Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina
08. máj 2023

Vzťahy a výchova

On to ozaj nevidí? Ako som sa naučila poraziť vlastnú hrdosť

Samozrejme, kto sa mal zmeniť, bol môj manžel. Od neho som očakávala väčšie pochopenie a záujem. Veď ja toho robím oveľa viac, on je na ťahu.

On to ozaj nevidí? Ako som sa naučila poraziť vlastnú hrdosť

Foto: Pixabay

„Treba vyhodiť smeti.“ „Treba vymeniť žiarovku.“ „Treba ísť po deti do školy.“ Milé dámy, používate takéto a im podobné vety, keď chcete niečo od svojho manžela? A jeho reakcia nie je úplne taká, ako by ste chceli?

Ako väčšina žien, aj ja som si myslela, že keď takto niečo poviem svojmu manželovi, hneď pochopí, že táto výzva je namierená na neho, vstane a urobí to, čom som povedala, ideálne hneď. A, ako inak, najlepšie by bolo, keby som to ani nepovedala a on by to urobil.

Veď musí vidieť, že to treba spraviť, či nie? No veľakrát sa nič neudialo. Alebo udialo, ale až vtedy, keď som to niekoľkokrát zopakovala. Chodila som po byte a v duchu som si hovorila niečo ako: „To snáď nie je možné, ozaj nechápe, čo chcem?

To musím všetko polopatisticky vysvetľovať? Radšej si to urobím sama, je ako ďalšie dieťa. Veď ani mne nikto nemusí hovoriť, čo mám robiť, a urobím to, keď vidím, že to treba. Čo na tom nechápe? To ho mám dokola o niečo prosiť?“ A tak podobne.

Nebolo mi úplne jasné, či mu to naozaj nedopína alebo sa mu to nechce urobiť, alebo čo vlastne. A netýkalo sa to len vecí, ktoré som chcela, aby urobil. Čo bol pre mňa vrchol, nevedel pochopiť, prečo som na niečo nahnevaná, unavená, prečo nevidí, že mám toho veľa a nepomôže mi.

Vysielala som predsa jasné signály svojho hnevu a únavy – zazeranie, tichá domácnosť alebo nanajvýš strohé odpovede. Hovorila som si: „Keď ma máš rád, prídeš na to, čo ma hnevá, čo si urobil (alebo neurobil). Len sa potráp a premýšľaj.“

Manžel na mňa často nechápavo pozeral a vôbec netušil, o čo ide. Keď sa ma spýtal, čo sa deje, v prvých rokoch manželstva som sa ho aj pohoršene opýtala: „Ty nevieš?! Skús sa zamyslieť.“

Chudák, ako rozmýšľal, tak rozmýšľal, nevedel. Po nejakom čase ho to už asi prestalo baviť a všimla som si, že ho už daná vec až tak netrápi, čo ma, samozrejme, vytáčalo. Kto v konečnom dôsledku zostal u nás doma naštvaný? Ja. Začala som si uvedomovať, že to takto nejde a treba s tým niečo robiť.

Samozrejme, kto sa mal zmeniť, bol môj manžel. Od neho som očakávala väčšie pochopenie a záujem. Veď ja toho robím oveľa viac, on je na ťahu.

Teraz sa už nad tým smejem, ale vtedy to bol pre mňa veľký problém. Našťastie sme ľudia, ktorí sa medzi sebou veľa rozprávajú. Začali sme o tom viac hovoriť.

Manžel mi vysvetľoval, že on to nerobí naschvál, ale ozaj nevie, čo od neho chcem, keď to jasne nepoviem. Ak mu poviem, že niečo treba urobiť, on počuje: „Ok, treba to urobiť.“ A hotovo. V zásade len berie na vedomie, že to treba. Trvalo mi ozaj niekoľko rokov, kým som tomu porozumela.

Pre moje zmýšľanie to bolo nepochopiteľné a priznávam, že stále to úplne nechápem, ale povedala som si, že to musím nejako prijať a začnem niečo meniť ja. A tak som schádzala zo svojho piedestálu a začala pekne-krásne jasne hovoriť, čo chcem, čo potrebujem, čo ma hnevá.

Už som nepoužívala vety typu: „Treba vymeniť žiarovku“, ale „Prosím ťa, vymeň žiarovku.“ Malá zmena, ale urobila veľa. A videla som, že manžel je ochotný, urobí tie veci, aj keď stále platilo, že niekedy som to musela zopakovať viackrát. Ale veď ani ja neurobím všetko hneď, ako ma poprosí.

Inzercia

Už viac hovorím o tom, prečo ma niečo hnevá, čo to pre mňa znamená, keď sa niečo deje, ako to prežívam, prečo som z toho vykoľajená. A snažím sa jasne povedať aj to, čo od manžela očakávam, čo chcem, aby urobil. Nie vždy sa mi to všetko podarí tak, ako by som chcela, predsa len, zmeniť niektoré zlozvyky trvá dlho, ale bojujem.

Postupne som sa naučila, a stále sa to učím, prijímať tieto naše komunikačné rozdiely. My ženy máme takú nejakú schopnosť viac čítať aj medzi riadkami, pochopiť súvislosti, hlavne vzťahové, dať si to dokopy a podľa toho konať.

Často urobíme veci, o ktoré nás nikto nepoprosí, lebo cítime, že to tak treba urobiť. Niekedy sa aj stane, že to preženieme. Muži sú nastavení inak. Nie horšie, nie lepšie ako ženy, len inak. Nechcem tým povedať, že sú menej citliví ako my. Sú však štruktúrovanejší, potrebujú presnejšie inštrukcie, výzvy, a ak im ich jasne dáme, vedia byť úplne úžasní.

Len my, milé dámy, a to si dajme ruku na srdce, sme niekedy nastavené na takú tú hru na mačku a myš a od mužov chceme, aby videli neviditeľné, aby uvažovali ako my, robili veci ako my, a keď to tak nie je, hneváme sa alebo si z nich robíme žarty, akí sú nechápaví.  

Býva pre nás ťažké poraziť našu vlastnú hrdosť a poprosiť o niečo. S kolegami v práci alebo kamarátmi nám to ide možno ľahšie, ale doma je to veľakrát nejaké ťažké. Nehovorím, iste sú aj ženy, ktoré to zvládajú ľavou zadnou. No nie je náš vzťah s manželom ten najhlavnejší, na ktorom by sme mali pracovať? Je to, dámy, v našich rukách. Už kráľ Šalamún vedel o tom svoje:

„Ach, ktože nájde ženu dobrú?

Jej cena je nad perly.

...

Prehovoria jej ústa s múdrosťou,

Láskavé slová sú na jej jazyku.“

Kniha Prísloví

 

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, ktorí prispievajú od 5,- € mesačne alebo 60,- € ročne. Pridajte sa k nim teraz, prosím.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.