„Za 12 rokov je toto najhorší rok vojny. Aj počas nej sa žilo ľahšie, boli lacnejšie potraviny, dali sa aspoň kúpiť základné veci za normálne ceny, no najmä fungovala elektrina. Teraz sa len trápime,“ opisuje súčasnú situáciu v Sýrii miestny obyvateľ Homsu, ktorý ju vníma ako najhoršiu od konca druhej svetovej vojny.

„Každý miluje svoju krajinu, asi každý by v nej chcel žiť, ale ja tam teraz žiť nemôžem. To nie je život,“ hovorí zas 29-ročný sýrsky utečenec Riad v parku na bratislavskom Námestí slobody pred úradom vlády. Pôvodom je z Rakky, bývalej bašty islamských extrémistov z ISIS, dnes pod kontrolou Kurdov.

Dve tváre súčasnej Sýrie – tí, ktorí odišli, a tí, ktorí ešte zostali. Rozprával som sa s obomi. S jednými v Bratislave, s druhými priamo v Sýrii. Tú som osobne navštívil koncom júla spolu so Slovenskou katolíckou charitou, ktorá v krajine podporuje viaceré humanitárne projekty a pomáha s obnovou aj po februárovom ničivom zemetrasení.

Sýria nie je kút zeme, kam sa dá ľahko dostať. A už vôbec to neplatí pre novinárov na území kontrolovanom sýrskym prezidentom Baššárom al-Asadom.

V krajine sú vojnové pomery aj 12 rokov odvtedy, čo vypukla vlna protestov proti Asadovmu režimu. Ten už nevládne celej krajine, len jej časti. Hoci vojnu cítiť všade, takmer na každej budove, nie je to územie „ostrej vojny“ neustále pod paľbou. Sýrska občianska vojna prerástla do zamrznutého konfliktu a arabský štát zmenila na ihrisko záujmov svetových mocností.

Dnes tu nájdete skoro každého, kto v geopolitike niečo znamená – Rusov, Američanov, Iráncov, Turkov a pre sankcie aj početne zastúpené čínske autá. Sýria sa síce po rokoch postupne vymaňuje z diplomatickej izolácie zo strany svojich arabských susedov, no na stave krajiny to zatiaľ nevidieť, skôr naopak.

Najťažší rok vojny

Hoci Asadovci vládnu pevnou rukou, v posledných mesiacoch čelila Sýria niekoľkým protestom. Životná úroveň ľudí sa totiž natoľko prepadá, že vyšli do ulíc aj napriek strachu, čo ich to bude stáť.

„Ľudia sú naštvaní, nedá sa tu žiť, ale čo zmôžu? Majú sa vzbúriť? To im nepomôže, pozatvárajú ich a Asad ostane ďalej sedieť na svojej stoličke. On túto chudobu nikdy nezažije,“ dodáva muž z Homsu, ktorý sa obzerá, či ho pritom niekto nepočuje.

Je nahnevaný. Na vládu aj na tých, čo zo Sýrie odišli a svojich ľudí nechali v štichu. O Sýrčanoch v Turecku, ktorých je až 3,5 milióna a mnohí z nich v týchto dňoch smerujú do Európy, hovorí, že sa ani nemusia vracať.

Migrácia z Blízkeho východu po opadnutí covidových opatrení prirodzene narastá, no tento rok je v mnohom iný. Pustošivé februárové zemetrasenie výrazne vyhrotilo už beztak napätú situáciu v turecko-sýrskom pohraničí a na cestu do Európy sa dnes vydávajú aj tí, ktorí tam roky nachádzali útočisko.

Ulice Aleppa po februárovom zemetrasení, v ktorom napriek všetkému vládne veľký ruch a cesty sú obvykle plné áut. Sýrska vláda sutiny rýchlo poupratovala a postupne ich odváža. Foto: Postoj

Platí to aj pre sýrskeho utečenca Riada. Na Slovensko však neprišiel sám, ale v skupine krajanov, ktorí nemali ako on v Turecku niekoľkoročnú prestupnú stanicu, ale išli priamo zo Sýrie a pred pár dňami spolu prekročili naše hranice. Na to, aby sme pochopili dôvody ich odchodu, môže slúžiť aj obraz Sýrie v roku 2023.

Či sa nachádzate v hlavnom meste Damasku, v zničenom Homse, alebo v ťažko skúšanom Aleppe, kde to, čo nezničila vojna, znivočilo zemetrasenie, všade sa ľudia zhodujú, že ťažší rok vojny nezažili. Hoci už cez žiadne z týchto miest nevedie frontová línia.

