Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Rodina
20. január 2023

Lekár z Kene, ktorý žije vo Vranove

Východniari sú priateľskí, pohostinní. Sú mi blízki, my Afričania sme podobní

Pôsobí ako internista vo vranovskej nemocnici, jeho sestrička v ambulancii je Rómka. Hovorí, že východniari ho prijali dobre.

Východniari sú priateľskí, pohostinní. Sú mi blízki, my Afričania sme podobní
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pôsobí ako internista vo vranovskej nemocnici, jeho sestrička v ambulancii je Rómka. Hovorí, že východniari ho prijali dobre.

„Vo Vranove ma už berú ako súčasť komunity, s rasizmom som sa tu stretol iba raz, ale ten pán sa mi potom prišiel ospravedlniť,“ hovorí lekár Kipchanga Chemwotei Sakong pre Postoj.

Prišiel v roku 1998 z Kene na Slovensko študovať medicínu. Po univerzite sa plánoval vrátiť do vlasti a pracovať ako pediater, ale v poslednom roku štúdia v Bratislave sa zoznámil so svojou budúcou manželkou Slovenkou a do Afriky už chodieva len na dovolenky.

Zakotvil na východnom Slovensku, kde žije a pracuje ako internista vo vranovskej nemocnici. Má štyri deti.

V rozhovore pre Postoj hovorí o tom, na čo si musel na Slovensku zvykať a ako vníma Slovákov.

Prečo ste si pre štúdium vybrali práve Slovensko?

Nezáväzne som si dal žiadosť o štipendium na Slovensku, bola ponuka aj do Ruska. O Rusku som vedel, ale o Slovensku nie, možno aj preto som si ho vybral.

Už doma v Keni som sa dostal na vysokú školu, ale chcel som študovať medicínu a u nás sa na vysoké školy dostanete na základe výsledkov maturít. Keď sa hlásite na medicínu a nemáte všetky A, nemáte šancu. Stačí, že máte jedno B. Len tí najlepší z najlepších sa tam dostanú.

Málokto je dobrý vo všetkom. Ja som maturoval z ôsmich predmetov. Okrem toho, že máte mať A z biológie, chémie, keď chcete ísť na medicínu, musíte byť dobrý aj v ostatných predmetoch. A to sa nie vždy dá.

Problém je v Keni aj to, že niektorí, čo tam vyštudujú medicínu, neskôr odídu, takže aj tak z toho krajina nemá nič.

Prečo u vás lekári nezostávajú?

Ostávajú, ale problém je ten systém. Tam to nie je ako na Slovensku, že keď skončím medicínu, môžem robiť sekundárneho lekára a popritom sa zaúčam.

V Keni to máme tak, že po škole ste lekár, ale robíte iba ako stážista. Preto z toho mladí len ťažko vyžijú a niekedy odídu.

Ale keď sa stáž skončí, lekár sa vie uplatniť, možno lepšie ako tu. Kým sa tam však dostane, je to dlhá cesta.

Keby ste sa pred rokmi vrátili do Kene, na čo by ste sa zamerali tam?

Môj plán bol odísť naspäť do Kene hneď po štúdiu, ale oženil som sa. Takže plány sa zmenili. Keby som sa vrátil domov, možno by som bol detský lekár.

Kedy ste stretli manželku?

V piatom ročníku na vysokej škole, takže to bolo tesné.

Keď sme ako zahraniční študenti zostávali na internáte, prišli tam bývať brigádnici. Zoznámili sme sa s nejakými chalanmi, aj sme si zahrali futbal, mali so sebou nejakú domácu pálenku, sem-tam nás ponúkli a tak. O rok prišli zase a na brigádu s nimi prišla aj moja budúca manželka spolu s kamarátkou. Takže cez nich sme sa zoznámili. Mala ísť študovať do Prešova, ale potom už nešla.

Kvôli vám.

Asi áno. (Smiech.)

