Na pocity pomsty už nie je dôvod: počas adventu v roku 2018, keď ma vyhodil pre moje komentáre na tému homomanželstvo a potrat, som síce stra­til na istý čas až 70 percent svojich stálych príjmov, ale najmä vďaka Slovákom som sa naďalej dokázal živiť písaním.

V advente roku 2022 však on sám dopadol neporovnateľne horšie: skončil v médiách úplne a stratil navždy svoju česť.

Rainer Nowak, ktorý sa práve v dňoch svojho pádu dožil 50 rokov, bol jedným z najrešpektovanejších novinárov Rakúska. Novinárska obec ho zvo­lila päťkrát za novinára roka, dokonca ešte ku koncu roka 2021 bol zvolený za mediálneho manažéra roka.

To posledné ocenenie už bolo ne­pochopiteľné, keďže in­formovaná časť spoločnosti už vte­dy vedela o pro­b­le­ma­tic­kom súkromnom vzťahu No­wa­ka s vtedy kon­čia­cim kan­ce­lá­rom Se­bas­tia­nom Kurzom – na webe ko­lovala fotografia zo zadnej miestnosti klu­bu Pra­tersauna, na kto­rej oba­ja v iluminovanom stave debatujú.

Jeho kariéra, z ktorej sú zrazu už len trosky, sa spája s vie­den­s­kým denníkom Die Presse. Ten denník sa pýši veľkou tradíciou, vznikol počas revolúcie v roku 1848 a stal sa v mo­nar­chii hlav­ným or­gánom liberálnej viedenskej (aj židovskej) bur­žo­á­zie. Zakladateľ sio­nizmu Theodor Herzl preň písal fejtóny.

Články ob­ha­ju­jú­ce vierouku Katolíckej cirkvi sa v Die Presse objavujú iba výnimočne a narážajú na tvrdý odpor redakcie. Zdieľať

Die Presse patrí aktuálne veľkému vydavateľstvu Styria, ktoré je dlho­dobo majetkom ka­tolíckeho mediálneho spolku z diecézy Graz-Se­ckau.

Katolícky spolok, ktorý je obvykle vedený štajerským kňa­zom, sa do svojich novín nestará, a tak sa v nich články ob­ha­ju­jú­ce vierouku Katolíckej cirkvi objavujú iba výnimočne a narážajú na tvrdý odpor redakcie.

Hoci mal predchodcov, ktorých formát ho oveľa prevýšil, Nowak do­sia­hol v denníku za krátky čas takú moc, akú nemal nikto pred ním v 174-roč­nej histórii novín.

Od roku 2012 bol šéfredaktorom, od roku 2014 aj jediným vydavateľom a k tomu ešte aj konateľom. Vlastne by mu­sel každý pracovný deň kont­rolovať hlavne seba samého.

Na otázku, prečo pomerne prie­mer­ný no­vi­nár získal také jedinečné postavenie, dnes už nikto ne­vie spoľahlivo od­po­ve­dať.

Jeho perom sa to nedá vysvetliť. Jeho predpredchodca Andreas Un­ter­berger bol vášnivým bojovníkom v pravicových kultúrnych vojnách, jeho predchodca Michael Fleischhacker bol vynikajúcim majstrom nemeckého ja­zyka, Nowak žiadny z tých darov nemá.

Novinám sa pod jeho ve­de­ním nikdy osobit­ne nedarilo, predaj bol sla­bý, ani šéfredaktor na verejnosti nepôsobil ako sympaťák.

Die Presse je rakúsky denník s tradične najkonzervatívnejšími či­tateľmi. Zdieľať

Bol obľúbený iba medzi vedúcimi no­viná­rmi z iných (bez výnimky: liberálnych) no­vín. No a keďže bol považovaný za jediného pra­vi­čia­ra v mediálnom mainstreame Rakúska, čítali ho pra­vi­či­ari, okrem iné­ho aj pravicoví novinári mimo Slo­venska.

Pri spätnom pohľade sa zdá, že tajomstvo jeho úspechu spočívalo v tom, že si dokázal budovať a udržiavať súk­rom­né vzťahy s mocnými re­publiky. Ani vo vlastnej redakcii netušili, ako ďaleko bol ochotný pri tom zájsť.

Die Presse je rakúsky denník s tradične najkonzervatívnejšími či­tateľmi, a tak bol ešte aj pod vedením Nowaka poslednými rakúskymi novinami, do ktorých mohlo – pop­ri pre­važne li­be­rál­nej redakcii – písať aj zopár externých konzervatívcov.

Ten vnútorný rozpor viedol k tomu, že sa progresívny pravičiar Nowak stal vynálezcom a hlavným páchateľom cancel culture v Ra­kús­ku.

Nie je známy ani jeden prípad, že by sa bývalý šéfredaktor vyhrážal liberálnym komentátorom vyhodením, dokonca ani mladá pro­gre­sív­na autorka An­na Goldenbergová, ktorá sa v denníku chválila umelým po­tra­tom, si nevy­počula ani jediné krivé slovo.

