Prestali sa oslovovať krstným menom a v ich domácnosti nastalo ticho. Hoci s tým bojovali a chvíľami bolo lepšie, aj tak sa dostali do situácie, keď si už nemali čo povedať. 

„Žijeme s pocitom, že vzťah má ísť prirodzene sám od seba. Žiadna škola na manželstvo neexistuje, hoci je škoda, že sa neučíme, ako vytvárať dobré vzťahy. Väčšinou sa len pozitívne alebo negatívne inšpirujeme z rodín, z ktorých sme vyšli. Bežne manželia nepoznajú možnosti, ako mimo svojej rodiny riešiť problémy. A potom sa roky zbytočne trápia alebo sa rozchádzajú,“ hovorí Renáta Baťová.

Nechceli žiť tak, ako ich rodičia, mysleli si, že sa im to nestane. Aj tak sa ocitli v niekoľkých ťažkých krízach, pri ktorých si sami nevedeli pomôcť.

„Pochopili sme, že to nezostane na jednom bode, problémy jednoducho opäť prídu. Mysleli sme si, že keď si uvedomíme, čo sme robili zle, zrazu pôjde všetko hladko,“ tvrdí v rozhovore Štefan Baťo. 

Hovorili sme o tom, čo ich zastavilo pred rozchodom a ako pochopili, že ich zážitky z detstva neustále dobiehajú. Baťovci sú manželmi tridsať rokov, majú tri dospelé deti. On celý život pracuje ako stolár, ona je dentálna hygienička. Bývajú v Žitavanoch pri Zlatých Moravciach.

Ako ste sa zoznámili? 

Štefan: Hoci pochádzame z jednej dediny, spoznali sme sa až cez kresťanské spoločenstvo ešte z čias komunizmu. Chodili sme na výlety s kňazom, na jednej akcii mi Rena padla do oka a začali sme spolu chodiť. 

Renáta: V časoch, keď kresťania nemali takmer žiadne možnosti oficiálne sa združovať, sme boli veľmi vďační svojmu kňazovi, že hľadal možnosti pre mladých, ako sa stretnúť. Manžela som dovtedy neregistrovala, až po jednom výlete. Chodili sme spolu asi desať mesiacov a potom sme sa rozišli. 

Čo sa stalo? 

Renáta: Mala som iné predstavy o svojom budúcom manželovi. Naše pôvodné rodiny boli totiž také pravé slovenské.

Ako to myslíte? 

Renáta: Obaja pochádzame z komplikovaných rodín. V oboch bol prítomný alkoholizmus. Môj otec bol futbalový tréner, mal tú smolu, že vždy chcel mať syna, no prišli tri dcéry. Mal problém s alkoholom, čiže moje detstvo bolo poznačené veľmi ťažkým prostredím.

Hádky boli skoro na dennom poriadku, do toho občas úteky z domu, stále napätie. Keď som už bola dospelá, otec vyhodil maminu z domu, potom u nás bývala sedem rokov. Do jeho smrti sa už nedali dokopy. 

Pozitívne vzory, ktoré by sme si mohli doniesť do svojich rodín, sme teda nemali. Preto sme bolo vďační za kňaza, že nás podchytil a nasmeroval na duchovnú cestu, čo nám formovalo charakter. 

Štefan: V mojej rodine bol tiež u otca prítomný alkoholizmus. Rodičia vydržali žiť spolu, ale v podstate žili oddelene. Mali sme veľký dom a každý z rodičov žil svoj život v inej časti domu. Viac to nefungovalo, ako fungovalo.  

Renáta: Vedeli sme, že pozitívne príklady peknej rodiny ani jeden z nás nemá, a chceli sme sa poučiť z toho, čo sme videli doma. Boli sme si vedomí toho, že toto nechceme.

Štefan: Áno, nechceli sme žiť tak, ako naši rodičia. Ale nejako hlbšie sme to nerozoberali. Mysleli sme si, že nám sa to nestane.

