Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
27. 03. 2016, 11:36

Vstávaj, stvorenie moje, stvorené na môj obraz!

Nijaký človek nebol očitým svedkom Ježišovho zmŕtvychvstania. Prinášame ďalšiu úvahu popredného teológa inšpirovanú ikonou.
Vstávaj, stvorenie moje, stvorené na môj obraz!

Evanjeliá ho neopisujú, ale informujú o skúsenostiach Ježišových učeníčok a učeníkov vo veľkonočné ráno. Podľa pravidiel teológie ikon preto Ježišovo zmŕtvychvstanie nesmie byť stvárňované, a okrem toho prekračuje všetky ľudské možnosti chápania. Pre všetky náboženstvá antiky je však samozrejmá predstava o ríši mŕtvych, ktorá sa nachádza pod zemou. Táto ríša mŕtvych musela prijať aj zosnulého Ježiša.

Presvedčenie, že pri Ježišovom zostúpení do tejto ríše mŕtvych sa stalo niečo mimoriadne, sa odrazilo v Novom zákone. Matúšovo evanjelium hovorí o vzkriesení „mnohých svätých“ v okamihu Ježišovej smrti. (Mt 27,52) Ďalšie významné miesto obsahuje prvý Petrov list: „Veď aj Kristus trpel raz navždy za hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby vás priviedol k Bohu. Bol usmrtený v tele, ale oživený v Duchu. V ňom šiel kázať aj duchom vo väzení.“ (1 Pt 3,18n)

V Apoštolskom vyznaní viery je toto presvedčenie stanovené krátkymi slovami: „Zostúpil k zosnulým, tretieho dňa vstal z mŕtvych“. Toto zostúpenie Ježiša do ríše mŕtvych, ktoré pre zosnulých znamená zmŕtvychvstanie, stvárňujú ikonopisci. Používajú k tomu výrazové prostriedky bežné v antike, ktoré používala aj Biblia a kresťanská literatúra prvých storočí. Popri Biblii tu treba spomenúť predovšetkým apokryfné Nikodémovo evanjelium. Vzniklo v 4. storočí a s veľkou záľubou v detailoch opisuje „Ježišovo zostúpenie do pekla“.

Ikona nás prenáša do skalnatej krajiny, ktorá naznačuje ríšu mŕtvych. V jej svete vzdialenosti od Boha a pološera čakajú zomrelí na Vykupiteľa, ktorý ich odtiaľ vyvedie. Táto chvíľa teraz nastala. Ježiš mocným úderom rozlomil bránu. Pri jeho nohách ležia veraje a rozlomené závory a zámky. Mŕtvi cítia, že sa deje niečo mimoriadne, totiž najväčší z Božích záchranných činov, za ktorý už Žalm 107 zanôtil pieseň chvály a vďaky. Je možné čítať ho ako komentár k ikone: „Ďakujte Hospodinovi, lebo je dobrý, lebo naveky trvá Jeho milosť. [Takto] Nech vravia vykúpenci Hospodinovi, ktorých vykúpil z moci protivníka. [Tí], ktorí sedeli v tme a temnote, zvieraní biedou, železom [...] vo svojom súžení volali k Hospodinovi, a On vytrhol ich z úzkosti, vyviedol ich z tmy a temnoty a roztrhol im putá.“ (Ž 107)

Ježiš stojí v centre diania. To neuveriteľné, že mŕtvy žije a mŕtvym prináša opäť život, znemožňuje stvárniť ho v pokoji a vznešenosti charakteristickej pre ikony. Jeho žiarivý odev ho charakterizuje ako Svetlo ľudí, ktoré žiari aj v tme (Jn 4-5), jeho príchod prináša nový vzlet do neútešného a nehybného sveta mŕtvych, vzbudzuje nádej a očakávanie, dôveru a radosť.

Po pravom boku Ježiša spoznávame kráľov Dávida a Šalamúna. V žalmoch a múdroslovných výrokoch oznamovali Ježiša, Záchrancu. Popri nich vidíme – spoznateľne podľa prorockého klobúka – ďalšieho proroka, zaiste Izaiáša, ktorý prorokoval o Božom služobníkovi: „Utvoril som ťa a dal za sprostredkovateľa [...], aby si povedal sputnaným: Vyjdite! A tým, čo sú v tme: Zjavte sa!“ (Iz 49,8n). Teraz sa napĺňajú všetky tieto proroctvá. Ján Predchodca poukazuje na Vykupiteľa: „Ajhľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta“. (Jn 1,29) Ježiš drží vo svojej ľavej ruke zvitok Písma s evanjeliom. Jeho slovo znamená svetlo aj pre najbezútešnejší a najopustenejší kút zeme. Na niektorých ikonických stvárneniach je zvitok Písma rozvinutý a roztrhnutý. V takomto prípade predstavuje súpis hriechov, ktorý Ježiš skrze svoju smrť roztrhal a pribil na kríž (Kol 2,15) na znamenie toho, že každý hriech je zmazaný.

