Pred 84 rokmi vznikol prvý samostatný štát v histórii Slovákov. Dnes sa k nemu mnohí nehlásia a majú na to svoje dôvody.

História však ukazuje, že žiadna udalosť neostane visieť vo vzduchu a má dosah na ďalší vývoj. Tak to bolo aj v prípade prvej Slovenskej republiky. Vymazať z povedomia sa nedala v závere 60. rokov ani na začiatku 90. rokov minulého storočia, keď sa Slovensko opäť objavilo ako autonómny útvar.

Prvá republika vytrvala šesť rokov, v druhej žijeme tridsať. Kým prvá visela na priazni nacistického Nemecka a s jeho porážkou padla, druhá si získala v rozbehu priazeň európskych štátov vrátane Nemecka a dodnes sa jej teší. Jedna i druhá mali pri vzniku svojich domácich priaznivcov a odporcov. Keď sa pozrieme na tých osem desiatok rokov, vidíme určitú kontinuitu.

Husákove otočky

Po obnovení Československa v roku 1945 sa nový útvar ponášal skôr na federáciu ako na monolitný štát. Bolo to dôsledkom rozdielneho vývoja počas vojnových rokov, keď Čechy a Morava trpeli pod okupáciou, Slovensko si mohlo s pristrihnutými krídlami uchovať samostatnosť. V staronovej republike trvalo osobitné postavenie Slovenska iba pár rokov, napokon z neho neostalo nič. Klinec do rakvy mu zasadil komunistický parlamentný puč v roku 1948, keď sa metódou na spravovanie štátu v akejkoľvek oblasti stal diktát. Monolitné usporiadanie Československa potvrdila socialistická ústava z roku 1960 a vtedajší prezident Antonín Novotný hlásal myšlienku prerastania národov do jedného celku.

Slovenský fenomén vzkriesil na začiatku 60. rokov po prepustení z väzenia komunista Gustáv Husák. Hoci nesmelé pokusy hovoriť o Slovensku ako o vymedzenom území sa objavili po otupení stalinistického režimu už v 50. rokoch, musel prísť Husák, aby v povoľnejších časoch mäkšej politickej Novotného diktatúry znovu oprášil myšlienku slovenskej osobitnosti.

Archívna snímka z otvorenia bratislavského tunela pod Hradom, ktorý odovzdali do užívania 4. júla 1949. Na snímke predseda Zboru povereníkov Gustáv Husák pri slávnostnom prejave. Foto: archív TASR

Husák bol výnimočnou a zároveň kontroverznou postavou. Ešte v roku 1944, keď veľmoci v čase vrcholiacej druhej svetovej vojny dali voľný priechod obnoveniu Československa, na čom sa napokon dohodli aj staronový prezident Edvard Beneš a sovietsky diktátor Josif Stalin, Husák stále nezavrhoval myšlienku zachovania samostatného Slovenska či jeho začlenenia do Sovietskeho zväzu. V oboch prípadoch by sa potvrdilo vyčlenenie Slovenska buď ako samostatného útvaru, alebo jednej zo zväzových republík moskovského štátu. O dve desaťročia neskôr Husák priznal, že v záujme presadenia komunizmu neváhal likvidovať samostatný štát. A pred českými súdruhmi to prezentoval ako svoj ústupok.

Možno ide o prisilné slová na adresu jedného človeka, dejiny však ukazujú, že Husák ako nesporne schopný politik celý život slúžiaci komunistickej diktatúre hýbal šachovými figúrkami asi najviac. On sa po obnovení Československa v roku 1945 podujal zľaviť zo svojich národných cieľov, v záujme víťazstva boľševického režimu presadzoval homogenizovanie obnoveného štátu, azda s vidinou, že keď komunisti nadobro uchňapnú moc, Slovensku sa vráti autonómia.

V 50. rokoch by sa bolo ukázalo, že Husákova myšlienka bola scestná, lebo v diktatúre sú akékoľvek lokálne právomoci ilúziou. Ale nemal čas sa o tom presvedčiť. Husáka obvinili z buržoázneho nacionalizmu, čo nebolo nič iné ako vykonštruované obvinenie v rukách jeho niekdajších druhov, ktoré zapasovalo do Stalinovej najnovšej schémy hľadania vnútorného nepriateľa.

