Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
24. január 2023

Polemika

Ivan Mikloš nemá pravdu. Radikálne reformy sú prejavom slabosti, nie odvahy

Juraj Draxler, ekonóm a exminister školstva, v eseji spochybňuje názor, že slovenského tigra stvorili reformy Dzurindových vlád.

Ivan Mikloš nemá pravdu. Radikálne reformy sú prejavom slabosti, nie odvahy

Foto: TASR

Slovenská republika si pripomenula 30. výročie existencie len rozpačito. V určitom zmysle sa však nemožno čudovať. Ľudia si oslavy ani nepýtajú, pretože vývoj ostatných desaťročí je pre mnohých skôr sklamaním.

A týka sa to aj hospodárskych výsledkov mladej republiky. Malý, ale vplyvný tábor klasických bratislavských „policy expertov“ má na to jednoznačnú odpoveď. Slovensko po zavedení rovnej dane či kapitalizačných dôchodkov „poľavilo v reformných snahách“. Preto dodnes nie sme materiálne tam, kde Západ.

Takto to prezentuje aj Ivan Mikloš v nedávnom rozhovore pre Postoj („Stredoeurópskeho tigra zarezal Fico. Montovňu musí nahradiť mozgovňa“).

Prečo je radikálny Východ a nie Západ?

Je to trochu kuriózne už z hľadiska jednoduchej historickej perspektívy. Žiadna z ekonomík, ktoré si prešli povojnovým hospodárskym zázrakom, od Francúzska po susedné Rakúsko, sa nehrdila „odvážnymi reformami“ v štýle tých východoeurópskych.

Takto je to dodnes. Nemci, Holanďania či Švédi nemajú v politickom hlavnom prúde  diskusie o potrebe rovnej dane. Žiadna z dominantných síl sa nesnaží bodovať prísľubom rýchlych a „radikálnych“ krokov.

Naopak, zmeny v zákonníku práce, dôchodkoch či daniach sa pripravujú pomerne dlho a na zmenený systém potom roky nikto nesiahne. Nemci napríklad nejaké hlbšie úpravy v týchto oblastiach urobili pred dvadsiatimi rokmi, odvtedy sa systém v podstate nezmenil. Francúzsky prezident Emmanuel Macron pred prvým zvolením presadzoval reformu dôchodkového systému – jej jednotlivé etapy sa idú realizovať desať rokov.

Za primárny motor kreativity a inovácií sa považujú firmy a občiansky sektor, nie štát s radikálnymi reformami. Naopak, východná Európa je už tridsať rokov ihriskom veľmi špecifických prístupov, inšpirovaných niektorými anglosaskými naratívmi.

Po roku 1990 sa tunajší ekonómovia hlásili k thatcherizmu (najprominentnejšie Václav Klaus). O desaťročie neskôr prišla na rad rovná daň, úplne zjavne inšpirovaná americkými radikálnymi ekonómami a ich think tankmi (hlavnú muníciu pre „revolúcie rovných daní“ poskytli Robert Hall a Alvin Rabushka z Hoover Institution).

Do toho, samozrejme, čo najviac „trhu“ vo všetkom, pričom domáca scéna zjavne preberala – opäť – naratívy z prostredia amerických radikálov. Zjavná bola napríklad inšpirácia Miltonom Friedmanom a jeho vzývaním Hongkongu. U nás to bol „projekt Singapur“ a príbehy o tigroch podobných tým z východnej Ázie.

S Ivanom Miklošom sa však minimálne v jednom dá súhlasiť. Odporcovia „reformátorov“ boli často ťarbaví a naozaj mali problém racionálne diskutovať o tom, čo krajina potrebuje. A už úplne sa strácali na pôde akademickej ekonómie.

Dopyt po diskusii na tieto témy bude prirodzene rásť teraz, keď sa domáca slabosť ukáže naplno. Skončil sa dlhodobý ekonomický rast, v ostatných dvoch cykloch silno stimulovaný politikou centrálnych bánk, čo už nie je udržateľné. Silno nás ovplyvní demografický vývoj – v tomto desaťročí začnú do dôchodku odchádzať silné povojnové ročníky, ktoré nemáme ako kompenzovať, keďže veľa mladých odišlo preč a vracajú sa veľmi pomaly. (Po špecifickom Luxembursku máme v rámci EÚ najvyšší podiel stredoškolákov smerujúcich na zahraničné univerzity).