Čo ste si nechceli preniesť do svojej rodiny?

Renáta: Určite nie alkoholizmus a hádky. Vždy mi vadilo, že v mojej rodine bolo všetko na maminých pleciach, všetko vybavovala ona. Preto som sa vo svojej rodine stiahla a nechala som Števka, aby on vybavoval veci.

Dali sme si na svadobné oznámenie motto: „Láska znamená darovať pokoj.“ Pokoj bol niečo, čo sme túžili v našom vzťahu zažiť.

Foto: Adam Rábara

Vráťme sa ešte späť k vášmu rozchodu pred svadbou. Čo vás presvedčilo, aby ste to spolu opäť skúsili?

Renáta: Som extrovertnejší, komunikatívny typ, rada sa zabávam. Števko je opačný, introvertný, nemá rád masové akcie, veľa nerozpráva. Okrem obáv som mala aj iné predstavy o povahe svojho manžela, preto sme sa rozišli.

Po skončení školy som išla pracovať do Nitry, rozišli sme sa takmer na dva roky. Števko za mnou ešte raz prišiel a spýtal sa ma, či som si to nerozmyslela, ale ja som ešte potrebovala čas dozrieť. Neskôr som pochopila, že tie veci, ktoré mi na Števkovi vadili, nie sú nevyhnutné pre manželstvo. 

Po čase som Števka vyhľadala, musela som urobiť prvý krok, bola som na rade. Nedal odpoveď hneď, ale po čase mi prišla pohľadnica s veľavravnou odpoveďou, že áno. Tak sme sa dali dokopy a o rok už bola svadba. Vtedy som sa už cítila pripravená na manželstvo.

Aký bol začiatok vášho manželstva?

Štefan: Štyri roky sme žili v paneláku v dvojizbovom byte, kde sa nám narodili dve deti. Keď mala mladšia tri mesiace, kúpili sme dom vo svojej rodnej obci a presťahovali sme sa. Náš syn zle spával až do troch rokov a dcéra po presťahovaní začala mať tiež problém so spaním. Takže to bolo dosť náročné obdobie.

Renáta: Naša vážnejšia kríza súvisela práve s domom. Už predtým vyskakovali naše povahové rozdiely. Ja som chcela veci riešiť tak, že som o nich potrebovala hovoriť, manžel si však žiaden problém nevšimol, nepotreboval komunikovať, často mlčal.

Keď sme sa presťahovali, v dome sme zároveň bývali, ale ešte sme ho za chodu aj prerábali. S malými deťmi sme boli v jednom kolotoči a postupne sa začali problémy. 

Štefan: Celý deň som bol v robote, keď som prišiel domov, robil som zase na dome. Manželka bola s deťmi, tie nespávali, plakali, bolo to náročné.

Medzi deťmi sú necelé dva roky rozdiel, dcéra bola aj 20-krát v noci hore, boli sme vyčerpaní. Tešili sme sa, že nám Boh požehnal dom, ale stálo nás to v tom čase veľa síl. Po troch rokoch, ako sme sa presťahovali do domu, sa nám narodila ďalšia dcéra.

Spätne hodnotíte ako chybu, že ste išli do domu?

Štefan: Nie. Samotný dom nebol dôvodom našich stretov. Problémy sme mali už aj v paneláku. Len nápor povinností okolo domu situáciu vyostril. V dome sa to len všetko zintenzívnilo. 

Renáta: My sme predtým nejaké veľké krízy nemali. Prvá veľká kríza prišla, keď sme už bývali v dome, po deviatich rokoch manželstva. Dovtedy sme mali ako-tak čas sa porozprávať, vyriešiť veci. Dom bol aj nebol dôvodom krízy.

Na jednej strane sme boli vďační, že sme tam, ale to, že sme mali malé deti a prerábali sme, znamenalo, že nám nezostal čas na seba. Začalo sa hromadiť napätie aj nevyrozprávané veci, únava. Postupne sme boli ako stroje, ktoré idú a sú len vedľa seba.

