Dimaggiov nepokoj pramenil z toho, že života nie je nikdy dosť, jeho vďačnosť zasa z toho, že života je vždycky dosť, ba až nazvyš.

A predsa, tieto dve veci sa nedajú zosúladiť: život nikdy nebol jednoduchý, a preto sa Dimaggio snažil o to, aby bol jednoduchý on sám.

Začal teda upierať svoju pozornosť na to, čo nám uniká preto a práve vtedy, keď nás to desí natoľko, že sa od toho odvraciame skôr, než to naozaj zakúsime: na život.

Po prežití detstva a dospievania mal dostatok materiálu na písanie. Aby to urobil, stačilo, že videl záblesk zázraku sveta a tých rozporuplností nášho druhu homo sapiens, schopného vytvárať obrazy aj riadené strely.

Jeho inšpirácia ako úplného začiatočníka, ale nikdy nie ako toho, kto by sa inšpiroval z druhej ruky, mu poslúžila na to, aby rozšíril jednu báseň tak, ako Vermeer namaľoval ten istý obraz, no v rôznych podobách.

Mal 45 rokov a krehké srdce. Ale kto to vlastne bol? Zdieľať

Z toho, ako človek pigmentuje krídla motýľov, videl, že krása je jednak prostriedkom a zároveň aj cieľom evolúcie, a z toho, ako sa človek zamiluje, vedel, že etika (a teda aj politika) je dôsledkom estetiky: človek buduje svet na obraz toho, čo miluje. Vo svojej prvej zbierke s názvom Prezývky napísal:

„Aby sme ťa objavili, život, dávame ti prezývky,

ako to robia milenci, aby sa vytrhli z anonymity.“

Žiaľ, Dimaggia našli mŕtveho, s tvárou zvesenou na hrudi, s perom v ruke, otvoreným zápisníkom a práve napísaným posledným slovom.

Mal 45 rokov a krehké srdce. Ale kto to vlastne bol?

Láske k pravde sa naučil od svojho otca, stolára, ktorý mu vždy hovoril, že strom nikdy neklame, má v sebe všetok život, ktorý mohol obsiahnuť, a na jeho opracovanie stačí pokorne sledovať jeho žilkovanie, uzly a ročné obdobia, ktorými si prešiel. V jednej zo svojich básní zo spomínanej zbierky totiž napísal:

„Z hmoty bytia,

ktorú Gréci prezývali drevo,

môj otec vyliečil mnoho jaziev.“

Cit a myšlienka sa nikdy nesmú oddeliť, ak nechceme skutočnosť a potom aj tých druhých roztrhať na kúsky. Zdieľať

A on sa ako básnik snažil o to isté, lež perom (písal totiž len rukou):

„V deň, keď nejaký jazyk dosiahne schopnosť liečiť zúfalstvo a vlievať radosť, v ten deň ľudia, ktorí ho používajú, dosiahli dokonalosť,“ napísal v autobiografickom poďakovaní.

Od svojej matky sa naučil, že predstavivosť je hlavnou cestou k inteligencii. Po nej zdedil dva dary: melanchóliu a schopnosť nahliadnutia do vecí, schopnosť rozjímať o nich.

Ten prvý z nich preňho nebol len akýmsi smutným pocitom, ale tŕňom nekonečna v ľudskom srdci, znakom ruže, ktorú treba hľadať tesne nad stonkou, „sľubným nedostatkom“, ako to zvykol nazývať.

Druhý sa skrýval v hlase jeho matky, ktorá mu prostredníctvom rozprávok, mýtov, príbehov starých i nových dala „pocítiť“, že skutočnosť je súhrn toho, čo človek vidí, a toho, čo cíti. Toho, že cit a myšlienka sa nikdy nesmú oddeliť, ak nechceme skutočnosť a potom aj tých druhých roztrhať na kúsky.

