Keď Ježiš videl, ako Mária plače a ako plačú aj Židia, čo s ňou prišli, zachvel sa v duchu a vzrušený sa opýtal: „Kde ste ho položili?“ Povedali mu: „Pane, poď sa pozrieť!“ A Ježiš zaslzil.

Bože môj, čo sa to stalo? Ležím vystretý, nemôžem sa pohnúť a všade je taká tma. Tak veľmi som čakal zázrak, a namiesto toho zovšadiaľ len temno. Keby si bol býval tu, Ježiš, mohol si ma zachrániť. Nemusel som zomrieť.

Ale takto? Bože, mŕtvym budeš robiť zázraky? A vari ľudské tône vstanú ťa chváliť? Prečo si sa mi stal klamným potokom, na vodu ktorého sa nemožno spoľahnúť? Prečo je moja bolesť bez konca? Kde si bol, keď som ťa najviac potreboval? Ale čo som čakal a čo som si sľuboval! Že ja nezomriem nikdy, že ma minie to, čo čaká každého jedného?

Zázrak by bol koniec aj tak iba oddialil, ale nie navždy odvrátil. Bože, aký som bol hlúpy! Prečo som si myslel, že ja, práve ja budem výnimkou? Ale prečo práve ja! Čo také zlé som urobil, že ma postihlo toto? Kde som urobil chybu? Alebo zlyhal niekto iný a musím niesť dôsledky cudzích prehreškov? Naozaj má byť spravodlivosť zámienkou na najväčšie nespravodlivosti?

A načo všetky tie mučivé otázky! Teraz som sám, priateľov aj rodinu odohnal odo mňa, len tma je mi dôverníkom. A navyše ten zápach! Prečo okolo seba cítim ten hnilobný zápach? A kde to vlastne som? Alebo kde som to bol? Moje telo je také meravé, no chlad kameňa pod sebou cítim.

Som mŕtvy? Ale ako potom zrazu cítim chlad a ten pokazený vzduch? Áno, a po spánkoch mi určite stekajú slzy. Stekali, teraz ich vpila tkanina, ktorá mi ovíja hlavu. Ach, to preto sa mi tak ťažko dýcha. Bože, veď ja dýcham!

Ježiš sa znova zachvel a pristúpil k hrobu. Bola to jaskyňa uzavretá kameňom. Ježiš povedal: „Odvaľte kameň!“ Odvalili teda kameň. Ježiš pozdvihol oči k nebu a povedal: „Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul. A ja som vedel, že ma vždy počuješ, ale hovorím to kvôli ľudu, čo tu stojí, aby uverili, že si ma ty poslal.“

Uväznený som a vyjsť nemôžem, v temnotách ako zomrelí, ktorí už nikdy svetlo neuzrú. Zaživa som medzi mŕtvymi? No počujem hlas ľudí, ale ich nevidím, áno, zreteľne počujem, že teraz odvalili kameň mojej kobky. Aj cez šatku na tvári a zatvorené viečka cítim, že sem prichádza svetlo spolu s teplom a vzduchom.

Ako málo svetla stačí, aby sa rozplynuli tiesnivé otázky. Zvonka dolieha vrava ľudí a teraz, keď stíchli, počujem Ježiša. Tak predsa prišiel. To urobil on! Nezachránil ma od smrti. Zachránil ma v smrti. V ňom je život a život je mojím svetlom. A svetlo vo tmách svieti a ani tma môjho hrobu ho nepohltila.

Ježiš, pre teba ani tmy tmavé nebudú a noc sa rozjasní ako deň. Tebe je tma ako svetlo. Tu som v rozsadlinách skál, pozri, kde ležím! Počujem, ako sa mu chveje hlas, keď sa modlí, ale nie je to strach, nie. V jeho hlase je Boží hnev, zápal, ktorý sa nedokáže zmieriť s tým, kde som. Akoby vyzýval tmu a prázdnotu na duel: „Smrť, kde je tvoje víťazstvo?“ Bože, vysloboď ma odtiaľto!

Keď to povedal, zvolal veľkým hlasom: „Lazár, poď von!“ A mŕtvy vyšiel. Nohy a ruky mal ovinuté plátnom a tvár obviazanú šatkou. Ježiš im povedal: „Porozväzujte ho a nechajte ho odísť!“

„Lazár!“ Zavolal ma po mene, tak predsa som jeho! Konečne sa môžem postaviť. Kým ma neoslovil, nemohol som vstať. Bez neho nepovstane nič. Nohy mi postavil na skalu a kroky mi upevnil, vytiahol ma z tejto jamy hrôzy a vyviedol ma na priestranné miesto.

Bože, už som na svetle a osvetľuje ma pravé Svetlo, také, čo osvecuje každého človeka vychádzajúceho na svet. Aj moje sestry, dve sestričky sú tu. Ešte ich nevidím, celý som obviazaný, ale sú tu, aj ostatných počujem. Hm, Ježiš... Všetko dal do pohybu, moje sestry vyšli za dedinu, známi tiež prišli a mňa vyviedol z hrobu.

Život je pohyb. Nebudem pasívny ako doteraz. Ochorieť nedobrovoľne, zomrieť nedobrovoľne, dokonca aj toto moje vzkriesenie je pasívne. Nie, zoberiem život do rúk, zavolám Ježiša a pripravím mu hostinu, budem s ním stolovať. Otvorím mu dvere svojho domu, budem s ním večerať a on so mnou!

Zvláštne, viem, že zomriem, zomriem ešte raz. Toto nie je definitívne vzkriesenie. No môj nový život sa už začal, lebo som uveril, že on je vzkriesenie a život. Budem žiť, aj keď umriem. Moje sestry tiež uverili a prešli zo smrti do života, a to ani nemuseli zomrieť ako ja. Každý má svoju cestu a niektoré sú také kľukaté. Ale už viem, že sám som sa nenarodil, sám som teraz nevstal a viem, že sám už ani neumriem.