Boris Kollár a Richard Sulík už v markízackej relácii Na telo ukázali obdivuhodný súlad.

My sa vzdáme tohto, my zas nebudeme trvať na tejto podmienke, my, naopak, prižmúrime oči nad týmto, len aby sme sa dohodli. Ako vymenení.

Večerné a vôbec nie dlhé rokovanie na úrade vlády potvrdilo, že strany bývalej koalície zrazu vedia viesť konštruktívnu debatu, na ktorej konci je jasná politická dohoda. A všetci s ňou súhlasia, hoci im aj celkom nevyhovuje (napríklad Veronike Remišovej a spol).

Bývalá vládna koalícia sa zrazu po úspešno-neúspešnom referende dokázala dohodnúť, že sa pôjde predčasne k volebným urnám.

Zúčastnení si už pritom nebudú klásť žiadne ďalšie podmienky. Iba jednu – tú Matovičovu o zachovaní volebného systému – prijmú s prižmúrením očí, lebo nie je úplne od veci.

Dohoda lídrov ešte musí byť spečatená tým, že zmluvné strany v parlamente dodajú dostatok hlasov na rýchlu zmenu ústavy, aby bolo možné 90 hlasmi skrátiť volebné obdobie.

No a potom ešte rýchlo, hádam ešte tento týždeň, spoločne odhlasujú predčasné septembrové voľby. Vybavené.

Takéto vecné rokovanie politikov pôsobilo až terapeuticky. A ak zúčastnené strany aj všetko dohodnuté dodržia, bude to najlepšia odpoveď na referendum aj na pocit väčšiny verejnosti, že predčasné voľby sú v tejto situácii tým najlepším a skutočne demokratickým riešením.

Teraz už neostáva nič iné, iba počkať, či bude sľub politikov splnený.

Čo by bolo, keby sa bývalá koalícia takto správala hneď po strate dôvery v parlamente? Zdieľať

Ale predtým si ešte na chvíľu predstavme jedno keby. Je to síce trochu infantilná hra, ale veď skúsme.

Čo by bolo, keby sa bývalá koalícia takto správala hneď po tom, čo vláda stratila dôveru v parlamente?

Keby si lídri bývalej koalície spolu sadli, možno ešte pri nie veľmi obschnutých vianočných koláčikoch, a dohodli sa, že spoločnými silami prijmú dakedy v polovici januára jednoduchý ústavný zákon a dohodnú sa hneď aj na termíne predčasných volieb.

Aké by to bolo, keby sa Eduard Heger nehral na dômyselného rytiera Dona Quijote de la Mancha a keby sa po páde vlády nevydal na svoju výpravu za sedemdesiatšestkou?

Iste, aj pre potulného rytiera zo Cervantesovho románu bol jeho fiktívny svet impozantnejší a ušľachtilejší ako smutná realita okolo a vieme, že aj ten rytier chcel svojimi výpravami chrániť len spravodlivosť, krásu a dobro, ale vzbudzoval iba ľútosť, súcit a posmech.

Iste, keby sa Don Quijote nevydal na svoje výpravy, nebol by ani ten veľkolepý príbeh. Lenže Hegerova výprava za sedemdesiatšestkou nebola ani zďaleka taká uchvacujúca.

Možno práve uznanie reality a rýchle hľadanie cesty k predčasným voľbám by bola tá skutočne veľkolepá hra, hodna rytierov.

Je tu ešte drobná šanca na reparát, odhlasovať rýchlo čo treba. Zdieľať

Prezidentka by potom nemohla vystupovať ako prísna pani učiteľka hroziaca prstom a úradníckou vládou. Robert Fico by vyzeral ako alarmista a človek mimo reality, ktorý rozhadzuje peniaze na referendá, hoci bývalá vládnuca koalícia má schopnosť sebareflexie a triezveho rozmýšľania.

Je tu ešte drobná šanca na reparát. Odhlasovať tento týždeň to čo treba. A vyvrátiť tak podozrenia Roberta Fica, že bývalá koalícia to aj tak nikdy nedokáže a len podvádza ľudí.

Mimochodom, Don Quijote mal byť paródiou na rytierske romány, ale napokon ten vysoký vychudnutý muž s hrdzavým brnením nevzbudzoval iba posmech.

Lebo to bol napriek svojmu bláznovstvu človek čistej duše, plný životnej energie, odhodlania a ideálov. Ponižujúce prekážky a pády boli súčasťou jeho cesty.

To len aby sme neostali iba v takej nudnej politickej rovine.

Tá sa totiž rada povýšenecky vysmieva všetkým zdanlivo nezmyselným výpravám a zdanlivo bláznivým rytierom.