Výber šéfredaktora
Slovenská dekadencia po 30 rokoch samostatnosti
Na to, v akom sme úpadku, si stačilo pozrieť galavečer k výročiu samostatnosti, ktorého gýčový scenár napísala Alena Heribanová.
Screenshot zo slávnostného galavečera k 30. výročiu slovenskej štátnosti.
Uprostred hlbokej politickej krízy aj spoločenskej frustrácie, akou práve prechádzame, sa asi nedalo zabezpečiť, aby malo spomínanie aj rozmýšľanie o tridsiatich rokoch samostatného štátu patričný formát.
Ale práve prvé dva januárové týždne ilustrovali, čo je naším hlavným problémom po 30 rokoch samostatnosti, od ktorého sa odvíjajú mnohé ďalšie. Nekultúra vo vzťahu k štátu, nekultúra v politickom a mediálnom priestore, absencia elity, o ktorej možno hovoriť len ako o establišmente.
Štyri príklady z týchto januárových dní.
1. Slávnostný galavečer v Slovenskom národnom divadle, ktorý vysielala predminulý víkend RTVS, mal byť v prítomnosti českého, poľského a maďarského premiéra vrcholom 30-ročného výročia. Dalo by sa predpokladať, že politickí lídri povolajú na písanie svojich prejavov autorov z kategórie crème de la crème autorov a rovnako že RTVS zverí takýto projekt tým najlepším.
Galavečer som však s pocitom hanby nedokázal dopozerať.
Scenár tohto večera napísala Alena Heribanová, a tak sme sa stali aj v jej spolumoderátorskom podaní obeťami sladkastého gýča o malebnej krajinke, ktorá dala svetu folklór a ľudové tradície a ktorej existencia sa naplnila vstupom do rôznych medzinárodných organizácií. Akoby ten scenár poskladali z hesiel Wikipédie o Slovensku, unudený Václav Klaus sa už po polhodine pozeral na hodinky.
Okrem niektorých umeleckých vystúpení nefungovalo nič. Viacerí pozvaní, napríklad expremiéri Matovič a Fico, neprišli (prvý vraj preto, že nemá rád takéto formálne podujatia, druhý vraj preto, že ho nepozvali k rečníckemu pultu), takže predné sedadlá okolo našich troch najvyšších činiteľov aj vzácnych zahraničných hostí zívali prázdnotou. Organizátori ich na poslednú chvíľu nielen nezaplnili, ale ani z nich nestrhli cedule s menami, mohli sme tak aspoň uhádnuť, kde by sedel minister zdravotníctva Lengvarský, keby sa dostavil.
Úroveň podujatia nepozdvihli ani prejavy najvyšších ústavných činiteľov – prezidentka Zuzana Čaputová ničím neprekvapila, len zopakovala svoj starý motív o rozdelení spoločnosti a zlobe v nej, predseda Národnej rady Boris Kollár nedokázal prejav, ktorý bol miestami mítingovou rečou a miestami simuloval štátnickosť, ani len prečítať podľa elementárnych pravidiel interpunkcie.
S nostalgiou som si spomenul na slávnostný prejav predsedu Národnej rady k 10. výročiu Slovenskej republiky. Pavlovi Hrušovskému ho vtedy napísali ľudia z viacerých prostredí (Ján Čarnogurský, František Mikloško, Peter Zajac, Milan Zemko a Milan Krajniak), ktorí sa pokúsili ukotviť príbeh Slovenska prihlásením k uhorským dejinám a charakteristikou toho, čo nazvali „tvár krajiny“.
Prejav vtedy vyvolal mnohé reakcie a naprieč širším spektrom aj pocit istej hrdosti, že dokážeme uvažovať ponad tradičné deliace čiary a klany. Ocenili ho aj historici, medzi nimi náš velikán Ľubomír Lipták, ktorý ho označil za prvý pokus „z vysokých politických tribún vyrovnať sa s minulosťou“. Aplaudovali mu i naši Maďari či ľavičiari ako Peter Weiss.
Čo z toho by sme vedeli napodobniť dnes?
2. Akoby už nefungovala ani politika ako remeslo. Snaha časti vládnych politikov udržať vládu aj po tom, čo pred Vianocami padla, je pochopiteľná aj legitímna.
Až na to, že sa pred znechutenou verejnosťou ani len neusilujú vyvolať aspoň dojem, že im ide v prvom aj druhom rade o štát.
Pritom by stačilo konať len racionálne vo vlastnom záujme. Ak to premiér Heger myslí so sedemdesiatšestkou vážne, predovšetkým potrebuje, aby na Ficovo referendum 21. januára prišlo čo najmenej nespokojných voličov, inak sa hneď po sobote sformuje proti potenciálne novej vláde silný protitlak.
