Stretli sme sa u nej doma, v dome, kde bývala roky s básnikom Milanom Rúfusom a ich dcérou Zuzanou, ktorá zomrela v apríli vo veku 62 rokov. Obývacia izba pôsobí ako galéria, ľudové motívy a kvalitné diela slovenských maliarov, návštevníka premkne pocit, že tu zastal čas. 

Magda Rúfusová má 88 rokov. Len pred pár dňami pochovala svoje jediné dieťa. Nezvykne hovoriť sama o sebe, napriek tomu nám umožnila nahliadnuť do svojho príbehu a do života, ktorý mala po boku Milana Rúfusa. 

Rozprávali sme sa o jej mladosti, o prijatí dcérinej diagnózy i o jej životnej láske. Magda Rúfusová vyštudovala etnografiu, pracovala roky v Slovenskej televízii ako dramaturgička. Celý svoj život venovala službe básnikovi a ich spoločnej dcére. 

Ľudia vás poznajú ako manželku Milana Rúfusa. Ak ste sa vyjadrovali pre médiá, tak to bolo v súvislosti s jeho osobou. Radi by sme bližšie spoznali váš životný príbeh. Z akej rodiny pochádzate a aké ste mali detstvo?

Bola som dramaturgičkou v Slovenskej televízii, kde som mala na starosti taliansku a španielsku produkciu, vyberali sme zahraničné filmy pre naše publikum. 

Vyrastala som v Žiline, v katolíckej rodine, bola som jediným dieťaťom svojich rodičov. Chodila som na cirkevnú základnú školu, čo bola najlepšia škola v Žiline, riadili ju rehoľné sestričky vincentky. Mala som veľmi dobrú učiteľku, rehoľnú sestru, ktorá keď nás učila písať, vykúpila všetky noviny v meste, aby nám ukázala, ako sa píše to-ktoré písmenko. A tak sme sa len za jedno popoludnie naučili, ako sa napríklad píše písmeno A. 

Škola mi išla, neskôr som sa dostala na gymnázium v starej Žiline, kde bolo pôvodné historické gymnázium, oproti bol katolícky kostol. 

Potom som robila prijímačky na filozofickú fakultu na odbor etnografia. Zobrali ma, v ročníku sme tento odbor študovali len šiesti. 

Prečo etnografiu?

Bavil ma folklór, popri štúdiu som urobila konkurz do Lúčnice, kde som bola roky aktívna ako tanečníčka. Popri štúdiu som teda žila tréningmi a vystúpeniami. S Lúčnicou som pochodila kus sveta, boli sme vo Švédsku, v Nórsku i Dánsku, teda v krajinách, kam sa vtedy bežný človek nedostal. Všetko tam fungovalo akosi inak ako u nás. 

Vo Švédsku som dostala kultúrny šok, keď som videla, ako tam bolo všetko čisté, aj vlaky. Všade boli upratovačky, mali biele plášte a modré rukavice a zbierali všade špaky po cigaretách. 

Potom som svojim spolužiačkam, ktoré so mnou bývali na internáte, nosila darčeky. Pamätám si, že som raz všetkým doniesla kefy na vlasy, čo bol vtedy veľký hit. 

Svoje študentské roky som teda prežila trochu inak ako väčšina spolužiakov. Na druhej strane, keď neboli vystúpenia, žila som normálny študentský život. Tréningy Lúčnice sme však mali často, končili sa aj o jedenástej večer. Potom sme išli trolejbusom na internát do Horského parku, kde bývali študentky filozofky. 

Niekedy sme chodili cez Hlbokú, kde bola detská klinika a pod jej oknami sme počuli rev a plač detí. Vždy som si hovorila, čo sú to za matky, ktoré tam nechajú svoje deti. Pochopila som to až neskôr, keď nám tam musela ležať po operácii bedrovej kosti naša dcéra…

Foto: Adam Rábara

Milana Rúfusa ste spoznali počas vysokej školy?

