Pochádza z Neapola, pracuje v Miláne, volá sa Giuseppina Giuliani a je zamestnaná ako školská pracovníčka. 

Patrí medzi personál ATA, čo je skratka pre administratívnych, technických a pomocných pracovníkov. Zahŕňa aj nepedagogických zamestnancov, ktorí prispievajú k riadnemu fungovaniu škôl.

Giuseppinin príbeh zachytáva trpkú, no súčasne úplne bežnú realitu talianskej spoločnosti. A totiž, že platy „obyčajných ľudí“ sú na Apeninskom polostrove nedostatočné. Nachádzajú sa na konci európskych rebríčkov a v súčasnosti len tak-tak postačia na pokrytie najzákladnejších životných nákladov.

Denne osem hodín na cestách

Každé ráno od pondelka do soboty o 05:09 nastupuje 29-ročná Giuseppina v Neapole na vlak do Milána. Budík má pritom nastavený už na štvrtú, keďže vlaková stanica je od jej bydliska vzdialená pol hodiny cesty.

V Miláne vystúpi o 09:24 a zamieri si to priamo do strednej umeleckej školy Boccioni, kde pracuje od 10:30 do 17:00. Po skončení zmeny nasadá o 18:20 na vlak opačným smerom, aby sa vrátila domov do Neapola o 22:53. Každý deň tak absolvuje 1 500 kilometrov.

Tento denný rytmus mnohých ľudí prekvapil, no Giuseppina ho vysvetľuje ako racionálne rozhodnutie s cieľom ušetriť peniaze. „Snažila som sa hľadať byt, ktorý by nestál príliš veľa, keďže môj mesačný plat je 1 165 eur, ale uvedomila som si, že v Miláne je ľahšie nájsť ihlu v kope sena,“ hovorí Neapolčanka pre denník Il Giorno.

Napriek neustálemu cestovaniu sa považuje za veľmi šťastnú osobu. Keďže v Neapole žije so svojimi rodičmi a babičkou, nemá okrem cestovného takmer žiadne ďalšie výdavky.

„Vďaka tomu, že zbieram body za cesty a lístky si kupujem s dostatočným predstihom, ma vlak stojí veľmi málo, asi 400 eur mesačne. To je oveľa menej ako spoločná izba v Miláne,“ pokračuje mladá žena. „Nemôžem si nechať ujsť príležitosť, ktorú mi táto práca ponúka. Takže kým nenájdem niečo vhodné v rámci svojich možností, budem pokračovať takto,“ dodáva.

Giuseppina Giuliano, bidella pendolare ogni giorno fra Napoli e Milano: "Ecco come faccio" https://t.co/4BBnTSsNJv

— Il Giorno (@qn_giorno) January 18, 2023

Lavína spochybňovania

Po tom, ako Il Giorno v polovici januári zverejnil Giuseppin príbeh, obklopila ju vlna solidarity a náklonnosti. No po pár dňoch začalo v médiách aj na sociálnych sieťach niečo škrípať.

Mnohým nešlo do hlavy, ako to školská pracovníčka dokáže zvládať. Mesačné finančné náklady na trase Neapol – Miláno sa bežne pohybujú okolo tisíc eur. Giuseppina preto musí preukazovať skutočné majstrovstvo pri kombinovaní najrôznejších bonusov a zliav, aby to uhrala na menej ako polovicu. Nehovoriac o tom, že stačí jedno meškanie a celý systém sa pokazí.

Neapolčanka sa tak stala terčom nedôvery, posmeškov a investigatívneho vyšetrovania.

Žena s takýmito schopnosťami je skutočným géniom a škola by ju preto mala povýšiť do manažérskej pozície, uškŕňali sa diskutéri na sociálnych sieťach. Nepomohla ani obhajoba učiteľov a študentov školy, ktorí sa jej verejne zastali.    

Pochybovači napokon zvíťazili, ukázalo sa, že Giuseppina skutočne nie je dokonalá. Novinár Francesco Oggiano totiž odhalil, že počas skúšobnej lehoty v septembri a októbri sa „takmer každú sobotu a počas dvoch pondelkov“ nedostavila do práce. Viackrát absentovala aj v novembri a v januári – krátko po uverejnení článku v Il Giorno – dostala platené voľno až do konca školského roku z dôvodu zdravotnej starostlivosti o blízku osobu.  

Aj keď sa príbeh neskončil happy endom, v talianskej spoločnosti vyvolal širokú diskusiu o sociálnej spravodlivosti a prehlbujúcej sa priepasti medzi bohatými a chudobnými.

Stredná trieda zaniká. Mladí z juhu odchádzajú na sever a tí zo severu zasa idú do zahraničia. Kedysi robotníci z Apúlie, Kalábrie či Sicílie prichádzali na sever s celými rodinami a vyžili z jedného platu. Dnes sa horko-ťažko udrží jednotlivec.

Ďalšou kapitolou je samotný štátny školský systém. Kto nemá stále miesto, môže byť zo dňa na deň prevelený kdekoľvek od Palerma po Bolzano. Bez ohľadu na to, či má rodinu alebo či bude mať kde bývať a ako dochádzať.

Prípad „hrdinky z Neapola“ tak opäť raz nastavil zrkadlo, či má byť človek len strojom, ktorý celý život hrdlačí bez ohľadu na svoje zdravie, rodinu a osobné šťastie.

Netreba sa pritom pozerať do zahraničia – stačí pohľad okolo nás.