„Báli sme sa o život, čelili sme bombardovaniu, pred ktorým sme sa museli schovávať, ale nikdy sme sa nemuseli tak báť o jedlo a toľko rozmýšľať, či budeme mať čo jesť. Teraz je to strašne ťažké, ľudia si za to, čo zarobia, nemôžu dovoliť normálne žiť,“ vraví mladík Jakob z Aleppa. Z dvojmiliónového mesta, kde pred kebabárňou večer vidíte deti čakajúce na úlomky nedojedenej šaurmy.

Sýrske deti, ktoré si v historickom centre Damasku privyrábajú zbieraním odpadkov pred Umajjovskou mešitou. Mnohí rodičia neposielajú svoje deti do škôl, lebo je to pre nich drahé. Foto: Postoj

Jakob pracuje pre neziskový sektor, ktorý podporuje zahraničie, preto má vyšší plat ako ostatní, no aj tak býva so sestrou u svojich rodičov. „Inak by sme to neutiahli, ani ja, ani oni,“ vraví.

Za mesačný plat kilo kuraciny

„Tí, čo sa majú lepšie, si zarobia dve eurá za deň,“ hovorí utečenec Riad, ktorého stretáme v posledných dňoch v Bratislave. Riad neutiekol z domoviny pred Asadom, ale pred chudobou. Smeje sa, že Sýrčanom ústava vždy garantovala právo mať dve práce, inak by nevyžili.

V takýchto podmienkach majú viacerí Sýrčania nostalgiu za obdobím spred roku 2011. Mnohí nie sú fanúšikmi sýrskeho prezidenta, ale po všetkom, čo v uplynulých 12 rokoch zažili, spomínajú na obdobie pred občianskou vojnou ako na zlaté časy.

Priemerný sýrsky plat sa dnes pohybuje v prepočte okolo 30 dolárov mesačne. Vo verejnom sektore, ktorý zamestnáva takmer polovicu Sýrčanov, dostanú vo výplate 15, učiteľka v štátnej škole len 12 dolárov.

Ani dôchodok nedostávajú všetci, len bývalí štátni zamestnanci – desať dolárov mesačne.

Pritom životné náklady sú niekoľkonásobne vyššie. Ceny potravín aj v dôsledku vojny na Ukrajine vzrástli o stovky percent – za kilogram kuracieho mäsa zaplatíte aj deväť dolárov a za liter mlieka viac ako dolár. Aj to je jeden z dôvodov, prečo podľa OSN dnes viac ako 90 percent Sýrčanov žije pod hranicou chudoby.

Ľudia však plácu nedostávajú v dolároch, ale v sýrskych librách. A Asadova libra posledný rok strmo padá. Len v čase nášho príchodu stál jeden dolár 10-tisíc sýrskych libier, o šesť dní neskôr už 11-tisíc. Dnes je to ešte viac.

Sýrske libry. Napravo hotovosť v hodnote 80 eur. V krajine sa zahraničné meny oficiálne zmeniť nedajú. Zmenárne nefungujú, všetko prebieha na čiernom trhu. Foto: Postoj

Jednou vecou sú platy, ktoré väčšinou nepokrývajú reálne životné náklady, tou druhou je nedostatok práce. Kým veľká čas Sýrčanov rýchlo chudobnie a mnohé rodiny sú nútené vyberať si medzi nákupom potravín, liekov či benzínu na cestu, rozrastá sa aj skupina najbohatších.

Najlepšie platenými pozíciami v Sýrii sú profesie lekára a vojaka. Vďačia za to aj korupcii, ktorou je Sýria celkom prerastená. Sýrska armáda, ktorej príslušníkov nájdete na každom rohu, funguje hlavne vďaka úplatkom. Tie sú nutnosťou takmer pri každom kontakte s ňou, pri každom dopravnom kontrolnom stanovišti. Ako vojak tak dokážete rodinu naozaj dobre zabezpečiť.

Čítajte tiež

Sýrsky biskup, ktorého väznil Islamský štát Boh ma vopred pripravil a dal mi silu hľadieť do očí mučiteľov s milosrdenstvom

Lukáš Kekelák

„Európsky spôsob života oddelil rozum od duchovna. Treba sa vrátiť k sebe,“ hovorí syriacky katolícky biskup Jacques Mourad.

Do Európy v týchto dňoch prichádzajú najmä mladiství muži. Jedným z dôvodov je aj vojenská povinnosť, ktorá pre nich v Sýrii platí. Ak nechcú narukovať do armády, majú len dve možnosti: ísť za kňaza alebo utiecť za hranice. Pre moslimov to tak vychádza len na jednu možnosť.

