Pri vchode do areálu bratislavskej Incheby sa pýtame pracovníka SBS, ako sa dostaneme na výstavu SacroExpo. „Takže farári,“ usmieva sa a ukazuje nám, kadiaľ treba ísť.

V Bratislave sa v stredu a vo štvrtok zišli na veľtrhu predajcovia a výrobcovia liturgických devocionálií, organov, zvonov, hostí aj odborníci na odvlhčovanie chrámov a ich ozvučenie.

K Inchebe prichádzame hodinu po otvorení výstavy, ešte pred oficiálnym otvorením, na ktorom sa zúčastnil aj apoštolský nuncius na Slovensku Nicola Girasoli spolu s predsedom KBS arcibiskupom Bernardom Boberom, bratislavským biskupom Stanislavom Zvolenským či s evanjelickou generálnou dozorkyňou Renátou Vinczeovou.

Pri vstupe do areálu si hneď všímame sakrálne umelecké diela, ktoré v rámci SacroExpo vystavujú viacerí umelci, medzi nimi napríklad kňaz Martin Šafárik či akademický maliar Stanislav Lajda. Práve jeho reprodukcia Poslednej večere od Da Vinciho sa vynímala hneď pri vstupe.

Spravíme pár krokov a aj naše čuchové bunky a sluchové zmysly zisťujú, že sú na veľtrhu sakrálnych vecí.

Do nosa nám preniká vôňa kadidla, ktorá – ako neskôr zisťujeme – sa šíri z gréckeho výstavného stánku, ktorý ponúkal širokú škálu voňavých tymianov. K tomu sa pridáva zvuk zvona a organu. Na chvíľu máme pocit, že sme vstúpili do sakrálneho priestoru, a nie na výstavisko.

Reprodukcia Poslednej večere od Stanislava Lajdu. Foto: Postoj/Adam Rábara

Foto: Postoj/Adam Rábara

Rýchlo si prezeráme prvé stánky, v ktorých sa striedajú umelecké diela s dielami nižšej hodnoty v podobe svietiacich anjelikov a strojovo robených sôch svätých, ktoré sa dajú kúpiť v každom obchode s náboženskými predmetmi.

Stretávame dvojicu česky hovoriacich kňazov. Prezerajú si stánok s ornátmi, teda liturgickými rúchami poľskej produkcie, ale dlho sa tam nezdržia a idú ďalej. My sa medzitým dávame do rozhovoru s hovorkyňou Incheby Martinou Mackovou.

Pýtame sa jej, ako vznikol nápad urobiť takúto výstavu. Martina Macková hovorí, že sa inšpirovali v Poľsku, kde SacroExpo funguje už vyše dvadsať rokov a je tam etablovaným a obľúbeným podujatím.

„Vzhľadom na to, že na Slovensku a v Česku je viac ako desaťtisíc kostolov a kaplniek a rôznych modlitební, tak vnímame tento veľtrh ako podujatie s veľkým potenciálom do budúcna. Aktuálne sme sa zamerali na Slovensko a Česko,“ vysvetľuje.

Podľa Mackovej sa im počas prvého ročníka podarilo vytvoriť komplexný prierez v segmente a návštevníci na výstave našli produkty pre sakrálne stavby, ako je napríklad odvlhčovanie budov, vitráže, nábytky, svetlá či bohoslužobné predmety.

Do Incheby na SacroExpo prišli okrem Slovákov, Čechov aj vystavovatelia z Grécka, Chorvátska, Holandska, Ukrajiny a, samozrejme, z Poľska, odkiaľ sa Slováci inšpirovali.

Hovorkyňa Incheby Martina Macková. Foto: Postoj/Adam Rábara

Za poľským SacroExpom stojí Robet T. Frąk, ktorý je projektovým manažérom obdobného podujatia v meste Kielce. Hovorí nám, že prvý ročník v Bratislave mu pripomína prvé SacroExpo u nich, kde bolo sedemdesiat vystavovateľov. V Bratislave ich bolo päťdesiat. A ako vznikol nápad urobiť „sakrálny“ veľtrh?