Husák sa otriasol krátko po predčasnom prepustení z väzenia. V rokoch 1963 a 1964 sa opäť pustil do vyzdvihovania slovenskej osobitnosti, no nedal si pozor. Nenarazil len na českého komunistického nacionalistu Novotného, za pasy sa musel chytiť s jeho protežantom na Slovensku Alexandrom Dubčekom, ktorý sa predtým pri rehabilitovaní Husáka zastal. Spoločnými silami ho pacifikovali a nechali čakať až do obrodeneckého roku 1968, keď sa Husák vyšvihol na člena pražskej vlády s agendou federalizovania socialistickej republiky.

V druhej polovici roka 1968 zohral Husák podobné divadlo ako po povojnovom obnovení Československa. Pred hlavňami okupačných tankov sovietskej armády presadil svoju agendu a dosiahol zákonom zakotvené federalizovanie republiky. Ako aktívny normalizátor si veľmi dobre uvedomoval, že skutočná federácia je nenaplniteľná, čoho dôkazom je, že Sovietom neochvejne presadzujúcim centralistickú komunistickú diktatúru nestálo vnútorné rozdelenie republiky na dva útvary ani za reč.

Husák – tak ako pred dvoma desaťročiami – využil hry okolo vykryštalizovania vnútorného usporiadania Československa na vlastné politické ciele. Najskôr sa stal šéfom slovenských komunistov a v roku 1969 na úkor Dubčeka aj československých. Až teraz sa mu splnil sen. Na dve desaťročia sa stal mužom číslo jeden v celom československom štáte. I po česky sa snažil hovoriť, aby ukázal, že Slovensko mu bolo primalé. Komunisti musia byť v prvom rade internacionalisti, pravidlá moci sú neúprosné.

Horšie je, že Husákovi sadli na lep vtedajší slovenskí komunisti, ktorí sa nevdojak videli ako povojnoví zástupcovia slovenskej osobitnosti. Iných reprezentantov národa nebolo, lebo ich pozatvárali alebo vyhnali. Ostali len poslušní komunisti. Napríklad taký Vladimír Mináč. Slovenský komunistický bard, ktorý dospel k naplneniu v znormalizovanom Československu – či si to otvorene priznal, alebo nie –, ťažil, podobne ako Husák, zo skúsenosti zo samostatného Slovenska z čias druhej svetovej vojny. Svoju slovenskosť vymedzoval odtiaľ, hoci negativisticky, keď sa staval proti vtedajšej bratislavskej vláde.

Ďalší, ktorí to v rokoch 1968 a 1969 ťahali s reformistami, kam zaraďovali aspoň začas právom aj Dubčeka, dostali od súdruhov po nose a museli čakať na novú príležitosť. Tá prišla po páde komunistického režimu v roku 1989.

Mečiarov oportunizmus

Vznik druhej Slovenskej republiky, v ktorej žijeme dnes, sa spája s menom politika Vladimíra Mečiara. A tam už podobnosti so vznikom samostatného Slovenska pred niečo vyše polstoročím doslova trčali.

Začiatok 90. rokov sprevádzal politický súboj o posilnenie autonómie Slovenska v rámci federácie. Viditeľne sa to prejavilo v súboji s Čechmi o zmenu názvu republiky, ktorý sa po sporoch ustálil na Českej a Slovenskej Federatívnej Republike. To sa podobalo na vývoj z októbra a novembra 1938, keď vznikla druhá, federálna forma spoločného štátu s názvom Česko-Slovenská republika. Potom nasledoval boj o kompetencie medzi federálnou a národnými vládami, ktorý akoby z oka vypadol stavu v období od októbra 1938 do marca 1939. Rovnako slovník sa nemenil a spory boli zas o to, kto na koho dopláca. Samozrejme, že každá strana sa cítila ukrátená.

Vtedy prišiel dôležitý moment. V máji 1991, teda rok a pol pred druhým osamostatnením Slovenska, sa od širokospektrálneho hnutia Verejnosť proti násiliu odtrhla časť vplyvných politikov vedených Mečiarom a založila novú stranu s názvom Hnutie za demokratické Slovensko. Táto strana sa napokon stala rozhodujúcou silou pri rozdelení spoločného štátu. Práve zdôrazňovaním problémov pri rozdeľovaní kompetencií medzi slovenskou a českou časťou štátu a kritizovaním ekonomickej reformy vedenej z centrálnej pražskej úrovne, ktorú sprevádzal nevyhnutný pokles životnej úrovne, sa odlíšila od iných slovenských politických subjektov.

