcami sa veľmi nedá hovoriť, až do polovice roka 1943 prebiehala výmena informácií medzi nimi vcelku voľne. Keď sa však 2. decembra 1942 tímu Enrica Fermiho podarilo v grafitovom reaktore Chicago Pile 1 uskutočniť prvú riadenú reťazovú štiepnu reakciu v histórii a vojenské možnosti atómovej fyziky sa stali nespochybniteľnými, projekt Manhattan prešiel pod vojenské riadenie. Jeho veliteľom sa stal generálporučík Leslie Groves, ktorý v krátkom čase zaviedol striktné bezpečnostné opatrenia a výmenu informácií tým doslova uťal.

Napriek všetkým doterajším úspechom Veľká Británia nebola schopná vynakladať na atómový výskum také prostriedky a také množstvo ľudskej kapacity ako Spojené štáty americké. Po prerušení výmeny informácií hrozilo, že britskí vedci samotní nedokážu dokončiť vývoj vlastných atómových technológií. Na druhej strane Atlantiku si však napriek rastúcemu sebavedomiu spojenému s impozantným napredovaním projektu Manhattan aj americkí vedci uvedomovali, že bez britského príspevku bude vývoj atómovej bomby trvať nezanedbateľne dlhšie.

Preto sa v auguste 1943 na stretnutí v kanadskom Québecu americký prezident Roosevelt, britský premiér Winston Churchill a kanadský premiér Mckenzie King dohodli na novej úrovni spolupráce. Program Tube Alloys sa fakticky stal súčasťou projektu Manhattan a britskí vedci za odplatu mohli priamo participovať na americkom výskume. Bolo to trochu v rovine „Briti musia – Američania môžu“, ale pre Britov išlo o jediný možný spôsob, ako udržať krok s rýchlo napredujúcim americkým výskumom.

Naproti tomu Hitler, hoci skalopevne presvedčený o svojej genialite, potenciál Hahnovho objavu včas nerozpoznal. Práce na nemeckom atómovom výskume vo svetle očakávaného rýchleho víťazstva na začiatku vojny zastavil ako neperspektívne. Keď bola atómovému výskumu opäť vrátená priorita v rámci zúfalého hľadania zázračných zbraní, ktoré mali odvrátiť nezadržateľne blížiacu sa porážku Tretej ríše, bolo už našťastie pre náš svet neskoro.

Toto však spojenecké velenie až do samého konca vojny nevedelo. Administratíva prezidenta Roosevelta urobila všetko pre to, aby Nemcov vo vývoji atómovej zbrane predbehla. Na území USA a čiastočne aj Kanady v priebehu pár rokov vzniklo úplne nové kolosálne odvetvie – atómový priemysel. Výsledkom snaženia päťsto špičkových vedcov, dvadsaťtisíc inžinierov a štvrť milióna robotníkov, z ktorých však drvivá väčšina vôbec netušila, na čom sa podieľa, bola v polovici roka 1945 zbraň s dovtedy nepredstaviteľnou ničivou silou. Ony to boli vlastne zbrane dve: uránová bomba (tzv. delového typu) známa pod menom Little Boy (angl. Drobček), zhodená 6. augusta 1945 na japonskú Hirošimu, a omnoho zložitejšia, ale potenciálne ničivejšia plutóniová, tzv. implozívna bomba Fat Man (angl. Tlsťoch), použitá o tri dni neskôr proti mestu Nagasaki.

Koniec spojeneckej idylky

V priebehu druhej svetovej vojny Američania aj Briti sa vcelku ochotne delili so sovietskym spojencom o svoje technologické a vedeckovýskumné úspechy. Najmä vďaka ochotným Britom sa Sovietsky zväz v podstate za dobré slovo dostal okrem iného aj k radarovým technológiám a prúdovým motorom. Sovietskym vedcom bolo dokonca poskytnuté aj menšie množstvo uránového štiepneho materiálu. Čo však Sovietskemu zväzu Briti a už vôbec nie Američania nemienili poskytnúť, boli samotné atómové technológie.

