Laici a homílie
Prečo môže kázať na omši len biskup, kňaz alebo diakon?
Zisťovali sme, prečo je rozhodnutie väčšiny nemeckých biskupov povoliť kázanie laikom v rámci liturgie problematické.
Na snímke homília Mariána Béra z TV LUX počas Noci kostolov vo Farnosti Božieho milosrdenstva v Trnave 29. mája 2015. Foto: TASR/Lukáš Grinaj
Jedným zo záverov tzv. nemeckej synodálnej cesty, o ktorých sme nedávno informovali, je schválenie možnosti, aby laici mohli kázať počas omše.
Zhromaždenie vo Frankfurte v prijatom texte s názvom Ohlasovanie evanjelia laikmi v slove a sviatosti uvádza, že biskupi „poverujú pastoračných pracovníkov kázaním pri eucharistickom slávení“ ako súčasť ich cirkevného poslania, „aby mohli svoju kazateľskú službu vykonávať oficiálne a v mene cirkvi“.
Laikom – ženám i mužom – sa tým otvára v budúcnosti možnosť kázať pri katolíckych bohoslužbách.
Mnohým však môžu v tejto súvislosti vyvstať otázky, prečo by malo ísť o niečo kontroverzné. Veď laici môžu čítať Božie slovo, pomáhajú rozdávať Eucharistiu a robia pri liturgii mnoho iných vecí. Napokon, máme aj laických kazateľov, ktorí kážu na misiách, chválach či na duchovných cvičeniach.
Prečo by teda nemohol v omši kázať aj študovaný laik alebo rehoľná sestra? Nedokážu si azda pripraviť rovnako kvalitnú homíliu ako kňaz?
Táto téma však v cirkvi nie je nová, zisťovali sme preto, čo na to hovoria cirkevné predpisy a kto teda môže prednášať homíliu počas svätej omše.
Laici môžu kázať, ale nemôžu mať homíliu
Nad touto témou sa v jednej svojej práci zamýšľal aj kňaz Košickej arcidiecézy a profesor teológie Anton Fabian.
„Je známe, že najmä vo vyspelých krajinách Európy a Ameriky, ale aj v rozvojových krajinách Južnej Ameriky a Afriky po roku 1970 začali v kostoloch aj laici kázať, viesť nedeľné bohoslužby slova, obliekať si paramenty pri liturgických sláveniach, rozdávať sväté prijímanie a niekde im bola zverená aj správa určitej farnosti. Vzhľadom na absenciu kňazov,“ píše kňaz Anton Fabian.
Poukazuje na to, že celá záležitosť vyzerá nevinne a logicky sa dá zdôvodniť. Odpoveď však je, že laici nemôžu mať homíliu. A dôvod? Táto otázka má dogmaticko-pastorálny a právny charakter.
„Homíliu začne kňaz, keď ohlási Božie slovo, spraví k nemu krátke vysvetlenie a potom si môže zavolať laika, aby povedal napríklad svedectvo.“
Marián Šuráb, homiletik Zdieľať
Homiletik a profesor na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského Marian Šuráb pre Svet kresťanstva tiež potvrdzuje, že laici môžu kázať, ale nemôžu mať homíliu.
V praxi to znamená, že laici môžu napríklad kázať duchovné cvičenia, povedať kázeň mimo svätej omše, kázať na misiách či v rámci katechéz, no prednes kázne v rámci svätej omše, teda homília, patrí v prvom rade k úlohe biskupa a potom kňazov a diakonov.
Neznamená to však, že laici nemôžu ako súčasť homílie povedať napríklad krátke svedectvo.
Anton Fabian vo svojom texte vysvetľuje, že „cirkevná činnosť ohlasovania – kázania sa od počiatku po dnešok rozvíja v troch smeroch: kerygma, katechéza a homília“. Každá forma má iný zámer. „To prináša so sebou aj diferenciáciu osôb vykonávajúcich síce stále kázanie – ohlasovanie, avšak niektorým špecifickým spôsobom.“
Kanonik Košickej arcidiecézy objasňuje, že kerygma sa zameriava na misijnú činnosť, je zameraná na tých, ktorí ešte o Ježišovi nepočuli, a ide o prvé zvestovanie právd.
Katechéza je zasa systematické podávanie kresťanských právd, čiže školský koncepčný spôsob náuky, ktorý má za cieľ priviesť poslucháča k zrelosti kresťanského zmýšľania. A tretí spôsob je liturgická kázeň, teda homília.
