Marketing tej knihy je výborný. Vydavateľstvo Absynt, samo osobe dobrá značka, avizovalo, že Ufo nad Bratislavou od poľskej spisovateľky Weroniky Gogola je „veľmi osobná a zábavná kniha o krajine, ktorú dobre poznáme, no nevieme sa na ňu pozrieť z takého uhla ako naši najbližší priatelia“.

Tá knižka je vraj aj čosi ako návod na použitie Slovenska, či už tu žijete, alebo tadiaľto len prechádzate.

Knihu vychválil aj Denník N, ktorý tvrdil, že z knihy je zrejmé, že si Weronika Gogola o Slovensku veľa načítala, ale nemá ho zažité len ako turistka, keďže tu žije, preto „dokáže detailnejšie rozoberať naše stereotypy a špecifiká, napríklad túžbu po mori“.

Poľská reportáž je legendárna, je to tradícia pestovaná roky a kultivovaná veľkými talentmi. Preto prečítať si od poľskej spisovateľky reportáž o Slovensku sa mi zdalo naozaj príťažlivé.

Navyše autorka Weronika Gogola (ročník 1988) v úvode sama úprimne priznáva, že jej kniha Ufo nad Bratislavou je aj jej „zápasom s poľskosťou“. A keď sa na Slovensko pozerá poľskými očami, zároveň hľadá pravdu o svojej krajine, a teda keď píše o Slovensku, istým spôsobom píše aj o Poľsku.

To znelo ešte lepšie.

Brala som do ruky tú knižku s veľkými očakávaniami aj radosťou. Aj s vďakou, že čosi také vzniklo.

Ale po dočítaní knihy som vo veľkých rozpakoch, naozaj veľkých.

Autorka s tým určite aj počítala, teda neočakávala potlesk z konzervatívnejších kruhov, lebo ona sama priznáva veľmi rozporuplný vzťah k svojej krajine a teší sa zo slovenskej „inakosti“.

Je to Slovensko? Je to skôr život, ktorý poľská autorka v Bratislave vedie. Zdieľať

Sama autorka píše, že si potrebovala oddýchnuť od poľskosti a tu na Slovensku sa „dusivá poľskosť pomaly rozplývala a kamsi unikala. A ja som sa nadšene nechala unášať ako stúpenkyňa novej viery, zamilovala som sa do novej krajiny, kde ľudia riešili len to, čo je tu a teraz, čo si dávame na večeru alebo na obed a kde si cez víkend zašportujeme“.

Tak to ma až vydesilo, ak nás autorka vidí takto. Zamyslela som sa, či takto žijeme. Úprimne si to nemyslím, a to sme s autorkou – ako som z knihy vyčítala – žili nejaký čas na rovnakej ulici, možno aj v rovnakom činžiaku.

Na Slovensku vidí uvoľnenosť, dobrú náladu, veselú povahu a spomalenú, nenáhlivú afirmáciu života, ktoré sa jej pomaly dostávali pod kožu a vychutnávala si „každé sústo miestnej gastronómie, užívala si posedenia v krčme a hrala šachy s mladými spisovateľmi“. A teší sa, že na Slovensku sa „môj život náhle spomalil“, chváli slovenský „slow life“, ale zároveň pociťuje aj znepokojivú nedvižnosť.

Je to Slovensko? Je to skôr život, ktorý poľská autorka v Bratislave vedie, a je jasné, že žije tak trochu v bratislavskej kaviarenskej a umeleckej bubline ideovo napájanej najmä Denníkom N či denníkom SME.

Ani to by neprekážalo, každý niekam patríme. Len zovšeobecnenia sú v tomto prípade zradné.

Ak by kniha bola – tak ako sľubuje obálka knihy – zbierkou reportáží zo Slovenska, bolo by to fajn. Pár takých reportážnych stránok sa v knihe aj nájde, ale, žiaľ, nie je ich veľa.

Výborný je úvod knihy, kde autorka opisuje zrod svojej vášne pre Slovensko. Autorka sa zároveň predstavuje ako nekonformný človek, ktorý ide aj proti trendom. Ešte pred vojnou na Ukrajine sa zamerala na ukrajinistiku a amatérsky, no s veľkým zápalom sa venovala slovenčine. A preto požiadala o štipendium na univerzite v Prešove, čo udivilo jej kolegov či učiteľov. Netúžila po ničom atraktívnejšom?