Študovali ste v Bratislave. Východné Slovensko, kde ste zakotvili, ste vtedy asi nepoznali.

Krajina ma zaujímala, ale nepoznal som to tu tak ako teraz.

Po škole som nastúpil na detskú kliniku na Kramároch ako doktorand, ale dlho som sa tam neohrial, čakali sme dieťa a z práce doktoranda štipendistu by sme nevyžili, takže som si začal aktívne hľadať robotu.

Našiel som v Šahách, takže tam som začínal. Zo Šiah som išiel po roku do Svidníka a po ďalšom roku som prišiel do Vranova. Toto mesto sme si vybrali preto, lebo odtiaľ pochádza manželka.

Ako sa vám potom páčilo na východe?

Východniari sú priateľskí, pohostinní, sú mi blízki, lebo my Afričania sme podobní. Viacej sa zaujímajú, komunikujú, aj keď to niekto môže brať z tej druhej strany, že sa viacej ohovárajú, ale asi aj to patrí k tomu. (Smiech.)

Ako sa vám pracuje ako lekárovi vo Vranove?

Som veľmi spokojný, s pacientmi je dobrá spolupráca. Vážia si, čo tu majú, a ja im viem byť nápomocný.

Vo Vranove ste jediný z Afriky. Od začiatku ste asi pútali pozornosť. Ako vás prijali?

Už ma všetci poznajú. Na začiatku sa každý človek bojí neznámeho, takže boli ľudia trošku opatrnejší, ale potom ma spoznali a povedali o mne ďalším a prijali ma v pohode.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Slováci si často robia vtipy z východu, koľko alkoholu sa tu popije. Aká je vaša skúsenosť?

No úprimne, nestíham za nimi. (Smiech.) Známi už väčšinou vedia, keď si ideme sadnúť, že to s alkoholom nerád preháňam. Oni si dajú dosť a niekedy im hovorím, že ja už som mŕtvy.

Prvýkrát som si dal alkohol až na Slovensku. Síce aj v Keni sa pije, ale oveľa menej.

U nás, keď prídete na návštevu, alkohol sa neponúka, urobia vám čierny čaj s mliekom. Angličania ho pripravujú tak, že nechajú zovrieť vodu, do toho dajú čaj a potom mlieko. V Keni sa varí všetko spolu.

Čo vás pri Slovákoch zaskočilo?

Čo sa mi nepáči na Slovensku, je nevšímavosť. Keď si zoberiete to, čo sa stalo nedávno v Michalovciach, že zavraždili ženu. Podľa mňa to bolo aj pre nevšímavosť. Neverím tomu, že ju nikto nepočul. My sa na Slovensku zaujímame len sami o seba. Zachytil som aj taký incident v Prešove, keď chlapa len tak zmlátili v autobuse.

V Keni sú ľudia všímavejší?

Keď som s manželkou doma v Keni, vyvrtla si na námestí v Nairobi členok, ona sa čudovala, lebo skoro každý z ľudí sa pristavil, pýtali sa, čo sa deje, či netreba pomôcť.

Ak by ste išli po ulici a niekto by vás napadol, čo sa tam môže stať, tam by sa ľudia okolo zastali, zaujímali by sa, čo sa deje, prečo.

Zažili ste na Slovensku rasizmus?

Keď som prišiel na Slovensko na konci 90. rokov, boli tu ešte skíni, tak párkrát som v Bratislave ako študent dostal v autobuse alebo v električke a nikto sa ma nezastal.

S rasizmom som sa stretol prvýkrát na Slovensku, lebo keďže som vyrástol v Keni, inde som nechodil. Aj keď segregácia bola aj v Keni, keďže tam sa to delí podľa kmeňa.