Americká FBI aj britská MI5 sa počas vojny sústreďovali na boj s nemeckými a japonskými špiónmi. ZSSR bol v tom čase spojencom a americká FBI vedená zarytým antikomunistom Edgarom J. Hooverom sovietske spravodajské aktivity na svojom území viac-menej neoficiálne monitorovala, ale nijako proti nim nezasahovala. Briti a ich MI5 nerobili ani to. Sovietsky zväz bol dôležitým, ba priam kľúčovým spojencom v boji proti Nemecku a očakávalo sa, že aj proti Japonsku. Preto nebolo žiaduce kaziť vzájomné vzťahy nejakými domnelými malichernosťami.

Až dovtedy, kým sa v auguste 1945 kanadskej jazdnej polícii neprihlásil so žiadosťou o politický azyl šifrant sovietskeho veľvyslanectva v Ottawe Igor Guzenko. Kanaďania Guzenka promptne odovzdali Američanom. Okrem množstva dokumentov, ktoré im poskytol, Guzenko identifikoval aj jedného z kuriérov, ktorý pre sovietsku spravodajskú rezidentúru zabezpečoval zber informácií od agentov. Tým kuriérom bol muž menom Harry Gold, pôvodným menom Henrich Golodnickij, potomok židovských imigrantov, ktorí sa z vtedy ešte cárskeho Ruska do USA dostali cez neutrálne Švajčiarsko.

Gold sa rozhodol spolupracovať s americkými úradmi a prezradil, že jedným z agentov, od ktorého preberal správy, bol Alan Nunn May, britský vedec pracujúci v laboratóriách v Los Alamos, ktoré boli najdôležitejšou časťou projektu Manhattan. May síce nebol kľúčovou osobou v jadrovom programe, ale jeho zatknutie stačilo na to, aby Američania, ktorí už aj tak mali dlhší čas výhrady k britským bezpečnostným opatreniam, od atómovej spolupráce s Britmi okamžite odstúpili (MacMahon Act).

Stalin pochopil význam atómovej zbrane. Jej zostrojením poveril bývalého šéfa NKVD (neskôr MGB) Lavrentija Beriju, nekompromisného, až brutálneho straníckeho funkcionára, ale zároveň veľmi schopného organizátora, ktorý počas vojny riadil sovietsky zbrojný priemysel. Berija zmobilizoval na splnenie úlohy všetky dostupné vedecké, priemyselné, ale aj spravodajské zdroje Sovietskeho zväzu.

Na konci vojny americkí strategickí plánovači odhadovali, že bude trvať približne desať rokov, kým bude Sovietsky zväz schopný vyvinúť a zostrojiť svoju vlastnú atómovú zbraň. O to väčší bol šok, keď sa sovietskym vedcom vedeným akademikom Igorom Kurčatovom podarilo uskutočniť výbuch prvej sovietskej plutóniovej bomby RDS-1 Pervaja molnija (Prvý blesk) už o štyri roky, 29. augusta 1949.

Bolo jasné, že takýto rýchly vývoj nebol možný bez pomoci „zvonku“. Jediným možným vysvetlením bolo, že sovietski vedci sa nejako dostali k výsledkom práce vedcov z projektu Manhattan. Sovietske spravodajské aktivity sa vo svetle straty atómového monopolu zrazu už nezdali také malicherné.

Sovietski atómoví vedci Abram Alichanov, Igor Kurčatov a Abram Joffe. Zdroj: wikimedia.org

Prerušenie americko-britskej atómovej spolupráce možno zachránilo život Klausovi Fuchsovi. Americké výhrady voči britským bezpečnostným opatreniam neboli úplne bezdôvodné. Britská MI5 mala už od roku 1943 podozrenie, že s Fuchsom nie je všetko v poriadku. Briti však o svojich podozreniach amerických kolegov neinformovali a Fuchsovi bolo umožnené pracovať na projekte Manhattan. Ako jeden z mála vedeckých pracovníkov mal dokonca k dispozícii služobné osobné auto s prídelom paliva. Veľkorysým požičiavaním auta svojim kolegom sa Fuchs v Los Alamos stal veľmi populárnym. Vďaka unikátnej kombinácii vedeckej erudície, matematických schopností a dôverných osobných kontaktov Fuchs, či už oficiálne, alebo neoficiálne, získal prístup k väčšine vedeckých aktivít spojených s vývojom implozívnej plutóniovej nálože, ktorá bola skúšobne odpálená v púštnej lokalite Jornada del Muerto v štáte Nové Mexiko 16. mája 1945 (test Trinity), ako aj k zostrojeniu plutóniovej bomby Fat Man. Nikto v Los Alamos netušil, že Fuchs už od tridsiatych rokov pracuje pre sovietsku rozviedku.

