„A čo pomohlo zasypaným ľuďom prežiť? Možno je tam viac vecí dokopy. Možno súhra náhod, to, ako sú uložení pod troskami, nemajú zranenia, len sa nevedia dostať von. Počujú záchranárov, ale už nemajú silu im dať vedieť. A vtedy práve dokážu psy veľmi pomôcť,“ hovorí o neuveriteľnej záchrane ľudí po niekoľkých dňoch od zasypania po zemetrasení v Turecku.

Pôsobí ako dobrovoľná záchranárka a psovod v Kynologickej záchrannej brigáde Košice. Spolu so svojím vycvičeným psom, sučkou Lornou, hľadá nezvestných ľudí. Pes podľa nej dokáže veľakrát viac ako technika a výhodou je, že hľadá aj za ťažkých podmienok a v náročnom teréne.

Rozpráva aj o spolupráci s rodinou nezvestnej osoby a o tom, ako vyzerá samotná záchranná akcia.

„Bohužiaľ, boli aj také akcie, ktoré dopadli smutne. Potom sa človek zamyslí, ako málo stačilo, keby sme vyrazili skôr, keby sme vedeli niečo viac...“ hodnotí v rozhovore pre Postoj Mirka Smrčová, ktorá sa záchranárstvu venuje už 14 rokov.

Katastrofu v Turecku a Sýrii prirovnávajú k apokalypse. Na čo všetko musí záchranár myslieť, ak tam ide ako psovod?

Prvá vec, na ktorú musí vždy záchranár myslieť, je on sám, musí dbať na svoju bezpečnosť. Mŕtvy záchranár už nikomu nepomôže. V takýchto situáciách má psovod, ktorý zasahuje so psom, vždy svoju dvojičku. Tá ho jednak kontroluje, kde je, nosí mu veci a dáva mu echo.

Keď sa stane, že sú znova otrasy, varuje ho, aby privolal psa. Ak by sa čosi stalo, neostane na tej ruine sám, bez pomoci.

Správy z Turecka potvrdzujú, že zasypaných našli aj po vyše 100 hodinách. Ako je možné, že človek dokáže prežiť v ruinách bez vody, bez jedla, v zime?

Považujem to za istý zázrak vzhľadom na nízku teplotu. Možno ich neprivalili ruiny budovy a nemajú početné zranenia, ale je tam riziko podchladenia, dehydratácie a vtedy dochádza k úmrtiu.

Je to asi túžba človeka, ktorý chce prežiť. Keď sa stane nejaká nehoda, hneď sa v človeku zapne mód, ktorý sa ho snaží udržať pri živote. Čiže je to veľmi zaujímavý mechanizmus nastavený na to, aby človek prežil, pokiaľ sa dá.

A čo pomohlo zasypaným ľuďom prežiť? Možno je tam viac vecí dokopy. Možno súhra náhod, to, ako sú uložení pod troskami, nemajú zranenia, len sa nevedia dostať von. Počujú záchranárov, ale už nemajú silu im dať vedieť. A vtedy práve dokážu psy veľmi pomôcť.

Verím tomu, že používajú aj termovíziu, ale keď sú ľudia pod haldou materiálu, tá technika nemá taký dosah a nevidí, že pod kopou materiálu je človek. Pes dokáže fantasticky nájsť zdroj pachu, odkiaľ ide, a bude sa snažiť pri tom mieste držať, bude označovať zdroj pachu štekaním.

Čiže pes dokáže viac ako technika.

Áno, a dôkazom toho sú psy, ktoré aj v Turecku našli a zachránili množstvo ľudí. Alebo lavínové psy, ktoré nájdu človeka pod snehom napriek tomu, že záchranári majú techniku na vyhľadávanie v lavínach. Ale nie všetky zasypané osoby majú lavínové vyhľadávače.

Pes dokáže uľahčiť prácu a zastúpi množstvo ľudí v rojnici, lebo pracuje s vetrom a snaží sa zachytiť nejaký ľudský pach.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Čo všetko sťažuje záchranárovi so psom hľadanie v teréne?

Veľmi náročný môže byť terén samotný, pretože v krkolomnom teréne sa pach inak šíri. Môže byť, že pes cíti zdroj pachu niekde na kopci, ale ak vbehne do rokliny, už ho necíti a musí sa vrátiť naspäť.

