Tridsiatnici Iveta a Boris bývajú v útočisku Oáza pri Košiciach so svojimi piatimi deťmi. Hoci väčšinu obyvateľov tam onálepkujú slovom bezdomovci, manželia Hrkovci sa tomu bránia.

Vedia, že nemajú stály domov, ale v dočasnom obydlí – unimobunke – sa cítia ako bežní podnájomníci. Platia účty, nedlhujú nikomu, sú čistí a ich deti chodia riadne do školy.

Aj keď majú obaja trvalé pobyty na strednom Slovensku, pri Košiciach žijú už druhý rok. Dôvod? V čase korony Boris stratil prácu pri ovciach, prišli o sociálny byt a s piatimi deťmi si tam nedokázali nič nájsť. Hrozilo, že skončia na ulici a deti v rukách štátu.

Posledné peniaze tak minuli na drahé ubytovanie na Donovaloch a napokon pomohol až Úsmev ako dar, ktorý im ponúkol útočisko na východe.

Na návštevu k nim sa vyberieme v májový podvečer, keď povetrím lietajú odkvitnuté púpavy a Boris sa posťažuje na alergiu. Iveta s deťmi sú po chorobe, stále nie sú úplne zdraví.

S dvomi najmladšími dcérami. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

„Stali sa nám v živote ťažké veci, ale vďaka nim sme súdržnejší. Všetko zlé, čo nás stretlo, nás spája dokopy, viac si ceníme seba navzájom,“ hovorí nám Boris.

Vedľa nás hrajú chlapci futbal, jeden z nich je aj Borisov syn. Jednu bránku tvorí medzera medzi kontajnermi, druhou je priestor medzi drevenými kolmi. Počas rozhovoru nás lopta asi dvakrát len tesne minie.

Iveta aj Boris vyrastali v detskom domove, ich cesty sa pretli počas strednej školy. Bez rodičov sa ocitli zhruba ako osemroční, nespomínajú na nich v dobrom ani po dlhom čase. Dôvodom je alkohol.

Nejaký čas žili a pracovali v Čechách a Boris dodnes ľutuje, že tam radšej nezostali. Má pocit, že by im tam bolo lepšie. Prvý syn im zomrel ako niekoľkomesačný, teraz s úsmevom hodnotia, že asi preto im Boh doprial veľa detí.

Už nechcú byť pod dozorom

Na prvý pohľad je jasné, že unimobunka je pre sedem ľudí malá. Najstarší syn má 11, najmladšia dcéra dva roky.

Sú presvedčení, že práve kvôli provizórnemu bývaniu na nich ostatní ukazujú prstom. Chceli by sa preto pohnúť ďalej a nájsť si riadny domov. „Nemusí to byť vlastné bývanie, ale niečo, kde by sme neboli pod dozorom. Boli sme v ústave a ešte aj teraz v 38 rokoch stojí niekto za nami,“ vysvetľuje Boris, ktorý sa tu necíti slobodný.  

V Oáze totiž platia pravidlá, ktoré musia dodržiavať všetci, a súčasťou je aj kontrola sociálnym pracovníkom.

Za ubytovanie je vďačný, ale nepáči sa mu, že sociálni pracovníci ich navštevujú často bez ohlásenia, nazerajú do chladničky či im dávajú fúkať. Boris hovorí, že sa necíti ako sociálny prípad, ale pripúšťa, že pomoc, ktorú im ľudia sami ponúkajú, neodmietnu. Aj on sám posiela veci na Ukrajinu, keď má dostatok.

Boris. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Konštatuje, že by za podnájom vedeli mesačne dať aj 500 či 600 eur a zostalo by im dosť aj na stravu a iné výdavky. Prečo teda zostávajú stále tu? „Psíka, mačičku vezmú dnes do bytu radšej ako dieťa,“ krúti hlavou.

Pri hľadaní počujú od majiteľov rovnaké otázky – či sú Rómovia a či majú deti. Keď povie, že detí majú päť, je to vždy problém.

Pravidelné mesačné výdavky zhltne elektrika, smeti, voda, nájom za samotné bývanie v unimobunke neplatia.

Stretneme sa aj so sociálnou pracovníčkou, ktorá prišla skontrolovať Borisa, či nepil alkohol. Ten zdôrazní, že nikdy nenafúka, pretože nepije. Kontrola je však pre neho vždy ponižujúca aj kvôli deťom, ktoré sa na to pozerajú.

Rodiny s rôznymi osudmi

Hrkovci bývajú v jednej z niekoľkých unimobuniek v Oáze spolu s ďalšími asi 15 rodinami, vrátane dvoch ukrajinských.

