S kňazom Košickej eparchie Františkom Engelom (33), ktorý je správcom gréckokatolíckej farnosti vo Vyšnom Nemeckom a po vypuknutí vojny na Ukrajine ako prvý pomáhal utečencom na hraniciach, hodnotíme uplynulý rok a čo z neho zostalo.

Na východe Ukrajiny sa bojuje od roku 2014. Keď si prišiel v lete 2021 do farnosti na hranici, nejako si to vnímal?

Ani nie. Ešte ako bohoslovec som v roku 2009 chodil na Ukrajinu so svojím duchovným otcom. Robili sme príležitostné zbierky pre Mukačevo, Užhorod, Chust... Vďaka tomu som sa osobne spoznal s vladykom Milanom Šášikom.

Čiže prvý rok na východe bol pre teba bez vojnových správ...

Hovorí sa, že kováčova kobyla chodí bosá. Na Ukrajinu, hoci bývam na hranici, som nechodil. Bol som tu len zopár mesiacov, keď sa začala vojna. Prvýkrát som šiel za hranice až počas nej. Vtedy, keď sme potrebovali odviezť pomoc pre jeden detský domov.

Od vypuknutia vojny si sa stal akoby neformálnym hovorcom pomoci. Ako k tomu došlo?

Deň po vypuknutí vojny som na hranici uvidel matky s deťmi. Pozval som ich na faru, aby sa zohriali. Navyše, dobrovoľníci, ktorí prichádzali spontánne z celého Slovenska, sa na mňa obracali, pretože som sa vyznal v miestnych pomeroch.

V priebehu zopár hodín prišli ľudia z Maltézskej pomoci i z charity. Nonstop som bol v kontakte so svojím biskupom, vladykom Cyrilom Vasiľom. Ozval sa mi aj pomocný biskup Jozef Haľko z Bratislavy, pretože má na starosti túto agendu.

Pomohlo asi to, že cirkev so svojimi komunitami žije aj na menej známych miestach. Použil by som obraz kapilár v ľudskom tele...

Niekde som čítal článok, že v cirkvi sa ľudia vedia pružne zorganizovať, zjednotiť. A je to veľká pravda. Nebolo potrebné veľa vysvetľovať kňazom, ktorí prichádzali, aby pomohli. Spolupráca medzi nami fungovala dobre. Každý ako keby vedel, čo má robiť.

Ako si vnímal pomoc štátnych predstaviteľov?

S nami nikto nekomunikoval za celý ten čas. Jediný, kto bol nápomocný, bol Eduard Buraš, poradca predsedu vlády pre cezhraničnú spoluprácu, ktorý nezištne zabezpečoval hygienické zariadenia pre prichádzajúcich.

Ale na lokálnej úrovni to fungovalo ako hodinky. Môj starosta i tí z okolitých obcí. Čo som nedokázal ja, tam oni radi pomohli.

Mali ste spojenie s Ukrajinou?

Áno, po cirkevnej linke. Niečo z humanitárnej pomoci sa za hranicami stratilo. U nás to tak nebolo, lebo sme mali spojenie s užhorodským seminárom. Boli sme garantom istoty, že pomoc, ktorú ľudia priniesli, sa dostane na miesto určenia.

Ako vtedy fungovala tvoja farnosť?

Vladyka Cyril aj môj dekan zo Sobraniec ma odbremenili od kňazských povinností, preto som sa naplno mohol venovať ľuďom na hraniciach. Ani sám doteraz neviem, kto chodil miesto mňa na liturgie v mojich kostoloch.

Máš manželku a dve malé dievčatá. Ako ste to zvládli?

Táto situácia nás stmelila. Manželka Anna študovala sociálnu prácu, jej vzorom bola vždy Matka Tereza. Takže sa rada pripojila. Keď som prijímal asi tisíc telefonátov denne a na viac som nemal kapacitu, ona ich prijímala tak asi šesťsto (Úsmev.)

Mal si čas na spánok?