Ropná veľmoc v tme a bez ropy

Sýrčania bití vojnou i sankciami, v ktorých bežní ľudia nevidia žiaden reálny efekt, len strpčovanie života, dnes čelia aj nedostatkom ropy a elektriny. Energetická kríza po ruskej invázii na Ukrajinu citeľne zasiahla aj tisícky kilometrov vzdialenú Sýriu.

Predĺžené výpadky prúdu zdraželi elektrinu a uvrhli väčšinu krajiny do takmer neustáleho „black outu“. V snahe ušetriť energiu dokonca vláda minulý rok zaviedla trvalý letný čas.

Noc v Aleppe. Ulice osvetľujú iba autá. Foto: Postoj

Samozrejme, platia tu aj regionálne rozdiely. Kým v metropole Damasku dve hodiny svietite a ďalšie štyri nie, v Aleppe ide elektrina trikrát do dňa – dve hodiny ráno, napoludnie a večer. Iste, ak nejde o hotel Sheraton, ktorý je v noci jediný celý vysvietený spolu s mestskou citadelou, dominantou Aleppa.

„Povedzte mi, ako tu mám žiť, keď niekedy neviem zapnúť ani práčku? Raz nejde elektrina, potom voda,“ hovorí žena z Aleppa, ktorá platí mesačne za elektrinu 60 dolárov. Cenu, na ktorú sa musia skladať všetci členovia rodiny.

Aj v pouličných obchodíkoch sa preto bežne sedí potme.

Ak chcú Sýrčania ako-tak žiť aj v noci, potrebujú generátory a solárne panely. Základom je mať svetlo, zapojenú chladničku a televíziu, v ktorej je veľa politiky a telenovely sú ešte pomalšie než tie turecké. V Sýrii však čas plynie inak a ľudia sa potrebujú aspoň zabaviť.

Aj doprava v krajine neúmerne zdražela. Hoci je benzín pre obyčajný ľud čiastočne dotovaný, stále stojí necelý dolár a tankovanie je obmedzené. Taxikári majú týždenne na prídel len 24 litrov benzínu. Ak chcú viac, musia platiť extra poplatok.

Znaky ropnej veľmoci by ste tak v Sýrii dnes hľadali márne. Dôvodom je fakt, že počas 12-ročnej občianskej vojny stratil štát väčšinu svojho severovýchodu, ktorý je bohatý na ropu – vrátane najväčšieho ropného poľa krajiny al-Omar – najskôr v prospech militantov z Islamského štátu, následne územie ovládli kurdské ozbrojené skupiny podporované Spojenými štátmi.

Asadov režim sa preto v tejto otázke roky obracia na Irán, od ktorého nakupuje ropu na úver, a dnes je od neho závislý. Krajina pod západnými sankciami sa tak sama vydala na milosť či nemilosť silám mimo svojej kontroly. Dnes na niektorých miestach už ani nevidieť sýrsku vlajku, len iránsku.

Sýria, ktorá Sýrčanom nepatrí

„Čo si u vás ľudia myslia o Sýrii?“ pýta sa sýrska učiteľka angličtiny, nepraktizujúca moslimka. „Bála som sa, že si o nás, čo sme tu zostali, myslíte, že sme rovnakí ako naša skorumpovaná vláda,“ hovorí a dúfa, že sme zažili pravú sýrsku pohostinnosť. Každý cudzinec je v krajine tak trochu podozrivým elementom.

Sýriu však na prvý pohľad neovláda strach. Sociálne siete fungujú bez väčších obmedzení. Ani politika nie je hlavný dôvod, ktorý ľudí z krajiny vypudzuje. Napriek tomu sa o prezidentovi Asadovi mnohým rozprávať nechce.

Nahlas sa na to radšej ani nepýtam, keď sa však s miestnymi rozprávate, ako sa im žije, prezidenta nemožno obísť.

Je predsa všade.

Na bilbordoch, autobusoch, bankovkách, obchodoch, v školách i v hoteloch. Niekedy má okuliare a vojenskú uniformu, inokedy sako s kravatou alebo len trendy košeľu s vyhrnutými rukávmi.

Dokáže mu konkurovať azda len reklama na kondenzované mlieko.