„Začalo sa to pred 27 rokmi na jednom manažérskom stretnutí. Zamýšľali sme sa nad novými nápadmi na veľtrhy a v istom momente padla myšlienka, že by sme mohli urobiť trhy sakrálneho umenia a devocionálií. Bolo to v časoch, keď sa v Poľsku budovalo mnoho kostolov a mnoho starých kostolov sa opravovalo,“ približuje začiatky Frąk. 

Podľa neho dnes do Kielc prichádza približne tristo vystavovateľov zo štrnástich krajín a okolo štyritisíc návštevníkov.

Aj liturgické rúcha menia módu

Počas rozhovoru s Robertom Frąkom máme výhľad na stánok s ornátmi, ktoré šijú sestry Rodiny Panny Márie a ktorý nás upútal.

Sestry sa doteraz štrnásť rokov venovali ručným výšivkám a pracovali iba pre potreby svojho spoločenstva Rodina Panny Márie, vysvetľuje sestra Maddalena Lucia Orešková. Tri sestry – rehoľné, no i skutočne pokrvné – vyrábajú rúcha v dielni FM Manufactury v Starej Haliči.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Ručná výšivka na kňazskom ornáte. Foto: Postoj/Adam Rábara

„Za ten čas sme sa naučili rôzne starobylé techniky. Doteraz sme vyšívali len hodvábom a pravými zlatými niťami,“ vysvetľuje sestra Maddalena. „Teraz sa nám zmenilo vedenie, a to si prialo, aby sme naše výrobky ponúkali aj verejnosti. Naše skúsenosti s ručnou výšivkou sme aplikovali aj na strojovú výrobu, vďaka čomu sú naše výrobky prístupnejšie aj pre širšiu verejnosť,“ vysvetľuje.

Na ručnej výšivke na jedno rúcho sa pracuje dvesto až tristo hodín. Takýto kňazský ornát stojí päť- až šesťtisíc eur. Najjednoduchšie – strojovo robené ornáty sa začínajú na cene dvesto eur.

Kto by si kúpil ornát za niekoľko tisíc? „Tí, čo k tomu majú vzťah,“ hovorí sestra Maddalena. „Napríklad keď má kňaz či biskup významné jubileum, povedzme štyridsať rokov od vysviacky, a farnosť mu to chce darovať, tak sa na to ľudia poskladajú. Je to pre tých, čo to vedia oceniť.“

Foto: Postoj/Adam Rábara

Rúcho s ručne robenou výšivkou je jednoducho nielen úžitkový predmet, ale aj umelecké dielo. A je to unikát, ktorého hodnota sa uchová aj pre ďalšie generácie. Napokon, samotný materiál, medzi ktorý treba zarátať aj nite ovinuté zlatom, má hodnotu v stovkách eur.

Na otázku, či sa kňazská móda mení, sestra Maddalena odpovedá kladne. „Základný strih ostáva rovnaký, ale mení sa napríklad štýl goliera a v posledných rokoch sa do ornátov pridáva veľa kamienkov,“ vysvetľuje Orešková.

„V Ríme to veľmi začalo letieť, ale my sme tomu ešte neprišli na chuť,“ smeje sa a dodáva, že keď sa im niečo nepáči, nebudú to vyrábať. Sestry ponúkali okrem kňazských ornátov aj štóly či vyšívané paly, teda prikrývky na kalich.

Od sestier sa prechádzame pomedzi ďalšie stánky. Na veľtrhu sa dali nájsť stánky s ponukou organov, prezentovali sa zvonári, pohrebná služba, ale na svoje si prišli aj tí, ktorých zaujíma osvetlenie chrámu a jeho ozvučenie či kúrenie, alebo klimatizácia.