Kázanie v kerygmatickom zmysle je zverené všetkým veriacim. Ak ide o ohlasovanie v zmysle katechetickom, riadi sa predpismi, prináleží všetkým členom cirkvi, ale pod vedením zákonnej cirkevnej vrchnosti, ktorá má vydať patričné normy (kánonická misia).
A pokiaľ ide o homíliu, toto kázanie je rezervované kňazovi a diakonovi.
V Nemecku už laici kázali
Fabian poukázal na príklad z minulosti, keď práve nemeckí biskupi v roku 1970 dovolili za určitých podmienok kázať aj laikom. Neskôr sa s touto problematikou obrátili na Svätú stolicu a Nemci dostali až do roku 1981 fakultu, keď biskupi mohli autorizovať laikov na kázanie. Išlo však o akýsi experiment.
„Okrem toho existuje dovolenie, ktoré bolo dané pre omše s deťmi, v ktorých po evanjeliu môže účinkovať namiesto kňaza dospelý laik,“ píše profesor Fabian. Takisto inštrukcia Inter oecumenici umožňovala v miestach, kde chýba kňaz alebo nie je možné sláviť omšu v nedele a sviatky, podľa úsudku ordinára, aby diakon alebo laik viedol bohoslužbu slova a mal aj homíliu.
Toto sú však skôr výnimky, ktoré nepotvrdzujú pravidlo. Anton Fabian hovorí, že Druhý vatikánsky koncil nikdy nediskutoval o možnosti, aby homíliu prednášali laici.
Táto otázka bola v roku 1970 predložená Pápežskej komisii pre vysvetľovanie dekrétov Druhého vatikánskeho koncilu. Odpoveď bola negatívna, keď vyslovila jednoznačne tvrdenie, že homília je rezervovaná posvätným služobníkom.
Zdvihnutý prst z Vatikánu zafungoval len čiastočne. Cirkev v Nemecku si ide ďalej svojou cestou.
Počas prípravy nového Kódexu kánonického práva bolo kázanie laikov znovu prediskutované. Kódex z roku 1983 jednoznačne rezervuje homíliu kňazovi alebo diakonovi (kán. 767 § 1). K tejto téme sa vyjadrila aj Inštrukcia na riešenie niektorých otázok spolupráce laických veriacich, zameranej na kňazskú službu.
„Homília, vynikajúca forma kázania, v ktorej sa v priebehu liturgického roka vykladajú z posvätného textu tajomstvá viery a normy kresťanského života, tvorí časť samej liturgie. Preto sa homília v rámci eucharistického slávenia vyhradzuje posvätnému služobníkovi, a to buď presbyterovi, alebo diakonovi,“ píše sa v dokumente.
Dokument doslova uvádza, že z kázania homílie sa „vylučujú nevysvätení veriaci, hoci plnia tú úlohu, o ktorej sa hovorí, že je úlohou pastoračných pomocníkov alebo katechistov pri akomkoľvek druhu spoločenstva alebo združenia.
Veď predsa nejde o osobitné veľké nadanie na výklad veci alebo o veľkú teologickú prípravu, ale o úlohu vyhradenú tomu, kto je označený sviatosťou kňazstva, vzhľadom na ktorú totiž ani biskup nemá splnomocnenie dišpenzovať podľa normy práva, z neho preto nevyplýva iba disciplinárny zákon, ale zákon, ktorý učiacu a posväcovaciu úlohu chápe ako úlohy navzájom pevne spojené“.
Spomínaná inštrukcia tiež píše, že „za úplne zrušenú sa podľa predpisu kán. 767 § 1 má pokladať akákoľvek predchádzajúca norma, podľa ktorej sa nevysvätení veriaci pripúšťali na kázanie homílie v eucharistickom slávení“.
Inštrukcia tiež umožňuje v homílii zaviesť kňazovi dialóg ako prostriedok výkladu. Je to prípad, keď sa kňaz počas homílie niečo pýta veriacich. Homília sa nemôže zveriť ani kňazom a diakonom, ktorí sú prepustení z klerického stavu alebo vykonávanie posvätnej služby zanechali.
Laici môžu na homílii participovať
Homiletik Marian Šuráb vysvetľuje, že počas homílie má kňaz možnosť dať priestor laikom aj tým spôsobom, že im napríklad umožní povedať krátke svedectvo.
