Všetko stvorené sa raduje zo života a naplno si ho užíva. V takéto krásne dni nie je ťažké veriť v Božiu starostlivosť a prítomnosť. Svet navôkol ju automaticky predpokladá.

Tento svet má však odvrátenú tvár, svoje tajomstvá. Možno v takéto slnečné pokojné ráno sa niekto u lekára dozvedel, že je smrteľne chorý. Počas letnej idyly sa ničia a rozpadávajú vzťahy. Svieži vzduch nebráni ľuďom, aby si ubližovali a vzďaľovali sa od Boha. Iný človek zažije práve v tomto čase veľký neúspech alebo príde o prácu. Aj v letných mesiacoch dochádza k tragickým úmrtiam a prírodným katastrofám.

Svet je krásny, ale určite vie byť krutý. Zakúsiť túto krutosť veľmi bolí. Nedá sa na to pripraviť.

Napriek tomu v Jánovom evanjeliu čítame: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ Je to jeden z najkrajších novozákonných výrokov. Pôsobí na dušu ako hrejivá náplasť, sála z neho život a povzbudenie. Nie je to však iba ilúzia s placebo efektom, keď sa každodenná realita javí úplne iná?

Je tento svet viac krásny ako krutý alebo naopak? My ľudia, sme Božím najmilším stvorením, najviac sa mu podobáme. Boh vie, aký je náš život. Veď Syn sa stal nám podobný vo všetkom okrem hriechu. Nemusíme ho presviedčať o krutosti sveta, lebo ju sám vrchovato zažil. A ponúkol nám seba ako liek na krutosť.

Pán krutosť neprehliada, on s ňou vlastne počíta. A lieči ju. Zdieľať

Epidémia krutosti súvisí s ľudskou nedokonalosťou, s neposlušnosťou, ktorá sa tiahne celými dejinami. My kresťania sa ju snažíme prekonať vierou v Kristovo víťazstvo nad hriechom a smrťou a zjednotením sa s ním vo sviatosti krstu v nádeji, že Boh nedopustí, aby nás krutosť v akejkoľvek podobe definitívne zložila. Výrok z Jánovho evanjelia nás v tom utvrdzuje.

Nejde tu len o večný život. Boh nechce, aby sme zahynuli, a nemyslí pritom na fyzickú smrť, ale na riziko zastavenia všetkého, čo charakterizuje život, motivuje nás k prekonávaniu seba a hľadaniu naplnenia vlastnej životnej cesty. Biblia pozná ľudí duchovne mŕtvych. To sú tí, ktorí sa dobrovoľne vzdialili od Boha a stratili nádej.

Tento krutý svet nám dáva veľa dôvodov na beznádej. Osobné zlyhania, previnenia, hriechy a zlozvyky. Vojnové konflikty, nenávisť a zloba každého druhu. Obmedzenia v podobe toľkých chorôb a smrti. Dá sa s tým žiť a nevšímať si to? Nedá sa iba usmievať.

Napriek tomu slová o Božej láske k svetu, ktorý je krásny a krutý zároveň, sú pravdivé. Pán krutosť neprehliada, on s ňou vlastne počíta. A lieči ju. Pomáha zachovať si nádej a vieru v Božiu moc.

Agatha Christie necháva Hercula Poirota na konci jedného ťažkého príbehu vyriecť tieto slová: „V tomto svete nie je nič, čo by nemohlo byť napravené rukou všemohúceho Boha. Bez tejto samozrejmosti by sme sa všetci zbláznili.“ Keby sme nemali vieru v Božiu moc, v odpustenie hriechov a v Božiu lásku, zostala by nám beznádej a možnosť zblázniť sa.

Letné rána sú krásne, tiché, a predsa majú svoje tajomstvá, ktoré sa skrývajú za dverami našich príbytkov a v našich dušiach. Krutosť nás zahaľuje do tmy, v ktorej tápeme, nevieme sa pohybovať. Túžba stretnúť sa s Pánom je liekom na krutosť.

Svet, v ktorom žijeme, bude vždy krásnym a krutým zároveň. Učíme sa v ňom žiť, čo by nemalo znamenať stávať sa krutými alebo ľahostajnými. Núka sa ďalšia cesta. Viera v Božiu lásku a moc; On zachraňuje a dáva večný život. Nie je ľahké vydať sa v konfrontácii s krutosťou sveta na túto cestu. Je to však jediná zmysluplná cesta; kráčanie po nej nás posilňuje, aby sme sa nezbláznili.