Inak sa správa pach, keď svieti slnko, keď je teplo, inak, keď je tieň či mrzne. Pre psa to tiež nie je príjemné, keď má niečo hľadať a snoriť na snehu v silných mrazoch. Aj to sú aspekty, ktoré môžu sťažovať pátranie.

Niekedy nám sťažuje pátranie aj veľa ľudí, ktorí chcú pomôcť, pretože tú oblasť zamoria svojím pachom, čo môže byť v konečnom dôsledku kontraproduktívne.

Hľadanie nezvestných v noci je takisto komplikácia?

Pre psa nie je. Pes vidí nosom, hľadá ním viac ako očami a v noci ešte o to intenzívnejšie vníma pachy. Ale v noci je to komplikovanejšie tým, že v pohybe je napríklad divá zver a psovod nevidí, kam šliape, a potrebuje svetlo.

Nevýhoda hľadania v noci je skôr v tom, že na psovi cez deň vidieť reakciu, keď zastane, vetrí a v noci to nemusí psovod postrehnúť. Vidí síce psa, lebo má na sebe svetelný obojok, ale nemusí si úplne všimnúť jeho správanie, keď niečo naznačuje.

Ako dá potom pes najavo, že našiel hľadanú osobu?

Je viac spôsobov, ako pes oznámi, že niekoho našiel. My používame štekanie, zdá sa nám to ako jeden z najprirodzenejších spôsobov. Pes ako keby volá a oznamuje, že našiel som, poď sem, a volá psovoda, ktorý to počuje aj z veľkej diaľky. Ale aj ten štekot psa treba rozlišovať, je iný, keď nájde osobu a keď napríklad šteká na veveričku na strome.

Druhý spôsob je takzvanou „nálezkou“. Je to taká krátka šnúrka, ktorú má pes na obojku, a keď nájde osobu, tak si ju vezme do papule ako aport a ide s tým k psovodovi a ten vie, že tá krátka šnúrka v papuli znamená, že našiel človeka. Psovod si ho zapne na obojok a idú späť spolu k nájdenej osobe. V Turecku väčšinou všetky psy pri nájdení štekali.

Dôležité je to, či pes označuje živú alebo mŕtvu osobu. Zviera môže označovať živé osoby štekaním, a keď už nie sú živé, tak si pes iba sadne a sedí. Spôsobov je mnoho. Keby to označoval úplne rovnako, tak na ruine sa stráca čas vykopávaním neživej osoby, ktorý sa dá využiť na záchranu ďalších živých.

Pes teda vie rozlíšiť živého a neživého človeka.

Od prvej chvíle to vie. Keď človek zomrie, v tele sa hneď spustí chemický proces, dochádza k rozkladu organizmu a pes to teda vie vyhodnotiť, o aký pach ide.

Ako dlho vydrží pes v akcii?

Závisí od terénu, od teploty. Sú psy, ktoré sú na pátračke niekoľko hodín, a keď zacítia človeka, tak idú za ním aj napriek únave. Môže to vyzerať tak, že sú na začiatku natešení, potom nejdú tak rýchlo, nebežia. A potom dôjde k tomu, že ak pes niečo zacíti, pridá, sám sa namotivuje. Má spojené, že nájdený človek rovná sa odmena. To ho učíme od mala.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Záchrana človeka je zrejme vždy boj o čas.

Nestrácajú sa len turisti, ale aj ľudia, ktorí majú nejaké skratové správanie, nejaké úmysly a myšlienky, takže tam ten čas je extrémne dôležitý. Čas je veľmi dôležitý faktor a náš úhlavný nepriateľ.

Je dokázané aj štatisticky, že keď sa stratí turista v lese, tak na tú pomoc dokáže počkať, vydrží niekoľko hodín. Ale ak sa napríklad stratí dieťa, tak rapídne tá šanca klesá, ak by napríklad malo prežiť v zime v lese. Dospelý človek sa snaží niekde schovať, možno si urobí prístrešok, dieťa takto nepremýšľa.

Je to určite nápor na psychiku záchranára.

Je to nápor, ale je to aj o tom, že ak záchranár zažije minimálne jeden úspech, keď nájde človeka, vidí tú radosť všetkých príbuzných. Je to silná emócia, ktorá ho utvrdí v tom, že to má zmysel robiť.

Vždy si poviem, že keby sa mne niekto z blízkych stratil, tak v tej bezradnosti, ktorá človeka chytá, vezmeš akúkoľvek pomoc, ktorú niekto ponúkne. Sama nemáš šancu hľadať v lese človeka či dieťa.

