Mať sa dobre bez námahy, to by bol život! Radi snívame, a keď je toho na nás príliš, predstavujeme si, aké by to bolo fajn, keby sa problémy samy vyriešili. Mať tak povestný Arabelin prsteň alebo čarovný prútik, to by sme si život vedeli zariadiť.

Všetci občas snívame. V rozprávkach sa objaví zázračná nádoba, z ktorej neubúda jedlo ani nápoj. Bolo by to pohodlné, mať o všetko postarané, nemyslieť na zajtrajšok, lebo všetkého bude dostatok a všetko sa vyrieši. Aj tá živá voda by sa zišla. Okúpať sa v nej alebo dať si pitnú kúru a hneď by sme boli lepší, mladší, krajší, zdravší.

Je pravdou, že niekedy sú naše životné kríže veľmi ťažké. Sme šťastní za každú dobrú dušu, ktorá nám ten náš aspoň chvíľu pomáha niesť. Niekedy sme iba pohodlní a priali by sme si, aby všetko dobre fungovalo bez nášho pričinenia.

Hoci nemáme živú vodu ani zázračný prsteň, mnohé okolnosti robia náš život nezaslúžene pekným a príjemným. Zoberme si také počasie. Vždy to nevyjde, ale keď je slnečno, slnko svieti pre všetkých. Každý sa dobre cíti, keď svieti slniečko a dýcha svieži vzduch kdesi v tieni stromov. Je toľko okolností, ktoré sú nám darované, na ktorých nemáme zásluhu. Nie sú samozrejmé, hoci ich tak berieme. V skutočnosti sú to dary zhora.

Máme rozum a slobodnú vôľu, preto máme vyššie nároky na život. Premýšľame o sebe, o budúcnosti, o svojom správaní, chybách, hriechoch, vlastnostiach. Bojíme sa choroby, utrpenia, smrti.

Život je ťažký a zložitý, ako by napísal Scott Peck. Obzrieme sa za seba, na desaťročia života, a neraz máme pocit, že za nami tak málo zostalo a tak veľa sme pokazili. Svätý Tomáš Akvinský vo svojom rozjímaní o smrti múdro hovorí, že dlhý život často hriechy nenapráva, ale ich rozmnožuje.

Unavený z celého dňa, sediac kdesi v kresle, so zábleskom sebareflexie sa sami seba pýtame, o čom to všetko vlastne je. Toľko energie vrážame do niektorých vzťahov, činností, kariéry, budúcnosti, ale cítime sa šťastní? Môžeme mať mnoho talentov, ale tú svoju životnú cestu so všetkými peripetiami si musí prejsť každý sám. Každý sám sa musí vyrovnať so zlyhaniami a s rozhodnutiami. So samotou, v ktorej tak veľmi rezonujú všetky neusporiadané myšlienky a pocit nenaplneného pohára.

Zišla by sa tá živá voda, aby nás oslobodila od zbytočných obáv a strachu; aby samota nebola okamihom hrôzy, precitnutia z bolesti duše, ale miestnom stretnutia so sebou samým, kde prevládne radosť a pokoj vo vedomí, že moje Ja sa odovzdáva božskému Ty.

Boh je pre nás všetkých tou živou vodou, ktorá sa nám dáva. Vždy, aj v čase existenciálnej neistoty. Každému, kto ho hľadá, kto hľadá cestu k Pánovi, bez ohľadu na mieru jeho previnení a životných omylov. Tá živá voda je pre všetkých. Sebadarujúca sa láska. Boh vo svojom synovi Ježišovi.

„Napriek tomu, že Boh vie, akí sme, akým hriechom holdujeme, napriek nášmu tvrdému srdcu sa nám jednoducho dáva.“ Zdieľať

Stretnutie Ježiša so Samaritánkou pri studni pôsobí ako provokácia, lebo Židia a Samaritáni sa v láske nemali. A on si od nej pýta vodu. Akoby sa jej pýtal, či mu má čo ponúknuť. Či má v živote niečo, čím by mohla iných inšpirovať alebo povzbudiť. Čím vlastne žije.

Núka jej živú vodu. Prečo práve jej? Mohol ju predsa ponúknuť zbožným a vzdelaným farizejom alebo Petrovej rodine v Kafarnaume, či apoštolom, alebo zástupu nasledovníkov, ktorý mu bol neustále v pätách. Samaritánka podľa evanjelií nebola svätica, jej život by bol aj na naše pomery vnímaný dosť excentricky. A predsa dostáva ponuku živej vody. Je to vskutku silný odkaz, asi ako slová pápeža Františka, že Eucharistia nie je odmenou pre dokonalých, ale posilou pre slabých.

Ježiš „nerieši“ jej hriechy, aj keď jej dáva jasne najavo, že o nich vie. Napriek tomu, že sú veľké a že o nich vie, jej núka živú vodu. Napriek tomu, že Boh vie, akí sme, akým hriechom holdujeme, akí sme pyšní a tvrdohlaví, napriek nášmu tvrdému srdcu sa nám jednoducho dáva.

Evanjeliá nehovoria, čo sa neskôr stalo so Samaritánkou. Možno si vstúpila do svedomia a usporiadala svoj život podľa Mojžišovho zákona. A možno nie. Možno nevedela, nevládala, možno nechcela. Na stretnutie s Ježišom pri studni však určite nezabudla, lebo v nej zažalo svetielko nádeje, že nie je beznádejný prípad. Že aj ona ešte niekoho ako človek zaujíma, hoci má za sebou všeličo.

Živá voda je pre všetkých. Boh je tu pre všetkých. O každého sa zaujíma.

Poďme k studni a čakajme na Ježiša. Uznajme, že živoríme. On určite príde.