Kedy ste si pripustili, že to medzi vami nie je dobré? Problémom boli časté hádky?

Štefan: My sme sa vôbec nehádali. A to bol ten problém. Ja som bol väčšinou ticho.

Renáta: Ja som sa dlho držala motta, ktoré je medzi kresťanmi veľmi rozšírené: „Nech slnko nezapadá nad vaším hnevom.“ Keď som videla, že je nejaký problém, napätie, tak som to potrebovala riešiť. Keď som veci chcela odkomunikovať, Števko to odkladal, nechcelo sa mu ísť do náročných debát. U mňa sa tým napätie len zväčšovalo a uzatvárala som sa. 

Štefan: Na hádanie treba dvoch a ja som typ, ktorý nejde do konfliktov. Keďže Renátka sa nemala s kým hádať, bolo ticho. 

Renáta: Mali sme tichú domácnosť, fungovali sme ako dve koľajnice vedľa seba, vôbec sme sa nestretali. Boli sme dve oddelené srdcia. 

Veta „nech slnko nezapadá nad vaším hnevom“ zrejme nie je zázračná formulka, pokiaľ nepríde k skutočnému pochopeniu trápenia druhého a k hlbokému odpusteniu.

Štefan: Áno, nesúhlasím s názorom, že povedať prepáč čím skôr všetko vyrieši. Robiť niečo nasilu len preto, aby sme sa zmierili dnes, sa mi nezdá správne. Treba si povedať, že to chceme riešiť, ale môžeme si dať viac času, možno aj dva dni.

Muži potrebujú dlhší čas, kým veci spracujú. Muž sa potrebuje aj pripraviť a musí chcieť. Ak nechcem, zbytočne sa budem limitovať západom slnka. 

Renáta: Ja som to chcela rýchlo riešiť, aby sa to nenaťahovalo ďalej, aby sme sa netrápili. Potrebovala som energiu na deti, povinnosti. Ale v kríze som už aj ja prestala riešiť, či slnko nad mojím hnevom zapadlo, alebo nie.

Prediskutovať si problémy do hĺbky si vyžaduje čas, pochopiť svoje postoje trvá a len s pochopením môžeme dôjsť k pravému odpusteniu. Formulka „prepáč“ môže vyriešiť jeden večer, ale nie dlhé obdobie nabalených problémov.  

Foto: Adam Rábara

Prečo ste reagovali tichom?

Štefan: Bol to môj spôsob, ako som riešil problémy. Zranenia sa nabaľovali a ja som o nich nevedel komunikovať. Mnohí chlapi si problémy nechávajú pre seba. Možno som čakal, že sa to utrasie samo. Ale, žiaľ, to sa nestalo.

Renáta: Boli chvíle, keď sme sa na chvíľu premohli, porozprávali sme sa, pár dní sme mali dobrých a potom sme znova do toho spadli. 

Štefan: Neboli to veľké veci, ale keď sa veľa malých neriešených problémov nahromadí, človek začne cítiť ponurosť. 

Bola to kombinácia náporu povinností a séria zranení z toho, ako ten druhý reaguje, respektíve nereaguje?

Renáta: Áno. Postupne pohár pretiekol. Aj som chcela všetko zvládať okolo detí a domácnosti, a nebol čas na seba. Sklamania pramenili z toho, že som robila prvé kroky a žiadna odpoveď zo Števkovej strany neprichádzala. Naopak, stále viac sa uzatváral.

Musela som z neho každé slovo ťahať ako z chlpatej deky, žiadna spätná väzba. Potrebovala som hovoriť o tom, čo cítim, no reakcia neprichádzala. Chcela som pokoj v rodine, ktorý sme si sľúbili.

Párový terapeut o konfliktoch v manželstve Hádka môže byť znakom, že nám na tom druhom ešte záleží. Horšie je, ak je ticho

Zuzana Hanusová

S párovým terapeutom Zoltánom Mátyusom o tom, prečo sa niektoré hádky v manželstve cyklicky vracajú a čo sa s tým dá robiť. 