Vtedajší predseda vlády Vladimír Mečiar a predseda NR SR Ivan Gašparovič 17. júla 1992 v budove parlamentu v Bratislave. Foto: Pavel Neubauer/archív TASR

Na rozdiel od Slovenskej národnej strany nevolala hneď po osamostatnení, ale po akomsi spravodlivom zakotvení postavenia Slovenska vo federálnom štáte. Na občanov vtedajšieho Slovenska kruto doliehali dôsledky postkomunistických reforiem, ktorých okamžité dosahy boli pre inú štruktúru priemyslu a stupeň vyspelosti tvrdšie ako v Česku. Mečiarova strana kritizovala pražskú ekonomickú politiku, ktorá mala byť nevýhodná pre Slovákov. Slovník a ciele hnutia sa začali nápadne podobať na vyjadrenia a snahy ďalšej inštitúcie, ktorá na Slovensku existovala dávnejšie.

Už mesiac po novembrovej nežnej revolúcii vznikla za účasti 80 ekonómov samostatná ekonomická platforma s názvom Nezávislé združenie ekonómov Slovenska, v skratke NEZES. Sami zakladatelia NEZES-u, medzi ktorých patrili hlavne Viktor Pavlenda a Hvezdoň Kočtúch, reformní komunistickí ekonómovia zo 60. rokov, tvrdili, že založeniu „predchádzali aktivity už od roku 1986, keď sa na pôde Slovenského zväzu výrobných družstiev pravidelne stretávala skupina ekonómov, pracovníkov praxe a ústredných orgánov“. Spoločne diskutovali o „potrebe nutných zmien v záujme zlepšenia nerovného postavenia Slovenska“ vo vtedajšej republike.

Zámerom NEZES-u bolo s veľkou pravdepodobnosťou kopírovať inú inštitúciu z prvej Československej republiky – Národohospodársky ústav Slovenska a Podkarpatskej Rusi, neskôr premenovaný na Národohospodárske ústredie Slovenska (NÁRUS). Už používané skratky NEZES, NÁRUS vyvolávajú podobnosť. NEZES sa ani netajil svojimi sympatiami k predvojnovej inštitúcii a uznával, že aktivity NÁRUS-u viedli k „získaniu reálneho obrazu o funkčnosti a sebestačnosti slovenskej ekonomiky“ a prispeli ku „konečnému rozhodnutiu o vyhlásení nezávislosti samostatnosti Slovenska v zlomových dňoch marca 1939“.

Medzivojnová inštitúcia NÁRUS si stanovila cieľ ekonomicky pozdvihovať Slovensko a získala pomerne veľkú váhu, keď v jej popredí boli Imrich Karvaš, Peter Zaťko či Kornel Stodola. Vedúci ekonómovia z NÁRUS-u neskôr ozaj úspešne viedli hospodárstvo samostatného Slovenska.

NEZES o vyše pol storočia neskôr sa takýmto postavením a výsledkami ani zďaleka nemohol pýšiť. Hoci jeho snaha podchytiť tep ekonomického života na opätovne sa osamostatňujúcom Slovensku bola jednoznačná, dopredu pripravovaná a verejne proklamovaná, výsledky jeho reprezentantov boli potom slabšie. Tieto dve inštitúcie sa vyznačovali ešte jednou spoločnou črtou – odkláňali sa od liberálnej ekonomiky a presadzovali silný vplyv vlády na hospodárstvo, čo sa po roku 1993 v reálnej politike potvrdilo.

Krok do tej istej rieky

Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) krátko po vzniku v roku 1991 nehovorilo o potrebe rozdeliť spoločný štát, ale čoraz viac zdôrazňovalo potrebu riešiť problémy s osobitným prihliadnutím na Slovensko. V prvých mesiacoch roka 1991, keď ešte táto strana vznikala len ako platforma v širokospektrálnej Verejnosti proti násiliu, vydal NEZES vyhlásenie k priebehu ekonomickej reformy v oblastí financií a cien. V ňom sa píše, že „slovenská ekonomika sa má včleniť do európskej a svetovej ekonomiky ako svojprávny subjekt, pri plnom rešpektovaní jej potrieb a záujmov“ a že treba „v pripravovanej Ústave SR jednoznačne zakotviť suverenitu SR nielen v ekonomickej, ale aj politickej oblasti“.

Vrcholní predstavitelia NEZES-u, napríklad Hvezdoň Kočtúch, Ladislav Lysák či Michal Baránik, sympatizovali s Hnutím za demokratické Slovensko a neskôr sa stali jeho parlamentnými reprezentantmi.