Čo sa teda v minulosti skutočne dialo a ako sa to ešte bude prípadne dať korigovať?

„Tatranský tiger“ je ako Yeti. Nikto ho nevidel

Pri všetkej úcte k Ivanovi Miklošovi, niekoľko tvrdení z daného textu treba hneď opraviť. Nie je pravda, že nás v hospodárskej výkonnosti predbehlo dokonca aj Rumunsko. Na to stačí jeden pohľad na čísla: rumunské HDP na hlavu v trhových cenách je 14 858 USD, u nás je to výrazne vyššie, 21 391 dolárov (údaje Svetovej banky za rok 2021).

Ivan Mikloš sa zrejme opiera o kontroverzný prepočet podľa parity kúpnej sily, s ktorým pred časom prišiel Eurostat. Je to však zjavne chybný údaj, ktorý vznikol buď zlým nastavením spotrebného koša, alebo chybným prepočítaním kurzu. V komunite ekonómov (Národná Banka Slovenska, ministerstvo financií) sa to už niekoľkokrát riešilo. Napriek upozorneniam údaj politici doteraz radi používajú a asi aj budú, až dokiaľ Eurostat nevydá korektné čísla, ale to je tak všetko.

Rumunsko, mimochodom, naozaj v mnohých oblastiach slušne napreduje, najmä v infraštruktúrnej politike. Celkovo je však medzi výkonnosťou jeho a nášho hospodárstva asi taký rozdiel ako medzi Daciou a niektorým z Volkswagenov z bratislavského závodu. Majú síce jeden z najúspešnejších startupov v regióne, aj keď domicilovaný v USA (UiPath) a niekoľko ďalších zaujímavých firiem, ale inak je to technologicky silno východoeurópska ekonomika. Je pre ňu viac typická výroba hrnčekov a uterákov pre reťazec IKEA ako hocičo sofistikované v oblasti chémie, strojárstva či služieb.

A už úplný nezmysel je tvrdiť, že nás „dobieha Bulharsko“. To dokonca nevidno ani v žiadnych štatistikách, dlhé roky má od nás v HDP na hlavu takmer konštantný odstup – za rok 2021 je to v prípade Bulharska 12 221 v bežných cenách, teda o takmer 9-tisíc USD menej ako na Slovensku. Ak chceme údaj upravený podľa kúpnej sily, tak je to v prípade Bulharska 27 926 USD, kým u nás 33 010 USD – mimochodom, ak máme veriť konkrétne tomuto prepočtu, tak tu sa Bulharsku práveže niekoľko rokov vzďaľujeme.

A to napriek tomu, že Bulharsko je podľa klasických klišé jedna „z najreformnejších“ krajín kontinentu. Je to jedna z mála krajín, kde doteraz prežíva druhý dôchodkový pilier v rovnakej podobe, v akej bol kedysi zavedený, ochránil ho dokonca miestny Ústavný súd. Krajina má dlhodobo nízke vládne deficity a druhý najnižší verejný dlh v pomere k HDP (23,9 percenta) v rámci EÚ, po Estónsku. Od rokov 2007-2008 tu majú najnižšie daňové sadzby v Únii: desať percent ako pre osoby, tak pre firmy. Rovnú daň chráni dokonca ústava.

Napriek tomu v krajine investuje len málokto. Väčší objem investícií prišiel v roku 2007 a nasledujúcich 2-3 rokoch. A skončilo sa to plačom – obrovským krachom realitného trhu po roku 2010. Dnes máte po krajine rozhádzané desiatky nedostavaných či zavretých obchodných centier a stovky nedostavaných hotelov a apartmánových domov.

Do výrobných podnikov dlhé roky neinvestuje takmer nikto. Niet sa čomu čudovať. V Bulharsku máte aj v štvorhviezdičkovom hoteli držiak na mydlo nabitý do kachličiek len tak, bez príchytky (ľudovo „hmoždinky“). Problém je zohnať ľudí, ktorí by vedeli omietnuť dom. Majitelia fabrík sa sťažujú, že je veľký problém zohnať kompetentnú obsluhu strojov. A bežne sa stretnete s ministrom, ktorý ani nevie, aký je rozdiel medzi Európskym parlamentom a komisiou.