Potrebovala som riešiť našu situáciu, nechcela som, aby sme dospeli k tomu, čo som videla u nás doma, aby naše deti nezažívali v detstve to, čo my. Tak som si myslela, že tichá domácnosť je stále lepšia možnosť ako hlučné výmeny názorov, pretože deti nevidia konflikty. Dusila som to v sebe, hoci som extrovertná, ale nerobilo mi to dobre. Išla som do stavu, ktorý mi je neprirodzený, a začala som sa uzatvárať. Kríza sa tým len prehlbovala. 

Štefan: Keď som sa ja dostal do stavu uzavretosti, sám som si nevedel pomôcť, nevedel som sa z toho dostať von. Aj som chcel, ale nešlo to. V rodine som nikdy nevidel príklad, ako sa riešia takéto situácie. Väčšinou sa všetko riešilo krikom, a to som nechcel. Mysleli sme si, že tichá domácnosť je lepším riešením a že napätie prejde. Neprešlo. 

Renáta: V takejto kríze sme boli dva roky. Čakala som na zmenu, ale videla som, že k ničomu lepšiemu to nespeje. 

Štefan: Dospeli sme do stavu, keď sme už ani na normálne situácie nevedeli reagovať normálne. Akoby jeden hovoril o koze, druhý o voze. Nevedeli sme nájsť spoločnú reč.

Deti však videli, že vaše ticho asi nie je harmonický stav.

Štefan: Pred deťmi sme nikdy nič neriešili, ale deti sú múdre a vedia vycítiť napätie. Naša staršia dcéra mala špeciálne senzory, ona hneď vedela, že medzi nami nie je niečo v poriadku.

Deti boli dôvodom, prečo ste nešli od seba?

Štefan: Nielen deti boli pre mňa dôvodom, prečo manželstvo udržať za každú cenu. Tiež som nechcel zlyhať tak, ako moji rodičia. Mal som v hlave, čo sme si pri sobáši sľúbili. Aj keď som netušil, ako sa to skončí.

Renáta: Držal nás manželský sľub – v dobrom aj v zlom. Ale bola som v situácii, keď som si pripustila, že toto je presne situácia, keď sa manželstvá začínajú rozvádzať. Zrazu som ich vedela pochopiť.

Hoci sme vstupovali do manželstva podľa mňa celkom triezvo, bez ružových okuliarov, chyby druhého sme vnímali, ale neuvedomili sme si, ako sme sa postupne dostali do stavu, že sme ako dvaja cudzí ľudia vedľa seba. 

Foto: Adam Rábara

Čo vám pomohlo riešiť túto krízu?

Renáta: Pre mňa bolo záchranou spoločenstvo. Keď som išla na duchovné cvičenia a mohla som sa porozprávať o tom, ako sa cítim, čo riešim, kamarátka mi povedala, že v Banskej Bystrici bývajú stretnutia pre manželov. Ako sa topiaci slamky chytá, tak som to videla ako možnú záchranu nášho manželstva.

Štefan: Keď mi to manželka ponúkla, bol som proti. Nemám rád takéto akcie s množstvom ľudí. Deti protestovali, vôbec sme nevedeli, do čoho ideme. 

Renáta: Manžel najprv nechcel ísť, ja som to však videla ako jediné riešenie, že sami si už nevieme pomôcť. Potom sme sa prihlásili, aj keď sme tam nikoho nepoznali. 

Štefan: Boli to Manželské stretnutia pre 700 ľudí, lebo tam chodia celé rodiny aj s deťmi. Trvajú týždeň, deti majú zvlášť program, aby sa manželia mohli venovať svojmu vzťahu. Zastrešovali to kňazi saleziáni. Keď sme tam prišli, mali sme pocit, že všetci sa poznajú.

Renáta: Od začiatku sme cítili, že je tam atmosféra Božieho Ducha. Keď sme sa zložili na izbe, Števko povedal, že to vôbec nevyzerá tak zle. (Smiech.) Po tomto stretnutí sme tam chodili aj ďalších osem rokov. To prvé však bolo pre nás kľúčové.

