Územie bývalého Sovietskeho zväzu bolo i je dejiskom mnohých konfliktov, ktoré v istej podobe majú dlhú históriu. Viaceré z nich naplno prepukli v okamihu, keď sa ríša rozpadala a už nebola schopná alebo ochotná zasahovať do sporov na svojej periférii. Toto sa týka nielen sporov medzi Arménmi a Azermi, ale aj Moldavska, Gruzínska a pod.

Niektoré konflikty sa podarilo utlmiť, iné horia aj po rokoch. Medzi také patrí aj spor medzi Arménskom a Azerbajdžanom. Dňa 2. apríla 2016 bežné prestrelky na hranici prímeria z roku 1994 prerástli do ťažkých bojov, ktoré stáli mnoho životov. Už 5. apríla sa bojujúce strany dohodli na prímerí, ktoré sa podľa vzájomných obvinení neustále porušuje.

Korene vojny

Samotný spor je dlhý, ale nemožno hovoriť o odvekom arménsko-azerskom nepriateľstve. Oba národy žili prepletene po tisícročia a výnimočné neboli a nie sú zmiešané manželstvá. Ich prepletenosť možno považovať za základný problém, ktorý sa prejavil v období utvárania moderných národov na prelome 19. a 20. storočia.

Prečítajte si:
Náhorný Karabach má pre Arménov zásadný význam Zdieľať

Keď sa v otrasoch revolúcie rozpadalo cárske Rusko, obidva národy sa snažili vytvoriť na Kaukaze svoj štát a zahrnúť do neho všetky územia, ktoré „dejinne“ patrili ich predkom. Takéto dejinné územia, samozrejme, podliehajú väčšej alebo menšej fantázii predstaviteľov národov a na základe aj stredoeurópskej histórie v 20. storočí vieme, že fantázii sa medze nekladú. V konečnom dôsledku po prvej svetovej vojne nevznikol ani samostatný arménsky, ani azerbajdžanský štát a hranice určila sovietska kaukazská komisia. Úloha to bola kvôli zmiešanej etnickej skladbe území ťažká, a tak neprekvapí, že nespokojné ostali obidve strany a toto rozhodnutie je súčasťou ich dejinných naratívov o spáchanej krivde. Súčasťou vymedzenia hranice bolo aj zriadenie autonómnej oblasti Náhorný Karabach v rámci Azerbajdžanu. Ten bol vymedzený tak, aby nesusedil priamo s Arménskom. Počas desaťročí čelilo obyvateľstvo oblasti dearmenizácii, ktorá však nepriniesla kýžené ovocie a na konci osemdesiatych rokov Arméni stále tvorili väčšinu obyvateľov.

V samotnom Azerbajdžane žila aj mimo Náhorného Karabachu veľká arménska komunita. Sústreďovala sa hlavne vo významných hospodárskych centrách krajiny. Keď na sklonku existencie ZSSR vyplávali na povrch staré sváry, táto menšina sa stala cieľom pogromov. Najprv došlo k masakrom a zabratiu majetku Arménov v Sumgante a neskôr aj v Baku. Pocit opustenosti Arménov silnel aj z dôvodu, že sovietska a aj azerbajdžanská vláda v podstate odvracali zrak a zasiahli na ich obranu, až keď už nebolo koho brániť a mestá boli od Arménov vyčistené. V okamihu rozpadu Sovietskeho zväzu a vzniku nových štátov na jeho troskách bolo Arménom v Náhornom Karabachu jasné, že ich samotná existencia v ich domovine je ohrozená.

Mapa Arménska a Azerbajdžanu. Zdroj: armensko.sk

Udalosti dostali rýchly spád – autonómia oblasti bola zo strany Baku zrušená, Náhorný Karabach vyhlásil nezávislosť a začala sa vojna. Samozrejme, Karabach sa bez vlastnej armády nemohol brániť a na jeho obranu vystúpilo Arménsko. Azerbajdžanské vojská išli od porážky k porážke. Vojnu zastavilo prímerie v roku 1994, ktoré iba zakonzervovalo existujúcu vojnovú líniu a faktickú stratu 20 % azerbajdžanského územia. Zriadená Minská skupina mala pod vedením Spojených štátov a Ruskej federácie dospieť k trvalému riešeniu konfliktu. Za ostatných 22 rokov sa diplomati v princípe nepohli z miesta a kontaktná skupina sa schádzala nepravidelne a jej úsilie bolo skôr formálne. Azerbajdžan trvá na svojej územnej integrite, pričom pripúšťa referendum o budúcnosti oblasti o 15 až 20 rokov. To odmietajú Arméni, ktorí neveria, že o taký čas ešte na danom území nejakí Arméni budú žiť. Oni sú ochotní sa maximálne vzdať tzv. nárazníkovej zóny okolo Karabachu výmenou sa jeho uznanie a zaručenie bezpečnosti. To zásadne odmieta Azerbajdžan.