Stále hovorím, že spoločnosť sa má čo učiť. Hovoril som to manželke, ktorá bola nahnevaná, že ľudia sú rasisti. Zastávam názor, že sa máme vzdelávať a nejde len o rasizmus. Keď to nie je iná rasa, je to iné náboženstvo, keď to nie je iné náboženstvo, ide o inú krajinu. Keď nie je iná krajina, ide o iné mesto. Keď je raz niekto xenofóbny, vždy si niečo nájde.

Stretli ste sa potom s rasistickými prejavmi aj po príchode na východ?

Tu veľmi nie. Tým, že človeka poznáte, je to iné. Veľa vecí sa stáva v anonymite. Keď vás niekto pozná, je to už iné.

Vo Vranove ma už berú ako súčasť komunity, s otvoreným rasizmom som sa tu stretol iba raz, ale ten pán sa mi potom prišiel ospravedlniť.

Čo vás na Slovensku prekvapilo, potešilo?

Aj napriek tomu všetkému, čo som povedal, pozitívum je, že tu každý má šancu napredovať, keď niekto chce a snaží sa. Krajina a spoločnosť ponúkajú podľa mňa rovnaké príležitosti pre všetkých bez ohľadu na to, či ste žena, muž, či ste z osady. Napríklad aj moja sestra v ambulancii je Rómka.

Príležitosť je pre každého a je na každom, ako sa k tomu postaví. Toto je pozitívne.

Máte aj pacientov z rómskej komunity? Ako vás prijali?

Aj Rómovia ma dobre prijali. Sú radi, že som tu aj pre nich, nerobím rozdiely medzi pacientmi. Raz mi jedna Rómka povedala: Pán doktor, vy ste náš. (Smiech.)

Ako je to so vzdelaním v Keni? Je pre všetkých dostupné?

Pre bežných ľudí sa stáva čoraz nedostupnejšie. Keď som ešte ja chodil do školy, mali sme štátne školy, kde sme chodili všetci. Potom sa zmenil prezident a ten chcel, aby školstvo bolo zadarmo pre všetkých, lebo dovtedy sme niečo symbolicky platili.

Keď to začalo byť zadarmo, kvalita veľmi klesala. Preto začali všetci, ktorí mali peniaze, svoje deti dávať do súkromných škôl, hlavne základných. A potom už priepasť narástla.

V škole, ktorá bola zadarmo, sa kvalita nezachovala.

Keď ste z chudobnejšej rodiny, rodina musí všetko pomaličky popredať alebo urobiť nejakú zbierku na štúdium svojich detí.

Keňa je známa tým, že sa tam pestuje kvalitná káva. Pijete kávu?

V Keni sa pestuje veľa kávy a veľmi dobrej kávy. Ale paradox je, že máloktorý Keňan pije kávu. Mňa naučila piť kávu až manželka na Slovensku.

Ale môj dedo pestoval kávu, mal plantáž aj továreň na spracovanie.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Keď ste prišli na Slovensko, mali ste problém so stravou? Cudzinci sa obvykle sťažujú, že máme ťažšie stráviteľné jedlá.

Niekedy hovorím aj svojim pacientom, že slovenská kuchyňa je roľnícka. To sú ťažké jedlá, po ktorých, keď sa najete, treba ísť robiť. Mne trošku trvalo, kým som si zvykol, ale už som si zvykol a veľmi mi chutí.

V Afrike alebo v Keni máme veľmi jednoduché jedlá. Napríklad sa u nás robí také jedlo, ktorému sa hovorí ugali, z kukurice. Urobí sa kaša a jedáva sa buď s mäsom, so zeleninou, alebo s mliekom. Toto je najčastejšie. Potom máme ryžu, takisto placky pôvodom z Indie, volajú sa čapáti.

Inzercia

Varíte doma nejaké africké špeciality?

Väčšinou kenské jedlá, moje deti majú rady ugali s mliekom. Robím aj placky zo pšeničnej múky – čapáti, githeri – kukuricu s fazuľou alebo paradajkový šalát s červenou cibuľou, tzv. kachumbari.

