„Prieskum verejnej mienky ukázal, že väčšina Slovákov súhlasí s odlukou cirkvi od štátu,“ zvestovala novinová správa uverejnená v tomto mesiaci. Istá agentúra realizovala tento prieskum online v priebehu šiestich dní na vzorke tisíc respondentov.

Na stránke denníka Postoj bola promptne publikovaná reakcia na tému odluky štátu a cirkvi. Moje myšlienky sa však začali zapodievať samotnou skutočnosťou verejnej mienky.

Čo to vlastne je – verejná mienka? Akú dôležitosť jej má v dnešnom svete prikladať veriaci človek? Aký postoj by k nej mala zaujať inštitúcia cirkvi?

Hneď ako som sa pustil do písania tohto článku, uvedomil som si, že ide o jeden z tých výrazov, ktorý síce v bežnej reči chápeme a zhodneme sa s druhými na jeho význame, ale sotva ho dokážeme pohotovo vysvetliť či zadefinovať. Preštudoval som si preto obsiahly článok o verejnej mienke od W. Phillipsa Davisona, emeritného profesora sociológie a žurnalistiky na Columbia University, na stránkach encyklopédie Britannica.

Verejná mienka je v článku charakterizovaná ako „súhrn jednotlivých názorov, postojov a presvedčení o istej téme, ktoré zastáva značná časť spoločnosti“. Podľa môjho očakávania medzi odborníkmi jestvuje pluralita prístupov k chápaniu tohto fenoménu. Vo všeobecnosti však existencia verejnej mienky predpokladá: 1) otázku, na ktorú 2) početná časť ľudí formuje názor; 3) tento názor vyjadruje aspoň čiastočný konsenzus a 4) predstavuje určitý vplyv na spoločnosť.

Osobne ma najviac zaujíma, nakoľko sa názor premietnutý do verejnej mienky naozaj zhoduje so skutočnosťou, nakoľko je reálny. Inými slovami, či verejná mienka vystihuje pravdu. To, že je nejaký názor väčšinový, totiž ešte vôbec nemusí znamenať, že je aj pravdivý.

„Ježišovo správanie v evanjeliách v každom prípade ponúka obdivuhodný vzor slobodného postoja k verejnej mienke.“ Zdieľať

Samozrejme, nie som prvý, ktorého zaujíma táto otázka. Profesor Davison v historickej časti článku uvádza názor anglického učenca Williama A. Mackinnona z 19. storočia, ktorý verejnú mienku (public opinion) odlišoval od ľudového hurhaja (popular clamour). To prvé vyjadruje informovaný postoj vzdelaných a morálnych ľudí; to druhé je výsledok vášní a impulzívneho rozhodovania bez potreby rozumného uvažovania a súdnosti.

Myslím, že je to otázka na mieste: je verejná mienka v danej chvíli vyjadrením pravdivého stavu skutočnosti alebo len populárnych nálad a pokrivených predstáv, ktoré sú na míle vzdialené od pravdy?

Vzor správneho postoja k mienke verejnosti ponúka kresťanovi Ježiš. Podľa jeho učenia človek nemá zásadne ignorovať pohľad spoločnosti. Podobal by sa na onoho arogantného sudcu z Ježišovho podobenstva, ktorý sa „Boha nebál a ľudí nehanbil“.

Ježišovo správanie v evanjeliách však v každom prípade ponúka obdivuhodný vzor slobodného postoja k verejnej mienke. Nedal sa pomýliť ani pochvalou a nadšením davu, ktorý ho chcel vyhlásiť za kráľa, ani jeho opovrhnutím a odsúdením, s ktorým sa stretával omnoho častejšie.

Keď ho verejná mienka prezentovaná postojom farizejov odsudzovala za to, že sa stretáva s hriešnikmi, Ježiš povedal: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali.“

Vieme napokon, ako dopadol prieskum verejnej mienky uskutočnený rímskym miestodržiteľom Pilátom na vzorke ľudí zhromaždených na Veľký piatok pred jeho palácom.

V spomínanom článku o prieskume verejnej mienky o cirkvi na Slovensku sa uvádzalo aj toto:

„Slováci vidia negatívny vplyv cirkvi na verejný život predovšetkým v dôsledku jej postojov v oblasti ľudských práv. Najviac ľudí vníma negatívny vplyv cirkvi pri smerovaní celospoločenskej diskusie o právach sexuálnych menšín (41 percent). Porovnateľný podiel populácie hovorí o negatívnom vplyve cirkvi v diskusii o reprodukčných právach (39 percent). Tretina populácie si zas myslí, že cirkev negatívne vplýva na diskusiu o právach žien.“

Nech sa tieto názory v akejkoľvek miere predkladajú ako súčasť verejnej mienky, nepovažujem ich za pravdivé. Poslaním cirkvi nie je obmedzovať niekoho v ľudských právach, ale hlásať Ježišovo evanjelium o vykúpení z moci hriechu a smrti. Realita hriechu sa z ohlasovania nedá vylúčiť, aby, ako píše apoštol Pavol, „nebol vyprázdnený Kristov kríž“.

Cirkvi je vlastné afirmovať ľudskú slobodu, pretože viera, ktorú cirkev ohlasuje, z princípu závisí od jej slobodného prijatia. Afirmovanie ľudskej slobody však neznamená, že neexistuje hriech a smrť, ktorá je jeho následkom.

„Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“

Pôstne obdobie, ktoré prežívame, je vhodnou príležitosťou uvedomiť si v pokore svoju hriešnosť a potrebu Božieho vykúpenia. Väčšmi ako rozličné formy verejnej mienky k tomu veriacemu človekovi pomôže zmysel pre vieru (sensus fidei). Ani ten nie je založený na väčšinovom názore členov cirkvi, ale na živej blízkosti k osobe Ježiša Krista. 

Je to blízkosť, ktorú môžeme nanovo zakúsiť napríklad pri sviatosti zmierenia.