Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
24. január 2023

Frustrácia z politikov

Kde sú nepolitické elity teraz, keď ich najviac treba?

Ak politici zlyhávajú, spoločnosti môžu ukázať smer priekopnícki podnikatelia, umelci, vedci a svätci.

Kde sú nepolitické elity teraz, keď ich najviac treba?

Osobnosť kresťanského disentu Eugen Valovič (vpravo), ktorý si preberá štátne Rad Ľudovíta Štúra III. triedy z rúk prezidentky Zuzany Čaputovej. FOTO TASR - Pavol Zachar

Viera v spásonosnú moc politiky je jedným z najväčších omylov nás, generácie zamatových detí. Politicky sme zväčša boli socializovaní v 90. rokoch za mečiarizmu. Vtedajší premiér silno polarizoval celú spoločnosť. Buď ste boli „za neho“, alebo „proti nemu“, nič medzi. Politizovalo sa dokonca aj na stredných či základných školách.

Mysleli sme si, že ak odstavíme zlých politikov, ktorí robia nesprávnu politiku, a nahradíme ich dobrými politikmi, ktorí budú robiť správnu politiku, veci na Slovensku sa začnú meniť k lepšiemu. Iste, niečo na tom bolo. Bez určitých základných politických zmien sa spoločnosť nemohla pohnúť ďalej ani v iných oblastiach. A nejaký vývoj sa odvtedy predsa len udial.

No každý krok vpred bol vykúpený aspoň dvomi krokmi vzad. Politike sme prisudzovali takú veľkú váhu, že sme možno prehliadali iné, vhodnejšie spôsoby, ako veci okolo seba meniť k lepšiemu.

V roku 2023 je frustrácia z politiky v slovenskej spoločnosti všadeprítomná. Možno aj jedným z dôvodov neúspechu víkendového referenda bolo, že veľa ľudí ani príliš nechce skoré voľby, lebo by nemali koho voliť. Rozčarovanie zo svojich favoritov vládne najmä medzi voličmi rozkladajúcej sa vládnej koalície. No možno aj u voličov iných strán.

Občas sa zdá, že vo verejnom živote nezostal skoro nikto seriózny. Politiku akoby uniesli v lepšom prípade šarlatáni a blázni so spasiteľským komplexom, v horšom prípade extrémisti a pomáhači organizovaného zločinu. Sotva niekto vzbudzuje dojem, že cíti ťarchu zodpovednosti za republiku a jej občanov.

Sme silno etatistická krajina. Na politiku sme navyknutí hľadieť ako na nejaký ústredný riadiaci pult spoločnosti a všetkého diania. Lebo o politike veľa počúvame vo večerných správach. Ministri vlády či predsedovia parlamentných strán patria k najznámejším ľuďom v krajine. Majú predsa moc.

No ako zistili mnohí, ktorí išli do politiky s úprimným cieľom „niečo zmeniť“, politická moc je v mnohých ohľadoch ilúziou. Aj vo výkonnej funkcii sú vaše možnosti obmedzené mnohorakosťou a silou záujmov, na ktoré narážate na každom kroku. Robenie politiky je vlastne namáhavé presadzovanie záujmov v prostredí mnohosti záujmov.

Navyše v politike zistíte, že veľa z toho, čo ovplyvňuje vaše možnosti, pochádza v skutočnosti z mimopolitického priestoru: ekonomika, kultúra, veda, náboženstvo... A tu sa dostávame možno aj k východisku z našej frustrácie z politiky.

Hoci kapela No Name spieva „chýbajú nám elity“, v skutočnosti nejaké elity máme. Dôležité je tiež dodať, že spoločenské elity tvoria v akejkoľvek krajine širšiu množinu ľudí, než sú len vrcholoví politici.

Nadradenosť ekonomiky nad politikou

Často sa napríklad hovorí, že v Spojených štátoch amerických vládli medzi smrťou Abrahama Lincolna v roku 1865 a nástupom Theodora Roosevelta v roku 1901 skôr priemerní prezidenti, ktorí sa do dejín príliš nezapísali. Mená ako Rutherford B. Heyes alebo James A. Garfield väčšine ľudí nič nepovedia (toho druhého si možno pomýlia s kresleným kocúrom).

