Ide o malú bielu vecičku, vedúci vý­rob­ca ju predáva pod názvom „AirPod“, pravdepodobne existujú aj iné názvy. Tá vec je bez­drô­to­vá, drží sa sa­mo­statne v uchu, niekde nad ušným lalôčikom – akoby bo­la od­pí­le­ná – sa náhle končí.

Viem o AirPodoch len toľko, že ľudia z nich asi počúvajú rôzne zvuky.

Už si ani nepamätám, kedy som si všimol prvého nosiča bielej vecičky. Vte­dy som určite mávol ruku: Jaj, ďalší premotivovaný veriaci sek­ty App­le! Toto sa hádam nepresadí, veď vyzerá ako puk.

Tuším, že si AirPody najskôr obľúbili technickí fajnšmekri, pot­mav­ší špor­tovci so si­de­cu­tom aj biele hip­sterky, ale to môžu byť po­vrchné dojmy, nesledoval som to veľmi.

Potom sa to naozaj presadilo. Dnes to vidíme všade. AirPody nosia aka­demické progresívne tety aj jednoduchí plebejskí chalani. Keďže tu v okolí Amišov nemáme, nepoznám už ani jednu skupinu ľudí, v kto­rej by sa nosenie Air­Po­dov ne­vys­kyt­lo.

V čom je teda problém? Tá vec ako taká je cel­kom sluš­ne nadi­zaj­novaná, iba sa nehodí na hlavu člo­ve­ka.

Človek s AirPodom pôsobí odpudzujúco. Každý a vždy a bez vý­nim­ky. Nedá sa na to pozerať, nikdy.

Samozrejme, sú tu aj iné módy, ktoré nám znetvorujú spoluobčanov, na­prí­k­lad te­to­vač­ky. Poctivosť si pritom vyžaduje, aby sme si pri­zna­li, že sa raz za čas aj nejaká kerka podarí. Občas člo­veka do­kon­ca skráš­ľuje.

Nič také s AirPodom neexistuje.

Ako si to mám teda vysvetliť – chcú byť ľudia škaredí?

Tu sa mi žiada povedať slovo o dejinách slúchadiel.

Pro­ti slúchadlám nemám totiž nič. Keď niekedy v deväťdesiatych ro­koch účinkovali pophviezdy vo vi­deo­klipoch s retro slú­chadlami zo šesť­desiatych ro­kov, bolo to výsostne estetické. Tie slúchadlá boli veľ­ké a krásne. Spe­váci alebo speváčky pôsobili ponorene v hlbi­ná­ch svojich piesní alebo myšlienok.

A keď som si ako študent zarábal zopár halierov tým, že som v noci na veľmi pochmúrnom sídlisku vie­denskej periférie vy­nášal tab­loi­dy, tiež som nosieval walkman na hlave. Tak­to som sa naučil prvé ruské slo­víčka.

Nie, problém nie je v slúchadlách. Slúchadlá, ktoré boli ešte slú­chad­lami, boli fajn. Už z diaľ­ky sme videli, že si dotyčný pustil mi­lovanú hud­bič­ku.

Čávovi je dobre, stačí nerušiť, pohoda, kaif.

S AirPodmi je to trochu iné. AirPod nie je iba slúchadlo, u mnohých sa stá­va telesným orgánom.

Môže byť módou, ktorá prejde ako všetky ostatné, no potenciálne z neho môže byť aj jeden z prvých stavebných ka­me­ňov trans­hu­ma­nis­tického zajtrajška. Stačí sa pozrieť na to, ako ľudia AirPod používajú: mnohí ho no­sia len v jednom uchu. Mnohí ho tam nechajú aj vte­dy, keď vôbec nič ne­počúvajú.

A niektorí úplne za­bu­d­nú, že majú v uchu stroj.

Člo­vek s Air­Po­dom je medzi nami a zároveň nie je. Je jedným uchom tu a druhým uchom tam. Ničomu a nikomu sa nechce venovať naplno. Študuje na vysokej škole roz­trži­tosti.

Občas, keď som medzi štyrmi stenami nadával na novú epidémiu, Air­Pody som oz­na­čo­val za „biele vtá­čie hovienka“. Tiež to nebola úplne pres­ná analý­za. No hlavne: pohŕdanie tu už nie je riešením.

Na to je nosičov Air­Po­dov už pri­veľa. To by som strm­hlav prepadol mi­zan­tropii.

Preto som si povedal, že musím tomuto rôznorodému kmeňu ve­novať väč­šiu pozornosť, lebo to ešte možno bude dôležité. Začal som teda Air­Po­dis­tov bližšie skúmať.

Prišiel som na to, že AirPod spá­ja napríklad v slovenskej spo­loč­nos­ti tie naj­ob­y­čajnejšie a naj­ok­raj­o­vej­šie konce.

Dám dva príklady. Prvým je mladý vrah zo Zámockej. Asi ste vi­de­li fo­tografiu, ktorá pravdepodobne vznikla krátko pred tým, čo pá­cha­teľ za­stre­lil dvoch ľudí z LGBTI komunity pri pití limonády.

Extrémistický slovenský vrah mal na sebe AirPod.

Druhým príkladom je dlhoročná čašníčka v mojej náhradnej jugošskej ka­viarni na jednom slo­ven­skom sídlisku.

Je to príjemná a v niečom aj klasická Slovenka. Nosí v práci do­má­ce papuče, hneď sa tam cítite ako doma. Dlho som v tej kaviarni nebol, došiel som tam až v týchto dňoch. Príjemná pani bola príjemná ako vždy, no za­registroval som dve malé zmeny.

Prvou zmenou bo­lo, že medzitým konvertovala na islam, tak kom­pe­tent­ne a pútavo vedela rozprávať o dodržiavaní ra­ma­dá­nu.

Druhou zmenou bolo, že nosila AirPod. Radšej nepoviem, či jej pri­stal. Veď ne­pri­s­tane nikomu.

Viete si na Slovensku predstaviť dve osoby, ktoré by boli odliš­nej­šie ako on a ona? Čo asi počúvali vo svojom AirPode? Rasistické štváčst­vo v angličtine, obedovú modlitbu Dhuhr v arabčine?

No niečo mali spoločné, AirPod.

Skutočnosť, že v takej údajne pluralistickej a individua­lis­tic­kej spo­ločnosti ako tej našej si všetky vrstvy spoločnosti strčia ten istý strojček do ucha, by nás mala viesť k zamysleniu.

Ak už nič iné, tak sa tu prejavuje prekvapujúca vô­ľa k uni­for­mi­te.

Chcú byť všetci rovnakí?