Významný pravoslávny teológ a pergamonský metropolita Ioannis (Zizioulas) 2. februára spočinul v Pánovi. Tento 92-ročný hierarcha bol posledných niekoľko dní hospitalizovaný v Aténach s ochorením covid-19.

Už začiatkom 80. rokov dominikánsky teológ Yves Congar označil Ioannisa Zizioulasa za jedného z najoriginálnejších a najhlbších teológov našej epochy.

Od samého začiatku bol Zizioulas pravoslávnym členom a neskôr dokonca pravoslávnym spolupredsedom Medzinárodnej zmiešanej komisie pre teologický dialóg medzi Katolíckou a Pravoslávnou cirkvou.

O tom, že Zizioulas bol v katolíckom svete vysoko cenený, svedčí aj hosťujúce profesorské miesto na Pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme. 

Po tom, ako bol v roku 1986 vo veku 55 rokov zvolený a vysvätený za biskupa Ekumenického patriarchátu s titulom „pergamonský metropolita“ a pôsobil na gréckych univerzitách v Solúne a Aténach, prevzal ešte viac ekumenických povinností ako delegát Konštantínopolského ekumenického patriarchátu, napríklad na generálnych zhromaždeniach Svetovej rady cirkví, a zastupoval Ekumenický patriarchát v medzicirkevných záležitostiach.

Pri ekumenických stretnutiach a dialógoch metropolita Ioannis vždy prinášal hlas pravoslávnej teológie. Jeho teologická dizertácia na tému Jednota cirkvi v božskej eucharistii a biskup počas prvých troch storočí ukazuje, že v centre jeho teológie je ekleziológia a jej srdce vidí v eucharistii. Zizioulasova teológia je vo svojej podstate eucharistickou ekleziológiou.

Eucharistická ekleziológia

Pravoslávne chápanie cirkvi možno označiť za eucharistickú ekleziológiu. Takéto chápanie cirkvi rozvinuli predovšetkým ruskí exiloví teológovia, ako napríklad Nikolaj Afanasiev v Paríži po prvej svetovej vojne, a to zámerne v protiklade k centralizmu pápežstva v Rímskokatolíckej cirkvi, ako tvrdili.

Podľa eucharistickej ekleziológie v pravoslávnom ponímaní je cirkev Ježiša Krista prítomná a realizovaná v každej miestnej cirkvi zhromaždenej okolo svojho biskupa, v ktorej sa slávi eucharistia. Miestna cirkev sláviaca eucharistiu so svojím biskupom je reprezentáciou, aktualizáciou a realizáciou jednej cirkvi na konkrétnom mieste.

Podľa metropolitu Ioannisa základy eucharistickej ekleziológie treba hľadať v patristickej tradícii a ešte podstatnejšie vo Svätom písme, najmä u svätého Pavla, ktorý v Prvom liste Korinťanom opisuje cirkev ako eucharistické zhromaždenie.

V tom Zizioulas vidí základ chápania a praktizovania eucharistie v apoštolskom období a vyvodzuje z toho základnú totožnosť spoločenstva zhromaždeného na eucharistii s cirkvou. Eucharistia nie je jednoducho izolovaným liturgickým úkonom ani jednoducho jednou zo siedmich sviatostí, ale je konštitutívna pre bytie cirkvi. Cirkev je založená na eucharistii a z eucharistie vzniká cirkev.

Charakteristický ďalší rozvoj eucharistickej ekleziológie u metropolitu Ioannisa spočíva v mimoriadnom význame, ktorý pripisuje biskupovi: biskup tvorí centrum eucharistickej ekleziológie do takej miery, že treba hovoriť o episkopocentrickom pohľade.

Na rozdiel od parížskej exilovej teológie Zizioulas silne zdôrazňuje úlohu biskupa v liturgii, a preto chápe miestnu cirkev ako eucharistické spoločenstvo zhromaždené okolo biskupa. Biskup ako predseda liturgie sa ukazuje ako osoba, v ktorej sa reprezentuje a udeľuje jednota cirkvi.