No napriek tomu bolo obdobie druhej polovice 19. storočia pre Američanov érou obrovského ekonomického rozmachu. Takého veľkého, že sa tam vtedy vysťahovali aj státisíce Slovákov. A to vďaka na tú dobu priekopníckym priemyselníkom ako železničný magnát Cornelius Vanderbilt, ropný barón John D. Rockefeller alebo oceliar Andrew Carnegie, ktorí vybudovali alebo rozvinuli celé hospodárske odvetvia.

Americká politika bola vtedy priemerná. Americký biznis však robili najtalentovanejší ľudia v krajine. Oni jej ukázali cestu do 20. storočia.

Aj dnes ekonomika hýbe politikou najrôznejšími spôsobmi. A nielen tými pokútnymi. Ľudia, ktorí majú veľa peňazí, môžu ako darcovia úplne transparentne podporovať strany a témy, na ktorých im záleží. Ľavica má svojho Georgea Sorosa, kým pravica má bratov Kochovcov, Petra Thiela či Elona Muska.

Nadradenosť umenia nad politikou

Iným príkladom je umenie. Tu ani nemusíme opustiť hranice Slovenska.

Konzervatívny politik Vladimír Palko sa dlhé roky pokúšal v parlamente dosiahnuť zrušenie takzvaných Mečiarových amnestií, ktoré bránili uzavretiu únosu Michala Kováča mladšieho v roku 1995. Márne.

No v roku 2017 prišiel do kín film Únos režisérky Mariany Čengel Solčanskej. Verejnosť sa opäť začala o amnestie zaujímať a parlament ich pod vplyvom spoločenskej atmosféry zrušil ešte v tom istom roku.

Ukazuje to, akú moc má umenie nad politikou. V roku 2020 prišiel do kín ďalší film tejto režisérky, Sviňa. Spoločenská odozva, ktorú vyvolal, nepochybne prispela k výsledkom posledných parlamentných volieb.

Inzercia

Popri kinematografii netreba podceňovať ani literatúru či hudbu. Románopisci ako francúzsky spisovateľ Michel Houellebecq alebo Američan Jonathan Franzen sú schopní nastaviť svojej spoločnosti zrkadlo i rozpútať dôležité verejné debaty. Idoly (doslova: modly) popmusic zase majú moc meniť svetonázor i spôsob života nastupujúcich generácií viac ako rodičia a učitelia.

Niekedy je tá spoločenská angažovanosť umenia až prehnaná. Celá debata o „woke“ Hollywoode je dnes o tom, že klasickú ambíciu vyrozprávať príbeh zatláča do úzadia snaha tvorcov presadzovať špecifickú ideologickú agendu, respektíve potreba zastúpenia vybraných menšinových skupín medzi protagonistami umeleckých diel.

Nadradenosť vedy nad politikou

Nad týmto sa možno niekto pozastaví. Politici predsa väčšinou ignorujú vedecké poznanie. Treba im však nechať, že to robia aj preto, že v spoločenských vedách rôzni vedci hovoria rôzne veci. No tento podnadpis je mienený inak.

Málo sa doceňuje, ako veľmi vplývajú na politiku technologické zmeny. Najmä v podobe takzvaných disruptívnych technológií, ktoré dokážu vytvoriť úplne nové ekonomické odvetvia a urobiť doterajšie postupy zo dňa na deň zastarané.

Nejde len o sociálny problém, keď nové technologické postupy za sebou zanechávajú množstvo nezamestnaných ľudí, uviaznutých v zastaraných odvetviach. My konzervatívci napríklad často pokladáme sexuálnu revolúciu 60. rokov 20. storočia za zdroj mnohých otrasov, z ktorých sa rodina a spoločnosť v našom západnom svete doteraz nespamätali. No túto revolúciu do veľkej miery umožnil vynález antikoncepčnej tabletky.