Až na konci svojho štúdia, keď som písala diplomovú prácu. Milan bol v tom čase asistentom. Na filozofickej fakulte bol vrátnik, ktorý mal svoju búdku a kontroloval nás. Vtedy študenti nemohli používať výťah a on na to dozeral. V jeden deň som meškala a zbadala som, že pri výťahu stojí vysoký pán. Jedným okom som pozrela na vrátnika, či toho pána môžem poprosiť, aby ma zviezol vo výťahu. Dovolil mi to, a tak som sa toho dlháňa spýtala, že idem neskoro a či by ma tým výťahom nezviezol. 

Súhlasil, zviezla som sa s ním na štvrté poschodie, kde už pred seminárnou miestnosťou stáli moji spolužiaci a videli ma, ako vystupujem. Ten vysoký pán v dlhom kabáte, ktorý na ňom visel ako na vešiaku, pokračoval na iné poschodie. 

Keď sa zavreli dvere výťahu, spolužiaci sa ma spýtali, či viem, s kým som sa viezla. Netušila som, až keď mi povedali jeho meno, pochopila som. V tom čase mu totiž vyšla práve prvá zbierka Až dozrieme, celý ročník vtedy nabehol do Mladých liet a zbierku sme vykúpili. (Smiech.) To bolo moje prvé stretnutie s Milanom Rúfusom. 

Kto bol iniciatívnejší vo vašom vzťahu a nadviazal prvý kontakt?

Robila som diplomovú prácu a v deň, keď som obhájila prvú časť, išla som do univerzitnej knižnice a tam som ho opäť stretla. On sa opýtal: „A čo vy tu robíte?“ Pomyslela som si, čo je to za otázka, veď je asi jasné, čo robí študentka v knižnici. Ale odpovedala som slušne, že dokončujem diplomovku. 

Milan ma oslovil ešte párkrát, keď som bežala do školy, pekne ma pozdravil, ja som odzdravila a letela som ďalej. Potom ma párkrát stretol v podniku u Blahu, kam sa chodievali študenti najesť, na posedenie sme zjedli 20 rožkov a jedno pivo. Fuj! Tam sme sedávali. 

Človek má predstavu, že chodiť s básnikom musí byť veľmi romantické. Bolo to tak?

Bolo to romantické, Milan mal hlboký vnútorný svet. Keď som však prišla do Milanovej rodiny v Porube, nezažila som hneď prijatie. Celá rodina si totiž myslela, že si zoberie jednu Milanovu kolegyňu. Moja budúca svokra, keď som prišla na Liptov, mi aj otvorene povedala. „My sme si vždy mysleli, že Milan si vezme tú Hanku.“ No veľmi ma posilnili na duchu. (Smiech.)

Foto: Adam Rábara

Čo vás oslovilo na Rúfusovi?

Bol odo mňa starší, bol vzdelaný, páčila sa mi jeho vysoká štíhla postava. Všetci moji kamaráti boli svalovci, lebo hrali volejbal, ja tiež. Ale mne sa páčili štíhli muži. Bol úplne iný ako moji kamaráti z detstva. Mala som veľmi dobrého muža, skutočne dobrého muža. 

Keď vám Milan Rúfus vyznal svoje city, urobil to cez verše?

Nie. Bola to priama reč. Spýtal sa ma, či si ho vezmem. Povedala som áno, spýtala som sa kedy. Navrhol, že v sobotu. 

Chodili sme spolu necelý rok, v podstate na diaľku. Milan mal povinnosti v škole a ja som po skončení prvý rok pracovala na miestenku v múzeu v Žiline.

V pondelok ma teda požiadal o ruku a v sobotu sme už mali svadbu. Hoci som túžila po šitých šatách na mieru, to by sa už nestihlo, našla som si inzerát, že v Sučanoch niekto predáva svadobné šaty, tak som tam rýchlo išla. Boli to krásne madeirové šaty.

V tej dobe nebol vo vašej rodine problém, že vy z katolíckeho prostredia si beriete evanjelika?

Nie, nikdy to nebolo témou. Nebola som už praktizujúca a pre Milana to tiež nebola téma. Svadbu sme mali len na úrade v Bratislave. 