Ekumenický prínos

Úzke prepojenie cirkvi, eucharistie a funkcie biskupa má dôležité dôsledky, ktoré sú významné aj z ekumenického hľadiska.

Z ústrednej úlohy biskupa vyplýva, že eucharistická ekleziológia metropolitu Ioannisa je výlučne teológiou miestnej cirkvi. Ak je cirkev Ježiša Krista vyjadrená v eucharistii, kde biskup predsedá v kruhu kňazov a diakonov, potom miestna cirkev vedená biskupom nie je len súčasťou univerzálnej cirkvi, ale sama osebe je cirkvou v podstatnom zmysle.

Každá miestna cirkev, ktorá slávi eucharistiu so svojím biskupom, je celou cirkvou a nič jej nechýba. To však neznamená, že jednotlivá miestna cirkev je alebo by mala byť izolovaná, naopak, je vo vzťahu s ostatnými miestnymi cirkvami, takže univerzálnu cirkev treba chápať ako spoločenstvo cirkví, ako spoločenstvo miestnych cirkví, a v tom spočíva podstata konciliarity.

Úlohou biskupa nie je len predsedať eucharistii v miestnej cirkvi, ale aj uľahčovať vzťahy s ostatnými miestnymi cirkvami. V tomto zmysle je biskup spojovacím článkom cirkvi na svetovej úrovni, akoby spojovacím článkom katolíckosti cirkvi.

Podľa metropolitu Ioannisa cirkev tvorí nerozdelené telo nielen na miestnej úrovni, ale aj na regionálnej a univerzálnej úrovni, keďže jednota rôznych miestnych cirkví sa prejavuje v zhromaždení biskupov na synode.

V tomto zmysle Zizioulas vidí v pentarchii v starovekej cirkvi princíp, ktorý vyjadruje jednotu cirkvi na regionálnej a univerzálnej úrovni. V tomto synodálnom systéme je zásadné, že každá synoda potrebuje Prvého (gr. Protos), ale Prvý medzi biskupmi potrebuje aj synodu, z čoho vyplýva, že Prvý nie je nad synodou a synoda nemôže existovať bez svojho Prvého.

Z toho je jasné, že metropolita Ioannis vidí porušenie tohto základného princípu v spôsobe, akým Katolícka cirkev chápe a vykonáva petrovskú službu. Podľa eucharistickej ekleziológie v pravoslávnom ponímaní rímsky biskup je zároveň hlavou miestnej cirkvi, na základe čoho je oprávnený byť členom synody na regionálnej aj univerzálnej úrovni.

Na druhej strane Zizioulas zároveň tvrdí, že cirkev potrebuje Prvého aj na univerzálnej úrovni, aby našla ekumenický konsenzus v otázke primátu rímskeho biskupa.

Ravennský dokument

Poukázanie na tieto viaceré perspektívy eucharistickej ekleziológie metropolitu Ioannisa ozrejmuje, aký vplyv mali a majú v ekumenickom dialógu medzi Katolíckou a Pravoslávnou cirkvou. Nájdeme ich predovšetkým v ravennskom dokumente spoločného dialógu z roku 2007 s názvom Ekleziologické a kánonické dôsledky sviatostnej povahy cirkvi. Cirkevné spoločenstvo, konciliarita a autorita.

V tomto dokumente sa konštatuje, že cirkev potrebuje Prvého na všetkých úrovniach vrátane univerzálnej a že synodalita a primát sú vzájomne závislé v tom zmysle, že primát sa musí vždy posudzovať v kontexte konciliarity a tá v kontexte primátu.

V ravennskom dokumente sa nachádza aj teologický opis cirkvi úplne v duchu eucharistickej ekleziológie Ioannisa Zizioulasa: „Božia cirkev existuje tam, kde je spoločenstvo zhromaždené na eucharistii pod predsedníctvom – priamo alebo prostredníctvom svojich kňazov – biskupa legitímne vysväteného v apoštolskej postupnosti, ktorý učí vieru prijatú od apoštolov v spoločenstve s ostatnými biskupmi a ich cirkvami.“

Zdroj: Laudatio kardinála Kurta Kocha z roku 2015