Mesiace, ktoré predchádzali posledným parlamentným voľbám v roku 2020, boli demotivujúce. Každú chvíľu prišla z médií či sociálnych sietí ako úder nejaká široko medializovaná somarina buď z jednej, alebo druhej strany. Ak ste si ako konzervatívec politiku príliš pripúšťali k telu, bolo to skľučujúce obdobie.

Ja som mal našťastie vtedy pri sebe protijed na beznádej z politiky, požičaný od nášho rakúskeho kolegu Martina Leidenfrosta. Štyri knihy občas uštipačných a vždy duchaplných aforizmov kolumbijského spisovateľa a hrdého katolíckeho reakcionára Nicólasa Gómeza Dávilu.

Vždy keď som už mal v ten deň slovenskej politiky po krk, zatvoril som počítač a siahol po Dávilovej výsmešnej kritike modernej doby:

Múdrosti, ktoré ma oslovili, som si vypisoval. Užíval som ich ako drogy od Dávilovho krajana Escobara. S každou dávkou prišlo uvoľnenie od bremena diania v slovenskom verejnom živote. Dávila mi dal silu popustiť a nechať tak. Prvá myšlienka, ktorú som si od neho zapísal, znela: „Duchovná zrelosť sa začína vtedy, keď sa prestávame cítiť zodpovednými za svet.“

Postupne som takto preložil do slovenčiny vyše 1600 Dávilových aforizmov. Z vydavateľstva ma ubezpečili, že azda už pred budúcimi Vianocami by sme ich v Postoji mohli konečne vydať knižne.

Voľby v roku 2020 sa skončili navzdory očakávaniam veľmi dobre: pravica získala ústavnú väčšinu, národní socialisti a mafia skončili v opozícii, kým regresívni jakobíni mimo parlamentu.

Voľby dopadli dobre – na rozdiel od následného hašterivého vládnutia víťazov. A dnes zbierame črepiny našich nádejí spred troch rokov. Človeku sa pár týždňov pred ďalšími voľbami a počas vrcholiacej kampane opäť chce niekde pred slovenskou politikou schovať.

Sú ľudia, pre ktorých je formou úniku rečniť nahlas o emigrácii zo Slovenska. No poznáme našich pappenheimských: v internetových diskusiách často vidieť, že ak sa aj človek zmôže na odchod do cudziny, mentálne nezriedka stále zostáva vo vlasti a zápalisto debatuje pod článkami slovenských médií o domácej politike.

Existuje alternatíva? Výhodou doby v skutočnosti je, že núka veľa možností úniku pred slovenským mentálnym politickým smogom bez toho, aby sa musel človek presunúť fyzicky. Stačí sa presunúť virtuálne, vo svojich myšlienkach.

Pre mňa sa takýmto útočiskom stala španielčina, ktorú si osvojujem s časovou nenútenosťou mexického peóna, lenivo podriemkávajúceho pod svojím sombrerom za siesty pod poludňajším slnkom. Ľahko z hlavy dostanete politikov žobroniacich v prebiehajúcej kampani o mandát, keď sa v mysli začnete zamestnávať časovaním španielskych slovies alebo počúvaním hudby Héctora Lavoeho.

Salsa, ktorej predstaviteľom tento rodák z Portorika bol, zaženie pochmúrne myšlienky lepšie ako Cipralex. Dokonca aj vtedy, keď spieva o smutných veciach.

Psychiatri by mali predpisovať latinskoamerickú hudbu, keď antidepresíva nezaberú. Platí to aj pri depke z našej domácej politiky.