Nie všetky pátracie akcie sa však končia šťastne.

Ak má človek nejakú nádej a dúfa a my mu povieme, bohužiaľ, našli sme príbuzného, ale... tak je to smutné, je to realita. Ale na druhej strane rodina má pokoj na duši, pretože to vie uzavrieť. Môžu sa dôstojne rozlúčiť. Nemá takú slepú nádej, že možno ešte niekde je.

V poslednom čase takmer každý deň na sociálnych sieťach kolujú výzvy o nezvestných osobách, médiá prinášajú správy o ľuďoch, ktorí odišli z domu, a rodina sa s nimi nevie spojiť. Ako sa začína pátracia akcia v takýchto prípadoch, kto vás zavolá a ako viete, kde presne treba začať hľadať?

Niekedy nás osloví rodina, ale v poslednom čase máme veľmi dobré vzťahy s políciou v Košiciach a okolí. Boli sme spolu na niekoľkých pátracích akciách, vedia, ako pracujeme. My sa nemiešame do ich kompetencií, oni do našich. Vždy, keď nás osloví rodina, zisťujeme, či je to nahlásené aj na polícii.

Aj keď sme členmi integrovaného záchranného systému, spolupráca je veľmi dôležitá. Ak niekto nahlási, že nezvestného niekto videl, alebo sú kamerové záznamy, my nemáme kompetencie, aby sme sa pozreli, ale polícia nám s tým dokáže pomôcť. Keď vieme, že prešiel konkrétnou ulicou a je tam les, tak vieme, kam ideme hľadať. 

Niekedy prehľadávame miesto ešte raz, máme už svoju metodiku, robíme si o tom aj digitálny záznam trasy. Sledujeme, kde sme boli a čo sme prešli. My aj naši psy. To predložíme polícii aj rodine.

Niekedy sa stane, že nás neoslovia, ale zbadám na sociálnej sieti, že niekto niekoho hľadá, takže sa im ozveme a ponúkneme pomoc. Mali sme aj takúto pátraciu akciu. Všimla som si žiadosť na sociálnej sieti od rodiny, že hľadajú staršieho pána v Košiciach, ktorý nedorazil na dohodnuté miesto a ani sa nevrátil domov. Jednu noc už strávil vonku a ďalšiu by možno už neprežil. Bol zamotaný v kroví. Na pomoc sme si zavolali hasičov, ktorí sa k nemu museli presekať, aby ho dostali silne podchladeného a dezorientovaného do sanitky.

Vždy máte nejakú stopu, pomocou ktorej začínate pracovať?

Niekedy nemáme nič. Nie každý si vezme so sebou mobil. Sú prípady ľudí, ktorí nechcú byť nájdení. Odídu z domu, nechajú doma mobil, doklady, nepovedia, že idú, a nechajú napríklad len list na rozlúčku. Tam je to už ťažšie.

Na základe toho, že aj my máme nejaké svoje štatistiky a skúsenosti, vieme povedať, že ak je ten človek starší a napríklad trpí Alzheimerovou chorobou, dokážeme odhadnúť, kde sa bude pohybovať, aké miesta bude hľadať, akú trasu si vyberie, lebo podľa štatistík pátracích akcií to približne tak vychádza.

A pri ľuďoch, ktorí majú nejaké úmysly, tiež platí, ako asi budú postupovať. Máme za sebou aj nejaké školenia s odborníkmi zo psychológie, podľa toho potom zvolíme metodiku a ďalší postup.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Tie osoby, ktoré zvyknete hľadať, niečo spája? Napríklad vek alebo psychický stav?

Keď začíname hľadať, využívame dotazník o nezvestnej osobe, preto, aby sme niečo nevynechali. Vždy sa jeden z tímu rozpráva s rodinou a kladie otázky, na základe ktorých sa dozvieme, čo potrebujeme, do akej skupiny patrí, a podľa toho prispôsobujeme pátranie.

Ak ide o staršiu osobu, môže tam byť už spomínaná Alzheimerova choroba alebo starecká demencia, môžu to byť rôzne iné psychické poruchy, depresie, autizmus. Ak je to niekto, kto nechce byť nájdený, vyhodnocujeme, či je tam nejaký psychický problém alebo ide o skratovú reakciu. Keď je to turista alebo hubár, zisťujeme, kde rád chodieval, obľúbené trasy, miesta. 

