Kniha s novým pohľadom na NDR – to znie sviežo, čerstvo a zaujímavo. Nemecká historička Katja Hoyer napísala novú knihu „Na tejto strane múru“ (Diesseits der Mauer), v anglickej verzii Beyond the Wall: East Germany 1949 – 1990. Skôr než čosi o NDR sa však čitateľ dozvie o perspektíve autorky.

„Ako hovorí jej vydavateľstvo, [kniha] sa nechce ‚zamerať na pochybenia diktatúry‘; pretože ‚Múr obmedzoval slobodu, ale ostatné sociálne bariéry padli‘,“ cituje denník Die Welt reklamné slogany vydavateľstva.

To je v ľavicových kruhoch dodnes obľúbenou obranou NDR – áno, komunisti nepochybne zabili či zavreli množstvo ľudí, ale predsa len to bol akýsi „pokrok“. Napokon, potratové zákony boli „progresívnejšie“ ako na Západe, v ústave bolo zakotvené právo na prácu a vôbec bola tráva zelenšia a smotana sladšia, keď robotník vedel, že svojou prácou nerozmnožuje majetok kapitalistického vykorisťovateľa, ale radostne a s odhodlaním buduje svoju socialistickú vlasť.

Rovnakým spôsobom argumentuje aj Hoyer, píše Alan Posener pre Welt: „Hoyer ‚žasne, že NDR mala najvyšší podiel pracujúcich žien na svete a povzbudzovala mužov a ženy z robotníckej triedy, aby si stanovili ambiciózne životné ciele‘. Pokiaľ si nechceli založiť vlastný biznis, vidieť svet alebo len svoju rodinu na Západe, viesť život bez poručníctva a špehovania alebo len niečo iné, ako predpisovala strana, ktorá mala vždy pravdu a prenasledovala každého, kto o tom nahlas pochyboval.“

To, že „emancipačnú legendu“ NDR už dávno vyvrátili autorky ako Anna Kaminsky či Freya Klier, Hoyer nereflektuje – alebo možno o tom ani nevie.

Ale stavali sa aj diaľnice

Celkový naratív autorky nie je ničím nový a poznáme ho aj z iných kruhov. Slová „nebolo všetko zlé“ sa v revizionistických kruhoch stali takými častými, že dnes ich v nemčine už nemožno vysloviť bez štipky irónie. Aj časť nemeckej spoločnosti po roku 1945 bránila predošlý nacistický režim takýmito slovami a tým, že „sa stavali diaľnice“ – v nemeckom origináli „Es wurden ja auch Autobahnen gebaut“.

Isto, ak odhliadneme od desiatok miliónov mŕtvych iba v Európe, rozbombardovaných miest a úplného rozvratu nielen strednej Európy, potom nepochybne môžeme povedať, že na poli infraštruktúrnej politiky bol nacistický štát veľmi aktívny. Ibaže tento „prínos“ akosi nezodpovedá spáchaným zločinom a aj ak vás osud vašich židovských spoluobčanov netrápi, aj tá diaľnica vás menej poteší, ak vám po poslednom nálete nezostala strecha na hlavou.

To isté platí, i keď v čosi menšej miere, aj o tej druhej nemeckej diktatúre. To pochopil aj Posener, ktorý je, mimochodom, sám „vyliečeným“ marxistom (v 70. rokoch bol členom maoistickej KPD-AO). „Ide však o to, že v NDR bolo všetko zlé. Aj to dobré, lebo neslúžilo dobru, ale diktatúre. NDR nemala ‚pochybenia‘, ale sama bola pochybením.“

Celkom pohodlná diktatúra

To Hoyerová vidí v každom prípade inak. Aj na svojom profile na sociálnych médiách prezentuje NDR skôr ako nostalgický historický skanzen než ako zločinecký režim.

„Už v predhovore menuje pochybného kľúčového svedka pre svoje zobrazenie NDR. Zo všetkých ľudí sa odvoláva na notorického ohýbača histórie Egona Krenza, posledného generálneho tajomníka SED [Sozialistische Einheitspartei Deutschlands – vládnuca strana v NDR, vytvorená z komunistickej KPD], ktorý dodnes vymaľúva NDR ako lepšiu alternatívu k starej Spolkovej republike. Ako druhého svedka uvádza Hoyer popového speváka NDR Franka Schöbela, ktorý ako privilegovaná celebrita prirodzene nenachádza v NDR nič zlé,“ píše o knihe pod titulkom „Eine ganz kommode Diktatur“ (Celkom pohodlná diktatúra) Süddeutsche Zeitung (SZ).

