Už tento víkend sa do Zvolena chystajú stovky veriacich žien z rôznych vekových kategórií, aby zažili spoločenstvo a duchovne načerpali. 

„Vnímam, že ženy sú hladné po zdravom sesterstve. Ľudia si väčšinou myslia, že keď sa ženy stretnú, neveští to nič dobré, len ohovárajú alebo robia intrigy. Ja verím, že keď sa ženy naučia spolu vychádzať a odovzdávať si múdrosť, môžu sa navzájom obohatiť,“ povedala pre Svet kresťanstva jedna z organizátoriek konferencie Michaela Paštrnáková

Pracuje v technologickej firme a spolu s manželom vychováva v ekumenickom manželstve dve deti. V posledných rokoch moderovala Ženskú konferenciu Nespútaná, na ktorej sa cez pandémiu zúčastnilo viac ako 1 200 žien.

Okrem konferencie sme sa rozprávali o jej ceste do manželstva, o ženskej spiritualite, sesterstve aj o tlaku, ktorý na seba ženy samy vyvíjajú. 

V akom prostredí ste vyrastali?

Rodičia sú katolíci a svoju vieru brali vždy vážne. No osobnejšie a živšie ju začali prežívať, keď prišli do Spoločenstva pri Dóme sv. Martina. Najskôr sme tam chodili z poslušnosti, neskôr sme aj my so súrodencami prežili Boží dotyk.

Pochádzam zo štyroch detí, viera bola súčasťou mojej identity, no sama som potrebovala prežiť niečo ako „obrátenie“, aby to nebola len viera prevzatá od rodičov alebo vychádzajúca z tradície, ale naozaj prežitá.

Koľko ste mali rokov? 

Mala som trinásť. Bolo to na Kampani pre Ježiša. Zrazu som pocítila v srdci Božiu lásku a akoby som až fyzicky počula: „Ty si moja milovaná dcéra.“

Vedela som, že som milovaná dcéra, rodičia ma majú radi, nemala som zranenia z detstva, ale počuť to vyznanie od Boha je predsa len úplne iný rozmer. Uverila som mu naplno a to presvedčenie, že Boh je živý a vie o mne, mi nikto nemohol vziať. 

Spomínate, že ste našli osobnú vieru ešte pred vstupom do puberty. Predsa len jeden duchovný zážitok nemusí mladého človeka, ktorý čelí nástrahám násťročných, udržať pri viere. Nemali ste neskôr potrebu rebelovať voči tomu, k čomu vás viedli rodičia?

Vôbec nie. Mali sme skupinku mladých, chodili sme s Lamačskými chválami robiť scénky a svedectvá po Slovensku. Od pätnástich rokov som bola súčasťou modlitbového tímu na Campfeste. Žili sme vieru aktívne.

Navyše mám veľké šťastie, že moja mama sa s nami od malička otvorene o všetkom rozprávala. Keď prišla z práce a my zo školy, ľahli sme si spolu do jej postele a každý sa zdôveroval, aký mal deň, aké problémy riešil. Vyrastali sme v Petržalke v deväťdesiatych rokoch a múdro nás viedla k tomu, aby sme vedeli rozlišovať, čo je dobré a čo zlé. 

Mala som asi dvanásť rokov, keď k nám zavolala dievča, ktoré pre drogy zažilo úplné dno a stretnutie so smrťou. Bola to dcéra našich známych, ktorí boli veriaci, poznali sme ju zo stretiek. Svedčila nám, ako sa z toho dostala. Dnes viem, že to bolo prevencia. Vo mne to vyvolalo pocit, že to zažiť nechcem.

Tak ste mame bezvýhradne verili? 

Jednak som bola vo veku, keď dieťa prijíma od rodiča všetko ako pravdu, ale tým, že bola k nám celý život úprimná, nikdy nás neklamala, nezahmlievala ani nám netvrdila, že Ježiško nosí darčeky, mali sme k nej dôveru, nebol dôvod neveriť jej. Prijala som jej názor skôr, než som niečo počula od spolužiačok.

