Miesta, kde sme sa necítili dobre alebo sa nám s nimi spájajú zlé zážitky (krádež, nehoda, bolesť), radi obídeme oblúkom. Sú pre nás pamätníkmi zla. Je to také ľudské...

Keby bol Ježiš iba človekom, určite by sa vyhol apoštolom, ktorí nezostali pri ňom, s výnimkou Jána. Po vzkriesení by čím skôr utekal k Otcovi do neba, aby sa mu posťažoval na to, čo sme mu urobili. On však nie je iba človek, preto ako Vzkriesený prežije štyridsať dní v oslávenom tele medzi svojimi. Nikam sa neponáhľa a dnes, bez náznaku výčitky, navštívi tých, ktorí sklamali.

Jednoducho, čaro Božej lásky prekračuje hranice nášho uvažovania. Ježiš nechce prísť pred Otca sám. Toto je logika neba, z ktorého vyšiel a kde sa žije láska spoločenstva osôb. Preto chce prísť k Otcovi s tými, ktorých získala jeho krv. Vychádza zo spoločenstva a rád sa v ňom bude zjavovať.

Ježiš predstaví ľuďom svoje rany ako uzdravené, naplnené Božou slávou. Týchto rán sa dotkol pri vzkriesení Boh Otec (téma milá pápežovi Františkovi), preto k veľkonočnému ránu nepatria výčitky a vyťahovanie starých krívd. Takto aj dnes môžeme identifikovať prítomnosť Boha. Ako hovorí teológ Tomáš Halík, Boh je tam, kde sa spolu s apoštolom Tomášom dotýkame rán sveta, rán ľudí, s ktorými sa Ježiš stotožňuje.

Toto robí niekoľko desaťročí v Ríme aj Chiara Amiranteová. Ponorila sa do podzemia železničnej stanice Termini, kde sa dotýka rán sveta. V noci sa stretáva so svetom drog, prostitúcie a ľudských trosiek. Čo ju k tomu viedlo?

Zostúpenie Ježiša do hlbín zeme po smrti. V jednej svojej básni takto opisuje svoje poslanie: „Mojím domovom je svet, mojou zemou je nebo, mojou vlasťou je srdce každého človeka. A v každom človeku, ktorého stretnem, je môj poklad; v nekonečných temnotách je moje svetlo; v trýzni trpiaceho ľudstva, ktoré kričí, je moje srdce.“

Skôr ako sa dostaneme k spojeniu Chiary a Ducha, pozrime sa na opak Turíc, stavbu babylonskej veže. Je to stav ľudstva, ktoré si už nerozumie, hoci hovorí jedným jazykom. Jeden zo židovských výkladov o babylonskej veži to spája s históriou vlastnenia zeme.

Ľudia po Adamovi boli chamtiví, snažili sa uchmatnúť si čoraz viac zeme, rozširovať svoj majetok. Keď k svojej pôde získavali ďalšie a ďalšie políčko, začali sa vzďaľovať od svojho domova. Niekedy sa im stalo, že cestou domov zablúdili, preto sa rozhodli postaviť vysokú vežu pri svojom domove. Aj z diaľky sa dala vidieť a oni sa dokázali vrátiť.

Na stavbu veže boli potrebné tehly vo veľkom množstve. Ľudia sa dohodli, že kto zabezpečí najviac tehál, dostane viac zeme. Jednotlivé klany si medzi sebou vymysleli jazyk, ktorým sa dohovárali, aby konkurencia nezačula, koľko tehál doniesli. Tak vznikli nové nárečia. A vtedy sa Boh rozhodol: „Fajn, tak ste to chceli, tak to aj zostane.“ Tento midraš vystihuje, že za ľudským nedorozumením je túžba vlastniť, ktorá zatemňuje rozum.

Počas Turíc sa stane presný opak. Je tam prítomných dvanásť národov. Každý z nich má svoju reč a napriek tomu si rozumejú, lebo sú spojení nie vo vlastnení majetku a opise vlastných úspechov, ale v oslave Boha. Ľudstvo si začína rozumieť nie preto, lebo sa naučilo cudzie reči, ale preto, lebo všetky národy rozprávajú o tom istom – chvália Boha za jeho diela.

Takto vzniká skutočné zjednotenie ľudí po celom svete. Toto je katolicita, ktorá spája ľudí rôznych národov, jazykov a dejinných období. Toto je univerzálnosť cirkvi, ktorú prežívame, keď sa nám prihovárajú so svojou duchovnou skúsenosťou svätý Augustín, František Saleský, Terézia z Lisieux alebo Faustína Kowalská.

Ak Duch Svätý vchádza do srdca človeka, jeho jazyky nás vyučujú nový, univerzálny jazyk. Čo sa vtedy deje? Čo nám vtedy povie? Výsledok nejakého futbalového zápasu? Alebo aké bude počasie na dovolenke? Toto sú nepodstatné veci. Duch Svätý nás stále vedie a rozpráva o Božom diele, rozpráva o Bohu. Je to Duch Syna, Kristov Duch, ktorý nás spája s Bohom. Získavame Ducha, aby sme videli, ako Boh koná v našom živote.

„Osvetľuje prežité, pretrpené, naštudované, skúsené, ale v novom svetle. V prázdnote nemá čo osvetliť.“ Zdieľať

Vráťme sa k človeku Ducha, ku Chiare Amiranteovej. Vo svojej knihe Zostane len láska opisuje, ako Duch Svätý stojí pri každom diele, ktoré slúži všetkým. Prvých členov komunity, pozbieraných na rímskej stanici Termini, oslovila svojou odvahou stretávať sa v rímskom podsvetí s ľuďmi, ktorí žili akoby bez duše. Navrhla im, aby sa spolu obrátili na Ducha Svätého, ktorý umožňuje narodiť sa zhora, prejsť zo smrti do života.

Po deviatich dňoch príprav mladí kládli mnoho otázok o existencii Boha, o jeho láske, keď sa pýtali, prečo museli zažiť toľko utrpenia, aby objavili túto radosť. Medzitým navštevovali kaplnku s Eucharistiou, ale nerobilo im to dobre. Akoby mladí vchádzali do plynovej komory. Po chvíľke museli odtiaľ utekať von.

Deň Turíc začali jednoduchým spevom, vzývaním Ducha Svätého. „Vysvetlila som im, že je dôležité, aby sa táto pieseň premenila na modlitbu... Po niekoľkých spontánnych modlitbách sme si znovu zaspievali. Vtom nás Pán prekvapil a prežili sme špeciálne účinky jeho pôsobenia – skúsenosť Turíc bola taká hmatateľná, že nik z nás nedokázal zadržať slzy.

Zvláštne bolo, že išlo o ľudí, ktorí už mnoho rokov nepreliali ani slzu. Zo zásady sa nemohli pustiť do plaču, pretože na ulici a vo väzení by sa to považovalo za prejav extrémnej slabosti,“ opisuje Turíce v komunite Chiara, zakladateľka hnutia Nové horizonty.

Táto komunita napodobnila učeníkov Ježiša, ktorí sa dnes rozhodli byť spolu, hoci by ten čas vedeli využiť aj inak. Chiara s partiou bola pripravená a Duch Svätý prišiel so službou osvietenia.

Osvetľuje prežité, pretrpené, naštudované, skúsené, ale v novom svetle. V prázdnote nemá čo osvetliť. Vtedy by sme sa podobali blondínke, ktorej vyčítali vákuum v hlave a ona skonštatovala, že je lepšie mať v hlave vákuum ako nič...