Preto sa po prvom januári dalo čakať, že koaliční činovníci budú rokovať o zostavovaní novej vlády v tichosti a súčasne od Vianoc začnú riešiť sľubované schémy, aby sa z faktúr s energiami nestala ešte pred referendom top téma.
Ale tu nefunguje politická abeceda, všetko je naopak: každý deň počúvame, ako sa po odvolaní Hegerovej vlády tvorí nová Hegerova vláda, špičky vládneho OĽaNO pred všetkými svojimi poslancami rozprávajú, že ak táto vláda vznikne, hnutie sa rozdelí na dve strany, aby týmto trikom oslovili stratených voličov, ktorí už nechcú voliť Matoviča. A v deň, keď Heger v hokejovom drese zverejní na Facebooku výzvu, aby sa Sulík pridal k sedemdesiatšestke, Matovič postuje status o grandióznom zlyhaní ministra hospodárstva Hirmana, ktorý je tri týždne na exotickej dovolenke a nerieši zálohové platby na energie.
Fakt, že Hirman išiel práve v tomto období na trojtýždňovú dovolenku, je naozaj škandalózny a sám osebe postačuje na to, aby minister odborník už nebol v ďalšej vláde. Namiesto toho, aby ho premiér už dávno z dovolenky povolal späť do Bratislavy, keďže súria zálohové platby, ale aj rokovania s Křetinského EPH (zmluva so Slovenskými elektrárňami o zastropovaných cenách ešte stále nie je podpísaná!), však odvolaný premiér s fanfárami zbiera hlasy do sedemdesiatšestky a líder OĽaNO nervóznej verejnosti oznamuje, že po Sulíkovi je tu ďalší minister hospodárstva a energetiky, ktorý založil požiar.
Ficovi nerobí nikto lepšiu proreferendovú kampaň ako jeho najväčší protivníci.
A sám Robert Fico? Ten v januárovej kampani 2023 hovorí vlastne rovnako ako Marian Kotleba. Napríklad v tomto videu útočí na prezidentku slovami, že po vražde v Michalovciach nedokázala povedať „ani jedno krivé slovo na rómskeho útočníka“, lebo sa po voľbách spolieha na hlasy homosexuálov aj Rómov, a že si ju podobne ako Kisku vybral Soros a jeho štruktúry. Fico to hovorí len tak, už z toho nie je ani škandál, ani vzrušenie, aké by to vyvolalo pred rokmi, už je to normálna politická vrava.
3. Maroš Žilinka aj na 30. výročie štátnosti potvrdil, ako generálna prokuratúra zdegradovala aj oproti obdobiu, keď ju riadil Jaromír Čižnár, ktorý sa aj napriek politickým väzbám usiloval o istú nestrannosť.
Vlani o takomto čase prirovnal Žilinka obrannú zmluvu s USA k okupačnej zmluve o pobyte sovietskych vojsk po roku 1968.
Pred pár týždňami spustil preverovanie ministra vnútra Mikulca a policajného prezidenta Hamrana, či sa v súvislosti s nelegálnou migráciou nedopustili trestného činu.
A teraz začal konať po zverejnení štúdie Petra Pažitného a exministra Rudolfa Zajaca, podľa ktorej sú za vysokú slovenskú nadúmrtnosť na covid zodpovedné (ne)rozhodnutia politikov, konkrétne spomínajú mená vtedajšieho premiéra Matoviča aj ministra zdravotníctva Krajčího. Podľa štúdie by sa vraj podarilo zachrániť vyše 20-tisíc životov, keby sme prijali rovnaké opatrenia ako Dáni.
Po zverejnení takejto štúdie by mala nasledovať diskusia, či jej metodiku a výsledky možno brať vážne a či takéto porovnania medzi štátmi s rôznou mentalitou obyvateľov aj rôznou mierou rešpektu k autoritám majú zmysel.
Maroš Žilinka však neuvažuje, ale koná, a tak hneď oznámil, že dá preveriť „význačné skutočnosti vyplývajúce zo štúdie“, o ktorej sa dozvedel v správach RTVS, aby zistil, či došlo ku konaniu alebo k opomenutiu konania, „ktoré by zakladalo trestnú zodpovednosť“.
Na GP tak budú napríklad posudzovať, či minister Krajčí, ktorému sa v decembri 2020 na poslednom zasadnutí vlády nepodarilo presvedčiť kolegov, aby prijali ráznejší lockdown, dopustil trestného činu. Mimochodom, podľa tejto logiky by mohli rovnako skúmať, koľkých trestných činov sa dopustil Robert Fico, politik s relatívne najväčšou podporou medzi staršími voličmi, ktorý mesiace kampaňoval proti očkovaniu.