Prečo?

Štefan: Veľmi nám to pomohlo. Keď sme sa odtiaľ vrátili, polroka sme mali nové medové týždne. Opäť sme zažívali pekný vzťah.

Kríza v dlhoročnom manželstve Práca na vzťahu nás musí tešiť, nie vyčerpávať. Inak vyhoríme

Alena Potocká

O tom, čo sa deje v manželstve, keď sa sústredíme na deti tak, že zabudneme rozvíjať partnerský vzťah, sme sa rozprávali s psychologičkou Martinou Šadlákovou.

Bola za tým duchovná cesta?

Štefan: Nie, ale uvedomenie si niektorých kľúčových vecí. Kňazi tam boli, ale vôbec sa do programu nemiešali. Boli tam ako služba, keď sa chcel niekto vyspovedať alebo prísť na rozhovor. Ale celý program robili zrelí manželia, aj prednášky a rozhovory. Prednášky tvorili príbehy z ich vlastného života, všetko bolo veľmi autentické. 

Renáta: Pre nás bolo kľúčové, že sme počuli, že toto isté prežívali aj iní manželia. Pochopili sme, že nie sme nenormálni, že krízy v manželstve sú normálne, len sa o tom nehovorí. Akoby mi padla ťarcha z pliec. 

Štefan: Úprimne povedané, ja som tam išiel s tým, že tam aspoň dohovoria manželke, že sa zmení, a možno bude lepšie. (Smiech.) Zrazu som pochopil, že všetci sú na tom približne rovnako. Pokiaľ sa v manželstve nevyskytujú iné vážne problémy ako alkohol a iné závislosti, ale bežné problémy. 

Prečo rodiny nehovoria o tom, že si prechádzajú ťažkým obdobím? Hanbia sa?

Renáta: Možno. My sme tiež nepoznali v okruhu svojich známych manželstvá, ktoré by hovorili o svojich problémoch vo vzťahu. Každý pár s tým žije sám a riešia si to, ako vedia. Možno ani nevedia, čo s tým. 

Štefan: Myslia si, že to zvládnu sami a nepotrebujú k tomu druhých. Plus nechcú, aby iní videli, že majú problémy. Lebo je to pocit zlyhania. 

V čom vám pomohli Manželské stretnutia?

Renáta: Keď sme prišli na Manželské stretnutia, tiež sme sa pýtali, prečo tam chodia manželia opakovane. Až neskôr sme pochopili, že je potrebné na vzťahu stále pracovať. Lebo aj keď spoznáme, v čom je problém, prídu nové situácie, ktoré opäť preveria náš manželský vzťah. 

A v čom konkrétne nám pomohli? Po prednáškach sme boli v skupinke tri-štyri páry. Hneď na prvom stretnutí sme dostali list, kde sme mali napísať desať pozitívnych vlastností svojho partnera. Čo v tej bojovej situácii, keď je človek ubolený, zranený a nahnevaný, nie je ľahké. Pýtali sme sa, či tam vôbec niečo napíšeme. Ale napísali sme a bol to veľmi dôležitý krok. 

Potom nasledovali ďalšie prednášky, rozhovory. Boli o sebapoznaní a rozpoznaní vzájomných zranení, rozdielov, príčinách kríz, komunikácii, sexualite. Dokázali sme si úprimne odpustiť a vidieť sa v pravde. A začali sme sa spolu modliť. Spoločná modlitba nám dlho pomáhala. 

Naše deti sa tam cítili ako ryby vo vode, rady tam s nami chodili opakovane. Prvýkrát sme tam boli, keď mala najmladšia dcéra päť rokov, a skončili sme, keď mala šestnásť.

Aj pre deti to bolo svedectvo, že svoje problémy riešime, že naše manželstvo nevzdávame, hoci v realite videli, že je to ťažké. Tiež sme sa po Manželských stretnutiach začali my dvaja spolu modliť. Modlitba a Božia milosť nám boli veľmi nápomocné.