„Homíliu začne kňaz, keď ohlási Božie slovo, spraví k nemu krátke vysvetlenie a potom si môže zavolať laika, aby povedal napríklad svedectvo. Bohoslovcov učíme, že je dobré, keď je v homílii nejaký obraz alebo príklad. Môže sa stať, že kňaz má k dispozícii laika alebo odborníka, ktorému dá počas homílie primeraný čas. Potom ako povie svedectvo, kňaz v homílii pokračuje,“ hovorí Šuráb.
Pripomína, že homília sa po Druhom vatikánskom koncile stala integrálnou súčasťou svätej omše. „To znamená, že nadobudla inú kvalitu, nie je to už len nejaká cirkevná reč,“ konštatuje profesor na katedre praktickej teológie. Šuráb si pamätá, že pred koncilom boli homílie aj pred omšou alebo po nej. Kňazi neraz hľadali vhodné miesto, kedy povedať kázeň. Ak bola pred omšou, ľudia neprišli, ak bola po omši, mnohí zasa odišli.
„Vlastne sa potvrdilo, čo bolo aj v dejinách, že kňaz koná in persona Christi, teda v osobe Ježiša Krista, a to práve kňazskou vysviackou alebo prvým stupňom kňazstva, teda diakonskou vysviackou.
A súčasťou konania in persona Christi je aj akoby kontinuita, pokračovanie Ježišovej homílie v nazaretskej synagóge, kde Ježiš vysvetľoval, učil, a preto jeho homília nadobúda sviatostný charakter,“ vysvetlil liturgista.
V čom robia kňazi objektívne chyby a kedy to už veriaci s kritikou preháňajú?
Šuráb priznáva, že niektorí laici môžu byť komunikačne zdatní, študovaní a dokázali by povedať homíliu lepšie ako kňaz. Treba však zdôrazniť, že to nie je postavené na týchto kvalitách, ktoré by kňaz mal mať a predpokladajú sa.
„Homília je postavená na sviatostnosti a nie na schopnostiach kazateľa,“ objasňuje Šuráb. Duchovný rozumie aj námietke laikov a veriacich, s ktorou sa aj on sám často stretáva – že na kázni zaznieva hocičo. „Keď hovoríme o sviatočnosti homílie, tak nemôžem povedať, že nech tam zaznie hocičo. Malo by tam zaznievať Božie slovo, jeho vysvetlenie.“
V homílii môže kňaz tiež vysvetľovať učenie a náuku cirkvi. Profesor Šuráb považuje za veľmi dôležité, aby kňazi boli ma homíliu pripravení. Sám si robil v minulosti prieskum, čo je pre ľudí na homílii dôležité, a jednoznačne mu z toho vyšla pripravenosť kazateľa.
„Aj chlapcom v seminári hovorím, že kedysi stačilo kňazovi, že prišiel s kolárikom do farnosti alebo sa postavil na kazateľnicu, dôležité bolo, že mal misiu, a mohol kázať, čo chcel a komu chcel. Dnes musíme hľadať prejavy a komunikačné prejavy primerané dobe, aby sme neoslabili silu Božieho slova a aby sme mu ostali verní.“
Podľa Šurába aj počas pandémie niektorí kňazi v homíliách zlyhali. „Veď to bolo na nervy, čo niektorí kazatelia porozprávali,“ priznáva.
Pri príprave textu sme sa rozprávali na túto tému aj s ďalšími kňazmi. Väčšinou sa zhodli, že laici môžu a majú kázať, nie však v rámci liturgie. Homília a vysvetľovanie Božieho slova je rezervované kňazovi.
Zaznel napríklad postreh, že liturgicky je dôležitá úloha predsedajúceho. Napríklad keď je niekde prítomný biskup, tak slúži omšu a káže on, lebo je to jeho prvoradá úloha strážiť a vyučovať vieru. Až postupne v dejinách cirkvi mohli kázať vybraní kňazi, aby pomohli v tejto úlohe biskupom, ktorí pre rozrastajúce sa kresťanstvo po Milánskom edikte už sami všetko nestíhali.
Aj texty obradu vysviacky kňazov, respektíve diakonov vysvetľujú, ako biskup dáva zo svojej moci, aby ustanovil pomocníkov pre túto službu. Pri ustanovení prvých diakonov je zmienka o tom, že apoštoli prenechávajú charitu a službu diakonom, aby sa oni mohli venovať službe slova.
Navyše, Katechizmus katolíckej cirkvi sa v bode 875 odvoláva na List Rimanom, keď hovorí: „Nik, ani jednotlivec, ani spoločenstvo, nemôže hlásať evanjelium sebe samému. (...) Nik si nemôže sám dať poverenie a poslanie hlásať evanjelium.“