„Autorka necháva hovoriť len ľudí, ‚ktorí umožňovali štátu fungovať‘. Systémoví kritici nemajú v tomto príbehu žiadny hlas,“ píšu noviny Süddeutsche Zeitung. Zdieľať

Pritom autorkin prístup mal potenciál: „To by mohol byť zaujímavý prístup k rozprávaniu histórie zdola,“ myslí si SZ. „Ale autorka necháva hovoriť len ľudí, ‚ktorí umožňovali štátu fungovať‘. Systémoví kritici nemajú v tomto príbehu žiadny hlas.“

Kniha „neukazuje ‚všetky stránky tejto zaniknutej krajiny‘ [ako sľubovalo vydavateľstvo], ale snaží sa dokázať, že v NDR nebolo všetko zlé. ‚V podstate bol život celkom príjemný,‘ zhŕňa autorka. Pre dcéru dôstojníka Národnej ľudovej armády (NVA) a učiteľa to môže na základe rozprávania svojich rodičov takto cítiť. Inak si však spomínajú tí, ktorých štátna moc šikanovala, špehovala, dokonca zatvárala do väzenia, ktorým nebolo umožnené slobodne si zvoliť povolanie, ktorým chýbala sloboda prejavu a slobodné voľby.“

Ad hominem?

Táto kritika SZ sa môže niektorým čitateľom javiť cez čiaru, ale vskutku ilustruje problém – kto sám bol oporou zločineckého systému, si dodnes nechce priznať, že zaň nesie aspoň čiastočnú morálnu (a niekedy aj trestnoprávnu) zodpovednosť.

Činnosť jej rodičov, samozrejme, nie je dôvodom, aby sa Hoyer nesmela k NDR vyjadrovať, a nie je ničím, kvôli čomu musí byť jej kniha principiálne horšou. Ale ak chce človek pochopiť, ako tak zlá kniha mohla vzniknúť, jej biografia ponúka vysvetlenie – mnohé z jej tvrdení sa čítajú ako články z Volksarmee (Ľudovej armády) – týždenníka NVA.

V jej publikácii sa tak môže čitateľ dočítať, že „NDR bola v permanentnom pozore“, ktorý bol „čiastočne opodstatnený“. Alebo aj tvrdenie, že „vojenská služba sa stala pre celú generáciu východných Nemcov pevnou súčasťou ich života“.

Pohľad tých občanov, ktorí sa k NVA nepridali dobrovoľne, pritom zhŕňa Henry Bernhard, korešpondent DLF pre Durínsko: „[Vojenská služba] bola nenávidená ako mor, pretože sa podobala na basu.“

Na inom mieste autorka argumentuje, že špehovanie východonemeckých občanov Stasi (východonemeckou ŠtB) nebolo takým vážnym problémom, pretože si občania naň „zvykli“ a „často zostalo bez následkov“.

I to nepochybne vidia inak všetci tí občania NDR, ktorí neboli podržtaškami vládnucej triedy a ktorých režim uväznil, popravil či uniesol im deti (aj to bol jedným z trestov pre disidentov). Ale, samozrejme, zo strážnej veže aj ten ostnatý drôt pôsobí celkom malebne.

Režim podľa nej na demonštrácie 1989 „nereagoval násilím“. Autorka ignoruje napríklad demonštráciu v Drážďanoch zo 4. októbra 1989, keď demonštrantov rozohnala polícia obuškami, slzným plynom, vodnými delami a zatkla vyše 1000 ľudí. Zdieľať

Režim podľa nej na demonštrácie 1989 „nereagoval násilím“ – niečo, na čo si podľa Bernharda „mnohí spomínajú inak“. Autorka tak (zase raz) nereflektuje aktuálny stav výskumu a ignoruje napríklad demonštráciu v Drážďanoch zo 4. októbra 1989, keď demonštrantov rozohnala polícia obuškami, slzným plynom, vodnými delami a zatkla vyše 1000 ľudí.