Bolo to v jednoduchosti, v úzkom kruhu, prišli Milanovi rodičia a moja mama, otec mi medzitým zomrel. Potom sme išli na obed a začal sa náš spoločný život. 

Nemali sme však kde bývať, tak sme ešte necelý rok bývali oddelene, ja s mamou v Žiline, Milan bol v Bratislave a občas za nami prišiel. Milan mal totiž v Bratislave len jednu izbu a bola tam podmienka, že si tam nemôže priviezť ženu. 

Ja som však potom otehotnela, cez jedného rodáka zo Žiliny sa nám podarilo vybaviť byt, tak sme dostali garsónku na Vlčkovej. Milanov otec bol murár, prerobil nám tam kuchyňu. To bol náš prvý byt, kde prišla na svet Zuzka. 

Rodila som v Liptovskom Mikuláši, lebo kontrakcie na mňa prišli, keď sme boli u Milanovej rodiny v Porube. Bol to 6. január, vonku riadna zima, mrzlo. 

Tušili ste počas tehotenstva, že s vaším dieťaťom nie je niečo v poriadku?

Nie, vtedy nebol ultrazvuk. Tehotenstvo išlo bez problémov, bruško mi rástlo, viac sa neriešilo. Pôrod išiel dobre, všetko prebiehalo prirodzene. 

Nemala som mladších súrodencov, reálne bábätko som predtým ani nikdy nevidela. Zuzka mala od začiatku ťažkosti, lebo sme s Milanom mali Rh inkompatibilitu krvi. Na to nerada spomínam. 

Museli jej robiť nejaké zákroky, vymieňali jej krv, pozeral ju pediater a stalo sa to, že Zuzke sa na dve-tri minúty zastavilo srdce. Myslím si, že to bol moment, prečo potom už nebola ako iné deti. Narodila sa ako zdravé dieťa, z nemocnice ju však pustili až v apríli. Z pôrodnice som išla domov bez dieťaťa, zastavili mi laktáciu, boli to hrozné mesiace. Bola som v Porube a chodila som ju navštevovať do nemocnice. 

Milan vtedy v jednej básni napísal, že dieťa leží v sklenej kolíske. To bol obraz Zuzky v inkubátore, ktorý mu pripomenul Snehulienku v sklenenej truhle. On to už vtedy prežíval v symboloch.  

Foto: Adam Rábara

Kedy ste pochopili, že Zuzka bude iná?

V plnej miere, až keď mala začať chodiť a nešlo to. Dovtedy bola ako normálne dieťa. Chodiť však začala, keď mala päť-šesť rokov. Ako dieťaťu jej dvakrát operovali chrbticu. 

Mysleli si však, že po mentálnej stránke je úplne v poriadku. Keď začala navštevovať normálnu školu, učiteľka povedala, že jej nejde písanie. Skúšali sme to, ale nakoniec absolvovala len pomocnú školu. 

Neskôr sme sa presťahovali ku Štrkovcu, kde sme kúpili dvojizbový byt a neskôr sme skončili v centre mesta na Kozej ulici, až kým sme prišli do tohto domu. 

Začali sme chodiť so Zuzkou na rehabilitácie, absolvovali sme dlhé liečenia v Tepliciach. Bolo to pre mňa náročné. Všade okolo mamičky s postihnutými deťmi na vozíčku. Vedela som, že to jednoducho nebudem vládať. Chcela som však urobiť všetko pre to, aby Zuzka začala dobre chodiť. Tak som s ňou každý deň cvičila a ona naozaj začala. 

Zuzka bola krásne dieťa, veľmi fotogenické. Celá ja. (Smiech.) Nikdy som sa nezmierila s tým, že nebude ako iné deti. Chodila pekne do škôlky aj do školy, zaraďovali sme ju do života. 

Celý svoj život ste obetovali starostlivosti o Zuzku. Aj to bol dôvod, prečo ste nemali ďalšie deti?