No Weronika Gogola presne vycítila, že exotika, ktorá je hodná skúmania, môže byť aj pár kilometrov za hranicami. A ešte tak žensky dodala, že sú Slováci väčší fešáci ako Poliaci, čo pre mladú ženu tiež hrá istú rolu, priznajme. Hoci aj tu zovšeobecnenie dosť kríva, ale v tomto prípade ho vieme prijať.

Slovenskom je autorka priťahovaná ako magnetom a vo výbornom úvode to všetko opisuje.

No potom akoby zvážnela, odosobňuje sa a podáva historický opis slovenských dejín či politiky. Samozrejme, vyberá si, no aj tak je jej opis slovenskej histórie také letom-svetom, občas síce zábavné, občas nudne opisné, kde sa poľský čitateľ musel totálne stratiť. Na takéto prehľady dejín predsa dnes človek nepotrebuje knihu, na to je aj wikipédia dobrá alebo iné ľahko dostupné zdroje.

Občas sú opisy krajiny veľmi banálne, súdy, ktoré autorka vynáša, sú neznesiteľne povrchné.

Neraz je ťažké pochopiť ich, najmä pre niekoho, kto bol ako ja vychovaný v bielom katolíckom Poľsku. Zdieľať

Napríklad autorka píše o kulte Matúša Čáka na Slovensku aj v Maďarsku. Tvrdí, že zmätočný obojstranný kult pamiatky uhorského magnáta dokonale vystihuje maďarsko-slovenské vzťahy vo všeobecnosti.

A ešte napíše o Matúšovi Čákovi aj toto: „Aj dnešná mladá generácia by ho mohla považovať za svojho patróna pre jeho spory s katolíckou cirkvou a nitrianskym biskupstvom (antiklerikalizmus Čáka dokonca priviedol k podpáleniu nitrianskej katedrály).“

To akože by mladí mali vyraziť a podpáliť nitriansku katedrálu? Nepredpokladám u autorky takúto zlomyseľnosť, ale čo potom takáto poznámka znamená? Žmurknutie na spriazneného čitateľa?

Na vysvetlenie dodá ešte aj takúto vetu: „Neraz je ťažké pochopiť ich, najmä pre niekoho, kto bol ako ja vychovaný v bielom katolíckom Poľsku, ktoré nenávidí akúkoľvek inakosť.“ Ešte nezrozumiteľnejšie v celom kontexte. A aké by to Poľsko malo byť? Čierne a ateistické? Nerozumiem celkom, ale už tuším, čo autorke prekáža na svojej krajine. Tá línia sa vlastne tiahne celou knihou.

Historické exkurzy do slovenských dejín sú v knihe len tak povrchne načítané, a tak sa napríklad dozvieme aj to, že „Maďari sa stovky rokov správali k Slovákom ako k otrokom“ a národní buditelia vzišli z reformovanej cirkvi, ku ktorej sa na Slovensku hlási viac ako 8 percent obyvateľstva.

Nuž kalvíni síce na Slovensku sú, ale je ich podstatne menej, sú prevažne maďarskej národnosti a nezrodili slovenské národné obrodenie, na rozdiel od evanjelikov.

Alebo autorka napíše, že sa v Prešove nestretávala s katolíkmi, ale s Rusínmi. Akoby sa jedno s druhým vylučovalo. Alebo nájde v Košiciach pravoslávny chrám a čuduje sa, že tu žijú maďarskí gréckokatolíci.

Len dúfam, že v poľskom origináli je to presnejšie.

Odlesňovanie Slovenska nesúvisí iba s vládnutím jednej strany. Zdieľať

Ale mám pochybnosti aj pri iných autorkiných súdoch. Napríklad keď píše, že bratislavský región boj s otepľovaním klímy vyhráva, lebo „už roky tu dominuje vinohradníctvo, pre ktoré, ako je známe, teplo hrozbu nepredstavuje“.

Koľko rokov tu už dominuje vinohradníctvo? Päť, desať? Nie je to trochu inak? Víno sa tu predsa pestovalo stáročia, aj vtedy, keď sa ešte o otepľovaní nič nevedelo.