Viem, o čom hovorím, v krajine z rodinných dôvodov trávim dosť času. Sú tu milí ľudia a pekná príroda, ale investície rozhodne nikomu neodporúčam. Ak sa nechcete dostať do kafkovských situácií na každej úrovni – od správania úradníkov po vymožiteľnosť práva.

„Reformátorom“ nechcem podsúvať, že by tvrdili, ako záleží čisto len na fiškálnych a príbuzných reformách. Ale ich akcent je naozaj zďaleka najmä na nich. A práve v tejto súvislosti skutočne podstatný je mýtus ten, ako sa za prvej vlády Mikuláša Dzurindu spravili reformy, ktoré vraj naštartovali rast tým, že na Slovensku vďaka nim začal putovať veľký objem kapitálu.

Na začiatok opäť štatistiky: Slovensko po celý čas „reformných vlád“ priťahovalo zhruba rovnaký objem zahraničných investícií meraný v podiele k HDP ako „nereformná“ Česká republika. (Tam tlač sociálnodemokratickým vládam nadávala, aké sú oproti Slovensku zaostalé.)

Zaostávali sme aj za susedným Rakúskom, ktoré malo byť podľa reformných naratívov jedným z tých ťažkopádnych mamutov, ktoré tigre ako Slovensko čoskoro predbehnú. A už úplne nás objemom investícií v daných rokoch zatieňovalo Maďarsko.

Gro investícií pritom bolo dohodnutých ešte pred daňovou reformou z jesene 2003. Drvivá väčšina kapitálu totiž prišla do privatizačných projektov v energetike a telekome. Argument o „tatranskom tigrovi“ by fungoval, ak by sem prúdili rôzne menšie zahraničné investície. A najmä ak by sa výraznejšie rozprúdilo domáce podnikanie a burza.

Kapitál za Dzurindu prišiel, pretože bol vítaný. Nie kvôli reformám

Veľkým investorom, akí u nás prudko dominovali, však mohol byť daňový systém, ľudovo povedané, ukradnutý. Jednoduchosť pre nich nemá žiadnu pridanú hodnotu (niekedy skôr naopak), majú dosť účtovníkov aj právnikov. Formálne sadzby tiež nie sú také podstatné, dostávali výrazné daňové prázdniny.

A kapitál prichádzal najmä preto, že bol zrazu vítaný. Záujem o Slovensko bol aj v 90. rokoch. Vtedy sem prišiel rad dodnes kľúčových investorov (Volkswagen, Norsk Hydro, Mondi aj maloobochodné reťazce).

Sám som bol prítomný pri viacerých sondážach zahraničných hráčov. Rolls Royce skúmal možnosť odkúpenia Považských strojární pre výrobu turbín do energetického priemyslu, o strojárstvo v Martine mali naraz záujem Detroit Diesel a Cummins. V prvom prípade však investícii bránili nevyjasnené vlastnícke vzťahy, v druhom politická váhavosť a nakoniec rozhodnutie pustiť do lokality radšej Volkswagen, aj keď so závodom na zelenej lúke, teda nie priamo v areáli ZŤS.

Len čo sa politická atmosféra a prívetivosť k zahraničnému kapitálu zmenili, zahraniční investori sa nahrnuli aj do ďalších podnikov, od VSŽ cez banky po Slovenské telekomunikácie. Ešte raz: dávno pred nejakou daňovou či inou reformou.

No a nakoniec perlička: tie údajne kľúčové reformy medzitým zrušili práve krajiny, ktoré nás, čo je pravda, rýchlo dobiehajú a predbiehajú, v prvom rade Pobaltie. Lotyšsko v roku 2018 jednotnú sadzbu dane nahradilo tromi pásmami, vo výške 20, 23 a 31,4 percenta. Litva nasledovala o rok neskôr, popri nízkej sadzbe 20 percent zaviedla aj 27-percentnú sadzbu. Estónsko si rovnú daň uchováva – z hľadiska hospodárskej výkonnosti meranej HDP na hlavu sa inak dlhodobo pohybuje rovnakým tempom ako Litva a Lotyšsko.

Nič konkrétne z hľadiska makroekonomiky, tokov investícií a podobne ohlasované a potom aj vykonané zmeny nespôsobili. Svoju verziu rovnej dane nedávno zrušila aj ČR.