Veľmi dôležité sú vstupné dáta. Či je tou osobou turista vo výbornej fyzickej kondícii alebo starší človek, ktorý štandardne chodí veľmi pomaly. Teda nepôjde do kopca, ale bude sa snažiť ísť po lesnej ceste. Turista si však povie, že nevie, kde je, vybehne na kopec, aby chytil signál na mobil. Tam nič nechytí, tak ide ešte ďalej a dostane sa až niekde hlboko do lesa, kde nemá ani signál, ani už nevie, kde je.

Pristavme sa ešte pri záchranárskom psovi. Čo je dôležité, aby spĺňal? Aké to má byť plemeno, aké má mať vlastnosti?

To plemeno v konečnom dôsledku nehrá až takú rolu, dôležitá je povaha zvieraťa. Je dobré mať určité fyzické predispozície. Veľmi malé psíky môžu mať problém s fyzičkou, pretože je to namáhavé na kondíciu. Aj my ako záchranári musíme mať nejakú kondíciu.

Veľké plemená, ktoré sú ťažké, majú problém v pohybe, preto im to bude trvať dlhšie, kým niečo prebehnú.

Takže fyzické predpoklady musia byť, ale čo sa týka rasy, pokojne to môže byť kríženec. Človeku môže byť jedno, kto mu zachráni život. Či pes s rodokmeňom od A po Z, alebo strapatý psík z útulku.

A vlastnosti?

Mala by to byť veľmi dobrá povaha v zmysle, že má rád ľudí. Pes, ktorý nemá veľmi rád ľudí alebo je plachý, alebo sa ich bojí, nemá ani dôvod ich hľadať. Keď sa niečoho bojím, tak mi to ani nechýba k životu.

Mal by byť kontaktný k ľuďom, poteší sa im, pretože sú to kamaráti, ktorí majú odmenu, pohladenie, pekné slovo. Pes by nemal byť agresívny voči iným psom, pretože na pátračke je psov viacej. Nemal by mať problém s rôznymi povrchmi, zvukmi, dopravnými prostriedkami. Všeobecne plaché, bojazlivé psy nie sú vhodné. Ani prehnane agresívne psy.  Žiaden extrém nie je dobrý.

Veľa vecí sa psy dokážu naučiť a pochopiť počas tréningov a socializácie. Výcvik záchranárskeho psa sa nikdy nekončí.

Ako dlho potom trvá jeho príprava na terén? Sú nejaké skúšky, ktorými sa overuje?

To, že je pes schopný a použiteľný na pátraciu akciu, overujeme skúškami. Robia sa buď podľa medzinárodného skúšobného poriadku, alebo národného. U nás v brigáde trénujeme podľa toho medzinárodného, ale nie sú medzi nimi v zásade až také veľké rozdiely.

Psy preverujeme na plošné prehľadávanie, lesy, lúky, pretože 99 percent našej práce je hľadanie nezvestných ľudí v takomto priestore. Samozrejme, venujeme sa aj ruine. U nás, našťastie, zemetrasenia nie sú, ale ak padne budova, napríklad ako sa stalo v Prešove, tak aj tam zasahujeme.

Pes sa potrebuje pohybovať aj po ruine, betóne, tehlách, kameňoch, nepríjemnom materiáli, zísť aj do hĺbky či dostať sa do výšok, na nestabilný podklad, šmykľavý.

Ďalšia špecializácia je, že pes stopuje špecifický pach jedného človeka, čo je mantrailing, a to sa robí na dlhej vôdzke. To je použiteľné hlavne v prípadoch, že vieme, kde bola naposledy osoba videná, a potom sa dá odtiaľ štartovať. Keď nevieme, odkiaľ začať, používame plošné psy, nie mantrailové.

Psovod zrejme musí sledovať každý jeden pohyb psa.

Áno, musí ho vedieť čítať. Jeho správanie, prečo sa tak rozbehol, či za zverou, či ho niečo zaujalo, či sa niečoho nezľakol – v lese napríklad diviakov.

Ideálne je, ak psovod vidí na psa počas práce, číta ho, sleduje, či pes pracuje, ako má, alebo už je na hranici svojich síl sústrediť sa a je čas na prestávku.

Zviera nedokáže pracovať trebárs štyri hodiny vkuse. Má nejaký svoj limit, pracuje, vypne sa, a keď zas zacíti pach, znova sa zapne. Na skúsených zvieratách to už vidieť.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Na psa musí byť psovod naviazaný, taký parťák.