Hovoríte veľmi dobre po slovensky. Potrebujete sa ešte v niečom v slovenčine zlepšovať aj po 25 rokoch?

Napríklad také skloňovanie mi nejde, niektoré veci skloňujem po svojom. Toto je ťažké. Ani neviem, či sa to niekedy naučím. Aj keď sa dohovorím viacerými jazykmi, nie vždy mi napadne to správne slovo v konkrétnom jazyku a vedia z toho vzniknúť aj vtipné situácie, napríklad som nedávno premenoval jednu čokoládu na študentskú pečeň alebo som si v reštaurácii namiesto pstruha vypýtal pštrosa. (Smiech.)

Máte možnosť komunikovať vo svojom rodnom jazyku?

Volám si často so svojimi súrodencami, dokonca mám v Bratislave brata, takisto má manželku z východu. Vtedy používam svoj rodný jazyk.

V Keni sa hovorí aj po anglicky, pretože sme boli niekedy anglická kolónia, ale najrozšírenejším jazykom v Afrike je swahilčina.

Okrem toho ešte máme svoje kmeňové jazyky, ktoré sú úplne iné. Niekto si môže myslieť, že je to ako s nárečiami, ale to sú úplne iné jazyky. Takže ja hovorím kmeňovým jazykom – kalenjinsky – a ešte swahilsky a anglicky.

Svoje deti som sa takisto rozhodol odmalička učiť swahilsky, staršie dcéry vedia jazyk lepšie ako mladší, pri nich som asi troška povolil. Ale v Keni sa po týždni-dvoch zorientujú a komunikujú swahilsky.

Swahilčina je ťažký jazyk?

Nie, slovenčina je ťažšia. Vo swahilčine nemáme skloňovanie, pády, nie je to také komplikované. Swahilčina je niečo podobné ako anglický jazyk.

Máte štyri deti. Viete porovnať, ako vníma spoločnosť prístup k deťom v Keni a ako je to u nás?

Toto sa mení aj v Keni. Ja som bol vychovávaný ešte veľmi prísne. Pochádzam z deviatich detí. Niekedy hovorím svojim deťom, že to neľutujem, lebo som, kto som. Čo mám bratrancov a sesternice, ich rodičia boli menej prísni a nikde sa nedostali. Môj otec zvykol s nami riešiť veci diplomaticky, veľa sa s nami rozprával, mamku sme niekedy volali aj generál, čo asi hovorí za všetko. (Smiech.)

Manželka mi vravela, že aj na Slovensku bola kedysi prísna výchova, ale teraz prichádza doba, keď je výchova voľnejšia, s tým sa veľmi nestotožňujem. Som za to, aby som dieťa nejako usmerňoval. Dieťa musí mať hranice, no zároveň sa nemá obávať povedať svojim rodičom čokoľvek.

S manželkou sme sa ešte predtým, ako sme mali deti, veľa rozprávali aj o výchove a v niektorých veciach sme sa rozchádzali, ale na všetkom sa vieme dohodnúť, veľa sa rozprávame aj s deťmi, akceptujeme ich názory. Komunikácia je pre všetky vzťahy veľmi dôležitá.

Ako Keňania vnímajú turistov a inú kultúru?

Keňa je známa turistická destinácia, stretávajú sa s belochmi, možno trošku menej na dedinách, kde by na vás ešte pokrikovali: beloch, beloch. Ale v mestách sú zvyknutí.

Čo sa tam ešte môže stať, kde je väčšia chudoba, môžu vás okradnúť. Ani ja ako domáci by som už všade nechodil.

Keňania sú svetovo úspešní bežci, ultrabežci. Bližšie ich poznajú aj Slováci, napríklad z Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach. Máte aj vy blízko k behu?

Známi bežci pochádzajú z kmeňa Kalenjinov. Paradox je, že ja som jeden z nich, ale nebehám. (Smiech.) Možno rekreačne áno, ale dobrý bežec nie som.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Vďaka čomu je práve váš kmeň najlepší?