Poľsko a Maďarsko tiež zrušili svoje 2. piliere, ktoré zaviedli ešte pred Slovenskom. Veľkú časť niekdajšej dôchodkovej reformy zvrátilo minulý rok Estónsko. Vstup do druhého piliera sa stal dobrovoľným a je len na úrovni štyroch percent mzdy. Litva má od roku 2019 v 2. pilieri tiež len nízky odvod, tri percentá hrubej mzdy.

Tým sa reformný naratív do značnej miery rúti. Krajiny naozaj potrebujú predovšetkým stabilitu. To isté však platí aj o iných reformách. Pred časom som sa rozprával so šéfom sekcie odborného vzdelávania nemeckého federálneho ministerstva školstva. Systém je po celom svete obdivovaný pre svoje výsledky, a pritom má mnoho nie úplne logických nastavení. Napríklad v Bavorsku je najväčším zamestnávateľom vyučených pekárov BMW.

Proste je tam podobný skillset (obsluha stredne zložitých strojov) a netreba veľa rekvalifikácie, a teda ani štát, ani zamestnávatelia na rýchlu zmenu netlačia. Keď sme preberali tieto a ďalšie nezrovnalosti, povedal: áno, určite ten systém nie je dokonalý a dalo by sa s ním rôzne hrať. Ale funguje a funguje preto, že je stabilný a ľudia majú v neho dôveru. A s tým treba narábať veľmi opatrne.

A takto to naozaj funguje aj pri iných mechanizmoch. Ostáva otázka, prečo sa niektorým krajinám aj v našom regióne darí viac ako iným a čo je vlastne dobrou štátnou politikou.

Za desať rokov od „Nemecko, náš vzor“ po „ázijské“ reformy

Slovensko si zažilo tri vlny reforiem. Na začiatku 90. rokov bol celý príbeh jednoduchý: povolí sa súkromné podnikanie a prevezmú sa základné nastavenia štátov, ako je Nemecko či Rakúsko.

Z tribún aj z televíznych diskusií pritom v novembri a decembri 1989 zaznievalo, že sa nebudú privatizovať veľké podniky, a ak, tak nie zahraničnému kapitálu. Verejnosť bola ubezpečovaná, že sa nemusí báť nárastu nezamestnanosti a iných turbulencií. Václav Havel vo svojom prvom televíznom vystúpení, ešte pred zvolením za prezidenta, označil informácie o tom, že chce demontovať socializmus, za dezinformácie. 

To, že nakoniec bolo všetko inak, by ľudia pravdepodobne prepáčili, ak by transformácia prebehla hladšie.

Šoky nasledujúceho obdobia však vytvorili základ dlhodobej schizmy slovenskej spoločnosti. Časť sa cítila a cíti vývojom oklamaná. A rozhodne to neboli vždy len ľudia automaticky banujúci za istotami socializmu. Bežná inteligencia, ktorá ešte v roku 1989 uvoľnenie pomerov vítala, bola šokovaná rýchlym rastom cien a problémami so zamestnanosťou v rokoch 1990 – 92. Malá privatizácia vo forme, v akej prebiehala, sa ukázala ako efektívna pomoc rastu domácich gangov.

A tá veľká – prostredníctvom kupónovej privatizácie – vzbudzovala ešte väčšie obavy. Čo je to za experiment? Uhladene sa vyjadrujúci ľudia ako Ivan Mikloš ubezpečovali, že všetko je dobre premyslené.

V skutočnosti hoci ešte v polovici 90. rokov boli na verejnosti okázalo umiestnené tabule ukazujúce pohyby cien na pražskej a bratislavskej burze, o pár rokov zmizli. Sľubovaný burzový kapitalizmus ani jedna z oboch krajín nerozvinula.

A bolo to aj z politických príčin. Poctiví hráči boli sústavne vytláčaní. Celkom zaujímavý je v tomto kontexte napríklad príbeh českého obchodného zoskupenia Včela, ktoré prežilo prvú republiku, socializmus aj prvé roky kapitalizmu a vytuneloval ho jeden z českých dravcov Radovan Vítek zjavne protiprávnymi ťahmi, ktoré trinásť rokov potvrdil aj súd. Dnes patrí k najbohatším ľuďom Českej republiky.