Foto: Adam Rábara

Pracujeme na svojej kondícii, pracujeme na svojej kariére, pracujeme na sebarozvoji, prečo máme dojem, že vzťah si nevyžaduje tréning a vedomý čas?

Renáta: Žijeme s pocitom, že vzťah má ísť prirodzene sám od seba. Žiadna škola na manželstvo neexistuje, hoci je škoda, že sa neučíme, ako vytvárať dobré vzťahy. Väčšinou sa len pozitívne alebo negatívne inšpirujeme z rodín, z ktorých sme vyšli.

Bežne manželia nepoznajú možnosti, ako mimo svojej rodiny riešiť problémy. A potom sa roky zbytočne trápia alebo rozchádzajú.

Kresťania majú aspoň ako takú manželskú prípravu, kde si môžu položiť niektoré základné otázky o svojom vzťahu, ostatné páry zrejme nemajú vôbec nič. 

Štefan: Máloktoré manželské páry vedia o možnostiach, ktoré by im mohli pomôcť. Tiež sme sa mnohé veci o komunikácii, sebareflexii, kríze spoznali až počas tohto stretnutia, o ktorom sme sa dozvedeli len náhodne. 

Renáta: To stretnutie nám pomohlo odhaliť, že problém nie je len to prostredie, z ktorého sme vyšli, a fakt, že sme nemali žiadne pozitívne vzory, ale aj to, že sme povahovo veľmi rozdielni. Dali sme si obaja záväzok, že budeme aktívne hľadať čas pre seba navzájom a rozprávať sa. 

A vydržalo vám toto predsavzatie?

Štefan: To bolo ďalšie zistenie, pochopili sme, že to nejde samo od seba, nikdy to nezostane na jednom bode, problémy jednoducho opäť prídu. Mysleli sme si, že keď si uvedomíme, čo sme robili zle, zrazu pôjde všetko hladko. Prvý polrok nám fungovalo heslo manželákov „Chcem, aby ti pri mne bolo dobre“. Keď sme sa snažili takto konať, fungovalo to. 

Renáta: Plus tá spoločná modlitba a zaviedli sme si aj komunikačný večer raz do týždňa. Pokiaľ sme si toto strážili, bolo fajn. Ale len čo sa jeden z nás miesto vyriešenia problémov uzavrel do seba a prestala komunikácia, išli sme znova od seba, postupne sme sa odcudzovali. A stalo sa nám to znovu.

Ďalšiu krízu ste brali o to bolestnejšie, lebo ste mali nástroje, vedeli ste, čo treba robiť, no aj tak ste sa dostali do starých koľají?

Renáta: Pre mňa bolo veľmi bolestné, že sa to znova celé opakuje. U nás bolo vždy ťažšie zimné obdobie. Števko bol veľmi unavený z práce, ktorej bolo od jari do jesene okolo domu neúrekom, a koncom roka to na neho vždy doľahlo a vtedy sa akoby „vypol“. Opäť som sa nevedela k nemu dostať.

Znova sa začali ozývať staré zranenia a pre mňa už bolo oveľa ťažšie začínať odznova, stálo ma to oveľa viac sily. V jednej takejto zimnej kríze doľahlo na mňa, že ma môj manžel dlhodobo neoslovuje menom. 

Prečo to robil?

Renáta: On to akosi vo svojej komunikácii so mnou nepovažoval za potrebné. A ja som sa cítila ako človek bez mena a pre neho nedôležitá. Vtedy som si povedala že ho nebudem menom oslovovať ani ja, aby vedel, aké to je.

No on sa až tak uzavrel, že si to ani nevšimol. Z jeho strany bol len veľký chlad. Čakala som, či to vôbec zaregistruje. Trvalo to dlho. Po dvoch mesiacoch som to už nevydržala a na prechádzke som ho pýtala, či si to všimol. 

