Adorácia očami mnícha
V adorácii sa deje pravda o nás a nemusí byť vôbec príjemná
Prečo sa znova a znova odhodlávať pre čas, keď sa Boh chce vo mne modliť a ja to neodškriepiteľne cítim.
Ilustračné foto: cathopic.com
Na otázku, čo je to adorácia, by sa dalo reagovať obsiahlo, no poslaním mnícha je viac prax ako teória, lebo tam, kde je veľa slov, je vždy aj viac hriechu.
Azda aj preto Ježiš vystríha zbožných ľudí od mnohých slov pri modlitbe. Aj s vedomím nedokonalosti ponúkam sčasti osobnú skúsenosť.
Ako pomocníkov som si zvolil súčasný Katechizmus Katolíckej cirkvi a niektorých učiteľov umenia modlitby. Nepíšem ako nimi fundamentalisticky ohúrený človek, ale ako milo prekvapený hľadač modlitby srdca.
V katechizme nájdeme mnoho duchovných textov o adorácii. Ponúkam tri z nich v stručnej forme. Pre osobnú lektúru uvádzam aj ich paragrafy.
KKC 2096 Adorácia (klaňanie sa) je hlavným úkonom čnosti nábožnosti nad všetkým, čo jestvuje, za nekonečnú a milosrdnú lásku: „Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť“ (Lk 4,8), hovorí Ježiš, citujúc Deuteronómium.
KKC 2097 Klaňať sa Bohu (2807) znamená s úctou uznávať „ničotu stvorenia“, ktoré jestvuje jedine vďaka Bohu... ako Mária v Magnifikate chváliť ho, velebiť ho a seba pokorovať... Adorácia oslobodzuje človeka od uzavretia sa do seba, od modloslužby sveta.
KKC 2098 Úkony viery, nádeje a lásky sa uskutočňujú v modlitbe. Povznesenie ducha k Bohu je výrazom našej adorácie Boha modlitbou chvály a vzdávania vďaky, príhovoru a prosby. Modlitba je podmienkou, aby sme mohli zachovávať Božie prikázania. Treba sa stále modliť a neochabovať (2742) (Lk 18,1).
Utvrdenie cez Magnifikat
Možno so mnou budú viacerí čitatelia súhlasiť, ak si dovolím podčiarknuť, že adorácia je hlavný úkon nábožnosti, ktorým Ježiš dôrazne určuje smer pokušeniam (Lk 4,1-13).
Slovami chválospevu skrze Bohorodičku ponúka jednu z ciest k adorácii Boha. Z poradia ľudských tém tu dominuje chvála a veleba. Je užitočné si uvedomiť, že aj keď štruktúra Máriinho chválospevu v štruktúre nepredkladá známe poradie, to poradie má svoj význam: 1. najprv chvála, 2. potom vďaka, príhovor a 3. napokon prosba. Často si tu sami vytvárame modlitbový neporiadok, ak je prosba hlavným dôvodom a cieľom našej modlitby.
Správne poradie pomáha našej vnútornej slobode. Práve táto sloboda nás neskôr obdarúva odvahou konať ako pokorný a nebyť upokoreným až do vlastného znechutenia, a teda nakoniec nečinným v praktickom živote. Toto sú teoretické poznatky. V ďalšej časti ponúkame praktické rady.
Ako sa modliť pri adorácii?
Môžeme spoločne uvažovať, ako sa stať vnútorne, ale aj reálne ochotným modliť sa adoráciou. Skoro každý z nás v tejto fáze prechádza dvoma hlavnými etapami modliaceho sa človeka.
Prvou, keď sa učím od iných, akým byť počas modlitby, a ďalšou, aký naozaj som v Bohu počas modlitby.
Najťažšie je venovať viac pozornosti svojho srdca nie sebe, ale jedinému prameňu modlitby, ktorým je Boh vo mne. Zdá sa to ľahké ako jednoduchá fráza, ale je to ťažké ako cesta. Už svätý Augustín vedel, že najbezpečnejší stav mysle pre človeka pri modlitbe je „ochudobňovanie ducha“ aj „ducha v modlitbe“, teda že som úbožiak – u Boha.