Privatizácia asi musela naozaj prebehnúť aj špinavo. Rozdať veľké majetky do domácich rúk, na to naozaj miestami treba „zhasnúť svetlo“ a počkať, ako sa to rozdelí, ako neskôr vo veci kupónovej privatizácie priznal niekdajší poradca Václava Klausa Jan Tesař.

Bohužiaľ, tento model však naozaj dominoval. Na začiatku 90. rokov bolo zjavné, že do časti podnikov bude treba pustiť strategických investorov – tak, ako to v prípade Škody Mladá Boleslav zariadil prezieravý český minister priemyslu Vrba. A niečo mohlo pre zmenu ísť na priame predaje domácim manažérom a zamestnancom, niečo cez kupónku, ale so zabezpečením ako-tak efektívneho fungovania akciového trhu. Bohužiaľ, domáca nenásytnosť bola taká, že ako česká, tak slovenská vláda sa po roku 1990 ani neusilovali o nejaké strategické riadenie.

Inzercia

Na Slovensku bol takýmto historicky odstrašujúcim príkladom príbeh firmy DMD Holding, kde robil poradcu aj autor týchto riadkov. Štátom vlastnená firma mala jasný mandát: časť bývalých zbrojoviek predať strategickým investorom, v časti vytvoriť joint ventures a niektoré si plne ponechať. Podľa toho, kde čo ako dávalo zmysel.

Bol to dobrý plán a od roku 1995 do roku 1998 sa cez tento ústredný orgán slušne rozvíjali diskusie s možnými strategickými investormi, ako aj medzinárodné vzťahy kľúčové napríklad pre tú malú časť zbrojnej výroby, ktorá mala podľa plánov ostať.

Potom sa však holding úplne neskutočným spôsobom rozkradol za oboch vlád Mikuláša Dzurindu. A nielen to. Napríklad z dlhodobo diskutovaného obrovského kontraktu húfnic pre Turecko zišlo, keď slovenský podnikateľ potreboval rýchly zisk a tak sa napriek varovaniu Turkov uzavrel malý húfnicový kontrakt s Gréckom, odobrený našou vládou.

Zbrane potom skončili na Cypre a veľký turecký trh sa politicky pre Slovensko uzavrel. Takýchto prípadov bolo veľa: pri oslabenom štáte a všadeprítomnom uisťovaní, že štát je zlo a zlý vlastník, sa na všetkých frontoch rozoberalo, na čo sa len dalo siahnuť.

„Reformné vlády“ boli zároveň tie, za ktorých sa vytvorila domáca oligarchia. Skupiny a ľudia, ktorí boli koncom 90. rokov relatívne malými hráčmi, vyrástli tak, že dnes silno kontrolujú ako domáce hospodárstvo, tak politiku. A kontrolovať budú. Do určitej miery to bolo v našich pomeroch nevyhnutné a časť týchto ľudí robí biznis vcelku šikovne, ale je to otázka miery. Rozhodne nebolo nutné týmto ľuďom všetko odovzdať en bloc tak, ako to urobila Dzurindova a Miklošova vláda.

Všetko sa pritom zakrývalo novou, druhou vlnou reformnej rétoriky, radikálne odlišnej od prvej. Podstatné už nebolo budovať západoeurópsky kapitalizmus, naopak, zrazu sme mali na to, aby sme nielen opravili problémy 90. rokov, ale „dobehli a predbehli“ skostnatenú západnú Európu. Ak budeme mať dosť odvahy byť reformne radikálni. A tak sa napríklad zrušilo progresívne zdaňovanie a zaviedol sa „druhý dôchodkový pilier“.

Tu sa na chvíľu zastavme, pretože ide o veľmi užitočnú prípadovú štúdiu. Reformu značne intenzívne tlačila Svetová banka prostredníctvom štúdie Averting the Old-Age Crisis, ktorú krátko po jej vzniku silno kritizovali poprední ekonómovia (napríklad Joseph Stiglitz, Bob Diamond, Nicholas Barr).

Svetová banka sľubovala, že reforma zvýši hospodársky rast tým, že zefektívni alokáciu kapitálu. Rozbehnutím lokálnych búrz. K tomu u nás rozhodne nedošlo. Naopak, kapitál čiastočne odchádza do zahraničia (dotujeme západoeurópske a americké akcie). A čiastočne končí v našich vládnych dlhopisoch – tie vláda musí vydávať aj preto, že odklonením odvodov do nového piliera mimo okruhu verejných financií vzniká deficit, ktorý sa financuje práve nákupom dlhopisov dôchodkovými spoločnosťami. Za poplatky sa tak štátne peniaze proste len presunú z jednej časti stola na druhú. Je to dosť bláznivé.