Zároveň tvrdí, že „sucho znemožňuje farmárčenie a spôsobuje aj požiare v lesoch, ktoré sú chtiac-nechtiac stále hlavným zdrojom príjmov obyvateľov z okolia Prešova a Košíc“. Nuž neviem, či to takto je.

Žeby Prešov a Košice neponúkali lepšie pracovné príležitosti?

Alebo opisuje turistický výlet do hôr, teda do najhlbšie položených oblastí národných parkov, „ktoré sa menia na rúbaniská“, a dodá, že výhľady z obľúbených štítov „sa počas vládnutia strany Smer drasticky zmenili“.

Nemám nijaké ilúzie o vládnutí Smeru, napriek tomu si myslím, že odlesňovanie Slovenska nesúvisí iba s vládnutím jednej strany. A rýchlo ho nevyrieši zmena vlády.

Pokojne napíše v kapitole o vzbure farmárov aj vetu, že „finančné skupiny vedia, že roľnícke vzbury treba potlačiť ešte v zárodku“. Trochu som zmätená.

A potom je tu niekoľko strán ospevovania aktivistu Patrika Magdoška a šéfa strany Máme toho dosť Františka Oravca ako tých správnych ľudí, ktorí spasia slovenských farmárov. Nuž neviem, napríklad František Oravec bol pred pár mesiacmi obvinený z podvodov.

O farmárovi a aktivistovi Patrikovi Magdoškovi píše autorka až zamilovaným spôsobom, je to pre ňu hrdina ako z westernu, teda „kovboj otočený k mesiacu so sekerou v ruke zahalený do slovenskej zástavy ako do rytierskeho plášťa. Strieška veľkého slameného klobúka okolo jeho hlavy sa ponáša na svätožiaru“. Nuž, človek sa pobaví, ale skôr na naivite autorky.

Blog by to uniesol, v knihe je to ťažko stráviteľné. Zdieľať

Autorka má sklon ku kategorickým tvrdeniam, rada používa slová „vždy“ či „nikdy“ a často nekriticky preberá to, čo si prečíta v novinách, ktoré má rada. Kladiem si aj otázku, či je fér poľským čitateľom oznámiť, že je zrejmé, že za vraždou Jána Kuciaka a jeho snúbenice bol Marian Kočner. Súd to ešte neskonštatoval.

Alebo zľahka napíše o tom, že Slováci majú tendenciu sympatizovať so susedmi, ktorých drží v chomúte Orbánova diktatúra, pravdepodobne so spomienkou na časy mečiarizmu. Má autorka chuť viesť diskusiu s politológmi o tom, či je už v Maďarsku diktatúra?

O Ficovej vláde zase píše ako o postapokalyptickom hurikáne. Neviem, či Ficovu garnitúru v tomto smere nepreceňuje.

Píše tiež, že v Bratislave sa vysmievajú zo všetkých „cépečkárov“ a „tento výsmech hlavného mesta, namierený nielen proti východniarom, ale aj široko chápanému vidieku (...) bol jedným z hlavných dôvodov dlhodobej hegemónie strany Smer“.

Takéto jednoduché to je? Autorka sa púšťa na tenký ľad. A potom sa na ňom sama prepadne.

Vyčíta hlavnému mestu, že sa vysmieva vidieku. Ale potom je tu kapitola, kde autorka s veľkým pobavením opisuje, ako tlmočníckymi službami vypomáhala v nitrianskom divadle pri vzniku inscenácie o Jánovi Pavlovi II.

Jej sa to celé zdá bizarné a komerčné, ale má na tento pohľad právo. No čo si myslieť o pasážach, kde opisuje, ako na predstavenie chodia babky demokratky kdesi z Oravy, odeté do moľami prežratých kostýmov, ktoré „vystierajú ruky k javisku v svätom presvedčení, že z neba zostúpil skutočný pápež“? A počas jednej dôležitej, umelecky náročnej scény babky vyťahujú mentolky. A skonštatuje: „Tieto oslintané mentolky počas erotického tanca s krížom a náboženské vytrženie sa pre mňa stali symbolom slovenského katolicizmu.“

To je neznesiteľná povýšeneckosť bratislavskej kaviarne. Za to však Robert Fico naozaj nemôže.

