Neviem, ako dlho bude tento titul ešte v repertoári, a slová sestry Hermany zneli veľmi presvedčivo. Bolo sa teda treba vydať na cestu do Košíc.

Štátne divadlo Košice urobilo vlastne zaujímavý experiment. Lebo pôvodné slovenské hry o svätcoch zase v našich činohrách nebývajú bežným repertoárovým titulom.

Pripravilo pôvodnú hru o blahoslavenej Sáre Salkházi, Košičanke, spisovateľke, novinárke a napokon rehoľnej sestre, ktorú počas vojny zastrelili maďarskí fašisti za to, že sestričky ukrývali vo svojom dome židovské dievčatá. 

V roku 2006 bola Sára blahorečená a získala aj izraelské vyznamenanie Spravodlivý medzi národmi.

Sára je žena so silným príbehom, ktorý má potenciál osloviť aj súčasníka. Nie je to svätica zo stredoveku či staroveku, ale moderná žena, vzdelaná, z dobrej rodiny, intelektuálka, spisovateľka, ktorá túžila meniť svet. Aj ona patrila do tej stratenej generácie, ktorú poznačila prvá svetová vojna a potom ju zasiahli sociálne problémy v schudobnenej Európe. Ako na ne odpovedať? Mnohých umelcov to priviedlo ku komunistickým ideám alebo sa angažovali v ľavicových hnutiach.

Aj Sára hľadala svoju cestu a napokon po tridsiatke vstúpila do Spoločnosti sociálnych sestier. Nemenila tam najprv svet, ale seba. Zvolila si pri večných sľuboch heslo: Alleliua! Ecce ego, mitte me! Aleluja, Tu som, pošli mňa. A tá túžba po sebaobetovaní sa jej aj vyplnila.

Sára sa narodila aj vyrástla v Košiciach a dlho tu aj pôsobila. 

Na Slovensku však isto nie je taká známa či uctievaná ako napríklad blahoslavená Zdenka Schelingová či Anka Kolesárová. 

Je to aj pochopiteľné, Sára bola Maďarka, jej rodina bola taká typická lepšia košická rodina, podobne ako rodina Sándora Máraia. Nemecké korene, ale postupný príklon k maďarskej kultúre. 

Sárina rodina vlastnila najlepší hotel v meste a Salkháziovci priamo v ňom aj bývali. No lepší ľudia, od slovenských reálií je to trošku vzdialené.

Keď Košice pripadli Československu, mladá Sára odmietla zložiť prísahu vernosti novej Československej republike, a tak prišla o post učiteľky. 

Viedla potom taký bohémsky život mestskej elity, ako sama opísala, jej život bola samostatnosť, cigarety, kaviareň, túlanie sa po šírom svete s rukami vo vreckách, rýchla večera v malom hostinci, cigánska hudba... 

Ale aj písanie poviedok, článkov do novín, rýchle zasnúbenie, striedanie zamestnaní a akási chaotickosť, nevedela nájsť tú správnu cestu. Z toho asi pramenila aj istá neurotickosť. A tú riešila Sára najmä cigaretami, fajčila vraj až dve krabičky denne.

Také paradoxy sa k Sáre Salkházi hodia. Zdieľať

Aj preto je divadelná hra o Sáre Salkázi na plagáte divadla označená výrazným upozornením, že v predstavení sa fajčí, nie je vhodné pre deti. Zároveň je to predstavenie, nad ktorým záštitu prevzal Mons. Bernard Bober.

Také paradoxy sa k Sáre Salkházi hodia.

Na Slovensku síce Sára naozaj nie je veľmi známa blahoslavená, ale v Košiciach ju pozná takmer každý, jej život je úzko spojený s Košicami. Aj mladí ľudia vám bez váhania ukážu, kde stál kedysi slávny hotel jej rodiny. 

Meno Salkázi sa už dnes spája len s jednou kaviarňou na Hlavnej ulici. Pred predstavením do nej zájdem, je úplne prázdna, ale vedľa vstupných dverí je kresba pôvodného hotela Salkháziovcov. Dýcha z neho elegancia a noblesa. To, čím Košice boli, keď tu rástli a dozrievali Sándor Márai i Sára Salkházi (sú takmer rovesníci).

V bulletine k predstaveniu som si prečítala, že autor hry a zároveň režisér Kamil Žiška sa prvýkrát so Sárou Salkházi stretol tak, že objavil jej sochu pri bočnom oltári v košickom dóme.

Priznávam, že tá socha v košickom dóme vždy pútala moju pozornosť a nemôžem ju obísť, keď som tam. Moderná socha, žena v okuliaroch, zjavne intelektuálny typ. 