Svetová banka tiež sľubovala, že reformou sa systém „depolitizuje“, a teda starnúce obyvateľstvo nebude mať tendenciu tlačiť na svoje zabezpečenie prostredníctvom vlád. To bolo tiež široko kritizované, aj autorom týchto riadkov. A vývoj banke rozhodne za pravdu nedal. Ľudia sa na dôchodky pozerajú ako na niečo, na čo vláda má dosah (a aj má). A celkom prirodzene žiadajú zmeny, ak nie sú s dôchodkovým systémom spokojní, bez ohľadu na to, či ide o štátny priebežný systém alebo o niečo, kde aktíva spravujú súkromné firmy. Aj preto obe krajiny, ktoré reformu zaviedli, Maďarsko a Poľsko, druhý pilier ako prvé aj zrušili. A ľudia neprotestovali, pretože tie dôchodky boli proste malé.

Zvlášť Poľsko to spravilo naozaj chytro. Dôkladne si pripravilo infraštruktúrne projekty a obrovský fiškálny priestor vytvorený tým, že zaplátalo transformačný deficit spôsobený druhým pilierom, využilo na masívne investície do tejto oblasti. Dnes mu jeho pokrok závidíme. Toto je reálne, zodpovedné rozhodovanie, na rozdiel od ľúbivých reforiem robených pre potlesk časti medzinárodnej a časti domácej tlače.

Mimochodom, druhý pilier ako minister financií rušil Jacek Rostowski, ktorý bol v čase zavádzania reformy v roku 1999 ekonomickým poradcom vlády. Nikdy však nebol jej priaznivcom a na konferencii o dôchodkových reformách, ktorú sme ako Centrum pre verejnú politiku usporiadali vo februári 2020, rétoriku východeurópskych dôchodkových reforiem silno kritizoval. Vrátane rozprávania anekdot o tom, ako mu reformu luxusne oblečení ľudia z bankového sektora tlačili už na začiatku 90. rokov, keď sa z Británie presídľoval do Poľska, odkiaľ pochádzali jeho rodičia.

Okrem ďalších podporných argumentov pre reformu sa spomínal aj ten, že investíciami do zahraničia vlastne oklameme demografiu. Autori podobných výrokov si okrem iného neuvedomujú, že na to najprv musíme kapitál posielať mimo krajiny: pričom podľa ekonomickej teórie aj výrokov o tigrovi by mal pracovať práve tu, v ekonomike s vyšším rastovým potenciálom ako v prípade západných krajín.

Rétorika tejto reformy by sa dala spomínať ešte dlho (autor v minulosti na túto tému napísal niekoľko odbornejších štúdií financovaných Európskou komisiou aj popularizačnejších článkov). V krátkosti však išlo práve o jeden z najvypuklejších príkladov vytvorenia priestoru na to, aby sa ďalekosiahla reforma nielenže predávala s celkom naivnými argumentmi, ale aby sa okolo toho ďalej vytvárala komunita viac, ale najmä menej chytrých ľudí, ktorí sa proste cítili „reformní“. A okrem iného pomáhali polarizovať spoločnosť napádaním všetkého údajne nemoderného. Na tom nič nemení ani fakt, že mnoho politických kritikov reformy vystupovalo ešte menej odborne.

Dnes, keď akumulovaný kapitál klesá v dôsledku zvyšovania úrokových sadzieb centrálnymi bankami, čo znižuje cenu akcií, a najmä keď vysoká inflácia zo súkromných dôchodkov (ktoré na rozdiel od štátnych nie sú proti inflácii zabezpečené) začína riadne silno „odhrýzať“, sa práve naivita reformy silno odhalí. A prispieva k ďalšej nahnevanosti v spoločnosti ľuďmi, ktorí sa cítia oklamaní.

Slabiny reformátorov odhalili práve zmeny, ktoré sú naozaj náročné. Napríklad školská

Tretia reformná vlna prišla v polovici nultých rokov – hovorilo sa o inovatívnosti, ktorá sa dá dosiahnuť zmenami v školstve.