Po tom, čo Američania prerušili s Britmi spoluprácu, sa Fuchs vrátil do Británie a stal sa vedeckým vedúcim obnoveného britského jadrového výskumu v zariadení Harwell. Na jeseň 1949 ho však vyhľadal vyšetrovateľ MI5 William Skardon. Pri prvom rozhovore síce ešte žiadne obvinenie nepadlo, ale stretnutia sa začali opakovať a Fuchs pochopil, že sa okolo neho sťahuje slučka. Na v poradí štvrtom stretnutí sa Skardonovi sám priznal, že počas vojny odovzdával sovietskej rozviedke informácie z vedeckých programov, na ktorých pracoval.

To „počas vojny“ bolo veľmi dôležité, pretože vtedy bol Sovietsky zväz spojencom a Fuchsovo konanie preto nemohlo byť kvalifikované ako velezrada, ale len ako nedodržanie zákona o nakladaní s tajnými informáciami. Môžeme sa len domnievať, že k tomuto zisteniu priviedol Fuchsa práve Skardon, aby ho takto popchol k priznaniu. Aj Briti boli totiž pod tlakom. Na konci roku 1949 sa k Fuchsovmu odhaleniu blížili svojím vlastným vyšetrovaním aj Američania. Jedinou možnosťou, ako si pred Američanmi ako-tak zachovať tvár, bolo odhaliť a usvedčiť Fuchsa vlastnými silami.

Operácia Venona

Za americkým pokrokom v odhaľovaní sovietskych spravodajských aktivít na území USA stáli výsledky operácie Venona. S nápadom monitorovať sovietsku rádiovú a telegrafickú komunikáciu prišiel v roku 1942 pracovník americkej vojenskej spravodajskej služby MIA (Military Inteligence Agency) plukovník Carter W. Clarke. USA poskytovali Sovietskemu zväzu na boj s Hitlerom obrovské množstvo výzbroje a vojenského materiálu. V tom čase sa však Červenej armáde na bojisku veľmi nedarilo a Wehrmacht zdanlivo nezadržateľne postupoval k Volge a na Kaukaz. Americkí vládni činitelia mali obavy, aby Stalin bez varovania neuzavrel s Hitlerom separátny mier či dohodu à la pakt Molotov-Ribbentropp. Americké zbrane by tak mohli skončiť v nemeckých rukách podobne, ako sa to stalo stíhačkám Curtiss H-75 po kapitulácii Francúzska.

Taký bol aspoň oficiálny dôvod, prečo bol spustený monitoring telegrafnej a rádiovej komunikácie sovietskych veľvyslanectiev, konzulátov a obchodných kancelárií v USA a Kanade, nazvaný operácia Venona. Operácia mala najvyšší stupeň utajenia. Keď sa na konci vojny o operácii nedopatrením dozvedela prvá dáma Eleanor Rooseveltová, bola veľmi rozhorčená z toho, ako si trúfalí dôstojníci vôbec dovolia sledovať takého dôveryhodného spojenca ako Sovietsky zväz. Clarke sa zariadil po svojom a pre budúcnosť zostal projekt Venona na dlhý čas utajený dokonca aj pred novým prezidentom Harry Trumanom.

Nákres plutóniovej bomby vyhotovený Davidom Greenglassom. Zdroj: wikimedia.org

Špeciálny útvar americkej armády SIS (Signal Inteligence Service, nezamieňať s britskou Secret Inteligence Service, známou tiež ako MI6) od začiatku roku 1943 zaznamenával všetku šifrovanú sovietsku komunikáciu z územia USA. Do práce sa dal tím kryptoanalytikov či presnejšie povedané kryptoanalytičiek, pretože tri štvrtiny analytického dešifrovacieho personálu tvorili ženy. Bola vojna a muži boli prednostne povolávaní k bojovým jednotkám. Preto boli na kryptoanalytickú prácu prizvané najmä študentky matematiky, ale v SIS nepohrdli ani vášnivými lúštiteľkami krížoviek. Vedúcou kryptoanalytického tímu sa stala len 22-ročná matematička Gene Grabeelová. Vojenskí spravodajcovia spočiatku pozerali na ženský tím cez prsty, ale čoskoro zistili, že pocit nadradenosti rozhodne nie je na mieste.

