Všetko dáva Svätý Duch

Prinášame úvahu popredného nemeckého teológa o ikone Päťdesiatnice/Turíc k dnešnému sviatku, ktorú pre čitateľov Postoja vybral a preložil Ján Krupa.

V päťdesiaty deň po Pesachu slávia židia Šavuot – Sviatok týždňov. Od jeho gréckeho označenia „Pentekoste“ sa odvádza naše slovo „Päťdesiatnica“. Oboje znamená „päťdesiaty deň“.

Číslo päťdesiat (sedem ako číslo plnosti znásobené sebou samým + božské číslo jeden) znamená neprekonateľnú plnosť. Pôvodne bol tento deň sviatkom poďakovania pri príležitosti ukončenia žatvy, avšak v priebehu času sa do popredia posúvalo poďakovanie za plnosť zjavenia a zákon, ktorý urobil z dvanástich kmeňov Izraela Boží ľud. V päťdesiaty deň po Ježišovom zmŕtvychvstaní bola apoštolom darovaná plnosť Božieho Ducha. Skutky apoštolov píšu, že bezprostredne po Ježišovom nanebovstúpení sa Jedenásti spolu s Ježišovou matkou a jeho bratmi vrátili z Olivového vrchu späť do Jeruzalema a išli do hornej siene, v ktorej boli zhromaždení s Ježišom na paschálnej večeri. Tam zostali v modlitbe pospolu, až kým v deň Päťdesiatnice naplnil celý dom hukot, na apoštolov zostúpili ohnivé jazyky, všetci boli naplnení Svätým Duchom a apoštoli kázali zhromaždenému ľudu o Ježišovi (Sk 1,13; 2,2-6). Päťdesiaty deň je dňom, v ktorý sa dá zakúsiť plnosť milostivého pôsobenia Boha. Jestvuje nielen vonkajšia, ale aj vnútorná súvislosť medzi Sviatkom týždňov židov a sviatkom Päťdesiatnice kresťanov.

Ikona ukazuje hornú sieň. V dvoch skupinách sedia apoštoli na oblúkovitej lavici, každý drží zvitok Písma. Že mnohé ikony nestvárňujú Máriu, to sa vysvetľuje rozlične, aj tým, že z textu Skutkov apoštolov jej prítomnosť nevyplýva jednoznačne. Zasadací poriadok apoštolov zodpovedá zasadaciemu poriadku ranokresťanských chrámov, v ktorých centre pred apsidou bola postavená oblúkovitá tribúna, pred ktorou sa slávila bohoslužba slova a ktorá slúžila ako miesto na sedenie pre klérus. Miesto v strede, ktoré by patrilo Ježišovi, je prázdne. Nad ním sa však otvorilo nebo. Z neho sa vylieva na apoštolov v podobe ohnivých jazykov plnosť božského života. Oheň je znakom Božej prítomnosti medzi jeho ľudom (Ex 13,21), prudký vietor, ktorý na Päťdesiatnicu ide ruka v ruke so zjavením ohnivých jazykov, poukazuje na Božieho Ducha a na jeho stvoriteľskú a oživujúcu moc. (Gn 1,2) Napriek búrke a ohňu sedia apoštoli pozoruhodne pokojne a uvoľnene na svojich miestach. Už negestikulujú zúfalo a ani nepozerajú bezradne do neba ako na ikone Pánovho nanebovstúpenia, ale načúvajú – sčasti k sebe obrátení. Deje sa s nimi, čo kedysi prorokoval Ján Krstiteľ: dostávajú svoj krst ohňom a Svätým Duchom (Mt 3,11) a cítia, že Otec im teraz posiela Utešiteľa, ktorého im prisľúbil Ježiš pri svojej rozlúčke: Ducha, ktorý ich uvedie do celej pravdy. (Jn 16,13) Pod jeho vedením si zvnútornia Ježišov život a učenie, aby ho potom mohli o to autentickejšie ohlasovať ako Mesiáša a naplnenie zákona. Cirkevné zhromaždenia ranokresťanského obdobia sú podobne znázornené ako ikona Päťdesiatnice. Tým sa vyjadruje kontinuita medzi apoštolmi a biskupmi, medzi cirkvou ranokresťanského obdobia a cirkvou prítomnosti.