Ladilo to s tým, ako sa slovo inovatívnosť stalo populárne na najvyššej úrovni EÚ. Aj s tým, ako zmeny v školstve začali spomínať „progresívci“, teda nová, protrhová ľavica zosobnená Tonym Blairom či Billom Clintonom – treba viac zrovnoprávniť šance v podobe lepšieho školského systému. Inak kapitalizmus vrátane fungovania finančných inštitúcií a ultraglobalizácie netreba meniť.

V danom období bolo chvíľu populárne aj to, že americkí miliardári dávali peniaze do školských charít na miestne reformy nie veľmi úspešne. A firmy vytvárali rôzne „inovačné“ produkty, ktoré zoskupeniam škôl predávali (vtedy sa objavili termíny ako meranie pridanej hodnoty a podobne). A dôvodom trochu bolo aj to, že ostatné reformné nápady sa už vyčerpali.

Pričom nie je pravda, že sa v tomto smere u nás nereformovalo. Už na konci vlád Mikuláša Dzurindu sa zaviedol „trhovejší“ model financovania vysokých škôl a výskumu. Dnes chcú reformátori oba modely zase meniť.

A neskôr, za pôsobenia ministra Jána Mikolaja, sa zaviedla školská reforma viac-menej presne tak, ako bola v základných obrysoch diktovaná domácimi aktivistami a medzinárodnými inštitúciami.

Dopadlo to neslávne. A presne pre niečo, čo je jadrom problému domáceho reformizmu. Celý súbor zmien sa manažoval s presvedčením, že stačí zmeniť zákony (ako pri dôchodkoch či daniach). A to je vlastne reforma.

Takto to však v školstve ani v mnohých ďalších oblastiach nefunguje. Tu reforma znamená chápať celé množstvo procesov v danej oblasti. Rovnako ako nemôžete navrhnúť „radikálnou reformou“ rozpísanou na desať strán nový model auta alebo počítača, nejde to ani v školstve, vede, zdravotníctve či pri územnom plánovaní.

Pri Mikolajovej reforme sa predpokladalo, že treba v zásade „dať školám viac slobody“ a tie začnú učiť kreatívnejšie a nejako neurčito lepšie. V skutočnosti školy netušili, čo sa od nich chce, a tak mnohokrát začali učiť ešte mechanistickejšie.

Podobne neslávne dopadol oveľa neskorší mimovládny projekt To dá rozum, neformálne zaštítený práve Ivanom Miklošom. Napriek veľmi štedrému financovaniu (200-tisíc eur z verejných dotácií aj od firmy Penta) priniesol len kopu prieskumov, v ktorých sa učitelia sťažovali, ako sa majú zle, bez skutočnej analýzy problémov. Dnes si naň už nikto nespomenie.

To isté sa týka celého radu ďalších aktivistických projektov. Všetky sa točia okolo pár zaklínacích formuliek typu inklúzia, na dieťa orientované školstvo, vyučovanie cez experimenty a podobne. Reálne však zúčastnení ľudia nikdy nepredstavili nič konkrétne vo veci toho, ako má vyzerať kurikulum pedagogických fakúlt, kontinuálne vzdelávanie či kariérny rast, ako sa má kvalita v školstve kontrolovať, čo presne by sa deti mali učiť a podobne.

Školstvo nie je ako rovná daň. Lenže práve toto sú veci, na ktorých skutočne záleží.

Slovensko nezlyhalo. Ale má na viac

Slovensko nebolo dokonca ani na konci vlády Vladimíra Mečiara čiernou dierou. Do krajiny stále prichádzali kľúčoví investori a napriek všetkým problémom sme sa na divoké sociálne otrasy v krajinách ako Rumunsko (napríklad útoky hladných baníkov na hlavné mesto) či Bulharsko (masový exodus ľudí z krajiny) pozerali ako na niečo exotické.

Na rozdiel od mnohých iných krajín regiónu sme v drvivej väčšine situácií platili korunou, nie markami či dolármi. Inflácia ostávala na rozumných úrovniach. Bankový sektor síce nebol bezproblémový, ale fronty na panický výber vkladov sme zažili v zásade ojedinele. Toto všetko boli dôvody, prečo si ľudia zachovali základnú dôveru v inštitucionálnu štruktúru krajiny.