Konzervatívci však boli pod neustálym drobnohľadom. Autor týchto riadkov bol pravdepodobne prvým komentátorom, ktorého Nowak vy­ko­pol.

Nasledoval starý harcovník Karl-Peter Schwarz pre kritiku hnutia Black Lives Matter (ktorý sa však po týždennej prestávke mohol vrátiť). Naposledy letela Gudula Walterskirchenová pre svoj odpor voči očkovaniu detí a pre kritiku spolkového prezidenta Alexandra van der Bellena.

Bolo by veľkým nedorozumením, keby teraz čitatelia usúdili, že No­wak padol pre svoju neznášanlivosť k obľúbeným stĺpčekárom svo­jich čitateľov.

Nie, ani dnes mu nik­to verejne ne­vyčíta sé­riu can­ce­lovania.

Prepad ľudovcov v preferenciách nosí jedno meno – Thomas Schmid. Zdieľať

Naopak, Nowak padol pre svoju skorumpovanosť a mocibažnosť.  

Teraz tu treba predstaviť ústrednú postavu v podstate všetkých ko­rup­č­ných káuz, ktoré rakúsky ekvivalent špeciálnej prokuratúry na Slovensku vyčíta vládnucej Ľudovej strane.

Volá sa Thomas Schmid, mal v štáte vysoké funkcie ako generálny tajomník ministerstva financií, označil sám seba za „pretoriána“ a „ro­dinu“ Sebastiana Kurza a prav­depodobne nezákonnými me­tódami podporoval vzostup svojho idolu.

Schmid zozbieral vo svojom služobnom mobile tisíce fotografií muž­s­kých pohlavných údov a 300-tisíc chatov s mocnými krajiny. Špeciálna prokuratúra má tieto chaty k dispozícii, opozičné ľa­vi­cové no­vi­ny ich postupne zverejňujú.

Schmidova komunikácia bola pria­mo­čia­ra: obyčajných občanov nazval „luzou“, policajtov „zvie­ra­tami“ a podriadenému úradníkovi na ministerstve financií napísal: „Nezabudni, ty makáš v kabinete ÖVP. Si ku*va bohatých.“

Prepad ľudovcov v preferenciách nosí jedno meno – Thomas Schmid.

Tá toxická postava sa vytratila na niekoľko mesiacov do Am­s­ter­damu, ale na jeseň sa vrátil do Viedne – a chce byť kajúcnikom. Aby nemusel sedieť, očierňu­je všetkých spolupáchateľov z mi­nu­los­ti, Sebastianom Kur­zom počnúc.

Keď sa na jeseň objavili chaty medzi Schmidom a Nowakom, boli Nowakove dni spočítané.

V komunikácii medzi Schmidom a Nowakom zaráža ľahkovážny, ba až amo­rál­ny tón. Zdieľať

Je totiž zrejmé, že títo dvaja si boli veľmi blízki. Navzájom sa dohodli, že pôjdu spolu na „chlapčenskú dovolenku“ („Bu­ben­ur­laub“) na toskánske vinárstvo jedného rodu vplyvných priemyselníkov.

Skazený úradník miloval dovolenky s mediálnymi magnátmi krajiny – so spolumajiteľom a šéfredaktorom najväčšieho den­ní­ka Kronen­zei­tung Christophom Dichandom sa dokonca vydal do ďalekej Etió­pie.

Nowak a Schmid si navzájom pomáhali pri ďalšom kariérnom postupe. Schmid sa chcel stať jediným konateľom holdingovej spoločnosti, kto­rá spravuje všetky aktíva rakúskeho štátu (ÖBAG). Nowak mu pomáhal tým, že vy­čistil svoje noviny od formulácií a článkov, ktoré by mohli Schmida poškodiť.

Samotný Nowak mal ešte väčší sen: chcel sa stať generálnym ria­diteľom verejnoprávneho koncernu s ročným obratom 1,05 miliardy eur (ORF).

Schmid, ktorý sa vládcom ÖBAG-u stal, sľúbil Nowakovi po­moc. V rámci prvej (pravicovej) Kurzovej vlády prav­de­podobne už bo­la dosiahnutá dohoda o Nowakovi, napokon však nebol nominovaný.

V komunikácii medzi Schmidom a Nowakom zaráža ľahkovážny, ba až amorálny tón.

Dvaja snaživci sa utvrdzujú v tom, ako od­te­raz chcú už iba zarábať veľké prachy. Boli ochotní zájsť kvôli tomu dosť ďaleko. No­wak Schmi­da raz poprosil: „Od zajtra telefonujeme každý deň!“

Dnes len začíname chápať, koľko toho Nowak urobil, aby sa dostal na mediálny olymp Rakúska. V spravodajstve ORF pracujú skrz-naskrz zeleno-progresívni novinári, ale Nowakov profil bol stále v niečom pravicový – tak sa snažil ešte viac, aby sa zapáčil pro­gre­sí­vnym kolegom.

Dačo sa mu podarilo, na jeseň v roku 2022 už takmer ne­zazneli v Die Presse žiadne konzervatívne hlasy.

Namiesto veľkého vzostupu Nowaka však prišiel jeho prudký pád.