Rímskokatolícky kňaz Peter Gombita, ktorý je riaditeľom neziskovej organizácie Oáza – nádej pre nový život, pre Postoj hovorí, že každá z rodín má svoj neľahký osud. Niektorí sú tu aj šesť rokov, čo je však podľa neho už pridlho.

Časť z nich sa dokáže časom postaviť na vlastné nohy, mnohí sú však dlhodobo bez práce a uvítajú každú pomoc. Všetky rodiny sa podľa neho potrebujú po čase pohnúť ďalej a z Oázy odísť, a to sa niektorým nepáči. Gombita upozorňuje, že ich útočisko má byť len dočasným riešením.

„My sme taká malá nemocnica, či chceme, či nie,“ zamýšľa sa kňaz a dodáva, že 60 až 70 percent obyvateľov nie je schopných riadne pracovať. Niektorí si nájdu len brigády, to podľa kňaza nestačí.

Tu žije sedemčlenná rodina. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Gombita potvrdzuje, že v súčasnosti je veľký problém pre rodinu s deťmi nájsť si ubytovanie. „Už keď majú tri deti, je to problém,“ hovorí pre Postoj.

Žiadna rodina neplatí nájom, uhrádzajú len poplatky za teplo a vodu. Podľa Gombitu to niektorých vyjde mesačne do 150 eur. Boris nám povedal, že platí aj 400. „Niektorí šetria tak, že si narúbu drevo, šetria vodou,“ komentuje Gombita s tým, že poplatky závisia od samotnej rodiny.

Všíma si, že rodiny často ani nevyjdú z unimobuniek, sedia pred televízorom, a pritom majú možnosť napríklad si niečo posadiť do záhrady, ale nevyužijú to.

Niektorí to nezvládnu

„Keď sú u nás päť rokov, je to ako vysoká škola. My už ďalej nemáme na viac kapacitu, už im viac nemôžeme dať. Musia ísť ďalej,“ konštatuje Gombita s tým, že rodiny sú často sú zatrpknuté, nedajú si povedať a niekedy sa aj urazia, keď im chcú poradiť. „Ja ich chápem,“ dodáva kňaz.

Byty, ktoré má Oáza aktuálne k dispozícii od nájomcov za výhodnejší nájom, sú už všetky obsadené. Nádej rodinám môže dať v najbližšom období nadácia DEDO, ktorá pomáha rodinám s bezdomovectvom a podľa Gombitu príde do Oázy na stretnutie s rodinami. Šancu na lepší život tak môže dostať aj Borisova rodina.

„Možno sa to podarí. Nech si žijú svoj život, taký, aký chcú. Dôležitá je budúcnosť detí, aby tie mali šancu mať sa lepšie,“ zamýšľa sa Gombita.

Ohľadom kontroly sociálnych pracovníkov, ktorú Boris vníma negatívne, konštatuje, že majú nielen rodinám pomáhať, ale občas ich aj skontrolovať a pripraviť na život, aby potom vedeli sami hospodáriť a vyžiť bez pomoci.

Futbal sa dá zahrať aj bez riadnej bránky. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Evidujú už úspechy osamostatnených rodín, ale majú aj prípady, že rodina odíde a po čase sa vráti späť, pretože nezvládla samostatný život či neutiahla poplatky.

Chlapci by chceli ísť preč

Vonku zrazu počujeme dievčenský plač, najmladšia dcéra sa nechtiac zamkla v unimobunke. Boris ju beží zachraňovať cez vetračku.

Hrkovci mali pôvodne pobudnúť v Oáze len dva týždne, žijú tu už druhý rok. „Ja som slušný človek,“ zdôrazňuje Boris. Pracuje šesť dní v týždni, s platom je spokojný. Onedlho sa mu skončí pracovná zmluva, ale verí, že mu ju predĺžia. „Nedokázal by som sedieť len tak na zadku,“ hovorí.

Obrátim sa na Ivetu a pýtam sa, ako to celé prežíva ona. Priznáva, že doma zažíva stále ten istý kolotoč. Aj by šla na brigádu, ale zatiaľ si to nemôže dovoliť, keďže sa stará o dve malé dcéry. Nechce však chodiť ani do mesta. „S toľkými deťmi ísť sama do mesta, to nemám rada. Radšej spoločne s manželom,“ vysvetľuje.

Ivetka. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Ukazuje nám kuchyňu s miniatúrnou linkou. Na zariadení sa podpísal zub času, nový je len televízor. Iveta na večeru deťom vypráža hranolky. V jednej izbe spí s mužom a dievčatami, v menšej izbe spia traja starší chlapci.

„Chlapcom sa tu nepáči, chceli by ísť preč,“ hovorí Iveta. Čo by si želala? Túži po nejakom staršom domčeku so záhradkou. Okrem muža, detí a sestry, ktorá býva v Žiline v sociálnom byte, už nemá nikoho.