Samozrejme, jedno aj druhé by bolo absurdné, čo je asi zjavné aj Žilinkovi. Napokon, za jeho motívom kriminalizovať politickú prevádzku nie je právny názor, ale chuť mstiť sa a hroziť. Aj po 30 rokoch máme na čele kľúčových inštitúcií nášho justičného systému ľudí, ktorí necítia zodpovednosť za svoj úrad ani za štát.
4. Náš problém je širší, týka sa úpadku celého verejného priestoru, v ktorom už necítiť snahu pochopiť iný breh či iný svet a vlastné ignorantstvo je potom ľahké skryť za hejt.
V deň pohrebu Benedikta XVI. prebral slovenský Denník N rozhovor z českej mutácie N-ka s literárnym historikom Martinom C. Putnom, čo bol najväčší hodnotiaci príspevok našej liberálnej tlače k úmrtiu pápeža a najčítanejšieho teológa 20. storočia.
Martin Putna napísal viacero pozoruhodných kníh, má aj dobré teologické vzdelanie, ešte roky dozadu by sa dala od Putnu čakať mimoriadne ostrá a zároveň kvalifikovaná kritika pápeža Benedikta a teológa Ratzingera.
Lenže namiesto nuansovanej analýzy Ratzingerových chýb nasleduje jednoliaty emocionálny výlev, ktorý krágľoval svojich kritikov a k teológii neprispel ničím pozitívnym. Putna pred novinármi N-ka, ktorí hlcú každé jeho slovo a nevedia mu nič skomplikovať, spomenie ako jeden z mála konkrétnych príkladov kňaza a „reformného teológa“ Eugena Drewermanna, ktorého Ratzinger tiež „postupne zlikvidoval“.
Tak sa to vinie celým rozhovorom, Putna povie heslo, zaklínadlo, ale nijako sa neobťažuje kontextom. Spomínaného Drewermanna cirkev naozaj odstavila, pretože spochybňoval základné piliere učenia svojej cirkvi, takzvaný reformný teológ popieral aj to, že by Ježiš konal zázraky, to si vraj vsugerovali učeníci a následne prebrala cirkev. Drewermann má plné právo, aby si to myslel, len je to v rozpore s povolaním a misiou katolíckeho kňaza. Putna tak len neinformovaných novinárov a čitateľov balamutí záplavou slov o „veľkom inkvizítorovi“.
Mimochodom, Putna, ktorý odporúča, aby sme prestali márniť život s toxickým Dostojevským, si mohol všimnúť, že reformný teológ Drewermann po ruskom útoku na Ukrajinu tvrdil, že túto vojnu nechcel Putin, ale Západ a NATO.
Nie je až také šokujúce, že viacerí novinári, ktorí s eufóriou zdieľali interview na sociálnych sieťach, uverili dojmu, ako poľahky sa dá jediným rozhovorom definitívne vyrovnať s témou Ratzinger. Skôr znepokojuje, ako sa kedysi podnetný intelektuál Putna podkladá dnešnej dobe, ktorej najvyšším esejistickým žánrom sa stávajú šťavnaté facebookové statusy. Matej Gašparovič výstižne napísal, že takýto útok na Benedikta má črty alternatívnej scény.
Len o pár dní, po úmrtí kardinála Georgea Pella, zas Denník N podrobne opísal, ako Pell po omši v sakristii sexuálne zneužil dvoch chlapcov, na záver len sucho skonštatoval, že napokon Pella zbavili viny. Fakt, že všetci siedmi sudcovia austrálskeho Najvyššieho súdu oslobodili Pella s tým, že súd prvej inštancie ignoroval „zložité nepravdepodobnosti“ vo výpovediach a že je „výrazná možnosť“, že Pell nič také nespáchal, sa do nekrológu akosi nezmestil.
Akoby sme si povedali, že na 30. výročie našej samostatnosti si zo všetkého, z osláv štátu, z koaličnej aj opozičnej politiky, z trestného konania či zo smrti pápeža, urobíme jednu veľkú karikatúru.
Pokus o riadený rozchod lídrov OĽaNO spúšťa procesy, ktoré môžu zaskočiť všetkých aktérov.
„Dnes som mala netradičný deň, konečne na mňa nikto neukázal prstom,“ píše vo svojej knihe Pohľad zdola Veronika z Oravy, ktorá trpí achondropláziou.
Na svete neexistuje nikto, kto by mi v pracovnom živote robil tak zle ako tento muž, preto píšem tieto riadky výnimočne odosobnene.
Už teraz by sa malo začať pracovať na modifikácii. Inak hrozí riziko, že z optimalizácie nemocničnej siete ostane optimalizácia výnosov súkromných poskytovateľov.
Idylickú predstavu, že medzi Františkom a Benediktom vládla harmónia, nabúral Ratzingerov tajomník hneď po pohrebe.
Predseda hnutia OĽaNO približuje nápad pokojného rozchodu s Eduardom Hegerom s cieľom ponúknuť umiernenejším voličom novú alternatívu.