Väčšina latinskoamerických krajín sa vyznačuje ešte väčším rozsahom spoločenskej nefunkčnosti a korupcie než Slovensko. Napríklad v jednej epizóde seriálu Narcos: Mexico si drogový gang prenajme celú miestnu policajnú stanicu, aby s jej pomocou udrel na konkurenčnú bandu. Ak na vás niekto zaútočí kyjakom, viete, že potrebujete väčší kyjak. Napadnutí to teda neskôr útočníkom vrátia tak, že si za úplatok kúpia lokálnu vojenskú posádku…

Mimochodom, v Mexiku majú parádnu kapelu s nie veľmi mexicky znejúcim názvom Molotov. Vo svojich textoch často spájajú španielčinu a angličtinu. Je to taká kombinácia rocku a rapu. Táto pieseň je taká predvolebná (hoci v prípade Slovenska sa asi viac hodila k situácii pred rokom 2020):

Hoci sú politicky niekde inde ako môj obľúbený Dávila, vraj dosť zvykli kritizovať režim mexickej Inštitucionálnej revolučnej strany (PRI), ktorá krajine vládla nepretržite od roku 1929 do roku 2000.

Strana PRI – ako to len vysvetliť slovenskému čitateľovi – to bolo také mexické HZDS. Predstavte si, že niekde HZDS vládne 71 rokov! Pod takou vládou by aj Švajčiarsko dnes bolo na úrovni Mexika.

Možno ma na španielsky hovoriacom svete priťahuje, že ľudia si tam nenechajú vziať radosť zo života, hoci oproti väčšine týchto štátov aj Slovensko pôsobí ako dobre spravovaná a skonsolidovaná krajina. No planéta „Hispanidad“ nie je jediným únikovým priestorom, ktorý vďaka svojej odlišnosti dovoľuje na chvíľu zabudnúť na frustráciu zo slovenského verejného diania. Druhým takýmto svetom je Ázia.

Slovenskí politici sa (česť výnimkám) delia na neschopných a schopných všetkého. Kompetentnosť podľa môjho gusta hľadám v Ázii. Okrem európskych a amerických médií si z času na čas zvyknem kliknúť na Japan Times, Taipei Times a Straits Times. Nedávno som narazil na skvelý singapurský lifestylový web Today s dlhými reportážami/analýzami.

Kolegyňa Zuzana Hanusová pred pár týždňami napísala článok, ako vraj mladí európski muži nanovo definujú svoju maskulinitu, úspech a slobodu cez Dubaj. Skoro ma oblial pot, keď som to čítal. Už niekoľko týždňov fičím na youtubovom kanáli ruského expata Maxa Chernova, ktorý pre zmenu prináša videá o živote v Singapure.

Keď mi lezú na nervy slovenskí politickí cirkusanti, pustím si na YouTube politikov singapurskej štátostrany People’s Actions Party (PAP – Ľudová akčná strana). Ako politický fenomén ma fascinuje podobne ako bavorská štátostrana CSU, o ktorej som už na Postoji veľa písal.

Zakladateľ a dlhoročný bývalý premiér Singapuru Lee Kuan Yew bol pred svojou smrťou v roku 2015 niečo ako majster Yoda svetovej politiky. Bol to pravdepodobne jeden z najväčších štátnikov 20. storočia, ku ktorému sa chodili radiť americkí prezidenti i čínski komunistickí vodcovia.

V jeho starých videách sa dá nájsť veľa nadčasových tém a postrehov o politike, ktoré platia všade na svete. Jednu audioknihu s Leeho myšlienkami som nedávno poslal istému slovenskému konzervatívnemu politikovi. Nerobím si ilúzie, že si ju vypočuje.

Zo súčasných singapurských politikov si rád občas na YouTube vypočujem Tharmana Shanmugaratnama. Často s ním vnútorne nesúhlasím, ale je to človek s nesmierne prenikavým intelektom. Človek, ktorému to páli, a preto ma zaujíma, čo hovorí. Nedávno ho zvolili za prezidenta, no ja ho sledujem už niekoľko rokov.

Aby nedošlo k omylu, politici PAP nie sú konzervatívci v našom zmysle slova. Palicovanie a pokuty za žuvačky by u nás nenavrhli ani Vašečka so Záborskou. A nie sú ani presvedčení ekonomickí liberáli. Sú to skôr pragmatickí technokrati a meritokrati. No zo Slovenska, ktoré si hovie v neambicióznosti na chvoste EÚ, ktorá sama osebe od roku 2008 čoraz viac zaostáva za Spojenými štátmi, pôsobí nesmierne príťažlivo tá ich dravá ctižiadosť, s ktorou najprv dostali Singapur do svetovej špičky, a potom výdrž, s ktorou ho tam chcú udržať.