Povedať, že blednem závisťou, by bolo slabé. Zdieľať

A potom je tu ešte podstatná časť o obdive, ktorý autorka prechováva k slovenskej prezidentke. Podobne ako Patrik Magdoško je to pre ňu hrdinka bez bázne a hany. Porovnáva ju s poľským, ukrajinským i českým prezidentom a Čaputová nemá podľa autorky seberovného minimálne v tejto časti sveta.

Obdivuje ju aj preto, že „sa tvrdo stavia za právo žien na vlastnú voľbu“, teda že neruší status quo pri interrupciách. A tiež že podporuje menšiny a inakosť.

Závidí Slovákom prezidentku, a to až takto: „Povedať, že blednem závisťou, by bolo slabé.“ A potom sa zasníva nad tým, že raz novoročné prejavy vo všetkých krajinách budú zaznievať zo ženských úst.

Autorke sedí, keď napríklad píše o goralskej kultúre alebo kritizuje Slovákov, že sa boja dekonštruovať folklór. Celkom zábavné je aj porovnávanie kultu Jánošíka v Poľsku a na Slovensku. Dôležité je pripomenutie židovskej časti Bratislavy a jej hrozný zánik, ktorý dokonali komunisti.

Prekvapivé sú autorkine zistenia, ako sa Slováci pri svojich jazerách radi vyzliekajú, ako tu kvitne nudizmus, lebo ľudí tu vraj nesužuje pocit akejsi telesnej hriešnosti, ktorý autorka dobre pozná z Poľska.

Dobrú robotu odviedla, keď pátrala po tvorcovi bizarného dokumentu o Štefánikovi, ktorý vraj na Tahiti odvážne surfoval. Alebo keď objavila slovenského herca, ktorý hrá Nočného kráľa v Hre o tróny, a tak nám vlastne môže saturovať potrebu mať kráľa. Alebo keď opisuje Zemplínsku šíravu či Balaton. Toto jej svedčí, je to zábavné aj niečo dôležité sa takto človek o krajine a jej ľuďoch dozvie. Z pozorovania, rozhovorov, reportážneho ťahu.

Naozaj zábavná, hoci trošku pridlhá, je reportáž o súťaži v kopaní hrobov v Trenčíne. To je žáner, ktorý autorke svedči, píše o tom, čo vidí a počuje – a dodá tomu svoj spisovateľský talent. Takisto doslov, ktorý je vlastne autobiografickou poviedkou o tom, ako autorka v Bratislave žije, je dobrý. Lenže prehrýzť sa k nemu cez všetky tie múdra a politické komentáre je náročné.

Kniha nám mala ukázať stereotypy, v ktorých žijeme a nevnímame ich, ale ukázala nám skôr stereotypy Poliakov, ktorí nemajú radi svoje „biele katolícke Poľsko“ a nadchýnajú sa krajinou, kde sú interrupcie povolené, žena je prezidentka a kde sa vedie hedonistický život s množstvom telesných radovánok.

Zatiaľ sa nadchýna slovenským slow life, uvoľnenosťou či našou veselou povahou. Zdieľať

Poľská reportérska škola je obdivuhodná. No v tejto knihe akoby sa autorka viac inšpirovala hlavnými slovenskými denníkmi (najmä Denník N a SME) a málo sa učila od poľskej reportérskej školy.

Možno jej mohol niekto poradiť, aby sa nesnažila byť historičkou, politológom, sociológom či kulturológom alebo bola iba dobrou reportérkou. Talent na to má, len ambície by sa mali zmeniť. Nie znížiť, iba prestaviť.

Ale je tam ešte iný problém. 

Z jej slov stále ide akási nechuť či občas až nenávisť k vlastnej krajine. V tomto smere akoby sa autorka potrebovala so všeličím vyrovnať. Pritom nás Slovákov má rada, užíva si život s nami, ale zároveň akoby nás až tak vážne nebrala. Občas nám vyčíta, že si pestujeme silný mýtus obete alebo že sa hanbíme za svoju vidieckosť a väzíme v nej až po uši.

Áno, nadchýna sa slovenským slow life, uvoľnenosťou či našou veselou povahou, ale občas je to vlastne aj trochu ponižujúca pochvala.

Alebo považujete za lichotivé, keď o nás Weronika Gogola s obdivom píše, že sme sa vymanili z hegemónie cirkvi, máme hedonistický vzťah k svetu a na najvyššie miesto kladieme telesné radovánky, ktoré sú v Poľsku stále niečím zahanbujúcim?