„NDR, ktorú Hoyerová opisuje, je pravdepodobne tá, o ktorej jej povedali rodičia. A tá, pre ktorú mnohí existovali. Je to NDR čistých kolaborantov, ktorých nesloboda neškrela. Im je ešte dodatočne dávané pravdu,“ zhŕňa Bernhard.

Lacné klišé

„Hoyer si to uľahčuje: ‚Históriu píšu víťazi,‘ hovorí, ‚vrátane histórie NDR.‘ Pretože ‚Západ‘ získal za štyridsať rokov východonemeckého socializmu interpretačnú suverenitu, upravuje si dejiny NDR podľa seba,“ hodnotí jej výtvor Süddeutsche Zeitung.

Bonmot, že históriu píšu víťazi, je také lacné klišé, že v akejkoľvek serióznej knihe nemá čo hľadať. Možno ho použiť pri úplne hocičom – pri Stalinovom terore, pri NDR, ba dokonca aj pri holokauste. To všetko nerobí zločiny týchto režimov menej zlými a utrpenie ich obetí menej skutočným.

„Šikanovanie kresťanov, antisemitizmus praktizovaný štátom, Mielkeho blokový dozorný systém a Honeckerov príkaz strieľať – nič z toho sa v knihe neodohráva. Aj po zániku NDR sa Hoyer drží ich obrazu nepriateľa, zlého Západu.“ Zdieľať

Süddeutsche Zeitung pokračuje: „Šikanovanie kresťanov, antisemitizmus praktizovaný štátom, Mielkeho blokový dozorný systém a Honeckerov príkaz strieľať – nič z toho sa v knihe neodohráva. Aj po zániku NDR sa Hoyer drží ich obrazu nepriateľa, zlého Západu. S preukázateľne nepravdivými údajmi o likvidovaných firmách a stratených pracovných miestach – ako mnohé veci v knihe bez uvedenia zdroja – vedie zvyčajnú bitku na správcov, ako keby za úpadok východonemeckého priemyslu mohla táto inštitúcia a nie neúspešná hospodárska politika vládnucej strany SED.“

„Hoyer chce, aby sme tomu verili, Stalinova ponuka z marca 1952 na vytvorenie neutrálnej celonemeckej vlády bola skutočnou šancou na skoršie znovuzjednotenie Nemecka. Západ návrh zamietol ‚tým, že sa snažil vykresliť Stalina ako nečestnú stranu‘. Hoyer zatajuje, že sám Stalin priznal propagandistický blaf, aby zabránil Spolkovej republike integrovať sa do západného spoločenstva štátov. Hoyer nemôže poprieť, že ľudové povstanie 17. júna 1953 bolo živené ‚frustráciou z pracovného vyťaženia a platov‘. Ale bol ‚podporovaný Západom‘, aby ‚podnecoval ďalšie nepokoje‘ v NDR,“ cituje SZ.

„Takže interpretácia v štýle SED pokračuje ďalej a ďalej. Ak sa dá veriť Hoyerovej, ekonomický neúspech NDR bol spôsobený ani nie neefektívnym plánovaným hospodárstvom ako skôr západonemeckou Hallsteinovou doktrínou: Len málo krajín by sa pred rokom 1972 odvážilo uznať NDR ako suverénny štát. ‚Dôsledok: produkty ako káva, mydlo alebo čokoláda zostali ťažko dostupné‘ – ako keby to boli jediné ekonomické problémy v NDR.“

Dezorientovaní politicky aj geograficky

Negatívne hodnotí knihu i nemecký historik a odborník na NDR Ilko-Sascha Kowalczuk. Pod titulkom „Socializmus v pasteli“ píše:

„V krátkom čase všetky veľké britské noviny knihu zhodnotili a euforicky potvrdili, že autorka vytvorila štandardné dielo. Kniha na ostrove zrejme slúži najmä potrebe pozrieť sa na nemilované stránky najmä nemeckej histórie – v Anglicku obľúbeného športu, ktorý živí aj kniha o tam menej známej NDR. Nečudo, že dielo chvália predovšetkým novinári, ktorí zrejme ani nevedeli s istotou povedať, kde presne sa táto NDR vlastne nachádzala,“ podpichuje Kowalczuk.