Štefan: Ja som si to všimol, ale nechcel som to riešiť. Povedal som jej, že sa mi to zdalo čudné, a potom som si už začal na to dávať pozor. Pochopil som, že to pre ňu bolo bolestivé. 

Renáta: Pre mňa bolo ťažké znovu začínať riešiť krízu. Ale tiež som pochopila, že systém vytrestať druhého nefunguje, že sa to skôr otočí proti mne. 

Foto: Adam Rábara

Čo vás zachránilo pri tejto kríze?

Renáta: Vedomie, že nejako sa z toho musíme dostať, že v takomto napätí žiť nechcem. Aj viera a Božia milosť. Obaja sme cítili, že už len Boh môže uzdraviť naše zranenia, ktoré si každý z nás nesie. Tiež som vtedy pochopila ako nás to, čo sme zažili ako deti, dobieha. A aj zranenia, ktoré sme si spôsobili.

Štefan: Raz sme boli na kresťanskom festivale Campfest a stala sa mi tam zvláštna vec. Išiel som na modlitbu príhovoru, kde sa za mňa jeden muž modlil. Vtedy som nič zvláštne nepocítil. Ale o tri týždne som si uvedomil, že sa u mňa zmenili tri veci.

Boh akoby niečo vyliečil, a keď som sa aj chcel vrátiť k minulým zraneniam, ktoré mi spôsobila Rena, nebolo to možné. Boh tam akoby postavil nefyzickú stenu, nevedel som sa dostať do minulých zranení. Uvedomil som si, aké je dôležité nezaoberať sa minulosťou, ale riešiť súčasné problémy.

Renáta: Niečo podobné sme zažili počas púte do Svätej zeme. Išli sme tam nie v najlepšej nálade, navonok sme síce vyzerali v pohode, ale vnútorne sme boli ďaleko od seba. Tiež sme sa aj vďaka problémom v mojej práci dostali znovu do krízy a bola som z toho všetkého už riadne vyčerpaná.

Keď sme prišli do Kány Galilejskej, prosila som Ježiša o zázrak pre náš vzťah, aby premenil vodu nášho manželského vzťahu na víno lásky a jednoty.

Pri samotnom obnovení manželského sľubu sa nič mimoriadne neudialo, ale krok za krokom som po pár hodinách cítila, že naše srdcia sa postupne spájajú a náš vzťah bol opäť v poriadku.

Už som necítila k manželovi odstup, všetko opadlo, moja zatvrdnutosť, moja bolesť. Boh nám pomohol v tom, že hoci sme sa pre naše manželstvo rozhodli rozumom, prácu v našich srdciach urobil on. Odchádzali sme odtiaľ iní.

V slobode a poznaní, že sa nemáme trápiť nad svojimi povahovými rozdielmi a chybami, že sa máme prijímať takí, akí sme. Vážiť si jeden druhého a byť za seba vďační. Prijali sme, že si nie sme protivníkmi a že si budeme nachádzať cestu k sebe celý svoj život. Raz bude lepšie a občas horšie. A tiež, že na vzťahu treba stále pracovať a starať sa oň.

Ako sa vám darí udržiavať si túto fázu dnes?

Renáta: Pravidelnou spoločnou modlitbou, spoločnými prechádzkami. A dali sme si záväzok, že každý rok pôjdeme na týždennú dovolenku len my dvaja. Chodíme na túry, veľa sa rozprávame.

A tiež sa snažíme častejšie otužovať náš vzťah večerou vo dvojici. Viackrát sme sa zúčastnili kurzov Manželské večery a Manželský refresh, čo nás udržuje na ceste. 

Štefan: Prekvapilo ma, keď sa ma kolega spýtal, čo na tej dovolenke s manželkou po toľkých rokoch robíme a či si máme vôbec čo povedať. Je nám spolu dobre. Hoci sme prijali, že medzi nami budú asi stále obdobia hore a potom dole. Ale svoj boj nevzdávame. 

Foto: Adam Rábara