Adam a Eva už vstali zo svojich sarkofágov a vystierajú k Ježišovi svoje ruky plní očakávania. Silným uchopením zápästia ťahá Ježiš Adama z hrobu. Aj Evu vytiahne tým istým spôsobom. Avšak nielen na niektorých vyvolených, ako sú králi a proroci, ale na všetkých, ktorí dúfali vo Vykupiteľa a očakávali od neho svoju záchranu, robí Ježiš to, čo vypovedá jeho meno: zachraňuje. Títo sú stvárnení ako zástup bližšie neidentifikovaných zosnulých po Ježišovom ľavom boku. Smrť si osobovala siahnuť na Ježiša a tým prekročila svoje kompetencie. Nepodarilo sa jej zadržať Ježiša v ríši mŕtvych. Teraz sa musí prizerať, ako Ježiš rozbíja jej doposiaľ nedobytne vyzerajúcu ríšu a zosnulých, nad ktorými ako väzňami vládla, prepúšťa na slobodu Božích detí. Na večierni Veľkej soboty sa spieva chválospev na Zmŕtvychvstalého, ktorý premohol smrť a teraz ju núti, aby nechala vyjsť všetkých väznených vo svojej ríši:

„Príďte, národy, spievajme hymny a uctievajme Krista, chváľme jeho zmŕtvychvstanie. Lebo on je náš Boh, ktorý oslobodil svet od klamstva nepriateľa. Skrze tvoje utrpenie, Kriste, boli sme oslobodení od našich vášní a skrze tvoje zmŕtvychvstanie vyslobodení zo záhuby. Sláva tebe, Pane.

Stonajúc volá dnes podsvetie: Osožilo by mi, keby som bolo neprijalo Máriinho syna. Potom tu prišiel a zničil moju vládu, rozbil železnú bránu; duše, ktoré som kedysi vlastnilo, on ako Boh vzkriesil. Sláva tvojmu krížu a tvojmu zmŕtvychvstaniu, Pane.    

Stonajúc volá dnes podsvetie: Skončila sa moja moc. Lebo som nesmrteľného prijalo ako jedného z mŕtvych. Vôbec ho nedokážem zadržať, obral ma o mnohých, ktorých som ovládalo. Odjakživa som vlastnilo mŕtvych. Avšak tento – pozri – kriesi ich všetkých. Sláva tvojmu krížu a tvojmu zmŕtvychvstaniu, Pane.

Stonajúc volá dnes podsvetie: pohltená je moja moc. Pastier bol ukrižovaný, vzkriesil Adama; som olúpené o tých, ktorých som ovládalo. A ktorých som prehltlo, teraz musím vypľuť. Ukrižovaný vyprázdnil hrobky. Bezcenná je moc smrti. Sláva tvojmu krížu a tvojmu vzkrieseniu Pane.“

Stichiry k 140. žalmu

 

Z čoho nás zachraňuje Ježiš? Bez toho, aby sme museli nad tým veľa premýšľať, odpoveď na túto otázku automaticky znie: „Zo smrti.“ – Cítime sa však ešte ďaleko od zomierania, naša odpoveď znie preto skôr teoreticky, no nemusí to tak byť. Biblia rozumie pod „smrťou“ nielen záverečný bod života, ale všetko, čo sprostredkúva pocit, že človek je odrezaný od života a opustený Bohom a ľuďmi: osamelosť, utrpenie, depresia, vylúčenie.

Ježiš marí to, čo bráni životu, láme, čo bolo uzavreté, a prináša svetlo tam, kde vládne temnota. Vzpriamuje celého človeka. V zosnulých, ktorí nie sú bližšie opísaní a sú stvárnení po Ježišovom ľavom boku, môžeme vidieť seba samých. Ježiš nás vyvádza z tiesne, z našej skľúčenosti, z našich ohraničeností a chýb a otvára nám ríšu svojho svetla. Cirkevní otcovia k tomu nachádzajú dojemné slová:

„Ježiš sa vydáva hľadať človeka ako stratenú ovečku. Vyhľadať by chcel všetkých, ktorí úplne sedia v temnote a tieni smrti. Prichádza, aby vyslobodil Adama a Evu z ich bolestí. Keď ich našiel, chytil Adama za ruku, pozdvihol ho a povedal: Vstávaj, spáč, a vstaň z mŕtvych [...] Nestvoril som ťa, aby si bol zadržiavaný vo väzení podsvetia. Vstaň z mŕtvych, ja som život mŕtvych! Vstaň, stvorenie moje, vstaň, podoba moja, stvorená na môj obraz! Ty vo mne a ja v tebe [...] Kvôli tebe som prijal ja, Pán, podobu služobníka. Kvôli tebe som ja, ktorý som nad všetkými nebesami, prišiel na zem a pod zem. Kvôli tebe, človeče, som zdieľal ľudskú slabosť. Som tvoj Boh. Rozkazujem tým vo väzení: Poďte von! A tým v temnote: Buďte osvietení! A tým, ktorí boli mŕtvi: Buďte vzkriesení k životu! Vstaň, dielo mojich rúk! Vyjdime!“

Sv. Epifán zo Salaminy (315 – 403)

Odporúčame