Jeho život bol obyčajný, povolaním bol učiteľom na základnej škole, žiakov nazýval svojimi učiteľmi. Zdieľať

Svet bol pre Dimaggia uzlom vzťahov a paradoxov ako v známych veršoch venovaných jeho manželke:

„Dal som ti to, čo som nemal: budúcnosť.

Ty si mi dala to, čo som nemal: prítomnosť.

Tak sme obaja dostali minulosť.“

a ešte:

„Nie Odyseus, ale Penelopa cestovala:

namáhavejšie je nájsť srdce muža než suchú zem.“

Jeho život bol obyčajný, povolaním bol učiteľom na základnej škole, žiakov nazýval svojimi učiteľmi pre ich „neustále sa rozvíjajúci“ život.

Nikdy nemal auto, lebo sa nechcel „ponáhľať“, teda nechcel sa dostať do stavu, ktorý považoval za hlavnú príčinu nedostatku lásky:

Stačilo mu čítať z tvárí a gest, aby pochopil, kto hovorí pravdu a kto nie: Zdieľať

„Trpezlivý a pozorný sú prezývky pre toho, kto ľúbi.

Netrpezlivosťou sme opustili Eden,

nepozornosťou sa tam nevrátime.“

Televíziu sledoval s vypnutým zvukom, pretože bol presvedčený, že celá pravda je ukrytá v reči tela, zatiaľ čo reč vychádzajúca z úst môže klamať.

Vskutku, stačilo mu čítať z tvárí a gest, aby pochopil, kto hovorí pravdu a kto nie:

„Počúvam tváre, lebo nevedia mlčať o tom,

čo skrývajú.“

Tým, ktorí sa ho pýtali, prečo je Otče náš jeho najobľúbenejšou básňou, odpovedal:

„Pretože vždy, keď ju recitujem, nemôžem sa dostať ďalej ako k prvým dvom slovám a to je to, čo poézia musí robiť: nachádzať nevyčerpateľné prezývky, donekonečna nás prekvapovať.“

„Ako robí človek?“ a „Ako sa z človeka stáva človek?“ Zdieľať

Pracoval práve na svojom druhom diele, obsiahnutom v tom zošite, nad ktorým sa skláňal, keď sa mu zastavilo srdce. To dielo sa potom vládnuci politici rozhodli následne vydať v milióne výtlačkov na štátne náklady, pretože celý parlamentný oblúk bol jednomyseľne presvedčený o tom, že poézia slúži na liečenie srdca od nelásky a mysle od lží.

Objemný zošit obsahuje na prvej strane názov zbierky: Verš, ktorý robí človeka človekom a na poslednej strane sa nachádza namiesto slova KONIEC slovo ZAČIATOK: ale to ešte nie je to prekvapenie.

V skutočnosti sú listy tejto zbierky prázdne (sú tam len rukou napísané čísla strán), teda okrem jediného verša na spodku poslednej strany: „Aj ja ťa milujem.“

Celá zbierka je odpoveďou: komu? V jej názve Verš, ktorý robí človeka človekom je subjektom vety jednak človek (je to človek, ktorý robí ten verš „milujem ťa“, podobne ako pes robí „haf“), jednak samotný verš (je to ten verš „milujem ťa“, ktorý robí človeka človekom).

Vždy sa pýtame detí, ktoré začínajú hláskovať: „Ako robí...?“ A za tým pridávame zoznamy zvierat. Dimaggio sa ako dieťa, ktoré začína hovoriť, pýtal: „Ako robí človek?“ a „Ako sa z človeka stáva človek?“

PS: Amedea Dimaggia nehľadajte: vymyslel som si ho, alebo skôr – narodil sa v deň mojich 46. narodenín, možno preto, aby mi navrhol, ako nepremárniť čas v nasledujúcich 45 rokoch.

Článok je zverejnený so súhlasom autora a v spolupráci s talianskym denníkom Corriere della sera.