Obrátenie v trinástich bol úplne ideálny vek, pretože som vďaka vedeniu Ducha Svätého vždy podvedome vedela, čo je správne. Nebola som outsider, chodila som na štátne gymnázium, vždy som bola v tej coolovej partii a spolužiaci videli, že je so mnou zábava. Ale mala som hranicu, za ktorú som nešla. 

Veľa som sa s mamou rozprávala aj o menštruácii a sexe. Mala som už od skorého veku v sebe zafixované, že chcem počkať so sexom až do manželstva. Preto som ani neexperimentovala s chalanmi. Začala som chodiť až s mojím manželom v devätnástich. 

Foto: Postoj/Adam Rábara

Váš manžel pochádza z praktizujúcej evanjelickej rodiny. Ako ste sa spoznali?

Boli sme dlhoroční kamaráti. Na vysokej škole sme mali ekumenickú skupinku z rôznych spoločenstiev a denominácií. Videla som, že úprimne miluje Pána Boha, a to prevážilo to, z akej je cirkvi.

Neprichádzali do vášho vzťahu nezhody pre rozdielnosť názorov? 

Bola to výzva. Rozprávať sa o rozdieloch vo vieroučných veciach, sama si v hlave utriediť, čomu verím, a priznať si, či som ochotná za tým stáť a vôbec diskutovať o tom, bola skúška aj pre mňa. Niektoré veci boli bolestivé, niektoré menej. No kľúčové bolo, že sme sa rozhodli byť jednotní.

Keď sme boli na prípravách na manželstvo, padli otázky, ako budeme vychovávať deti. Pre katolíkov je manželstvo sviatosť, zdá sa mi, že sa to berie akoby vážnejšie. Priznám sa, mala som z toho preto väčší stres plus nechceli sme sklamať rodičov. 

Keď sa chcú zosobášiť evanjelik a katolíčka z rodín, kde sa viera nepraktizuje, je to jednoduchšie, ale u nás boli obe strany aktívni veriaci. Napriek tomu, že nám všetci hovorili, aby sme sa v slobode rozhodli, v ktorom kostole bude svadba, považovali za najlepšie, aby to bolo predsa len u nich.

Podľa čoho ste sa rozhodli, v ktorej cirkvi bude sobáš? 

Nechali sme to na Pána Boha. Obaja sme si dali čas, kedy sa budeme za to modliť. Snúbenec išiel s rodinou na dovolenku a po návrate sme sa mali rozhodnúť. V modlitbe som Bohu povedala: „Tu som, povedz mi, čo mám robiť.“

Dostala som citát z Božieho slova, kde sa písalo, aby sa ženy podriaďovali svojim mužom. Priznám sa, bolo mi až fyzicky zle, že čo to asi znamená. (Úsmev.) Predsa len sme boli ešte deti, mali sme dvadsaťdva rokov. No vedela som, že keď sa snúbenec vráti z dovolenky, mám prijať to, s čím príde on.

S akým riešením prišiel snúbenec?

Tomu Boh upriamil pozornosť na citát: „Preto muž opustí svojho otca a matku a pripúta sa k svojej manželke.“ Rozlíšil to tak, že ide aj o výber denominácie, v ktorej budeme vychovávať deti a kde bude sobáš. 

Keď sme sa stretli v parku na lavičke, mala som stres. Obaja sme povedali, čo sme v modlitbe rozlíšili, a spoločne prijali rozhodnutie, že sobáš bude v katolíckom kostole. Tým, že nám to Pán Boh potvrdil, akoby to odzbrojilo aj rodičov.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Ako sa vám darí praktizovať ekumenické manželstvo, udržať si vieru a vysvetľovať rozdiely deťom? 

Stále sa v tom učíme chodiť. V nedele chodíme do katolíckeho kostola, deti chodia na katolícke náboženstvo, ale snažíme sa chodiť aj na chvály a žiť v ekumenickom prostredí. Manželovi súrodenci sú v rôznych denomináciách. Na vlastnej koži zažívame, že podstatné je, kde v tom celom má miesto Pán Boh.