Na pozadí sa bezproblémovo dokončila transformácia na západoeurópsky model sociálnej politiky či zdravotného poistenia. Krajina sa rýchlo preklápala na štandardy NATO, novo budovaná diplomatická služba pripravovala rokovania na vstup do OECD a neskôr EÚ.

Len prežiť však nestačí a najmä vzhľadom na očakávania roku 1989 vo veľkej časti obyvateľstva ostáva pocit sklamania až zrady.

Tu bola veľká historická šanca nasledujúcich vlád. A pri povrchnom pohľade tá zmena nevyzerala zle – pre atmosféru boli ľudia ako Ivan Mikloš príjemní v tom, že na rozdiel od upotených a agresívnych mečiarovských ministrov vystupovali uhladene a odvolávali sa na optimistický model západného, žiarivého kapitalizmu.

Realitou však bol hlavne predaj strategických podnikov v závratnom tempe. Ako to celé prebiehalo v zákulisí, sme mali možnosť vidieť cez prepisy z kauzy Gorila.

Krajina sa decentralizovala často naivným spôsobom. Z plošného hľadiska najväčší objem korupcie možno negenerujú ani tak procesy ústrednej vlády, ako všetka tá drobná korupcia potrebná pre developerské projekty. Štát sa vzdal silnejšieho slova pri územnom plánovaní, a tak sme si veľké časti územia doslova „zasvinili“ nespútanou, škaredou výstavbou satelitov.

Dlhodobo bude toto krajinu bolieť viac ako nejaké krátkodobé politické kauzy. A dalo sa tomu vyhnúť – lepšou politikou.

Kultúru štát nechal roky hladovať a úplne nám odišli generácie ľudí, ktorí by boli schopní robiť niečo naozaj kreatívne, domáca filmová tvorba, o literárnej ani nehovoriac, je skôr na plač. Veda, školstvo či zdravotníctvo boli poznačené aj tým, že sa tu roky nepestovala skutočne odborná diskusia.

Na druhej strane, napríklad náš parlament preberie ročne oveľa väčšie množstvo návrhov zákonov ako český či rakúsky. Porovnanie s Francúzskom, Nemeckom či Britániou nie je už vôbec možné, keďže tamojšie pravidlá nespútanú reformnú iniciatívu poslancov silne obmedzujú.

Slovensko je ako veľké dieťa s ADHD, nestále, nesústredené. Obrovské množstvo problémov sa nerieši, no politici, médiá, ale aj občania sú posadnutí hľadaním nejakého ďalšieho zázračného riešenia.

Určite z toho nemožno viniť Ivana Mikloša. Ale svojím dielom k tejto atmosfére určite prispel. A môže prispieť aj k zlepšeniu. Práve tým, že začne do diskusií o zmenách v riadení štátu vnášať uvážlivejší, menej marketingový tón.

Iróniou je, že ľudia presadzujúci neurotické kontinuálne reformy, najmä daňového a sociálneho systému, svojím spôsobom neveria v trh. Naopak, vo väčšine západnej Európy platí konsenzus, že treba vytvoriť primerane stabilné, dlhodobé pravidlá a ľudia si už nájdu svoj modus fungovania vrátane vytvárania nových biznisov. Neustále „revolúcie“ tomu skôr neprospievajú.

Samozrejme, daňový či odvodový systém dôležitý je a treba ho vedieť nastaviť optimálne. Ale čarovným prútikom, ktorý vyrába „tigre“, je len v brožúrach think-tankov platených bohatými ľuďmi, ktorí potrebujú najmä nízky strop na dane.

Dnes proti tomuto druhu kapitalizmu veľmi hlasno protestujú aj ultra bohatí ľudia typu Warrena Bufetta.

Slovensko naozaj na tom nie je dobre. A to napriek tomu, že je priamo v susedstve „zlatého trojuholníka“ EÚ – super bohatých a vysoko diverzifikovaných ekonomík tiahnucich sa od severného Talianska po južné Švédsko.

Ak sa im chceme aspoň trochu priblížiť, nebude to veľmi záležať na ďalších daňových či dôchodkových reformách. Absolútne kľúčové bude reálne meniť školstvo, zdravotníctvo, infraštruktúrnu politiku (vrátane územného plánovania). A kľúčovú úlohu v tom musí hrať logika a rešpekt k dátam. Nie klišé a šírenie rôznych politických reformných mýtov.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.