Bývame v horách. Dedina, z ktorej pochádzam, leží vo vyššej nadmorskej výške ako Gerlach. Vzduch je redší, ľudia, ktorí žijú v horách, majú viac červených krviniek. Robili sa aj výskumy, že bežci majú viac bielych vlákien vo svaloch oproti bežnej populácii, čo tiež pôsobí na vytrvalosť. Svoju rolu hrá lokalita, ale aj genetika.

Moji súrodenci trošku behali, sestra bola okresná majsterka, ale to bolo asi všetko.

Keď je v Košiciach medzinárodný maratón, chodievate povzbudzovať krajanov?

Chodím, chalani z Kene mi píšu veľakrát, keď prídu, vieme sa porozprávať, sú radi, že sa tu stretneme.

V Košiciach sa im beží dobre, sú tu dobré podmienky. Krajinu nepoznajú, lebo majú veľmi málo času, okrem hotela nič nevidia.

Čo sa vám páči na Slovensku? Kam chodievate na dovolenky?

Chodíme do Tatier, na Liptov, k priateľom na chatu na Kysuciach, ale radšej v lete, lebo ja zimu nemusím. Niekedy mi kamaráti volajú, či nejdeme na lyžovačku, ale aj keby mi zaplatili, nejdem. So zimou mám problém, ale je to v hlave. Moja manželka sa niekedy smeje, že musím zatiahnuť závesy, aj keď sneží, lebo je mi zima. So zimou som sa ešte neskamarátil. Mám rád slovenskú prírodu, aj v okolí Vranova máme pochodených veľa lesných chodníkov a kopcov.

Viete si predstaviť, že by ste sa niekedy vrátili do Kene?

Už neviem, či by som tam vedel fungovať. Keď tam prídem na návštevu, mám pocit, že ľudia tam sú veľmi spomalení, nespoľahliví.

Tu viem, že keď sme sa dohodli na pol tretiu, tak to platí. S Keňanom sa nedohodnete. (Smiech.) Keď v tom oni fungujú, nerobí im to problém, ale keď už človek funguje trošku inak, to je iné. Stretneme sa o desiatej a o jedenástej príde Keňan, ako keby sa nič nestalo.

Hovorili ste aj o spomalenosti. Ako sa prejavuje?

Napríklad poviete niekomu, aby niečo bolo urobil, predpokladáte, že by to mal „zmáknuť“ za dve-tri hodiny, a on to bude robiť celý deň.

Čiže Keňanom pripadáme veľmi rýchli.

Tak.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Na ruke máte zaujímavý náramok.

To je kenská vlajka s mojím menom. Mne aj mojej rodine darovala také náramky moja švagriná pred šiestimi rokmi, keď sme boli v Keni.

Máte tri mená. Posledné Sakong je priezvisko?

To je dedovo meno, ale už to používame ako priezvisko. Kedysi v Keni neboli priezviská, prišlo to s Britmi. Ja som Kipchanga, otec bol Chemwotei, ale dedo bol Sakong.

Žijete v zmiešanom slovensko-kenskom manželstve. Museli ste s manželkou robiť veľa kompromisov?

Všetko sa dá, ide o to, či chceme jeden druhému porozumieť. Nič nie je také, čo by sa nevedelo vyriešiť. V každej kultúre máme nejaké návyky, ale nie všetky návyky sú dobré. Som Keňan, ale veľa vecí už nerobím ako typickí Keňania. Ale poviem aj B, nesprávam sa ako typický Slovák, ja som niekde medzi. Človek sa musí snažiť z každej kultúry vybrať to, čo je dobré.

Aj my sa snažíme s manželkou komunikovať o všetkom, čo by bolo dobré pre nás, aby sme mohli fungovať, a myslím, že v každom partnerskom vzťahu je potrebné robiť kompromisy, nielen v zmiešanom.