Výber tymianov. Foto: Postoj/Adam Rábara

Foto: Postoj/Adam Rábara

V stredu doobeda bolo v Inchebe najviac kňazov a rehoľných sestier. Stretávame kňaza, ktorý hovorí, že ho zaujíma, ako riešiť vlhké múry v kostole a na fare. Dnes je síce kaplánom a takéto problém nerieši, no hovorí, že nevie, kam ho pošlú do budúcna.

Pristavujeme sa preto pri stánku firmy, ktorá sa zaoberá práve týmto problémom. „Naša technológia je neinvazívna a je zaujímavá hlavne pre historické budovy, kde pamiatkari nedovolia urobiť stavebné zásahy,“ hovoria páni Malík a Ježo zo spoločnosti Atmosan.

„Funguje to na základe elektromagnetickej osmózy, keď sa prepóluje molekula vody a tlačí vlhkosť do zeme. Postupne sa tak voda vytlačí z múrov a tým, že zariadenie je 24 hodín denne napojené na elektrický prúd, vlhkosť sa nevráti naspäť,“ vysvetľujú.

Zariadenie veľké asi ako WiFi smerovač má podľa nich odber dva watty a dokáže odvlhčiť miestnosť až do priemeru 26 metrov. Vďaka vysušeniu stavby môže správca nehnuteľnosti ušetriť na vykurovaní, ale suchý múr má aj kladný vplyv na zdravie, keďže ľudia tak nedýchajú napríklad plesne, ktoré vo vlhkom prostredí vznikajú. (Na účinnosť tejto technológie sú však rôzne názory.)

Foto: Postoj/Adam Rábara

Ponúkali sa aj hostie s medom

Väčšina oslovených duchovných prišla na výstavisko skôr zo zvedavosti alebo ich zaujímajú možnosti, ako by mohli niektoré veci v kostole riešiť.

Františkán z bratislavského kláštora, ktorý sa prechádza pomedzi stánky, hovorí, že prišiel zo zvedavosti, keďže ho ako bývalého kostolníka všetky tieto veci zaujímajú. „Je tu široká ponuka všetkého možného. Páči sa mi kostolné umenie, sochy, obrazy, ikony.“

Na výstave oceňuje, že sa tu dajú nájsť rozličné kontakty a postretávať rôznych ľudí. Podľa neho to môže byť zaujímavé aj pre ľudí, ktorí k viere nemajú blízko. Výstavné priestory však nepraskajú vo švíkoch, na veľtrh prišla v stredu na obed iba hŕstka záujemcov.

Pomedzi stánky sa prechádza aj viacero rehoľných sestier, no vystavované veci si skôr prezerajú. Kňazi si zasa obzerali najmä ornáty, no záujem bol aj o stánok s ozvučením a osvetlením.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Foto: Postoj/Adam Rábara

Naopak, menší záujem je o stánok s tuctovými krížmi a sochami svätých či svietiacich anjelikov. Stretáme aj kňaza z Nižnej na Orave Jána Garaja, ktorý do deväťmiestneho auta zobral miništrantov z farnosti. Oravský kňaz hovorí, že očakával, že to bude väčšie, chlapci to podľa neho obehli za necelú hodinku. Teraz chcú ísť do McDonaldu.

Partia siedmich miništrantov si ešte obzerá vystavené obrazy a zjavne sa už teší na výlet do mesta. „Chceli sme kúpiť tymian do kadidla, ale bol tu veľmi drahý,“ hovorí jeden z nich. Zaujali ich najmä kadidlá, tymiany, ale aj zvončeky.

„Pozerali sme aj ornáty, budeme mať birmovku, tak sme sa chceli zložiť pánovi biskupovi. Keď sme videli cenu, trochu nás to odradilo,“ hovoria miništranti z rodnej dediny biskupa Jána Kuboša. Ochutnali sme aj hostie s medom,“ hovorí ďalší chalan. „Fajné boli,“ hodnotí.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Na otázku, či našli aj miništrantské oblečenie, hovoria, že nie, ale majú ho v kostole dosť. Ďalší miništrant dodáva, že ich zaujali aj gréckokatolícke ornáty. „Ešte sme si pri truhle spravili fotku,“ zveruje sa ďalší oravský chlapec a naráža tým na stánok s pohrebnými potrebami. „Čalúnenia robia na objednávku,“ smejú sa chlapci.