KKC 2559 hovorí: „Modlitba je povznesenie duše k Bohu...“ Z akej pozície hovoríme, keď sa modlíme? Z výšok svojej pýchy a svojej vlastnej vôle alebo „z hlbín“ (Ž 130,1) poníženého a skrúšeného srdca? (Rim 8,26) Je predpokladom, aby sme dostali nezaslúžený dar modlitby: človek je pred Bohom žobrák.
Čo o modlitbe hovorí nasledovník Charlesa Foucaulda
René Voilaume opisuje dve cesty modlitby a „ochudobňovanie“ ducha. V prvej sa nám modlitba javí skôr ako naše osobné dielo. Viera podopieraná a oživovaná pocitmi sa snaží vnútiť našim zmyslom, fantázii a rozumu postoj Božieho dieťaťa. Nerodí sa spontánne a nie je pre nás prirodzený. Používame modlitby svätých ľudí, privlastňujeme si ich pocity voči Bohu, i keď nie sme pred ním ešte úplne sami sebou. V tejto etape dominuje modlitba ako myslenie a bytie v zmyslových predstavách. Boháč z chrámu niečo o tom vie (pozri Lk 18,10-14).
„Adorácia nás učí pokore, odpútaniu sa od samých seba. Robí nás menej egoistickými.“ Zdieľať
Postupne prichádza čas „ochudobňovania“ ducha v akte modlitby, ktoré je odpútaním sa od vecí, sebazničením, pomalým dozrievaním osobnosti mimo sféry zmyslov. Umučenie Ježiša tu pomaly preniká do nášho života a to sa odráža na našej modlitbe. Potrebujeme sa stať pred Bohom skutočne chudobní duchom.
Je to v rozpore s obdobím, keď sme sa učili byť pred ním tým, kým ešte nie sme. Namiesto pretláčania svojho vedomia do modlitby sa učíme postupne a pomaly prijímať to, čoho sme jednoducho naozaj schopní, a to je aj naša neschopnosť k modlitbe. Učíme sa teda odovzdávať sa Bohu. Spoliehať sa na neho nie v slovách a pocitoch, ale v bolestnej pravde o nás z kríža našej biedy.
Vtedy nastupuje druhá etapa, na ktorú sa vzťahuje všetko to, o čom hovorí modlitba žobráka (Lk 18,13). Nejestvuje konflikt medzi týmito dvoma formami modlitby ani to nie je náuka dvoch odlišných ciest, ale sú to jednoducho dve etapy tej istej cesty.
Je teda pochopiteľné, že niet výraznej hranice medzi prvou a druhou, a možno by bolo treba najprv napísať modlitbu chudobných ľudí, aby skrze jej bezprostrednosť a jednoduchosť bolo možné lepšie vysvetliť prvú etapu. Tá je z nutnosti viacej rozumová a prepracovaná. Musíme v nej dať viac zo seba, upevňovať svoju vieru, cvičiť vôľu v námahe milovania, aby sme jedného dňa došli k jednoduchosti a k ochudobneniu. Len ono nás môže urobiť chudobnými duchom v prítomnosti Boha v čase našej modlitby.
Nie je adorácia únikom zo sveta?
Ak by bol únik možný, tak sa mýlia tí, pre ktorých je hodina adorácie ťažkou a namáhavou úlohou. Najčastejšie sme počas nej vydaní napospas roztržitosti, starosti, problémom a konfliktom, ktoré nás sužujú dokonca aj vtedy, keď sa nám podarí na nejaký čas od nich odpútať. Zanechávajú v nás pocit vnútornej prázdnoty.
Snažíme sa „vydržať“ celý čas v kaplnke, kde modlitba v našom ponímaní naberá podobu obety – námahy, ktorú sa odhodláme priniesť Pánovi. Modlitba je pre mnohých z nás oveľa ľahšia na začiatku rehoľného života. Onedlho sa však objavuje „prázdnota“. Zvykáme si na ňu, hoci v hĺbke našich sŕdc drieme vedomie, že by sa možno dalo niečo urobiť – ale ako...? Tu niet úniku. Skúsme si položiť ešte ďalšiu z možných otázok.