Prvé dni som nespal, hnal ma adrenalín. Museli zasiahnuť predstavení, aby nenastal problém s vyhorením. Vtedy sme sa začali sústreďovať na pomoc na ukrajinskej strane. Keď som prvýkrát prešiel hranicu, zarazilo ma, že tam bol postavený iba jeden vojenský stan. Ukrajinské ekonomické možnosti sú asi iné ako tie naše. K nám prichádzala pomoc z Česka, Nemecka, Talianska, Francúzska... Takže my sme na tom boli lepšie.

Foto: archív F. E.

Prvých utečencov sme vídavali na drahých autách. Zdržali sa u vás?

Ani nie. Boli to majetní ľudia, išli sa ubytovať za svoje peniaze do hotelov, kde chceli. Dnes platí: kto má peniaze, tak si vyberá. Inak to bolo s matkami a deťmi, ktoré prekračovali hranice peši. Dokonca najskôr ani nechceli prijať pomoc od nás. Hanbili sa.

Nálady v našej spoločnosti proti migrantom sú dlhodobo známe. Ako situáciu vnímali tvoji farníci?

Vôbec to neriešili. Bol som nimi povzbudený. Všimli si, že sám veľa nezmôžem, tak podali pomocnú ruku. Som vďačný aj za spoločenstvá rodín Skala a Maranatha z východu krajiny.

Našu farnosť to zomklo. Varili čaj a guláš. Okrem utečencov sa bolo potrebné starať o dobrovoľníkov. Raz som ich narátal aj vyše sto. Preto boli ubytovaní v rodinách po farnosti. Teda nielen Ukrajinci, ale aj naši dobrovoľníci. Babky sa potešili, aspoň neboli samy.

Dokedy ste išli takto naplno?

Do mája 2022, čiže dva a pol mesiaca. Potom som sa začal viac venovať farnosti. Zastrešenie prevzala gréckokatolícka charita. Nápomocný bol aj vojenský ordinariát. Jeho členovia boli na hranici dvadsaťštyri hodín denne – duchovní, ktorí bežne slúžia vojakom, policajtom i hasičom.

Ako to bolo v komunikácii s inými kresťanmi?

Spolupracoval som s Apoštolskou cirkvou, poskytovala nám kamióny. V rámci Katolíckej cirkvi bola dôležitá pomoc Domčeka vo Vysokej nad Uhom s jej vedúcou postavou otcom Pavlom Hudákom. Pomohli pri ubytovávaní, varení jedla a čaju. Katolíci a ďalší kresťania sme fungovali spolu.

Ukrajinci sú väčšinovo pravoslávni...

Áno, ale oni to nejako nerozlišovali. Videli naše oblečenie, brady, tak si mysleli, že sme ich. (Úsmev.) Často zaznelo: „Ty si kňaz – svjaščenik, požehnaj nás.“ To bolo ich, aj pobozkanie rúk. To bolo pre mňa nepríjemné. Takto som zaopatril viacero ľudí aj ich spovedal. Väčšinou bolo dôležité stretnúť sa, porozprávať a objať.

„Viacerí mladí dobrovoľníci z Čiech sa báli prísť na faru, pretože boli ateisti. Oni nechápali, že som ich prijal. Títo ľudia sa mi dodnes ozývajú.“ Zdieľať

Ako si vnímal priživovanie sa na vojnovom konflikte ľuďmi, ktorí natáčali videá s prichádzajúcimi Afričanmi, Indmi a negatívne to komentovali?

To bolo úsmevné. Dokázali vytvoriť problém z ničoho. Ani s nami nekomunikovali. Prišli, rozložili si techniku a išli si svoje. Mne sa podarilo s Afričanmi  rozprávať. Moslimovia si ma dokonca pomýlili s imámom, lebo pod mojou vetrovkou nezbadali kríž... Boli to študenti. Potešilo ma, že keď prešli hranicu, niektorí si rozložili modlitebný koberček a ďakovali svojmu bohu, že sú zachránení.

Problémom pre nich bola skôr strava. Oni nejedia bravčové mäso. Pre nich sme zháňali rybie konzervy. Toto bol najväčší problém. Pekne sa o Indov postaral ich štát. Cez Košice mali vybavený odlet do svojej vlasti.

Pomoc z Čiech, pri nej sa zastavme. Videli sme, ako sú dobre pripravení, zorganizovaní...