Na rozdiel od nemeckého „strojového“ šifrovacieho systému Enigma sovietski šifranti používali pri kódovaní vysielaných správ tradičný systém tzv. jednorazových kódovacích tabuliek. Systém spočíval v zámene písmen za číslice podľa vopred vytvoreného kľúča – kódovacej tabuľky. Ak však mal systém fungovať bezpečne, každá takáto tabuľka mohla byť použitá vždy len raz. Lenže po Stalinových čistkách, ktoré na konci tridsiatych rokov zasiahli aj sovietsku rozviedku, bol sovietsky spravodajský aparát tak odborne zdecimovaný, že opakované používanie šifrovacích tabuliek sa na istý čas stalo bežnou praxou. A na konci vojny sa sovietsky šifrovací systém paradoxne stal obeťou prílišného úspechu agentov zhromažďujúcich informácie. V roku 1944 objem šifrovaných správ narástol tak dramaticky, že opakovanému používaniu tabuliek sa nedalo vyhnúť.

Grabeelovej analytičkám sa spočiatku darilo lúštiť len pár percent zo zachytenej sovietskej komunikácie. Dlhý čas bolo dôkladne utajovanou skutočnosťou, že Američanom s lúštením sovietskych kódov výrazne pomohlo Fínsko, ktoré v snahe zlepšiť si podmienky vyviazania sa z vojny poskytlo USA šifrovací materiál ukoristený Červenej armáde počas tzv. zimnej vojny na prelome rokov 1939/40.

K prelomu došlo v septembri 1945. Už spomínaný sovietsky šifrant Igor Guzenko so sebou okrem viac než stovky tajných dokumentov priniesol aj niekoľko kódovacích tabuliek. To výrazne prispelo k zrýchleniu prác a Američanom sa podarilo sovietsky systém skutočne prelomiť. To stále ešte neznamenalo, že Američania od toho okamihu vedeli čítať sovietsku komunikáciu ako noviny. Spočiatku sa darilo lúštiť len správy z rokov 1942 až 1944 a aj to ani zďaleka nie všetky. Spolu so zapojením iných spravodajských zdrojov však Američania postupne začali prichádzať na hrozivé zistenia.

Jedna z línií odhalení viedla opäť k Britom. Vďaka informáciám z Venony bola postupne odhalená tzv. cambridgeská päťka, skupina vysokopostavených špiónov pôsobiacich v britských spravodajských službách a na ministerstve zahraničia, z ktorých najznámejší je legendárny Harold „Kim“ Philby. Ďalšia z vyšetrovacích línií viedla k odhaleniu sovietskej spravodajskej siete v Austrálii.

Na zdesenie amerického vedenia však jedna z vyšetrovacích línií viedla do laboratórií Los Alamos, kde prebiehal vývoj amerických atómových bômb. Netrvalo dlho a ukázalo sa, že mimoriadne produktívni agenti s krycími menami Rest a Charles sú jedným človekom a tým je talentovaný vedec s naturalizovaným britským občianstvom Klaus Fuchs.

Americké zistenia zrejme výrazne urýchlili Fuchsovo rozhodovanie vo veci priznania sa Britom. V hre bolo totiž aj vydanie do Spojených štátov a tam Fuchsovi na rozdiel od Veľkej Británie hrozilo za špionáž elektrické kreslo. Na konci januára 1950 bol Fuchs zatknutý a umiestnený do vyšetrovacej väzby.

Fuchs s MI5 pomerne ochotne spolupracoval pri tom, čomu sa v spravodajskej terminológii hovorí kvantifikácia spôsobených škôd, t. j. sám priznával, čo všetko sovietskej rozviedke odovzdal alebo vyzradil. Okrem iného na jednej z predložených fotografií identifikoval Harryho Golda. MI5 postúpila informácie Američanom a vyšetrovatelia FBI sa rozhodli udrieť. Gold putoval za mreže a zoči-voči hrozbe hrdelného trestu sa aj on veľmi rýchlo rozhovoril. Z informácií, ktoré FBI poskytol, sa ukázala najdôležitejšou tá o Davidovi Greenglassovi, technikovi v komplexe laboratórií Los Alamos, ktorého Venona spojila s agentom vystupujúcim pod krycím menom Calibre.