Ale áno, je to priestor na veľa rozhovorov s deťmi. Pri vysvetľovaní rozdielov deťom si aj ja sama niekedy musím doštudovať veci, nie som teologička. Je to proces, hlavne pri deťoch, ony sú zrkadlom toho, či to s vierou myslíme vážne, a veľmi rýchlo nás vedia prekuknúť. 

Pripravujete konferenciu, ktorou chcete duchovne povzbudiť ženy. Materstvo je v živote každej ženy veľký míľnik a často zatrasie aj duchovným životom a dovtedajším spôsobom prežívania viery. Ako to bolo u vás? 

Keď sa mi narodila prvá dcéra, nevedela som vôbec nič o deťoch, bolo to pre mňa veľmi náročné obdobie. Každý deň som bola sama, mama pracovala na druhom konci Bratislavy, svokra bývala na Liptove, nemal mi kto postrážiť deti.

Dovtedy som bola aktívna v službe, chodili sme evanjelizovať a zrazu sa môj život scvrkol na čas, keď som bola sama doma s dieťaťom. Zrazu som premýšľala, kde je môj duchovný život. Má mi stačiť, že si sama zoberiem Bibliu do ruky? Bola som z toho hotová. 

Navyše kedysi som si vedela kvôli modlitbe aj privstať. Ale pri bábätku som sa nevládala modliť, nedalo sa mi sústrediť, čítať duchovné knihy a niekedy sa mi ani nechcelo. Mala som pocit, že som zlyhala. 

Čo vám pomohlo zmeniť nazeranie na svoju úlohu matky? 

Marta Letková mi múdro povedala, že to nepotrvá večne a mám prijať, že je to moje poslanie na tento určitý čas. Neznamená to, že budem deťom venovať celý život, práve naopak, ten čas, keď ich môžem mať naplno pri sebe, rýchlo pretečie. To ma oslobodilo.

Uvedomila som si, že teraz som tam, kde ma Pán Boh dal. Pochopila som, že tie tri roky, ktoré strávim s deťmi, sú nič z pohľadu večnosti alebo aj kariéry. Keď som sa tomu odovzdala, prežívala som Božiu blízkosť aj pri každodennej rutine.

Podarilo sa mi zvyknúť si na strelné modlitby počas dňa alebo kočíkovania. Pánu Bohu to stačilo. On videl, kde som, v akej situácii, verila som, že je milosrdný.

Autorka biblických príbehov pre deti Nepodceňujme detského poslucháča. Deti vedia pochopiť viac, ako si myslíme

Monika Ostrovská

Rozhovor s Paulou Zelenayovou, autorkou detských piesní a príbehov, ktoré sú inšpirované Novým zákonom.

Môže matkám v podobnej situácii pomôcť stretávanie sa s inými ženami?

V prvých rokoch materstva ma to úplne pohltilo, nemala som čas ani energiu vyvíjať iniciatívu a stretávať sa s inými ženami. Ale keď som sa už s niekým stretla, pochopila som, že aj ony majú rovnaké problémy, rovnako im deti doma plačú a nevedia si s nimi rady. To ma veľmi oslobodilo. 

Vnímam, že ženy sú hladné po zdravom sesterstve. Ľudia si väčšinou myslia, že keď sa ženy stretnú, neveští to nič dobré, len ohovárajú alebo robia intrigy. Ja verím, že keď sa ženy naučia spolu vychádzať a odovzdávať si múdrosť, môžu sa navzájom obohatiť. 

Už ako mladé dievča som hľadala múdrosť starších veriacich žien a nasávala od nich. Privyrábala som si strážením detí a pritom som vyzvedala, ako to ony majú v rodine. Všetky ženy majú potrebu rozprávať sa. Ak vedia ísť do hĺbky a nezostať na povrchu, dokážu hovoriť aj o tom, v čom zlyhávajú, dajú si dole masku dokonalosti, oslobodzuje to aj iných. 