Česi boli veľmi šikovní. S autobusmi, dodávkami. Pýtal som sa jedného študenta, ako to je možné. Vysvetlil mi, že oni nedávno mali skúsenosť s tornádom na Morave. Iní zbierali finančnú pomoc v českej krčme. Ďalšieho som už po mesiaci posielal domov, lebo tam mal manželku a deti.

Taký Ján Soukup. Keď som mal prázdne stany bez jedla a zrazu prišli tri ukrajinské autobusy s utečencami. Čo ja teraz? – pýtal som sa. A on do toho nacúval s dodávkou plnou jedla, polievok a bagiet. Sortiment, za ktorý on sám dal okolo 3 000 eur. Prišiel z Čiech sám od seba. Osciloval medzi Poľskom, Slovenskom a Ukrajinou. Takýto človek nás kresťanov predbehne do nebeského kráľovstva.

Viacerí mladí dobrovoľníci z Čiech sa báli prísť na faru, pretože boli ateisti. Oni nechápali, že som ich prijal. Títo ľudia sa mi dodnes ozývajú.

No nie všetci Ukrajinci boli za pomoc vďační. Ako si to bral?

Bolo to prirodzené, nie všetci utekali pred vojnou. Niektorí zacítili profit, ale veľa ich nebolo, možno jeden z tisícov. Takého si skôr všimneme. Osobne som sa však s takým človekom nestretol.

Foto: archív F. E.

Ako si vnímal svoju popularitu?

Priniesla mi aj veľa nenávistných komentárov na Facebooku. Vypisovali mi, že je mojou povinnosťou takto pomáhať. Tak som im odpovedal, že to je nielen moja povinnosť, ale aj moja radosť a zároveň som ich pozval na hranicu medzi dobrovoľníkov. Takáto skúsenosť je iná ako tá od počítača. Ale na takú ponuku nepristali.

Osobne som netúžil dostať sa do médií. Cirkev má čo povedať k tomu, čo robíme, prečo to robíme a ako to robíme, ale to nebola najdôležitejšia časť mojej práce.

Akú si mal teda skúsenosť so svetom médií?

Pre ľudí z liberálnych i konzervatívnych médií platilo, že všetko uverejnili tak, ako to bolo. Nikdy moje slová neprekrútili. Dobrá skúsenosť. Posun bol len v tom, že pre české médiá som nebol zaujímavý ako predstaviteľ cirkvi, ale ako presvedčený človek, ktorý vie, prečo to robí. Aj toto je asi súčasť evanjelizácie – prostredníctvom textu, nášho názoru, urobenej fotografie.

V pomoci utečencom si postrehol aj negatíva?

Videl som ich v tom, že prichádzali ľudia, ktorí sa dobre vedeli orientovať v chaose na hraniciach. Neboli to Slováci. Ponúkali odvoz za sto eur až do Košíc. Vtedy sme museli zakročiť. Šoféri sa mi začali vyhrážať. Rozprávali lámanou angličtinou, češtinou, s nemeckými značkami na autách. Hneď som volal políciu a oni ich vykázali preč.

Stalo sa mi, že jedna ukrajinská rodina sa mala dostať do Spišskej Novej Vsi, ale po prekročení hranice sa ich mobily vypli a ženy s deťmi sa náhle stratili. To bolo smutné. Maltézska pomoc odvtedy začala zapisovať občianske preukazy vodičov i značky áut.

Tiež som nechápal niektorých slovenských vysokoškolákov, ktorí ponúkali legálne potraty pre utečenkyne. Neviem, kto stál za nimi, ale ponúkať im zadarmo legálnu vraždu... Tak som zakročil. Ľudsky som sa spýtal, či potrebujú ženy z Ukrajiny práve toto. Pritom dieťa, aj to nenarodené, bolo spojením pre ženy s ich mužmi, ktorých nechávali vo vojne.

Aké pokračovanie majú vzťahy z hranice dnes?

Komunikujem už len s tými, s ktorými sme si vytvorili priateľské putá. No niektorí si nás na hraniciach ani nevšimli. Ale to neprekáža. Nerobili sme to pre popularitu. Ako povedal jeden kameraman z celoštátnej televízie, nikdy sa nezabudne na to, kto bol na hraniciach s Ukrajinou ako prvý, aby poskytol humanitárnu pomoc.