Elektrické kreslo pre manželov

Keď už vyšetrovatelia vedeli, akú stopu majú sledovať, ďalšie odhalenia nasledovali v rýchlom slede. V FBI sa veľmi rýchlo dopracovali k zisteniu, že Greenglassova manželka Ruth bola aktívnou súčasťou sovietskej špionážnej siete pod krycím menom Wasp (Osa). V podozrení sa ocitol aj Greenglassov švagor, erudovaný chemik Julius Rosenberg, manžel jeho sestry Ethel.

Výstupy z Venony identifikovali Rosenberga s agentom vystupujúcim pod krycími menami Antenna a Liberal. Po vyhodnotení všetkých informácií bolo jasné, že práve okolo Juliusa Rosenberga fungovala ďalšia zo sovietskych rozsiahlych spravodajských sietí v zariadeniach projektu Manhattan.

A nielen tam. Aktivity Rosenbergovcov výrazne presahovali projekt Manhattan. Sám Rosenberg bol veľmi schopný elektrotechnický inžinier a osobne sa podieľal na viacerých projektoch vývoja komunikačných zariadení. Pod vedením svojho riadiaceho dôstojníka Alexandra Feklisova Rosenberg vybudoval rozsiahlu špionážnu sieť, ktorá zasahovala do oblasti vývoja zbraní, prúdových lietadiel (P-80 Shooting Star) a komponentov protivzdušnej obrany (približovací zapaľovač protilietadlovej munície).

Policajné fotografie Juliusa a Ethel Rosenbergovcov. Zdroj: wikimedia.org

Atómový program pritom vôbec nebol pôvodným cieľom Rosenbergových špionážnych aktivít. Rosenberg Greenglassa zverboval až na výslovný pokyn Feklisova po tom, čo sa pred ním zmienil, že jeho švagor pracuje v Los Alamos. Z výpovedí Greenglassa, Fuchsa a výstupov z operácie Venona sa pred Američanmi začali rysovať kontúry masívneho sovietskeho prieniku do ich atómového výskumu. Účasť na špionáži bola preukázaná viac než tuctu vedcov a inžinierov pôsobiacich na projektoch Manhattan a Tube Alloys. Medzi najznámejších patria vedci Morris Cohen, Theodore Hall a Morton Sobell.

Greenglass sa ocitol v nezávideniahodnej dileme. Za každú cenu chcel zachrániť svoju tehotnú manželku. Tá však bola preukázateľne zapojená do špionážnych aktivít, a preto sa rozhodol obetovať svoju sestru. Výmenou za plné priznanie a svedectvo proti manželom Rosenbergovcom mu napokon bolo umožnené s prokurátorom uzavrieť dohodu. Ako vyplynulo z materiálov odtajnených v rokoch 1995 a 2008, v neverejnej výpovedi pred veľkou porotou Greenglass podstatnú časť aktivít svojej manželky pririekol sestre. Rola Ethel Greenglassovej v sovietskej špionáži je dodnes predmetom pochybností. Všetky dôkazy voči nej stáli a padali na výpovedi jej brata a podľa zachytenej sovietskej komunikácie Ethel nemala ani pridelené krycie meno.

Julius Rosenberg bol zatknutý 17. júla 1950. Ethel Rosenbergová putovala za mreže o štyri týždne neskôr bezprostredne po svojej výpovedi pred veľkou porotou, na ktorú sa dostavila ako svedok.

Veľká časť odhalených špiónov Rosenbergovej siete boli bývalí členovia židovskej organizácie Liga mladých komunistov, v ktorej v medzivojnovom období Julius zastával vedúcu pozíciu. Nárast antisemitizmu, ktorý sa s tým spájal, kompenzovala skutočnosť, že sudca Irving Kaufman aj hlavný prokurátor Irving Saypol boli rovnako židovskej národnosti.