Singapur je príkladom toho, čo vo svete dokáže dosiahnuť mladý päťmiliónový štátik. Pritom si tú krajinu neidealizujem. Viem, že život tam má aj odvrátenú stranu. Poznám výrok spisovateľa Williama Gibsona, ktorý Singapur označil za „Disneyland s trestom smrti“, a je mi jasné, čo tým myslel.

Gibson so svojím románom Neuromancer (v roku 2021 konečne vyšiel v slovenskom preklade pod názvom Neuromant) výrazne prispel k rozvoju subžánru science-fiction, známeho ako kyberpunk. A to je moje ďalšie virtuálne útočisko.

Čítajte tiež

Cyberpunk 2077 Žáner, ktorý vynašiel 21. storočie

Lukáš Krivošík

Čo hovorí jedna odnož vedeckej fantastiky, ktorá svoj vrchol dosiahla v 80. rokoch, o našej prítomnosti a budúcnosti?

Odhliadnuc od literatúry, Netflix má slušnú zásobu filmov či seriálov líznutých kyberpunkom. A to rovnako hraných, ako aj (a možno ešte lepšie) animovaných.

Z novších vecí sa tu dá nájsť desaťdielny japonský seriál Cyberpunk: Edgerunners (2022), inšpirovaný poľskou počítačovou hrou Cyberpunk 2077. Je o mladom chalanovi, ktorého ťažko skúša život, no náhodou sa dostane k vysokovýkonnému vojenskému implantátu. Nasadí si ho, vďaka čomu začne stúpať v prostredí organizovaného zločinu mesta Night City, no jeho strmá kariéra nezadržateľne smeruje k tragédii...

Nedajte sa však pomýliť animovanou formou. Tento seriál pre množstvo explicitných násilných (a iných) scén radšej nepúšťajte deťom na nedeľnej besiedke.

No na Netflixe sa dá nájsť aj hotová japonská kyberpunková klasika, animovaný seriál Kovboj Bebop z konca 90. rokov. Je o partii lovcov odmien, ktorí v blízkej budúcnosti za peniaze hľadajú zločincov v ľudských sídlach po celej našej slnečnej sústave.

Nádherný seriál! Pri japonskej animovanej tvorbe nie je nič výnimočné, že každý záber pôsobí ako obraz v galérii – ako samostatné umelecké dielo. Každú chvíľu to chcete pauznúť a chvíľu sa tým kochať. No Kovboj Bebop má navyše zvláštnu poetiku. Jednotlivé epizódy 26-dielneho seriálu som si užíval po dávkach, len jednu epizódu za večer. Aby mi vydržal čo najdlhšie ako fľaša 12-ročnej japonskej whisky Yamazaki...

Na Netflixe sa dá nájsť aj hraná adaptácia seriálu Kovboj Bebop z roku 2021. No nie je to ono. Dokazujú to aj hodnotenia divákov. Na webe Česko-Slovenskej filmovej databázy má kreslený Kovboj Bebop 86 percent, kým hraný Kovboj Bebop má 65-percentné hodnotenie.

Samozrejme, toho kyberpunku je na Netflixe oveľa viac: Altered Carbon, Ghost in the Shell... a z japonskej animovanej produkcie sú zaujímavé aj veci, ktoré nie sú priamo zo žánru science-fiction. V poslednom čase som napríklad prišiel na chuť seriálu Kurokov basketbal o stredoškolskom basketbalovom tíme. Seriál, ktorý kráča v najlepšej tradícii japonských animovaných seriálov zo športového prostredia, z ktorých celosvetovo najznámejší bol asi futbalový Kapitán Tsubasa...

Jednou z funkcií umenia je poskytovať človeku únik. Tak ako Latinská Amerika, aj Japonsko je tak trochu iná planéta. Taká, na ktorej sa dá schovať pred slovenskou politikou a vrcholiacou volebnou kampaňou. Sú to formy virtuálneho úniku, virtuálneho politického azylu. Azda po voľbách nebudeme potrebovať žiadny skutočný azyl.