Pohľad na výzdobu triedy v škole v sýrskom Aleppe po zemetrasení. Foto: Postoj

Až na tých, ktorí režimu vďačia za lepšie platené miesto a prezidenta si tak nalepia aj na vlastné auto, veľká časť Sýrčanov Asada nerieši, len si zanadáva. Za to, kam sa krajina počas občianskej vojny dostala, nevinia len svojho vodcu, no prezidentovi naprieč krajinou zazlievajú, že v rokoch bojov nerieši záujmy krajiny, ale prioritne tie svoje.

„V tejto krajine nie je nič pre Sýrčanov,“ sťažuje sa taxikár z Damasku. I keď stále verí, že Sýria bude do 20 rokov opäť zjednotená, Asadovi nevie odpustiť, že krajinu zapredal Rusom a Iránu. A dopustil rozpínavosť Turecka na severe.

To, čo prezidentovi zo Sýrie po 12 rokoch ostalo, si drží najmä vďaka pomoci Ruska a Iránu.

Vladimir Putin je dlhoročným spojencom Asada a práve ruské vojská pomáhali sýrskej armáde v boji s povstalcami i islamistami. Na bombardovanie Rusov sa miestnym nespomína ľahko. No za ich zásluhy im de facto patrí letisko v Aleppe i stredomorský prístav.

Ani lásku k Amerike vo vzduchu necítiť. Veď viacerí dnes povstalcov proti Asadovi, ktorých podporovali Američania, vnímajú ako tých, čo zničili ako-tak fungujúcu Sýriu a spustili jej rozklad. Napriek tomu dnes mnohí žijú z humanitárnej pomoci USA.

Ľudia vedia nájsť v medzinárodných sankciách aj pozitíva – zachovanie si autentickej sýrskej kuchyne. Foto: Postoj

„Pre bežný život Sýrčan potrebuje USA, pre život armády potrebuje Sýria Rusko,“ zhrnie výstižne Mohamed, ktorý si chodí zarábať do Saudskej Arábie.

Kto nemá v rodine utečenca, nie je Sýrčan

V mestách naprieč krajinou stále vidieť mnoho rozstrieľaných i opustených budov. Dvanásť rokov trvajúca vojna si vyžiadala viac ako pol milióna obetí a z domovov vyhnala zhruba 6 miliónov Sýrčanov, najmä do susedných krajín.

Ulice sýrskeho Homsu. Vpravo budova rozstrieľaná počas bojov. Foto: Postoj

„Celá stredná trieda z krajiny odišla. Kto neodišiel, tak len preto, že si to buď nemohol dovoliť, nechcel nechať svojich rodičov samých napospas osudu, alebo mu prikázali ostať,“ hovorí kresťanka Saramma z mestečka pri Damasku.

V dnešnej Sýrii len ťažko stretnete niekoho, kto by nemal aspoň jedného člena rodiny či známeho za hranicami – v Turecku, Libanone, Jordánsku alebo v Európe. Mnohí dnes žijú práve vďaka peniazom, ktoré dostávajú od svojich príbuzných z Nemecka či inej európskej krajiny.

Aj Saramme ostal žiť v Sýrii zo štyroch súrodencov len jeden brat. Staršia sestra robí architektku v Miláne, brat dobre plateného humanitárneho pracovníka OSN v Iraku a mladšej sestre sa podarilo dostať až do USA, hoci pre vojnu vraj Američanov neznáša.

Sýrski utečenci na Slovensku. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Rodiny často fungujú tak, že na cestu do cudziny sa vyskladajú jednému členovi. Predajú domy, pozemky, teda to, čo má v krajine ešte nejakú hodnotu. Tak to bolo aj v prípade Sýrčana Riada, vyštudovaného pozemného staviteľa, ktorý bol v čase nášho stretnutia v Bratislave na ceste svoj sedemnásty deň.

Aby zaplatil prevádzačom, jeho rodina vraj predala byt, z čoho si teraz pokrýva náklady.

V prípade utekajúcich mladých Sýrčanov, ktorí ani po skončení univerzity nemajú pred sebou veľkú budúcnosť, náboženstvo nehrá rolu. „Či je to mladý kresťan, alebo moslim, odísť chcú takmer všetci.“

Ale neplatí, že vycestovať chce úplne každý. „Niekto tu predsa musí zostať a postaviť túto krajinu znova na nohy,“ hovorí Saramma, ktorá zostala a odísť ani neplánuje. Pre komunitu kresťanov to znamená aj otázku ich existencie.

Ťažko sa tak v súčasných podmienkach čudovať tým, ktorí sa vybrali do Európy za novým životom a stávajú sa tak teraz témou aj v slovenskej predvolebnej kampani. Sýria po 12 rokoch vojny nie je miestom na život, len na prežívanie.