Pozdvihol oči k nebu a hovoril: „Otče, nadišla hodina: osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba, tak, ako si mu dal moc nad každým telom, aby všetko, čo si ty dal jemu, im darovalo večný život.“ (Jn 17,1-2)

Telom sa tu označuje človek vo svojej pominuteľnosti a krehkosti. To isté slovo „telo“ nájdeme aj na začiatku Jánovho evanjelia: Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami (Jn 1, 14). Syn, ktorý je od večnosti pri Otcovi, sa stal telom, človekom, ako sme my.

Kristovým poslaním medzi ľuďmi bolo zjaviť pravdu a darovať definitívny, večný život. Ten spočíva v osobnom spoznaní, že Boh je Otec. Toto je pravda, ktorá vyslobodzuje (Jn 8, 32) a ktorá posväcuje (Jn 17, 17). Poznať Boha ako Otca nie je iba záležitosť intelektu, lebo mať otca a byť dcérou, synom je otázka vzťahu. Pravdu, ktorá dáva večný život, pravdu o Božom otcovstve zjavuje v ľudskom srdci Duch, Otcova sláva.

Syn bol pred vtelením plný Otcovej slávy a pravdy (Jn 1, 14). Po vtelení dostáva od Otca Ježiš aj ako človek Ducha a ten na ňom spočíva (Jn 1, 32), čo znamená, že Boh Otec Ježišovi v srdci neustále dosvedčoval, že mu je Synom. Ježiš, telo a Duch, človek plný Ducha, je obrazom toho, čo Otec vysníval a naplánoval pre každého.

Syn, naplnený Duchom, ho daruje ľuďom. Pri ukrižovaní, ktoré evanjelista Ján chápe ako Ježišovo oslávenie, Kristus odovzdal Ducha (Jn 19, 30). Jeden z vojakov Ježišovi kopijou prebodol bok. Vyšla z neho krv a voda (Jn 19, 34), prúdy živej vody, Duch, ktorého mali dostať tí, ktorí uverili (Jn 7, 37-39).

Ježiš o svojom tele hovoril ako o chráme (Jn 2, 19). Na kríži z jeho prebodnutého tela, z chrámu, ktorý zostane už navždy otvorený (Jn 20, 20), zostúpil Duch a v ňom nám dal Kristus moc stať sa Božími deťmi (Jn 1, 12). Môžeme sa na Boha obrátiť ako na Otca, tak ako Kristus na začiatku tejto modlitby.

Chcel by som sa pristaviť ešte pri jednom detaile, ktorý sa spomína na začiatku dnešného čítania, a je ním Kristov pohľad. Ako pri vzkriesení Lazára, aj pri tejto modlitbe pri Poslednej večeri Pán pozdvihol oči k nebu a obrátil sa na Otca (Jn 11, 41). V prvom prípade Kristus ďakoval za zjavenie Božej slávy, že Otec ho vypočul a daroval život Lazárovi, v modlitbe pri večeri prosí o budúce zjavenie slávy a definitívny život pre tých, ktorých mu dal Otec.

„Črtou ľudskej nátury je veľká ľahkosť v usvedčovaní druhých.“ Zdieľať

V Jánovom evanjeliu máme ešte jednu pasáž, kde sa vyslovene hovorí o Pánovom pohľade. Je to rozprávanie o tom, ako ku Kristovi priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve (Jn 8, 1-11). Biblisti by vedeli povedať mnoho pútavého k tejto pasáži a ohľadom na obsah a podanie textu v priebehu dejín. My si v tomto úryvku všimnime zdanlivú drobnosť, to, že Kristus dvakrát sklopí zrak.

Zákonníci a farizeji pred Krista priviedli ženu a zneužili ju na zákernú hru voviesť Ježiša do bezvýchodiskovej situácie a zdiskreditovať ho: „Túto ženu pristihli priamo pri cudzoložstve. Mojžiš nám v zákone nariadil takéto ženy ukameňovať. Čo povieš ty?“

Pán neodpovedal, zohol sa a prstom písal po zemi. V situácii, keď bola žena vystavená napospas zahanbujúcim pohľadom a mohli vzbudzovať iba pokorenie, je Kristova citlivosť očarujúca. Diskrétne od nej odvrátil zrak, aby jej ďalší pár očí nespôsoboval väčšiu bolesť.

Keď zákonníci a farizeji neprestávali naliehať, aby Ježiš odpovedal, vzpriamil sa a povedal: „Kto je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“ Pán sa opäť sklonil a písal po zemi, aby zrak citlivo odvrátil tentokrát od zákonníkov a farizejov.

Aj pre nich by bolo nepríjemné a zraňujúce, keby ich niekto pozoroval pri ich otáľaní zobrať kameň do ruky, lebo to de facto bolo priznanie osobných zlyhaní. Mali možnosť odísť nepozorovane a tak aj urobili: vytrácali sa počnúc staršími. Možno preto, lebo hriechy zrelého veku ťažia svedomie viac ako hriechy mladosti. Mladosť má v sebe predsa len veľa neskúsenosti, ale padať napriek všetkému, čím sme v živote prešli, je pokorujúce.

Kristus bol diskrétny a citlivý k všetkým ľuďom v tomto rozprávaní. Niekto by namietal, že Samaritánke Pán, naopak, jej hriechy vyjavil. Avšak okrem toho, čo tomu v rozhovore s ňou predchádzalo a ako jej na pády poukázal, treba povedať, že spôsob spracovania textu je konkrétnym odkazom na Starý zákon (Oz 6, 2; 7, 1-2) a posolstvom pasáže je poukázať na Božie zľutovanie s ľudom v neregulárnej situácii.

Neupadnime do klamu, že ľudí zachránime tak, že ich oboznámime s ich nedostatkami. Črtou ľudskej nátury je veľká ľahkosť v usvedčovaní druhých.

Sami dobre vieme, koľkokrát nám naservírovali naše zlyhania, a keď sú emócie vyhrotené, najradšej by sme si obvinenia podávali aj písomne. To, čo ženu zachránilo, nebola pravda v takom zmysle, že sa pomenoval jej pád. To urobili dokonale zákonníci a farizeji a žena skoro prišla o život.

To, čo ju zachránilo, bola pravda o tom, že je človekom. Možno tomu už ani sama neverila. Ale zachránil ju Kristus, ktorý prišiel, aby priniesol milosť a pravdu. Pravdu, o ktorej bola reč na začiatku, ktorá jediná vyslobodzuje a posväcuje, robí z hriešnikov Božie deti: Boh je Otec.