Postupne začalo HZDS koketovať s osamostatnením Slovenska. Nesúviselo to len s rastúcimi ambíciami spomínaných ekonómov, ale aj s viditeľným prebudením nálad spiacich v spoločnosti niekoľko desiatok rokov. Šéf NEZES-u Kočtúch si dobre pamätal na 60. roky. Ako Dubčekov spolupracovník a člen najvyšších československých a slovenských straníckych orgánov stál pri zrode zákona o česko-slovenskej federácii. Určite cítil, ako sa vracia atmosféra z tých rokov, teraz však okorenená ťaživými dôsledkami tvrdej reformy nastolenej z Prahy, ktorá sa ako hlavné mesto stávala pre mnohých Slovákov čoraz vzdialenejšia.

Na vlne zmien nálad v spoločnosti prišlo HZDS pred voľbami v roku 1992 s programom a najmä spôsobom jeho prezentovania, akoby len sama bratislavská vláda dokázala vyriešiť problémy Slovenska v jeho spoločenskej a ekonomickej transformácii. V programe „prvým bodom a nosným pilierom bolo demokratickým a legitímnym spôsobom zavŕšiť emancipačný vývin Slovenska, vyhlásiť zvrchovanosť Slovenskej republiky, prijať Ústavu SR a usilovať sa o získanie medzinárodnoprávnej subjektivity“.

Mečiarovo hnutie voľby vyhralo a ako nosná politická strana zostavilo novú, poslednú federálnu a po roku 1945 vlastne aj prvú samostatnú slovenskú vládu. Potom pristúpilo ku krokom, ktoré pripomínajú postup z roku 1938.

Dňa 6. októbra 1938 predložila Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS) dokument s názvom Manifest slovenského národa, ku ktorému sa pridali ďalšie slovenské politické strany okrem ľavicových. Bolo to pol roka pred vyhlásením samostatnosti Slovenska. V manifeste sa píše: „My Slováci, ako samobytný slovenský národ, žijúci od vekov na území Slovenska, uplatňujeme si svoje samourčovacie právo, a preto dovolávame sa medzinárodného zagarantovania nedeliteľnosti svojej slovenskej národnej jednoty a nami obydlenej zeme. Chceme slobodne podľa vlastnej vôle určiť svoj budúci život v plnom rozsahu, v to počítajúc aj štátnu ústrojnosť v priateľskom spolužití so všetkými okolitými národmi a tak prispieť k usporiadaniu pomerov v strednej Európe v duchu kresťanskom.“ V závere je veta: „Víťazstvo samourčovacieho práva znamená pre slovenský národ víťazné zakončenie nášho dlhoročného boja.“

Dňa 17. júla 1992 predložilo HZDS v Slovenskej národnej rade návrh Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky, ktorú poslanci predkladajúcej strany, národniarov a časti ľavice veľkou väčšinou schválili. Bolo to pol roka pred vyhlásením druhej samostatnosti Slovenska. V deklarácii sa píše: „V tejto historickej chvíli deklarujeme prirodzené právo slovenského národa na sebaurčenie tak, ako to zakotvujú aj všetky medzinárodné dohody a zmluvy o práve národov na sebaurčenie. Uznávajúc právo národov na sebaurčenie, vyhlasujeme, že aj my si chceme slobodne utvárať spôsob a formu národného a štátneho života, pričom budeme rešpektovať práva všetkých, každého občana, národov, národnostných menšín a etnických skupín, demokratické a humanistické odkazy Európy a sveta.“ Ešte v úvode deklarácie sa píše: „My, demokraticky zvolená Slovenská národná rada, slávnostne vyhlasujeme, že tisícročné úsilie slovenského národa o svojbytnosť sa naplnilo.“

Tieto dva dokumenty nie sú zhodné a ten starší je okorenený niektorými dobovými ustanoveniami, napríklad o prihlásení sa k boju „proti marxisticko-židovskej ideológii rozvratu a násilia“. Kým manifest prijímali politické strany, deklarácia sa schvaľovala v slovenskom parlamente, ktorý mal vtedy v Česko-Slovensku čiastočné zákonodarné právomoci. Manifest v parlamente nebolo možné prijať, lebo Slovensko žiaden parlament ešte nemalo.

Keď sa však bližšie pozrieme na dokumenty, zvážime východiskové podmienky, vylúčime dobové nánosy, vyberieme z nich hlavné posolstvo a porovnáme ich, pochopíme, že medzi nimi niet veľkého rozdielu. Je pravdepodobné, že ten mladší sa inšpiroval starším. Ten starší bol z dielne HSĽS, mladší pripravilo HZDS.