Podobne ďalekosiahle politické dôsledky malo v 20. storočí asi len vynájdenie atómovej bomby. Rovnováha strachu zo vzájomného zničenia zrazu dramaticky znížila pravdepodobnosť priameho vojenského stretu veľmocenských blokov. Zvýšila však výskyt zástupných konfliktov v tretích krajinách.

Technológie ovplyvňujú aj politickú debatu o klimatických zmenách. Mladí ľudia, ktorí sa každý piatok ulievali zo školy v rámci hnutia Fridays For Future, by urobili lepšie, keby sa radšej počas piatkov venovali intenzívnejšiemu štúdiu fyziky s ambíciou vyvinúť do budúcnosti nové ekologické zdroje energie. Svet by tak zmenili pozitívnejšie a ďalekosiahlejšie než demonštrovaním za utlmenie hospodárskeho rastu.

Nadradenosť náboženstva nad politikou

Prezidentka Zuzana Čaputová pri príležitosti 30. výročia vzniku SR vyznamenala okrem iného aj širokej verejnosti takmer neznámeho Eugena Valoviča (rozhovor Postoja s ním si môžete prečítať TU). Pred rokom 1989 sa angažoval v tajnej cirkvi.

Prednovembrová tajná cirkev, ktorú budovali osobnosti ako Silvester Krčméry a Vladimír Jukl, nebola prvoplánovo politická. Požadovala však od režimu slobodu svedomia a vierovyznania, od ktorých sa odvíjajú aj ďalšie ľudské práva. Trvaním na týchto požiadavkách a postupným získaním masového charakteru tajná cirkev podmyla základy totalitného režimu u nás.

Ukazuje to, ako veľmi politici musia rátať s náboženstvom aj v našom sekulárnom veku. Vrátane politikov, ktorí nie sú veriaci alebo žijú úplne v rozpore s kresťanstvom.

Na druhej strane je úlohou svätcov a prorokov hovoriť pravdu mocným. Nastavovať im zrkadlo, aj keby prišli v dôsledku toho o hlavu ako Ján Krstiteľ. A každý kresťan má priamo od Ježiša veľké poverenie ohlasovať jeho evanjelium a získavať preň ľudí. Veríme, že záchrana ľudskej duše pre večnosť má dosahy aj na život jednotlivca na tomto svete.

Synergie

Ani taký Martin Luther nemal prvoplánovo politické ambície. Napriek tomu spôsobil hlavybôľ všetkým svetským vladárom 16. storočia.

Svoje reformačné myšlienky dokázal Luther na rozdiel od svojich skorších predchodcov Jana Husa a Johna Wycliffa rozšíriť po celej Európe aj vďaka tomu, že pár desaťročí pred jeho vystúpením prišiel Johannes Gutenberg s novou technológiou na šírenie informácií: kníhtlačou.

Ukazuje to, že ekonomika, umenie, veda alebo náboženstvo nevplývajú na politiku len samostatne, ale uzatvárajú medzi sebou rôzne synergie. Napríklad reformácia bola náboženským hnutím, ktoré však vyvolávalo efektívny tlak na politiku aj vďaka technológii kníhtlače. Katolícka protireformácia o čosi neskôr predstavovala zase náboženské hnutie vyvíjajúce protitlak prostredníctvom umenia (baroka), aby získala naspäť časť stratených pozícií…

Z vyššie napísaného vyplývajú dva závery. Po prvé, ak chcete meniť svet, nerozmýšľajte o politike ako svojej primárnej voľbe. Položte si otázku, či väčší spoločenský dosah nebudete mať angažovaním sa v biznise, umeleckej činnosti, vo vede alebo v náboženskej službe.

Po druhé, ak je slovenská spoločnosť znechutená z väčšiny politikov, mala by sa s dôverou obrátiť na tie skutočne smerodajné elity, ktoré sa nenachádzajú v politike, ale v biznise, umení, vo vede a v náboženskom živote. A v čase všeobecnej politickej demoralizácie hľadať neformálne líderstvo u nich.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.