Drahá Emília,

Pred pár dňami si sa opýtala, čo znamená v Tvojom veku utriasť si priority. Že to počúvaš od triednej v škole, od rodičov, od učiteľky na hudobnej. Zdá sa Ti to ako moderné slovné spojenie, ktoré používajú dospeláci, len aby ťa mohli vytočiť, a že si teda myslíš, že je to len slovný zvrat, ktorý je moderný vo svete dospelých.

Nuž, drahá moja, to nie je dospelácka mantra. Asi Ti tým chcú všetci naznačiť, že už nie si malým dievčatkom a musíš zodpovednosť prebrať do vlastných rúk. Že už sa pre teba končí obdobie, keď budeš robiť, ako mamka povie, ako ocko povie, ako pani učiteľka povie… Už sa pre Teba začína obdobie, že sa Ťa začínajú všetci pýtať na názor.

Áno, viem. Štrnásť rokov Ťa v škole učili, že máš poslúchať, tak isto Ti hovorili doma. A potom presiahneš nejaký vek a máš sa naučiť vyjadriť vlastný názor akoby šibnutím čarovného prútika. Vyjadriť názor, prebrať osobnú zodpovednosť.

Povedzme si pravdu, ani mnoho dospelých ľudí to nevie. Stále potrebujú mať vedľa seba niekoho, kto im povie, čo majú robiť a ako to majú robiť. Nie je to len o práci. Je to aj o prežívaní života, trávení voľného času. Nevedia, čo sa im páči a nepáči, v čom majú záľubu a naopak, čo je im nepríjemné. Niežeby to o sebe nevedeli. Jednoducho stále čakajú na nejaké usmernenie, kto im čo povie, a nevedia prebrať za to osobnú zodpovednosť.

Je totiž veľmi jednoduché počkať si, čo povie, či urobí ten druhý. A potom z úzadia kritizovať, frflať, posmievať sa. Ale povedať si, že idem s kožou na trh, že urobím veci tak, ako urobím, a potom si za to preberiem zodpovednosť, to je veľká vec. Málo ľudí to zvláda.

Teraz, keď od teba chcú, aby si si určila priority, pravdepodobne hovoria o tomto. Nespoliehať sa, že mamka a tato všetko zariadia, ale prejaviť aktivitu, ponúknuť riešenie, prísť s nápadom, ako danú situáciu zvládnuť. Je pravda, že nie všetko vychádza. Ale práve o tom je tá skutočná dospelosť – prijať aj situáciu, že sa niečo nepodarilo, že to nevyšlo, a napriek tomu to prijať za svoje. Neobviňovať všetkých dookola a nehľadať vinníka. To by nám bolo bližšie.

Aj Adam v raji sa vyhováral, že to Eva urobila zle. Eva sa vyhovorila, že to urobil had. Ale nikto nepovedal: „Toto bola moja chyba.“ A to je tiež veľká vec. Priznať si chybu a ospravedlniť sa. Lebo všetci robíme chyby.

Ak sa niekto cíti bezchybný, tak je skôr problematický. Veď aj Písmo nám hovorí, že aj spravodlivý sa za deň 7x potkne. Netreba sa tváriť bez problémov, bez chýb, ako dokonalé stvorenie. Práve to je veľkosť dospelosti – priznať si chybu, ospravedlniť sa a začať od začiatku. A to je to určovanie priorít, skúmanie svojich síl, prebranie zodpovednosti. To z nás robí ľudí, a nie bábky v rukách iných ľudí.

Keď Ti vaši budú hovoriť o utriasaní priorít, len sa spokojne usmej. Pomaličky sa to naučíš. Len nezastaň na ceste. Staň sa postupne dospelým človekom. Veď občiansky preukaz budeš držať v rukách už o pár týždňov.

Aby si mala odvahu priznať si pravdu sama pred sebou a nezhadzovať vinu na iných, budem Ťa sprevádzať svojimi modlitbami.

S láskou tvoja krstná mama