Kým v roku 1938 si HSĽS po prijatí manifestu podrobila na Slovensku väčšinu politického spektra a dominovala na ňom ďalších sedem rokov, v roku 1992 získalo HZDS rozhodujúce postavenie na politickej scéne a držalo si ho šesť rokov.

Musí to byť inak

Keď sa pozrieme na budovanie inštitúcií, napriek iným východiskovým podmienkam opäť nájdeme podobnosti. Ale tie už akoby vedome boli maskované, pretože Mečiarova vláda sa pri vzniku druhej republiky slovne dištancovala od prvej. Medzinárodná i vnútorná atmosféra nepripúšťala vnášať akúkoľvek spojitosť medzi tieto dva útvary.

A tak sa v novom štáte v 90. rokoch neobnovila mena koruna slovenská, hoci za riekou Moravou paralelne vznikla koruna česká, ale slovenská koruna. Išlo o odlíšenie od prvej republiky. So samostatnou menou prišla v roku 1993 Národná banka Slovenska a nie niekdajšia Slovenská národná banka. Na podporu slovenskej koruny sa však usporiadala zbierka ako dakedy na podporu koruny slovenskej. Podobne vznikla Armáda SR, aby sa náhodou nestotožňovala so svojou predchodkyňou Slovenskou armádou.

Otvorených alebo maskovaných podobností by sme našli viac. Za zmienku stojí ešte hospodárska stratégia. Mečiarova vláda sa podujala takisto ako Tisova viesť samostatnú hospodársku politiku, kde mal mať silné slovo štát, ktorý vstupoval s vážnymi opatreniami priamo do podnikania.

Kým Tisova vláda zriadila Komitét hospodárskych ministrov, Mečiarova Radu pre hospodársky rozvoj Slovenska. I slogany boli podobné. Tisova vláda prišla so slovakizáciou hospodárstva a heslom Slováci, bohatnite, Mečiarova sa podujala vytvoriť slovenskú kapitálotvornú vrstvu a namiesto hesla ponúkala víziu druhého Švajčiarska.

Z inštitucionálneho hľadiska i vzhľadom na stanovené ciele bola situácia podobná, ale z hľadiska metód a kvality riadenia odlišná. Kým Tiso zveril Komitétu hospodárskych ministrov všetky kompetencie riadiť ekonomiku a pritom sa mohol oprieť o kvalitu jeho členov, Mečiar a jeho spolupracovníci do ekonomiky zasahovali priamo osobne a Rada pre hospodársky rozvoj bola len akýmsi poradným, neodborným orgánom.

Tiso na slovakizáciu hospodárstva použil plošné podporné nástroje a nechal podnikateľov konať, Mečiar vytváral podnikateľov privatizáciou štátneho majetku. Tiso síce siahol k arizácii, čo mohla byť určitá forma drastickej reprivatizácie, ale tá nemala veľký vplyv na rast domácej podnikateľskej vrstvy.

V každom prípade, nech už bolo hospodárstvo riadené tak či onak, v 40. i v 90. rokoch minulého storočia sa ukázalo, že Slovensko je napriek deformovanej politickej scéne schopné ekonomicky samostatne existovať, lebo má na to dostatočné vnútorné zdroje hlavne v odborne zdatných ľuďoch v podnikateľskom stave. Podobný záver možno vysloviť v oblasti spoločenského a kultúrneho života.

Životaschopnosť potvrdená

Dnes sme tridsať rokov po vzniku súčasného samostatného Slovenska. Kým v roku 1939 bolo vytvorenie štátu v záujme Hitlera, ktorému v prvom rade išlo o to, aby salámovou taktikou ovládol stredovýchodnú Európu, o štyri desaťročia bola situácia úplne odlišná. V stredovýchodnej Európe pretrvávalo po ústupe hegemonistického Sovietskeho zväzu a opatrnom ohmatávaní situácie zo strany západných mocností mocenské vákuum. Ani Praha už nenástojila, a tak si Slováci prostredníctvom svojich politických reprezentácií mohli vziať osud do vlastných rúk.

Urobili to a budúcnosť ukázala, že napriek účelovosti konania vtedajších vládnych politikov to nebol krok do prázdna. Slovensko dokáže samostatne žiť nie vďaka, ale napriek nim. Akokoľvek sa budeme snažiť zavrhnúť podobnosť procesov oddelených polstoročím, musíme si ich priznať. Viacgeneračná pamäť nepustí. To je triezvy záver, nie velebenie histórie, na ktorú by mnohí radšej zabudli. Či už ide koniec 30., alebo začiatok 90. rokov minulého storočia.