Prokurátor Saypol musel ešte pred začiatkom súdneho procesu vyriešiť zásadnú otázku ochrany utajovaných informácií týkajúcich sa amerického atómového výskumu, ktoré mali byť predmetom súdneho dokazovania. Toto bolo po dohode s vedením projektu Manhattan vyriešené požiadavkou, aby sa časť procesu viedla v režime s vylúčením verejnosti. Problém sa však napokon do značnej miery vyriešil sám. Keďže skutočnosti, ktoré boli pojednávané na súde, už evidentne unikli, ich ďalšie utajovanie nemalo zmysel. Veľká časť informácií bola preto ešte pred procesom deklasifikovaná.

Vážnejším problémom bolo, ako narábať s kľúčovými dôkazmi získanými prostredníctvom prísne tajnej operácie Venona. Jediným možným riešením bolo, že s týmito dôkazmi sa zoznámil iba sudca Irving Kaufman. Americká snaha o utajenie pritom bola v tom čase už zbytočná. Existenciu operácie Venona sovietskej rozviedke prezradil v polovici roka 1945 pracovník útvaru SIS William Weisband – naturalizovaný rodák z Odesy, ktorý získal americké občianstvo v roku 1938. Do americkej tajnej služby bol angažovaný najmä pre výbornú znalosť ruštiny. Sovietska rozviedka okamžite zmenila svoje komunikačné postupy, ale pre nemalú časť jej spravodajskej siete v USA už bolo neskoro.

Na rozdiel od väčšiny ostatných obvinených Rosenbergovci svoju vinu do poslednej chvíle popierali. Súdny proces sa začal 6. marca 1951 a bol dosť rýchly. Už 29. marca boli obaja manželia vyhlásení za vinných z velezrady a špionáže. O týždeň neskôr sudca Kaufman nad Juliusom a Ethel Rosenbergovou vyniesol rozsudok smrti.

Rosenbergovcom sa stalo osudným, že informácie z vývoja zbraní, ktoré vydali Sovietskemu zväzu, údajne mali bezprostredný vplyv na udalosti kórejskej vojny, v ktorej bojovali pod vlajkou OSN aj americkí vojaci. Príčinou vynesenia hrdelného trestu bolo, že obvinení svojou špionážnou činnosťou mali bezprostredný podiel na úmrtiach amerických vojakov na bojiskách v Kórei.

V prospech zmiernenia absolútneho trestu intervenovali mnohí európski štátnici a intelektuáli aj samotný pápež. Ani Truman, ani Eisenhower však pri takom vážnom narušení americkej národnej bezpečnosti nemienili udeliť milosť. Poprava elektrickým kreslom bola vykonaná podvečer 19. júna 1953, ešte pred zotmením, aby nebol narušený sobotný šábes, keďže obaja odsúdení boli Židia (hoci k viere sa nehlásili a deklarovali sa ako ateisti). Poprava manželov Rosenbergovcov predstavuje jediný rozsudok smrti za špionáž vynesený a vykonaný v USA v čase mieru. Voči Ruth Greenglassovej boli všetky obvinenia stiahnuté ešte pred začiatkom súdneho procesu.

To, že obhajoba ani verejnosť nevedeli o dôkazoch z Venony, bolo v nasledujúcich rokoch príčinou opakovaného spochybňovania oprávnenosti trestu smrti. To naplno využila aj sovietska propaganda. Nezvratné dôkazy o špionážnej činnosti Juliusa Rosenberga boli v plnom rozsahu zverejnené až po odtajnení projektu Venona v roku 1995.

Škandál drasticky otriasol sebavedomím americkej spoločnosti a výrazne prispel k vzostupu popularity senátora Josepha McCarthyho. Senátor získal poverenie na vyšetrovanie tzv. neamerickej činnosti (House Un-American Activities Committe), čo bol dobový eufemizmus pre odhaľovanie domnelých alebo skutočných komunistov, ktorým sa podarilo preniknúť do americkej štátnej správy a vyšších spoločenských kruhov. Podpredsedom McCarthyho senátneho výboru sa stal istý Richard M. Nixon, ktorý výrazne prispel k odhaleniu komunistickej minulosti prominentného amerického diplomata Algera Hissa. Nixonovi jeho aktivity vyniesli post viceprezidenta v administratíve prezidenta Eisenhowera a neskôr sa sám stal 37. prezidentom USA.