Zdá sa vám, že na dnešné ženy je vyvíjaný tlak, aby boli dokonalé?

Ženy si často na seba samy vyvíjajú tlak, čo musí byť dokonalé v ich živote, ako by mala vyzerať ich domácnosť, vzťah, rodina, deti, ako by sa mali stravovať a starať o seba, akú by mali mať postavu. Ale to sa nedá. Ja sama si niekedy toho naložím toľko, že som z toho nervózna. 

Keď sú Vianoce alebo má prísť návšteva, mám predstavu, ako by to malo doma vyzerať, a keď si deti zmyslia, že si chcú práve vtedy vystrihovať a narobia neporiadok, som nervózna a kričím na ne. Potom sa im ospravedlním a ony mi povedia: „Maminka, ale aj tak je to krásny byt.“ Vtedy si uvedomím, že majú pravdu a že to ja som si vyfabulovala vo svojej hlave predstavu, pre ktorú cítim tlak.

Na Slovensku zažívame v posledných rokoch akýsi rozmach podujatí pre ženy. Organizujú sa pre ne rôzne konferencie, iniciatívy a stretnutia. Prečo majú ženy potrebu stretávať sa a diskutovať o ženských témach?

Kedysi sa žilo viac komunitne, v jednom dome žili viaceré generácie. Ženy z dediny sa po večeroch schádzali a spoločne driapali perie alebo inak manuálne pracovali. Mladé ženy sa prirodzenejšie dostali k múdrosti starších žien. Dnes to chýba.

Ženy žijú viac izolovane a v samote na materskej. Dievča sa po vysokej škole zrazu vydá, zostane žiť s deťmi a manželom v meste vzdialenom od rodičov a nemá pri sebe nikoho, nemá odkiaľ vedieť, ako veci fungujú. Aj ja som prežívala pocit samoty na materskej. 

Stalo sa mi, že keď som čakala naše druhé bábätko, boli sme na Campfeste a začala som krvácať. Potratila som, napriek tomu, že sa všetci za mňa modlili a hovorili slová o živote. Veľmi ťažko som to prežívala a kričala na Boha. Niekto povie, že aké zlé načasovanie, ale ja viem, že to bola veľká milosť byť vtedy na Campfeste.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Prečo?

Prichádzali za mnou do chatky mnohé ženy zo všetkých vekových generácií, aby ma povzbudili. Zdôverovali sa, že aj im sa to stalo a prežívali rovnaký smútok. Mne to dodalo istotu, že to nie je mnou, že sme prišli o bábätko, že to nie je moja chyba a že sa to stáva aj iným ženám, hoci sa o tom bežne nehovorí.

Vtedy som si uvedomila, že keby mali ženy priestor zdôverovať sa o živote, o koľko menej by prežívali sebaobviňovanie, sebaneprijatie a iné boje, len vďaka svedectvu niekoho iného. 

Práve toto je cieľ Ženskej konferencie, cielene vytvárať vzťahy medzi ženami, spájať ich, zoznamovať, lebo si majú navzájom čo odovzdať. Každá máme iný dar, niektoré vedú chvály, iné prorokujú, iné vedia dobre kázať. Tieto dary nie sú vyhradené len mužom, ale aj ženám a myslím, že tie dostávajú málo priestoru. 

Ženská konferencia je v tomto pionier. Minule som sa rozprávala s manželom, či počul na nejakom podujatí kázať ženu o bežnej duchovnej téme, ktorá by nesúvisela priamo so ženstvom. Uznal, že nevie povedať z hlavy. Myslím, že ženy majú toho veľa čo povedať aj mimo vzťahových tém.

Môže sieťovanie žien pomôcť predchádzať stereotypu, ktorý ste spomínali, že ženy ohovárajú, medzi sebou súťažia a porovnávajú sa?

My sme majsterky v domýšľaní si, ale keď spoznáme konkrétnu ženu, zrazu máme na ňu úplne iný pohľad. Sama si pamätám situácie, keď som bola voči niektorej žene vysadená, a keď som ju spoznala, vzniklo medzi nami priateľstvo. Nemusí nám byť každý hneď sympatický a práve to spoznávanie nám pomáha vytvoriť lásku k človeku.