Regionálne spojenectvá

Od dohody o prímerí, a teda faktickej porážky Azerbajdžanu, uplynuli už dve dekády, počas ktorých sa situácia posunula. Azerbajdžan vďaka príjmom z predaja ropy výrazne modernizoval krajinu a aj armádu. Naproti tomu Arménsko takýmito príjmami nedisponovalo a jeho armáda podľa toho aj vyzerá. Zaujímavé na tom je, že obe strany vyzbrojuje Ruská federácia. Kým v prípade Azerbajdžanu za to získava platbu v dolároch, Arménsko takto platiť nemôže. Rozdiel v dodávanej technike je markantný.

Postavenie oboch krajín sa vyvíjalo aj inak: Azerbajdžan vytvoril alianciu s Tureckom, ktoré začalo opäť snívať svoj panturkický sen a ktorého vzťahy s Arménskom sú viac ako napäté. Turecko sa v ostatných rokoch posunulo do pozície skutočnej regionálnej veľmoci. Pozícia Iránu je ambivalentná. Azeri sú síce šíiti, čo zase veľmi nekonvenuje Turecku, ale na druhej strane sú Azeri v Iráne veľkou menšinou a Iránu je jeho územná celistvosť drahšia ako podpora súvercov. Arménsko je na druhej strane tradičným spojencom Ruskej federácie v regióne. Federácia je zmluvne viazaná prísť Arménsku na pomoc v prípade napadnutia. V súčasných sporoch táto časť zmluvy aktivovaná nebola z dôvodu, že Ruská federácia Náhorný Karabach neuznáva za súčasť Arménska. Okrem Ruskej federácie majú Arméni silných spojencov aj v Paríži a Washingtone, a to vďaka svojim lobingovo podkutým diaspóram. Regionálne sú však, ak nerátame vrtkavú Moskvu, sami.

Arménsko má mnoho problémov s právnym štátom či demokraciou, ale v porovnaní s Azerbajdžanom, kde súčasný prezident funkciu de facto zdedil po otcovi, je to „fungujúci štát západného typu“. Navyše Azerbajdžan začal čeliť výrazným ekonomickým problémom spojeným s prepadom cien ropy a s tým spojenou infláciou a prehlbujúcimi sa rozpočtovými problémami. Čerešničkou na torte sú panamské papiere a významné miesto rozvetvenej azerbajdžanskej prvej rodiny v nich. Niežeby sa o tom ľudia v Azerbajdžane mohli priamo dozvedieť z médií či nebodaj diskutovať.

Domy zničené ostreľovaním 4. apríla 2016 v oblasti Martakert v Náhornom Karabachu. Foto: TASR/AP 

Kto dnes začal strieľať?

Kto však začal strieľať začiatkom apríla? U Arménov nevidno žiadnej motivácie. Počas poslednej vojny získali omnoho viac, ako chceli, a sami si uvedomujú, že technologická prevaha je dnes na azerbajdžanskej strane. Azerbajdžan je v inej situácii. Pred rokmi stratil mnoho a diplomatické rozhovory nesmerovali nikam. Dnes na druhej strane disponuje silnou a modernou armádou. Navyše režim Alijevovcov čelí rastúcim ekonomickým problémom a hlasovaniu svojich občanov nohami. Azeri opäť opúšťajú svoju vlasť v nádeji na lepší život najčastejšie v Moskve, Peterburgu, Charkove či Kyjeve. Na uliciach týchto miest ich už nemožno prehliadnuť. Malá či väčšia úspešná vojna by nebola na zahodenie, aby sa národ zjednotil okolo svojho vodcu. Problém je, samozrejme, ten (ne)úspech. Posun o 300 metrov ako prelom nevyzerá, ale propaganda robí divy.

Súčasné vyostrenie situácie dalo jasne najavo pozíciu Baku, ktoré volá po riešení situácie. Intenzívne vzťahy medzi Tureckom a Azerbajdžanom ukazujú aj základnú spojeneckú os. Spojené štáty a Ruská federácia ako krajiny predsedajúce Minskej skupine sú angažované v iných konfliktoch, resp. sa boria s problémami doma: jeden z ekonomickou situáciou a druhý s tranzíciou moci na nového prezidenta. V každom prípade sa nezdá, žeby vojna vyhovovala niektorej z mocností. Navyše by tento zamrazený konflikt mohol prerásť do vojny v štýle 19. storočia, keď proti sebe stáli tri impériá: osmanské, perzské a ruské. Ani jeden z ich nástupcov by v novom konflikte nemohol ostať bokom. Riziko stretu je tu priveľké, a preto je veľký predpoklad utlmenia násilia. Diplomati však budú musieť opustiť modus hybernujúcej Minskej skupiny a dať Azerbajdžanu aspoň nádej, že jeho snahy a nároky nie sú márne.