Neviem, prečo sme nemali ďalšie deti. Ako povedala moja svokra, Boh nám už ďalšie deti nepožehnal. Možno som mala nejaké zábrany, neviem. 

Hoci som aj pracovala v Slovenskej televízii, bola to v podstate práca z domu s voľným pracovným časom, takže som sa naozaj mohla starať o Zuzku. Ja som nikdy nebola v strane, takže som nerobila žiadnu veľkú kariéru. 

Milanovi Rúfusovi kritici vyčítali, že mlčal, keď mal hovoriť, a hoci nebol v strane, počas komunistického režimu neprejavil postoj. Ako vnímate túto kritiku?

Dobre urobil, že sa nepúšťal do politiky. Milan vždy hovoril tak, ako aj žil. Pre mňa bolo kľúčové, že u neho bol vždy súlad jeho života a jeho myšlienok. Ja som sa prispôsobila tomu, ako to cítil.

Poviem vám takú príhodu. Išli sme s Milanom na výlet do Ríma. Pozerali sme si stĺporadie okolo Chrámu sv. Petra. Zrazu nás zastavila skupinka Slovákov, bol medzi nimi aj spevák, ktorý ušiel zo Slovenska a spieval v Taliansku, a ďalší asi piati akademici. 

Odfotili sme sa spolu a povedali nám, že idú na audienciu k pápežovi Pavlovi VI., a spýtali sa, či pôjdeme s nimi. Povedala som, že sa musím opýtať muža. Milan povedal, že nejdeme, lebo máme iný program. 

Ešte sme ani neboli späť v Bratislave a už tu boli fotky. Viete si to predstaviť, ja v telke a Milan v školstve? Hneď tých ľudí z fotky všetkých vyhodili z akadémie, všetkých. Až po smrti Milana mi tú fotku jeden z nich poslal. Mám ju uloženú. 

Foto: Adam Rábara

O dcére sa hovorilo ako o múze básnika Rúfusa. Aký bol však bežný život vašej dcéry?

Milovala kreslenie. Jej kresby sme si dokonca zvečnili tak, že sme z nich dali vyrobiť kachličky do kuchyne, tam ich máme zvečnené. Bola komunikatívna, robila nám radosť.

Mediálne ani spoločensky sme sa nijako neprezentovali, žili sme taký náš jednoduchý život. Ten, kto k nám prišiel a Zuzku spoznal, ju bral ako našu súčasť. Nikdy sme sa za ňu nehanbili. Starala som sa o Milana aj o naše dieťa. Bol to náš život. 

Rodičia, ktorí mali deti s postihnutím, ich v tej dobe často dávali do ústavov. Riešili ste to niekedy ako možnosť?

Nie, nikdy. Táto mentalita nám nebola blízka. Maximálne bola od nás preč, keď jej museli v nemocnici operovať bedrový kĺb. Aj z toho som mala zlý pocit, podľa mňa tam vtedy deti niečím aj utlmovali, aby neplakali. Prišla domov zanedbaná. Nikdy by sme ju nedali do ústavnej starostlivosti.

Milan ju brával do Poruby, veľa sme sa jej venovali. Chodili k nám všelijakí hostia a vždy sa pohybovala medzi nami. Niektorým to možno bolo aj nepríjemné, ale my sme ju nikdy nevyčleňovali. 

Ako Zuzka prežila smrť svojho milovaného otca?

Otec bol v jej živote rozhodujúci človek. Jeho smrť bola pre ňu šokom. Ráno nám zazvonil telefón, predstavil sa doktor a sucho mi oznámil, že Milan zomrel ráno o siedmej. Bola to nedeľa.

Zuzka sedela na posteli a ja som jej povedala: „Otecko zomrel.“ Sedela a nereagovala, bola v šoku. Neskôr sa párkrát opýtala, kde je, a tak som jej opakovala, že je v nebi. Občas plakala, to som plakala aj ja. Ale inak o ňom nehovorila. 

Zuzka rástla a vy ste s ňou trávili všetok svoj čas. Dožila sa 62 rokov, zomrela 18. apríla. 