Zdá sa vám, že tento hlad po stretávaní sa, rozhovoroch a delení sa o skúsenosti je len v kresťanskom svete alebo si to všímate aj medzi ženami v práci?

Jednoznačne aj v sekulárnom svete. V našej technologickej firme pracuje čoraz viac žien. Ja som bola prvá zamestnaná žena, ktorá mala deti, ostatní boli single. Len v Bratislave máme štyridsať žien a robievame si neformálne spoločné stretnutia.

Nie je to kresťanské prostredie, no napriek tomu si máme čo povedať, podeliť sa o to, čo prežívame. Už nejaký čas sme to stretnutie nemali a ženy za mnou chodili s otázkou, kedy bude ďalšie. Aj kolegovia sú strašne zvedaví, čo tam rozoberáme, ale my len sedíme a rozprávame o živote. Mám pocit, že keď sme prestali žiť v komunitách, veľa žien sa cíti osamelo. A kto nemá rodinu či partnera, tak už úplne. A kto chce byť sám? Nikto.

Je skvelé, že sesterstvo, ktoré zažívame so ženami v kresťanskom prostredí, môžeme prinášať ďalej – do svojich prác, rodín. Koľké sestry sa spolu nerozprávajú, napriek tomu, že sú pokrvné sestry. Verím, že ženy, ktoré spoznajú Pána Boha, dokážu priniesť zmenu do svojho okolia.

Prekladateľka The Chosen Seriál mi odhalil radikálnu vec: svätosť je niečo úplne iné, než si myslíme

Monika Ostrovská

Rozhovor s herečkou a líderkou slovenského prekladateľského tímu seriálu The Chosen Annou Matejovou.

Ženskú konferenciu Nespútaná organizujú ženy z projektu Godzone po siedmy raz. Aké témy plánujete otvoriť?

Konferencia nesie tému Krajina. Snažili sme sa život ženy pripodobniť krajine. Každá z nás má v živote močiare, do ktorých sa nechce spúšťať, chce ich zablokovať a zabudnúť na ne. Sú tam aj vrchy, tie ťažké veci, ktoré nás strašia, že ich budeme musieť zdolať. Ale nájdeme tam aj krásne lúky, kde chceme oddychovať a vychutnávať si, keď sa nám darí. 

Na konferencii chceme tou krajinou prejsť. Chceme ženy zaviesť do močiarov, aby sa nebáli upratať si v nich. Chceme, aby ženy objavili, čo sú pre ne v živote tie vrchy a ako ich zdolať. Vrchy predstavujú základné témy, ktoré trápia ženy. 

Niekto má napríklad problém s financiami, niekto so sexualitou, budeme hovoriť o poruche príjmu potravy a zdravotnom stave, ďalšia téma bude o tom, ako sa vyrovnať s tým, keď niečo nemám, napríklad manžela, deti, kariéru, peniaze, priateľov. Poslednou témou bude, ako budovať vzťahy medzi ženami. Ku každému vrchu sa vyjadrí hostka, ktorá povie svoje svedectvo, ako s týmto vrchom zápasila. 

Je konferencia prispôsobená aj pre staršie ženy? Pre aké vekové kategórie je určená? 

Spodná hranica je od sedemnásť rokov, pretože vtedy sa z dievčat stávajú ženy. Horná hranica nie je, ale z minulých rokov sme dostali veľa spätnej väzby, že tematicky cielime na mladé matky okolo tridsať rokov a staršie ženy si tam nemali čo nájsť.

Tento rok sme sa vyslovene zamýšľali nad medzigeneračnými témami a vo mne rezonoval vzťah nevesta a svokra. Preto som si do diskusie pozvala svoju svokru, ktorá mi je vzorom v ženskosti, duchovnosti, v tom, ako vníma Pána Boha, aký postoj zachová, keď prežíva ťažké udalosti.