Vyhovuje vám slovenský systém školstva?

Školský systém je dobrý, ale čo mi nevyhovuje, to je známkovanie. To neodzrkadľuje vedomosti a schopnosti detí. Niekedy sem-tam protestujem, keď mám robiť s deťmi nejaké projekty – domáce úlohy pre rodičov. (Smiech.)

V Keni sú tiež známky. Na Slovensku je priebežné hodnotenie, v Keni na konci semestra. Nikde ten systém nie je dokonalý.

Ste kresťan. Koľko kresťanov žije aktuálne v Keni?

Okolo 70 percent, desať percent moslimovia a ešte ďalšie náboženstvá.

Bolo vám Slovensko bližšie aj vďaka kresťanstvu?

Áno, ale musím povedať, že som tu bol ako kresťan trošku sklamaný. Čakal som niečo iné. Človek očakáva, že praktizujúci kresťan sa nájde nielen v kostole.

Správaj sa k iným tak, ako sa očakáva od kresťana, ako sa píše v Biblii. Chýba mi tu praktické kresťanstvo. Sem-tam sa stretnete s tým, že keď sa snažíte, spýtajú sa vás, či ste farár. Ale to iba farár má žiť svoje kresťanstvo? Myslím, že to je poslanie pre každého kresťana.

Nazývame sa kresťanmi, ale máme málo vedomostí a lásky.

Ako to u vás napríklad vyzerá na Vianoce?

Čo sa týka tradícií, napríklad Vianoc, my slávime Vianoce, lebo sme kresťania. Ale v Keni sa slávia Vianoce inak ako na Slovensku. Napríklad ja som stromček videl prvýkrát až tu. Lebo keď pôjdete do hĺbky, stromček nemá nič spoločné s kresťanmi a Vianocami. Mne napríklad také veci nevadia, mávame stromček, ale keby nebol, nič by sa nestalo. Navaríme si niečo tradičné slovenské, niečo kenské, čo chutí deťom. Veľmi rád napríklad zdobím s deťmi medovníky.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Už ste na Slovensku dlho. Zúčastňujete sa na voľbách, sledujete politickú scénu?

Je to veľmi dôležité. Keď chcete niečo ovplyvniť, musíte konať. Odkedy som slovenským občanom, voľby som nevynechal ani raz. U nás v Keni je to dôležité.

Keď tam idú ľudia voliť, stoja v radoch, niekedy tam prídu veľmi skoro ráno, aby sa dostali k voľbám. Volič má vplyv na to, kto bude nový líder. Keď sa na čelo dostane niekto, kto bude škodiť, môže to byť preto, že som nešiel voliť. Človek si to vie potom vyčítať.

V Keni je vysoká účasť, vyššia ako na Slovensku. Stáva sa tam niekedy aj to, že niekto ide voliť aj dvakrát, aj keď je to, samozrejme, trestné. (Smiech.)

Ako vaša rodina prijala to, že ste sa rozhodli už natrvalo usadiť na Slovensku?

Keď som prišiel sem, boli za to, aby som sa vrátil domov, každý chce mať svojich blízko. Ale keď videli, že tu mám manželku a som spokojný, boli aj oni spokojní.

Neboli tam nejaké predsudky?

Predsudky sú všade, ide o to, ako sa to dáva najavo. Pamätám si ako včera, keď mi rodina hovorila: Ale prídeš, synu, naspäť, tu sa usadíš, zoberieš si ženu od nás. Poviem vám prečo.

Väčšinou sa v Keni o rodičov starajú synovia, nie dcéry. Na Slovensku je to skôr opačne. A preto veľmi záleží, aká je nevesta. A keď o nej nič nevedia, tak sa boja. S mojou manželkou a aj s bratovou nemajú žiadny problém.

Môj otec, keď ešte žil, sa rád chválil svojimi nevestami, keďže nikto v dedine také nemal. (Smiech.)

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.