Čo sa deje v adorácii?
Môžeme povedať, že sa Božia svätosť dotýka celého nášho života? V adorácii sa deje pravda o nás a nemusí byť vôbec príjemná. Učíme sa, že priebeh adorácie môžeme mať ako skúsenosť, že ju máme pod kontrolou aspoň v úvode. Všetko, čo neskôr nasleduje, je však pravda o našej prázdnote a túžbe po naplnení Bohom.
V tom všetkom je Boží zámer dotýkať sa nás milosrdenstvom v pravde. Práve toto ma už dlhé roky zasahuje ochotou adorovať napriek mojej slabosti adorovať. Znova a znova sa odhodlávať pre čas, keď sa Boh chce vo mne modliť a ja to neodškriepiteľne cítim. Ten jeho dotyk sa nedá ničím nahradiť a ani sa v ňom mýliť v perspektíve celého ľudského príbehu.
„Svet, ktorý sa prestáva postiť, začína vytvárať zážitky, stáva sa konzumným. Tam prichádza k slovu nemiernosť,“ hovorí benediktín Jozef Brodňanský.
Niekto sa môže pýtať: aké sú vlastne plody adorácie? Predovšetkým je to náš život medzi ľuďmi. Adorácia nás učí pokore, odpútaniu sa od samých seba. Robí nás menej egoistickými: také predispozície srdca a mysle vyžaduje od nás láska k Bohu a k ľuďom, aby sme ich tak milovali, ako ich miluje Ježiš.
Nedokázať priniesť úľavu a zmierniť morálnu biedu, ktorej sme svedkami aj v dnešných vojnách z hriechu, práve táto naša bezmocnosť nás hádže na kolená, a to nie v rezignácii alebo hľadaní najľahšieho riešenia situácie, ale preto, že si jasnejšie a plnšie uvedomujeme váhu k povinnosti modlitby, ktorú máme. Cítime potrebu premieňať svoje utrpenie vyplývajúce z vedomia existencie zla, utrpenie znásobené pocitom vlastnej nemohúcnosti niečo urobiť.
Vzťah k ľuďom nás reálne pripravuje na modlitbu
Naša modlitba sa stáva až vtedy skutočnou, keď sa odpútavame od všetkého. Hľadíme jedine na Boha. Náš vzťah k ľuďom nás reálne pripravuje na modlitbu, môže v nás prebudiť veľkodušnosť, môže nám poskytnúť silnejšiu, bezprostrednejšiu motiváciu a v konečnom dôsledku dokáže nás povzbudiť na konci adorácie k ešte horlivejšej prosebnej modlitbe.
Je užitočné si v kontaktoch s ľuďmi uvedomiť, že akékoľvek priblíženie sa k Bohu nemôže byť bezprostredným ovocím našich vzťahov so stvorenými bytosťami, lebo prístup nášho srdca k Božiemu srdcu dáva len milosť ako dar.
Ak si uvedomíme, že modlitba adorácie neponúka len čas s Bohom, ale postupne tvorí osobný vzťah, ľahšie dozrievame pre prax, ktorá nie je kvantitou. V nej nejde o množstvo času, ale o dotyk s láskou, ktorá nás premieňa aj namáhaním sa pre ňu.
Na záver mi prichádza na myseľ veľmi sugestívny obraz matky, ktorá pozerá do kočiara na svoje nemluvňa a často sa k nemu skláňa. Robí to toľkokrát, koľko ráz prichádza praktický impulz znova niečo preň urobiť.
Nie je to len kvôli dobru dieťaťa, ale aj kvôli premene samotnej matky. To môže byť aj začiatkom pre každého, kto chce hľadať odpoveď, ako často sa odhodlať k úklonu adorácie v našom osobnom živote modlitby.