Musí tam byť maximálna dôvera. Ja dôverujem v jeho schopnosti, on dôveruje mne.

Pes pre mňa rád pracuje, samozrejme, robí to za nejakú odmenu počas tréningu, ale v konečnom dôsledku sa teší, že má nejaké zážitky. Psy sú spoločenské zvieratá, nerady sú samy, sú rady s človekom. Pokiaľ sú dobre motivované, budú spolupracovať vo dvojici.

Vždy platí, že s vytrénovaným psom by mal ísť jeho psovod, nie niekto iný. Už by to totiž nefungovalo, tá chémia by tam už nebola.

Kto je okrem záchranárov so psami a polície na pátracej akcii?

Je tam rodina, dobrovoľníci, polícia, hasiči, dobrovoľní hasiči. Mali sme veľkú pátraciu akciu v dedine pri Košiciach, kde bolo spolu až 300 ľudí. Hľadali sme osobu skoro týždeň a veľmi intenzívne. Polícia preverovala nové informácie, my rôzne miesta a nové lokality, kde by sa mohla nachádzať.

Ako na pátračke komunikujete? Je tam ticho?

Komunikujeme prostredníctvom vysielačiek, aj s políciou, aj s veliteľom, ktorý je staticky na mieste. Jemu hlásime, ktorý sektor sme prešli, či máme nález, či vidíme niečo zaujímavé, a prípadne ohlásime nebezpečenstvo.

Aby pes neriešil pachy, ktoré mu navievajú, v rojnici si pešiaci držia odstup za psovodom a psom. Ideme všetci spolu, ale so psom sme popredu. Celú rojnicu koordinujeme, aby to malo zmysel a efekt.

Keď pes prejde svoj sektor alebo priestor, ktorý dostane, vráti sa a čaká na ďalší povel. Kým nepríde, vieme, že pracuje a overuje pachy.

Ako vy konkrétne ako psovod záchranár zvládate náročné pátracie akcie, pri ktorých ide o život?

Snažím sa tie zlé veci z mysle vytlačiť alebo sa z nich poučiť. Viac si pamätám tie pozitívne pátracie akcie. Pamätám si jednu z prvých akcií, keď sme našli nezvestnú osobu, a ten pocit bol pre mňa fantastický, vtedy som si povedala, že toto má určite zmysel a stojí to za tie dlhé tréningy v každom počasí.

Bohužiaľ, boli aj také akcie, ktoré dopadli smutne. Potom sa tak človek zamyslí, ako málo stačilo, keby sme skôr vyrazili, keby sme niečo vedeli...

Niekedy sa stáva, že rodina nám nepovie všetky informácie, zahmlievajú diagnózu, ktorá môže byť kľúčová informácia pri následne zvolenom postupe hľadania.

Čím to je?

Ľudia neradi priznávajú, že ich príbuzný má nejaké psychické problémy, radšej to zamlčia. Nie je to niečo, čím by sa chceli chváliť, to je pochopiteľné. A keď sa nájde, tak až potom pripustia, že bol nešťastný v poslednom čase alebo bral nejaké lieky, čo však nepovedali. Škoda, keby sme to vedeli, mohli sme pracovať a postupovať inak.

Pre nás sú dôležité naozaj všetky detaily, aj tie, ktoré možno nie sú pre niekoho dôležité. Preto máme dotazník s otázkami pre rodinu.

Čo je pre psa najlepšia odmena za dobrú prácu?

Je to veľmi individuálne. Každý pes má inú motiváciu. Niekto je pažroško, má rád odmeny ako surové mäsko, niektoré psy majú rady syr či špekáčik. A iné majú silný koristnícky pud, čiže rady pracujú za odmenu vo forme hračky. Tak ako pri ľuďoch, že niekto má rád rezeň so zemiakmi a iný zbožňuje špagety. Niektorým psom zase stačí obrovská pochvala, že je najšikovnejší pes na svete. Majú rôzne povahy ako ľudia a potešia ich rôzne veci.

Ste dobrovoľníčka, čiže zachraňujete vo svojom voľnom čase.

Všetci u nás v kynologickej brigáde máme svoje zamestnanie. Pri nástupe do práce poviem, čo robím, a zisťujem, či by ma v prípade potreby vedeli uvoľniť. Zatiaľ som sa vždy stretla s veľkým pochopením a porozumením zamestnávateľa.