Senátorovi McCarthymu sa na začiatku päťdesiatych rokov v USA podarilo rozpútať to, čomu sa neskôr začalo hovoriť „hon na čarodejnice“. Jeho výbor preveroval minulosť mnohých verejných činiteľov a intelektuálov, ktorí boli podozriví z komunistického alebo aspoň ľavicového zmýšľania. Jenou z obetí sa paradoxne stal aj vedecký riaditeľ projektu Manhattan Robert Oppenheimer. Aj u neho boli v mladosti preukázané kontakty s komunistickým hnutím. V exaltovanej atmosfére tej doby to stačilo na stratu bezpečnostnej previerky a zničenie povesti. Otec prvej americkej atómovej bomby prepadol alkoholu a dožil ako zlomený muž v ústraní na jednom z karibských ostrovov.

Klaus Fuchs bol vo Veľkej Británii odsúdený na štrnásť rokov väzenia na základe porušenia zákona Official Secrets Act z roku 1911 a zbavený britského občianstva. Po deviatich rokoch bol za dobré správanie prepustený a okamžite zo Spojeného kráľovstva vypovedaný. Útočisko mu poskytla Nemecká demokratická republika, kde až do odchodu do penzie zastával prestížny post v akadémii vied a bol tiež zvolený do ústredného výboru vládnucej Zjednotenej robotníckej strany Nemecka SED (Sozialistische Einheitspartei Deutschlands). Zomrel 28. januára 1988, keď východonemeckému režimu zostávali už len necelé dva roky existencie.

Pri vyšetrovaní začiatkom 50. rokov neboli odhalení ani zďaleka všetci sovietski špióni pracujúci na projekte Manhattan. V roku 1961 odhalila britská MI5 sovietskeho špióna, z ktorého sa vykľul americký občan Morris Cohen, ktorý v roku 1945 pôsobil ako spojka medzi sovietskou spravodajskou rezidentúrou a ďalšou zo špionážnych sietí v programe Manhattan. K ďalšej vlne odhalení došlo po tom, čo k Američanom prešiel archivár KGB Vladimir Mitrochin. Až na základe jeho záznamov boli na konci 20. storočia odhalení ďalší špióni, ako napríklad odborník na separáciu plutónia Theodore Hall. V roku 2007 bol prezidentom Putinom za zásluhy pri vývoji sovietskej atómovej bomby in memoriam vyznamenaný syn bieloruských emigrantov George Koval, bývalý pracovník laboratórií Oak Ridge, kde bolo postavené prvé zariadenie na výrobu plutónia.

O tom, nakoľko boli špionážou získané informácie dôležité pre zostrojenie sovietskej atómovej bomby, sa dodnes vedú diskusie. Sovietsky zväz, samozrejme, americké zistenia bagatelizoval, keď už pre nič iné, tak preto, že pripustenie kľúčového významu informácií získaných špionážou by z propagandistického hľadiska dehonestovalo sovietsku vedu.

Je isté, že špičkoví sovietski vedci ako Igor Kurčatov, Julij Chariton či Abram Joffe by k zostrojeniu atómovej bomby dospeli aj výhradne vlastnými silami. Informácie, ktoré im odovzdal Fuchs a Rosenbergova špionážna sieť, umožnili sovietskym vedcom vyhnúť sa pri vlastnom vývoji slepým uličkám a sústrediť sa len na tie postupy a technológie, ktoré zaručene fungovali, čo výskumné a vývojové práce na sovietskej atómovej bombe výrazne urýchlilo.

Sovietsky riadiaci dôstojník Feklisov, ktorého identita zostala západným spravodajským službám ešte dlho utajená, bol svojimi nadriadenými včas stiahnutý do bezpečia. Na scénu sa vrátil na jeseň roku 1962 počas karibskej raketovej krízy. Pod novinárskym krytím a pod menom Alexander Fomin sa podieľal na vytvorení tajného komunikačného kanála medzi americkým prezidentom J. F. Kennedym a sovietskym vodcom Chruščovom, čím výrazne napomohol mierovému vyriešeniu doteraz najvážnejšej medzinárodnopolitickej krízy v dejinách.