Lenže v tom chráme je veľa iných dôležitých sôch, obrazov, relikvií, pripomínajúcich rôznych svätcov. Sára akoby stála bokom, nebije sa o pozornosť. Akoby ju to celé dianie pred ňou ani nezaujímalo, akoby niečo vážne riešila vo vlastnej hlave, pozerá kamsi na zem, ale zároveň tuho stíska kríž. Akoby jej ho chcel niekto zobrať.

Socha Sáry Salkázi v Dóme svätej Alžbety v Košiciach. FOTO: Pavol Kováč

Je pozoruhodné, že Štátne divadlo, teda svetská kultúrna inštitúcia, sa rozhodla spracovať príbeh Sáry Salkházi. Bol by hriech nevyužiť ho aj v dramatickom umení vyššieho rangu, teda nie iba u nadšených amatérov.

Hru napísal a zrežíroval Kamil Žiška, ktorého meno pri takomto projekte už akosi automaticky očakávame. Tak sa to v divadelnom svete berie, keď je to niečo spojené s vierou v Boha, mal by to robiť on, lebo rozumie spirituálnym témam. V SND režíroval hru o Silvestrovi Krčmérym aj jednu časť predstavenia Desatoro, postaveného na príbehu sestry Zdenky.

V rozhovore v divadelnom bulletíne Kamil Žiška hovorí, že odkaz Sáry Salkházi pre dnešok je dôležitý v tom, že ide o spiritualitu človeka 20. storočia. 

„Pochádza z kaviarenského, intelektuálneho, novinárskeho sveta a z takéhoto prostredia, v ktorom sa cítila samostatne a suverénne, prechádza postupne v priebehu niekoľkých rokov do sveta duchovného. Pracuje na sebe a mení sa. Práve v práci na sebe je zaujímavá pre súčasného diváka,“ tvrdí Kamil Žiška. A hovorí tiež to, že Sára musela kultivovať svoj výrazný temperament. „S temperamentom pracovala ako s plachtou na plachetnici – aby vietor dostal loďku ďalej alebo ju brzdil.“

Prvá polovica predstavenia ma tak trochu vyrušuje. Ale je to možno aj osobné. Vidím trošku klišé.  Zdieľať

A poďme už do divadla. Sestra Hermana mi so svojím typickým humorom hovorila, že keď bola na tom predstavení ona, bolo hľadisko takmer čierne, lebo v ňom sedeli najmä rehoľné sestričky. 

Tentoraz sme dominovali my, nezasvätené osoby. A dokonca najviac bolo veľmi mladých ľudí. Ale jeden rad tvorili sestričky a prišlo aj zopár kňazov. 

Znamená to, že divadlo získalo aj nových divákov, ktorí bežne do divadla nechodia.

Hrá sa na Malej scéne, vystupuje len pár hercov, ktorí odohrajú viacero postáv. Tá komornosť príbehu veľmi sedí.

Samozrejme, všetko stojí na hlavnej hrdinke, ktorú stvárňuje Tatiana Poláková.

V predstavení účinkuje, mimochodom, aj syn Vladimíra Palka. Andrej Palko hrá viacero postáv – od Sárinho snúbenca až po vojaka, ktorý ju na konci zastrelí.

Sára sa vo svojom denníku priznáva, že bola vo svojom bohémskom živote šťastná. Zdieľať

V prvej polovici predstavenia vidíme Sáru ako zasnívanú, dokonca tak trochu rozháranú osôbku, ktorá ešte nevie, čo od života chce. Stále ďobká niečo do písacieho stroja, popíja kávu a zapaľuje si cigaretu. 

Prvá polovica predstavenia ma tak trochu vyrušuje. Ale je to možno osobné. Vidím totiž aj nejaké klišé. 

Ten svet novinárok, intelektuálok, žien, ktoré si chcú budovať kariéru, pritom trochu poznám. 

Poznám najmä osobné trápenia viacerých schopných žien, ktoré túžia zlepšovať svet, naplno sa realizovať, angažovať, odstraňovať utrpenie či biedu. Sú to ženy silného temperamentu, veľkej energie, tvorivé, silné. Samy od seba majú veľké očakávania a cítia aj zodpovednosť voči darom, ktoré dostali. 

No často ich ničí neuróza, vyhorenosť, večný nepokoj a to ich dostáva až do paralyzujúceho stavu. Ale zároveň to vedia byť okúzľujúce ženy, ktoré vzbudzujú obdiv aj rešpekt. 

V divadle mám však pocit, že vidíme skôr karikatúru intelektuálky, má výrazné okuliare a cigarety vždy blízko seba, ale inak pôsobí afektovane, uletene, dokonca v istých momentoch je vyslovene žensky odpudivá a akoby stratená duša. Tak trochu zúfalec.