Pozvali sme aj Máriu Podhradskú, ktorú poznajú rôzne vekové kategórie, a budem sa s ňou rozprávať o nádeji v ťažkých časoch, čo je aktuálna téma pre všetkých. 

Foto: Postoj/Adam Rábara

Ako hodnotíte myšlienku založiť Ženskú konferenciu spätne za obdobie siedmich rokov? Vidíte v tom zmysel?

Každý rok ideme do toho s tým, že nevieme, ako sa to ujme. Myslím si, že feedback je jasný, ženy to potrebujú, sú hladné. Najvypuklejšie to bolo cez covid. Vtedy sa ukázalo, že nejde o nejaký bočný projekt Godzonu, ale o veľmi potrebnú vec. 

Nie každá žena si mohla dovoliť vycestovať od rodiny na dva dni. Finančne aj časovo to bolo dostupnejšie, keď sme robili konferenciu online, ženy mohli doma pri deťoch sledovať duchovný obsah. Dovtedy chodilo na fyzickú konferenciu tristo žien a zrazu sa ich cez pandémiu pridalo 1 200. To bolo veľkým prekvapením.

Akú účasť očakávate momentálne? 

Nevieme, čo očakávať, keďže to bude po dvoch rokoch naživo. Navyše po pandémii je náročné ľudí niekam vytiahnuť na živé podujatie, lebo to vyžaduje viac námahy. Ale my veríme, že ženy prídu, lebo to nie je len o duchovnom programe, ale aj o stretnutí a oprášení starých priateľstiev. Dajú si spolu kávu, kúpia si oblečenie v sekáči, ktorý pre ne pripravujeme. Stále sa snažíme vymýšľať nové veci, posúvať latku vyššie technicky aj umelecky, aby to bol pre ženy zážitok.

Konferenciu otvárate už v piatok večerným programom. Dá sa ešte prihlásiť?

Zvýhodnené predplatné sa skončilo, ale vstupenky je stále možné zakúpiť online aj na mieste. Dá sa prísť aj na otočku na jeden deň. 

Hneď v úvode chceme ženy pozvať do zresetovania a stíšenia sa, aby dokázali vystúpiť z kolobehu povinností, v ktorom sú celé dni. Preto sme ako prvé naplánovali adoráciu, chcem spoločne ísť pred Pána, sadnúť mu k nohám a „nemartovať“, ale byť Máriou, ktorá si vybrala lepší podiel.

Zdá sa, že podobných konferencií a stretnutí zameraných vyslovene na prežívanie muža je všeobecne menej. Potrebujú aj muži takéto podujatia? 

Určite sú aj duchovné akcie pre mužov, napríklad v Otcovej stodole vo Važci pravidelne organizujú duchovné obnovy pre mužov. Ale muži potrebujú mať iný spoločný čas. Ženám stačí sadnúť si a vyrozprávať sa, ale muži pri tom potrebujú aj aktivitu. Oni to možno nenazvú konferencia, ale napríklad hrebeňovka. Samozrejme, určite sa potrebujú rozprávať, povzbudzovať a odovzdávať si múdrosť, aby mohli rásť, ale iným spôsobom. 

No s manželom sme usúdili, že na Slovensku nesú a odovzdávajú spiritualitu ženy. Keď sa pozrieme do rodín, často to ťahajú ženy. V kostole cez týždeň vidno väčšinou ženy, málokedy mužov. Môj ocino chodil do kostola s mamou a zapájali sa do vecí spoločne. Ale veľakrát sa mama stretla s komentármi iných žien, že jej závidia, pretože sú v tom spolu.

Nemalo by to byť o tom, že žena je aktívna a ťahá deti do kostola, núti ich chodiť na náboženstvo. Kňazom rodiny by mal byť muž. Ženy to na Slovensku dosť ťahajú, ale zdá sa, že sa to otáča. Aspoň v našej generácii vidno viac mužov, ktorí sú aktívni, nenechávajú to na ženu a vieru vnímajú ako súčasť svojej identity a nie nejaký folklór.