S tým môže mať pravdu, pretože už prvý pohľad do knihy ukazuje katastrofálne nepresnú mapu. Tá ukazuje Európy v roku 1989, no s istými špecifikami. Hoci znázorňuje Sovietsky zväz aj so svojimi republikami – Estónskom, Lotyšskom, Litvou a Ukrajinou, Bielorusko a Moldavsko chýbajú. Niežeby na mape neboli – ale prosto nie sú zaznačené – presne tak, akoby autorka (alebo ktokoľvek, kto mapu robil) mal z pamäti vymenovať štyri náhodné sovietske republiky a potom šiel na obed. Bielorusko je tak len súčasťou ZSSR bez akéhokoľvek označenia či vyznačenej hranice s Ruskou FSSR, Moldavsko zas je jednoducho súčasťou Ukrajiny.

A tu sa geografické prešľapy zďaleka nekončia. Napríklad Sársko je vyznačené ako súčasť Francúzska. Iste, nie je práve veľké a nejeden Nemec by si možno položil otázku, prečo vlastne musí byť vlastnou spolkovou krajinou, ale pre dejiny NDR Sársko nebolo celkom nepodstatné – pochádzal totiž odtiaľ predseda štátnej rady NDR Erich Honecker.

Znalcom matérie neunikne ani chyba na mape NDR – Amt Neuhaus, územie dnes patriace k Dolnému Sasku, bolo v rokoch 1945 – 1990 súčasťou Sovietskej okupačnej zóny, respektíve (po roku 1949) NDR. Súčasťou Dolného Saska sa stalo na základe svojej historickej prináležitosti k Hannoveru (spred roka 1945) a referenda až v roku 1993. To je možno drobnosť, ale knihe venujúcej sa explicitne NDR by sa také čosi nemalo stať.

Prehnané očakávania a stupídna propaganda

„Ani nemecké vydavateľstvo nezostáva zdržanlivé a propaguje knihu s hodnotením, že je ‚prelomová‘ a rozvíja nový pohľad na NDR. Vydavateľ urobil v Nemecku neznámej autorke medvediu službu. Kniha ani zďaleka nie je ‚prelomová‘, ani neobsahuje žiadny nový aspekt, ktorý by v literatúre nebol spomenutý už tuctykrát,“ píše Kowalczuk.

„Hoyerovej metóda je celkom jednoduchá: Nahliadne do niekoľkých kníh, ktoré sa hodia k jej argumentácii, trápne ignoruje stav bádania, dokonca ani nechodí do archívov. Veď načo? Vypočula však niekoľko dobových svedkov, počnúc Egonom Krenzom a Frankom Schöbelom až po Helgu, Franka, Karin, Utu, Dirka, anonyma alebo čosi také.“

„Hoyer chváli ‚antifašizmus ako zakladajúcu dogmu‘ NDR. V skutočnosti mali mnohí vrcholoví politici, mediálne osobnosti a verejní činitelia nacistickú minulosť.“ Zdieľať

„17. jún 1953 je vzburou za väčšiu sociálnu spravodlivosť. V Hoyerovej niet ani stopy po slobode a jednote, tak ako sa ani jedna kategória neobjavuje v jej knihe a zrejme ani v jej historickom pohľade na komunizmus, ktorý ani nepomenúva. Západ sa opäť zapojil [do vzbury] 17. júna 1953 a, samozrejme, aj prostredníctvom RIAS [Rozhlas v americkom sektore].“

Nekritické preberanie propagandy vládnucej strany SED kritizuje aj SZ: „Hoyer chváli ‚antifašizmus ako zakladajúcu dogmu‘ NDR. V skutočnosti mali mnohí vrcholoví politici, mediálne osobnosti a verejní činitelia nacistickú minulosť. Napríklad v roku 1954 bolo 27 percent všetkých členov SED predtým v Hitlerovej strane a jej pobočkách. A 32 percent všetkých štátnych zamestnancov predtým patrilo k národnosocialistickým organizáciám.“

Nedá sa nedodať, že východonemecká NVA, v ktorej bol jej otec dôstojníkom, bola nielen uniformami omnoho podobnejšia Hitlerovmu Wehrmachtu než jej pendant na Západe.

Kowalczuk zhŕňa: „Jej kniha sa tak mení na dokument, ktorý neúmyselne názorným spôsobom vysvetľuje, prečo sa oslavovanie diktatúry SED a vražedného komunizmu vo východnom Nemecku dlho považovalo za dobrú formu: Nie všetko bolo zlé, zjavne dokonca ani [Berlínsky] múr.“