Mám už svoj vek, boleli ma kríže, doma by som ju už nevládala dvíhať. Doma mi raz spadla a aj ja som si dochrámala nohu, tak sa to už nedalo. Dovtedy nám chodili pomáhať rehoľné sestry, aj s ňou cvičili, ale bolo to čoraz náročnejšie. Budila sa aj v noci a pýtala sa na záchod, boli to náročné roky. 

Posledné roky už bola ležiaca, štyri roky strávila v súkromnom hospici, už bola odkázaná na neustálu starostlivosť. Odkedy prestala chodiť, pre mňa už nebolo možné sa o ňu ďalej starať doma. V zariadení dostala aj koronu, čo ju oslabilo. Stále som s ňou komunikovala. Rozprávala som jej obľúbené rozprávky a ona ich dopĺňala. Potom už odpovedala len áno a nie. 

Chodila som však za ňou autom každý jeden deň a bola som pri nej, až kým nedoniesli večeru, žila som po smrti manžela len pre ňu. 

Boli ste pri nej, keď zomrela?

Mala som to šťastie. Prišla som o druhej hodine, povedala som jej opäť všetky rozprávky, ktoré vedela. Mala hadičku na výživu, už nejedla. Netušila som, že sa blíži koniec. Prestala artikulovať a zavrela oči. Myslela som si, že oddychuje. Ale nejako inak dýchala, tak som zavolala sestru. Ona mi povedala, že Zuzka umrela. (Ticho.)

Bol to strašný pocit.

Chodia ma navštevovať ľudia z prostredia oboch cirkví, ale to nie je rodina. Ľudia mi píšu, že Zuzka sa môže konečne rozprávať so svojím otcom. To je pravda, ale ja som prišla o jediné dieťa. 

Foto: Adam Rábara

Viete sa teraz niečím zamestnať, aby ste dali ďalším dňom zmysel?

Niekto mi navrhol, aby som urobila knihu o Milanovi. Ale myslím, že Milan si veľmi strážil súkromie, tak neviem, či naberiem odvahu. 

Niekde ste povedali, že máte schované vaše listy, ktoré ste si písali. Tie nebudete chcieť nikdy zverejniť?

Nie. To neboli žiadne slohové cvičenia. My sme hneď od začiatku mali starosti, takže sme riešili v listoch najmä praktické veci. 

A z básní ste zverejnili úplne všetko?

Takmer všetko. Nezverejnené sú ešte niektoré príliš intímne ľúbostné básne, tie si však zoberiem do hrobu. 

Svoj život ste venovali veľkému básnikovi a svojej dcére Zuzke. Aký to bol život?

Raz som navrhla v televízii prebrať taliansky film, v ktorom sa celý dej odohrával vo vlaku, kde cestujúci idú na púť. Ten film neschválili v Bratislave ani v Prahe. Zdal sa im príliš statický, ale isto mali aj iný motív. 

Môj život je rovnaký, niekomu by sa azda zdal statický. Ja verím, že je niekde zapísaný. 

V čase komunizmu každý schovával svoje postihnuté deti. Boli odsunuté na okraj spoločnosti, do ústavov v okrajových obciach. Naše dieťa malo vždy človečiu tvár. Nikdy sme sa za ňu nehanbili, bola centrálnou postavou mnohých krásnych básní i môjho života. 

Boli ste šťastná?

Áno. Milan bol jediný človek, ktorý za to stál. Hoci som mala pred sebou mnoho možností, budem navždy vďačná, že som stretla tohto muža. Lebo málo ľudí je takých obdarených, ako bol on. Myslím, že som urobila všetko tak, ako bolo treba. Človek sa mení, ako vietor fúka. U nás nefúkali žiadne vetry. 

Samozrejme, je mi ľúto, že som so svojím dieťaťom nezažila vzostup, ale nedopustila som pád. Rodičia zdravých detí sa často trápia, zažili aj hrozné pády svojich detí. Nás Zuzka pozdvihovala, ona nemohla padnúť. Robila nám radosť. 

Foto: Adam Rábara