Zaujíma nás, či ich pustili zo škôl na výlet do Bratislavy. Hovoria, že im pán farár napíše ospravedlnenie, a hneď nám ho ukazujú. Pýtame sa, či im to v škole uznajú. Jeden z miništrantov pohotovo odpovedá, že v škole im ľahšie uznajú ospravedlnenku od pána farára ako od rodičov.

Výstavným pavilónom sa niesol zvuk zvonov

Naše rozhovory okrem zvuku elektronických organov, ktoré prezentuje jeden z vystavovateľov, občas preruší zvuk zvonov. Tie vystavuje Bystrík Ivák zo zvonárskej dielne v Liptovských Sliačoch. „Sme rodinná dielňa, môj otec začal v roku 1965,“ hovorí Ivák. V súčasnosti má táto firma šiestich zamestnancov.

„Vyrábame elektrické pohony a technické vybavenie zvonov, ako aj samotné veľké zvony, ale aj menšie do súkromných zvoníc či kaplniek, to býva dosť časté. Máme tiež malé spiežovce,“ vysvetľuje a dodáva, že spiežovec je malý zvonec, ktorý sa obvykle dáva na krk zvieratám, ale dnes si ich kupujú najmä zberatelia.

„Taký si aj hodinu vyberá, kým si kúpi ten správny. Vám sa zdá, že všetky zvonia rovnako, ale nie je to tak.“ Zvony sa vyrábajú zo zvonoviny alebo – inak povedané – z bronzovej zliatiny zloženej zo 78 percent mede a 22 percent cínu.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Na výstave nás zaujal aj stánok Mareka Husovského, ktorý vyrobil relikviár na blahorečenie Anny Kolesárovej či kalich pre pápeža na svätú liturgiu v Prešove.

Na záver sa pristavujeme pri stánku ukrajinskej firmy Tradytsii z Ľvova. Mladá žena nám ochotne ukazuje kňazské košele s výšivkami ľudových motívov, ktoré kňazi na Ukrajine bežne nosia. Tiež ponúkali košele pre deti na prvé sväté prijímanie s ľudovými motívmi a gréckokatolícke liturgické oblečenie.

Keď sme sa pokúšali osloviť návštevníkov, ktorí boli v civilnom oblečení, často sme natrafili tiež na kňazov alebo vystavovateľov, ktorí si obzerali ostatné stánky. No našli sa aj ľudia, ktorí do Bratislavy prišli, aby rozšírili svoj biznis.

Medzi návštevníkmi sa pohybovala trojica Poliakov z Čenstochovej. „Naša spoločnosť poskytuje výrobky pre kostoly a pohrebné príslušenstvo. Prišli sme po inšpiráciu, ale vyhľadávame aj nové trhy, preto sme prišli na tento veľtrh,“ vysvetľuje Jerzy Rott.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Veľtrh sakrálnych predmetov v Inchebe nám spočiatku prišiel pomerne bizarný. Napokon, na Slovensku je to niečo celkom nové a nie sme na to zvyknutí. No po chvíli sme pochopili, že v zahraničí je to omnoho viac rozšírené, a tak je prirodzené, že táto predajná výstava prišla aj k nám.

Napriek prvotným rozpakom sme odchádzali plní nových poznatkov a pozitívnych dojmov. Niekoľko umeleckých stánkov s kvalitnými ručne vyrábanými predmetmi v nás zanechalo nádej, že sakrálne predmety nemusia byť len masovo vyrábané gýče, ale aj skutočné umelecké diela vysokej hodnoty.

Pokiaľ takéto veľtrhy pomôžu k ich rozšíreniu, držíme im palce.