Sára sa aj vo svojom denníku priznáva – a počujeme to aj v predstavení –, že bola vo svojom bohémskom živote šťastná a neopúšťal sa jej jednoducho. Jej odchod do rehole nebol činom zúfalstva, bol to krok zrelej ženy, hoci spočiatku príliš pyšnej, preto to ani na prvýkrát nevyšlo.

Najsilnejšie scény sú tie, keď vedie tento vnútorný boj, keď sa snaží pochopiť a prijať poslušnosť. Zdieľať

Oveľa lepšia sa mi zdala Sára v druhej časti, keď už je členkou rehole. 

Žena, ktorá mala pred sebou obrovskú škálu možností, má zrazu po vstupe do rehole príliš úzke mantinely. A robiť musí najmä to, v čom najprv ani veľký význam nevidí, taká bežná sociálna práca, pomoc chudobným, charita. Žiadne intelektuálne výzvy. 

Musí byť poslušná, vzdať sa sprvu činností, ktoré ju bavia, a robiť iba to, čo treba. Prijať poslušnosť, podrobiť sa, s týmto musela skutočná Sára veľmi bojovať, nebola už ani celkom mladá, prispôsobivá, tvárna a pri jej temperamente a životnom štýle to musel byť naozaj ťažký boj. A nešlo iba o tie cigarety. Dá sa veriť tomu, že mala pokušenia vzdať to. 

Ale práve tie limity a obmedzenia boli napokon cestou rastu, a v Sárinom prípade aj cestou k svätosti.

No nemôžem odpustiť autorovi hry, že nám neukázal, ako Sára dospela k rozhodnutiu, že má viesť práve rehoľný život, zasvätiť sa úplne Bohu, ako sa to v nej zlomilo. 

Vidíme iba krátku scénku, kde mama hovorí Sáre, že prišli do Košíc sociálne sestry a budú mať akúsi prednášku. A Sára bez veľkého nadšenia poznamená, že sa tam pôjde pozrieť. 

Isto, sú tu biblické postavy panien s lampášmi čakajúce na ženícha, ktoré Sára vo svojom duchovnom svete silno vníma, vníma ich výzvu. No divadelná dráma nepustí, táto tehlička v stavbe deja mi veľmi chýba.

Ale je tu zas iná krásna scéna. Vidíme túto temperamentnú, inteligentnú, sebavedomú ženu, ako sa uchádza o vstup do rehole. Hovorí hlavnej predstavenej, že stále ešte fajčí dve krabičky denne a že ešte stále občas príde z nejakého večierka otrávená vínom a koláčmi, ale že sa jej tie ich prednášky v Košiciach dotkli a že je pripravená na vstup. 

Sára je odmietnutá s tým, že si už príliš zvykla na svoju samostatnosť a že sa do rehole nehodí.

Urazí sa ako malé dieťa, vymenováva svoje úspechy, kde všade už publikovala, že sa pozná s elitou maďarskej literatúry – a to všetko by reholi isto pomohlo. A ešte dodá, že denne chodí na sväté omše a radikálne sa obrátila už dávno. 

Predstavená jej povie iba toto: „Mne sa to dodnes radikálne nepodarilo, sestra moja. Každý deň vstávam zo zeme aj niekoľkokrát.“

Počujeme aj úryvky z jej denníkov, kde vidíme inú Sáru, vôbec nie takú sebavedomú. Má pochybnosti, či prijať rehoľný život, či to nie je sebaklam. „Veď nie je vo mne nič, nie je vo mne žiadny mysticizmus! Som reálny človek, chodím po tejto zemi, sotva sa viem modliť. S mojím rozumom ani neviem pochopiť, čo je to zasnúbenie s Bohom.“

Viacerí sa ma pýtali, aké je to predstavenie. Chceli odpoveď dobré – zlé. Neviem na to takto odpovedať. Zdieľať

V predstavení zaznie veľa takýchto Sáriných monológov, znejú z nahrávky, ale divadlo predsa len dobre funguje, keď sa príliš veľa nedeklamuje, ale vytvorí sa na pódiu dráma a divák je do nej vtiahnutý tak, že aj zabudne, kde práve sedí.

No a napokon je tu záver, Sárina obeta, smrť, hoci človek znalý Sárinho príbehu nie je pointou zaskočený. Ale predsa len ho tá smrť a pripravenosť na obetu aj v divadle zasiahne.

Viacerí sa ma pýtali, aké je to predstavenie. Chceli odpoveď dobré – zlé. Neviem na to takto odpovedať.

Keď som odchádzala z divadla, mala som pocit, že som možno čakala niečo viac, niečo silnejšie, presvedčivejšie. Ale faktom je, že Sára mi – práve vďaka tomuto predstaveniu – uviazla hlboko v hlave aj srdci.

A potom sa ťažko vynášajú recenzentské súdy.