Päťdesiatnica je deň, ktorý dokončuje Veľkú noc. Kto prijíma Kristovo tajomstvo, kto v krste zomrel a vstal z mŕtvych s Kristom, je skrze Ducha obdarúvaný plnosťou živého Boha. Preto sa v bohoslužbe spieva: „Všetko dáva Svätý Duch. Zjavuje proroctvá, ustanovuje kňazov, nevzdelaných učí múdrosti, z rybárov učinil teológov. On zhromažďuje ľud Cirkvi. Ty si jednej podstaty s Otcom i Synom a spoluvládnuci, Utešiteľu, sláva tebe.“ (stichira na večierni)

Tento Duch plnosti a života spojil apoštolov do úzkeho spoločenstva, ktoré považovalo za svoju úlohu ohlasovať nielen Izraelitom, ale všetkým ľuďom posolstvo o vykúpení a obnovení sveta skrze Ježiša Krista. Proroci to už zvestovali. Peter sa vo svojej kázni počas Päťdesiatnice odvoláva výslovne na proroka Joela, ktorý už v 5. storočí pred Kristom predpovedal zoslanie Ducha na „každé telo“, a Peter spomína aj kráľa Dávida, ktorý predvídal Ježišovo zmŕtvychvstanie a vyvýšenie (Joel 3,1-5, Sk 2,16-36). V tmavom oblúku v popredí ikony, bezprostredne pod Ježišovým miestom a otvoreným nebom, stojí kráľovská postava. Pre ňu existujú viaceré výklady, ktoré sa však na seba vzťahujú. Jeden výklad v nej vidí kráľa Dávida. Peter spomína vo svojej kázni na Päťdesiatnicu, že Dávidov hrob sa „až do dnešného dňa nachádza u nás“. (Sk 2,29) Táto postava aj celkom zodpovedá postave Dávida na ikone Vzkriesenia. Podľa jednej tradície v Jeruzaleme sa Dávidov hrob nachádza pod hornou sieňou, ktorá sa tradične považuje za sálu poslednej večere a miesto udalosti Päťdesiatnice. K tomu ešte mal kráľ Dávid zomrieť na Sviatok týždňov. Táto verzia podčiarkuje, že sa splnili predpovede prorokov – a kráľ Dávid je kvôli žalmom, ktoré napísal, a cirkev ich vzťahuje na Ježiša, videný v tejto postave. Teraz nastal čas nového Božieho ľudu, ktorý stojí na pleciach starého Božieho ľudu. Do tohto nového Božieho ľudu nie je povolaný len nejaký ľud, ale všetci ľudia. Všetci ľudia vo svojom rodnom jazyku pochopili Petrovu kázeň, zdôrazňujú Skutky apoštolov. Podľa druhého výkladu táto postava predstavuje proroka Joela, ktorý oznámil zoslanie Ducha, ktoré spôsobí medzi ľuďmi nové vykročenie k Bohu. Toto nové vykročenie sa deje teraz a tam, kde vzniká spoločenstvo tých, ktorí naplnení Božím Duchom prinášajú evanjelium do sveta. Tretí výklad vidí v tejto postave „kozmos“, symbol pre svet a ľudí. Tento sa pod bremenom dejín unavil a zostarol – preto je stvárnený ako starší, sivý muž – je ale povolaný k spáse. Potrebuje obnovu, ktorá sa deje príklonom k Božiemu slovu. Vo svojich rukách kozmos drží šatku s dvanástimi zvitkami Písma. Poukazujú na Božie spásne pôsobenie medzi dvanástimi kmeňmi Izraela a sú zároveň znamením Božieho slova, ktoré teraz dvanásti apoštoli bezprostredne ohlasujú. (Sk 2,29) Náležite držia apoštoli vo svojich rukách zvitky Písma, ktoré ich ako ohlasovateľov Božieho slova charakterizujú.

Cirkev ako celok i každý jednotlivec, ktorý je pokrstený a myropomazaný, má množstvo možností zviditeľňovať Božie pôsobenie vo svete. Pavol k tomu píše cirkevnej obci v Ríme: „Máme však rozličné dary podľa milosti, ktorá nám bola daná,“ a uvádza k tomu príklady: navzájom si slúžiť, potešovať, napomínať. Taktiež na príklade ukazuje, čo sa musí diať, aby sa Boh stal viditeľným skrze správanie každého jednotlivca: „Láska nech je nepokrytecká. Sprotivte si zlo, pridŕžajte sa dobra. Buďte navzájom jednej mysle. Nebuďte namyslení, ale majte porozumenie pre nízko postavených. Nedaj sa premôcť zlému, ale dobrom premáhaj zlé.“ (porov. Rim 12,6nn)

Kto počúva Svätého Ducha a nechá sa ním viesť, spozná možnosti, ktoré sú mu dané, aby prinášal Boha bližšie ľuďom. Nájde aj správny spôsob, ako sa priblížiť k ľuďom, a predovšetkým bude používať jazyk, ktorému ľudia rozumejú. To platí pre jednotlivca, to platí pre kresťanské spoločenstvo. Ježiš pre to zaviedol označenie „rybári ľudí“. (Mt 4,19) Tropár Päťdesiatnice sa vzťahuje na tento výraz vytvorený Ježišom. Môžeme ho aplikovať na všetkých, ktorí v jeho nasledovníctve a v jeho Duchu idú k ľuďom: „Požehnaný si, Kriste, Bože náš: rybárov si urobil nado všetko múdrymi, keďže si im zoslal Ducha Svätého, a cez nich si celý svet ulovil, Milujúci človeka, sláva tebe.“

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo